znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 405/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V.,   s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Sžf 34/2009   a   jeho   rozsudkom zo 17. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 34/2009 a jeho rozsudkom zo 17. marca 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňovým úradom Banská Bystrica I ako správcom dane (ďalej   aj   „správca   dane“)   bolo   vedené   daňové   konanie,   v ktorom   správca   dane   vydal správne rozhodnutia, ktorými boli sťažovateľke vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty (rozhodnutia č. 651/230/67100/07-Ška z 12. decembra 2007 a č. 651/230/671217/07/Ška z 12. decembra 2007) a nebol jej priznaný nadmerný odpočet za vymedzené zdaňovacie obdobie. Zároveň jej správca dane určil dodatočnú vlastnú daňovú povinnosť (rozhodnutie č. 651/230/4929/08/Ška z 30. januára 2008). Všetky tri rozhodnutia boli vydané z dôvodu nesplnenia podmienky podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“ alebo „zákon o DPH“) sťažovateľkou, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný   platiť,   daň   z tovarov   a služieb,   ktoré   použije   na   účely   svojho   podnikania   ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré   sú   alebo   majú   byť   platiteľovi   dodané.   Sťažovateľka   sa   proti   označeným prvostupňovým rozhodnutiam odvolala.

Prvostupňové   rozhodnutia   správcu   dane   boli   v odvolacom   konaní   potvrdené rozhodnutiami Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“) č. I/221/5652-28621/2008/990447-r   z   8.   apríla   2008,   č. I/221/5652-28623/2008/990447-r z 8. apríla 2008 a č. I/221/7398-38069/2008/990447-r z 23. marca 2008.

Nadväzne na to sťažovateľka podala Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie uvedených rozhodnutí daňového riaditeľstva. Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 23 S/117/2008- 43 z 10. decembra 2008 zamietol.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 34/2009 zo 17. marca 2010 rozsudok krajského súdu potvrdil. Svoj potvrdzujúci rozsudok okrem iného odôvodnil tým, že «Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   zhodne   s   názorom   krajského   súdu   ako   aj   žalovaného,   spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom pohľadávky v nominálnej hodnote 37.437.866,- Sk prihlásenej konkurznou   prihláškou   č. 3 K 246/01   podanou   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   dňa 25. 01. 2002 voči Z. v SR, ktoré prevzalo dlh od S. v SR zmluvou o prevzatí dlhu zo dňa 14. 02. 2001, keďže právny úkon uznanie dlhu zo dňa 10. 01. 2001 S. v SR voči spoločnosti T., s. r. o.,   je   podľa   vyššie   označeného   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava V   neplatný od samého   začiatku.   Vzhľadom   k tomu,   že   spoločnosť   T., s. r. o.,   sa   nestala   vlastníkom pohľadávky   prihlásenej   do   konkurzu,   žalobca   napriek   predloženým   daňovým   dokladom (faktúram č. 31036/V, interné číslo D-2/1/06 zo dňa 31. 03. 2006, č. 300906/PN, interné číslo   D-1/II/06   zo   dňa   30. 09. 2006   a   č. 311206/PN   zo   dňa   31. 12. 2006 za sprostredkovateľské a poradenské služby pri obchodnom prípade „Hotel M.“) prijaté služby sprostredkovateľskej a poradenskej činnosti nepoužil a nepoužije na účely svojho podnikania   ako   platiteľ,   čím   nebola   splnená   podmienka   § 49   ods. 2   písm. a/   zákona o DPH.».

Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 34/2009 zo 17. marca 2010 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky z týchto hľadísk.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   jej   nesúhlas   s postupom   najvyššieho   súdu (nepriamo aj krajského súdu a správcu dane, resp. daňového riaditeľstva) pri posudzovaní záväzku,   ktorý   mal byť 10.   januára   2001   uznaný S. v Slovenskej   republike   v prospech obchodnej   spoločnosti   T., s. r. o. Dlh   bol   následne   prevzatý   Z.   v Slovenskej   republike, na majetok ktorého bol neskôr vyhlásený konkurz. Dlhu zodpovedajúca pohľadávka bola v konkurznom   konaní   vedenom   krajským   súdom   sp. zn.   3 K 246/01   25. januára   2002 prihlásená obchodnou spoločnosťou T., s. r. o., ako veriteľom. Podľa sťažovateľky tým, že správca konkurznej   podstaty   nepodal   návrh   na   popretie   tejto   pohľadávky   na   súde v ustanovenej lehote, považuje sa pohľadávka za nespornú a zistenú, pričom ani neskoršie rozhodnutie všeobecného súdu o neplatnosti právneho úkonu, ktorý mal byť podkladom na vznik predmetnej pohľadávky (uznanie dlhu z 10. januára 2001), nemení nič na tomto závere. Podľa tvrdenia sťažovateľky mohla takúto pohľadávku, resp. jej časť, obchodná spoločnosť   T., s. r. o.,   postúpiť   tretej   osobe   vrátane   sťažovateľky,   čo   následne za dodatočných okolností malo viesť k možnosti odpočítať daň z pridanej hodnoty podľa § 49   ods. 2   písm. a)   zákona   o DPH z faktúr   za   služby   č. 310306/PN,   300906/PN a 311206/PN z 31. marca 2006, 30. septembra 2006 a 31. decembra 2006 od obchodnej spoločnosti V., s. r. o. Keďže uvedený výklad nebol akceptovaný daňovými orgánmi ani všeobecnými súdmi, osobitne najvyšším súdom, malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Výklad   a   aplikáciu   zákona   zo   strany   daňových   orgánov,   krajského   súdu a najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za rozporné so smernicou Rady Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), Ú. v. EÚ L 347, 11. 12. 2006, s. 1 – 118, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie [predtým   Európsky   súdny   dvor   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)],   pričom   nepredložením prejudiciálnej otázky malo dôjsť aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   už   mal   možnosť   posudzovať   analogickú   situáciu na rovnakom   skutkovom   základe   (vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. II. ÚS 415/2010).   Časť pohľadávky, ktorá bola v konaní pred všeobecným súdom posúdená za neexistujúcu, bola totiž   postúpená   nielen   na   sťažovateľku,   ale   aj   na   inú   spoločnosť,   ktorá   bola   v konaní vedenom   ústavným   súdom   pod   sp. zn. II. ÚS 415/2010 sťažovateľkou. Sťažnosť sťažovateľky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   II. ÚS 415/2010 bola   ústavným   súdom z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietnutá.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň:

a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané...

Sťažovateľka   argumentuje   okrem   iného   tým,   že «Samotná   žaloba   o   neplatnosť právneho úkonu „Uznania dlhu“ z dôvodov, že vraj v čase uznania dlhu dlh neexistoval, je neprípustná, a to preto, lebo existenciu, resp. neexistenciu dlhu mal správca konkurznej podstaty   dokazovať   v   rámci   incidenčnej   žaloby.   Súd   (Okresný   súd   Bratislava Vo   veci č. k. 11 C 184/04-168   zo   dňa   16. 10. 2006   resp.   Krajský   súd   Bratislava Vo   veci č. k. 11 Cbi 8/2004-413 zo dňa 28. 10. 2009) postupoval tak, že neprípustné žaloby pripustil a rozhodol tak, ako rozhodol. Súd sa neriadil ústavou SR, najmä čl. 2, ods. 2, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon.».

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že „... po   rozhodovaní   o   ústavnej   sťažnosti (sp. zn. IV. ÚS 110/09, pozn.) vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré boli dôvodom na podanie návrhu   na   obnovu   konania.   Síce   Okresný   súd   Bratislava V   v   konaní   č. 11 C 184/2004 návrhu nevyhovel, ale spoločnosť T., s. r. o., podala proti tomuto jeho uzneseniu odvolanie a predmetné odvolacie konanie č. k. 6 C 7/2010-56 nebolo doposiaľ ukončené, a preto ani uznesenie   OS BA V   o   zamietnutí   návrhu   na   obnovu   konania   zatiaľ   nenadobudlo právoplatnosť.“.

Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že „T., s. r. o., ako veriteľ, v konkurznej veci na KS BA č. k. 3 K 246/01 aj ako majiteľ prihlásenej pohľadávky... mohol postúpiť časť tejto pohľadávky aj spoločnosti V., s. r. o., a teda oprávnene mohol za splnenia zákonných podmienok   si   odpočítať   aj   DPH   z   faktúr   za   služby   od   spoločnosti   V.,   s. r. o...   Všetky zákonné   podmienky   na   uplatnenie   práva   odpočítania   dane   boli   splnené   a   to   vrátane podmienky ustanovenej v § 49, ods. 2, písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v z. n. p., nakoľko spoločnosť V., s. r. o., nadobudla predmetnú časť pohľadávky za účelom realizácie svojej ekonomickej činnosti a tieto prvotné investície zakladajú nárok na odpočet DPH a to aj v prípade, že by k uskutočneniu zdaniteľných obchodov vôbec nedošlo. V tomto smere považujeme úvahy   o   nepoužití   prijatej   služby   /sprostredkovanie   a   poradenstvo/   vrátane postúpenej časti pohľadávky za nedôvodné a také, ktoré sú v rozpore s výkladom platnej ustálenej judikatúry ESD -viď. príloha č. 2.“.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že otázka platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu bola riešená v osobitnom konaní pred všeobecným súdom (rozhodnutie Okresného súdu   Bratislava V   č. k.   11 C 184/04-168   zo   16.   októbra   2006),   ktoré   sťažovateľka sťažnosťou nenapadla, a nie je preto ani predmetom konania o tejto sťažnosti. Ústavný súd pristupuje   k tejto   námietke   iba   ako   k súčasti   argumentácie   sťažovateľky   týkajúcej   sa významu predmetného rozhodnutia okresného súdu pre napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol, že „Za predbežnú otázku v   danom   prípade   možno   považovať   posúdenie   platnosti   právneho   úkonu   uznania   dlhu zo dňa   10. 01. 2001   S.   v   SR...   vo   výške   40.000.000,-   Sk.   Vzhľadom   k   tomu,   že   o   tejto predbežnej otázke už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 11 C 184/04 zo dňa 16. októbra 2006 tak, že súd rozhodol, že vyššie označený právny úkon uznania   dlhu je neplatný od   počiatku,   bol   správca dane týmto rozhodnutím súdu v zmysle § 26 zákona o správe daní viazaný.“.

Z uvedených úvah najvyšší súd vyvodil záver, že «.. spoločnosť T., s. r. o., nebola vlastníkom   pohľadávky   v   nominálnej   hodnote   37.437.866,-   Sk   prihlásenej   konkurznou prihláškou č. 3 K 246/01 podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa 25. 01. 2002 voči Z. v SR, ktoré prevzalo dlh od S. v SR zmluvou o prevzatí dlhu zo dňa 14. 02. 2001, keďže právny úkon uznanie dlhu zo dňa 10. 01. 2001 S. v SR voči spoločnosti T., s. r. o., je podľa vyššie označeného rozsudku Okresného súdu Bratislava V neplatný od samého začiatku. Vzhľadom k tomu, že spoločnosť T., s. r. o., sa nestala vlastníkom pohľadávky prihlásenej do   konkurzu,   žalobca   napriek   predloženým   daňovým   dokladom   (faktúram   č. 31036/V, interné   číslo   D-2/1/06   zo   dňa   31. 03. 2006,   č. 300906/PN,   interné   číslo D-1/II/06 zo dňa 30. 09. 2006 a č. 311206/PN zo dňa 31. 12. 2006 za sprostredkovateľské a poradenské   služby   pri   obchodnom   prípade   „Hotel   M.“)   prijaté   služby sprostredkovateľskej   a poradenskej   činnosti   nepoužil   a   nepoužije   na   účely   svojho podnikania   ako   platiteľ,   čím   nebola   splnená   podmienka   § 49   ods. 2   písm. a)   zákona o DPH.».

V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom ozrejmil skutkový stav a vysvetlil svoj právny názor, podľa ktorého sťažovateľka (v konaní pred všeobecným súdmi v procesnom postavení žalobkyne) nenadobudla spornú pohľadávku od obchodnej spoločnosti T., s. r. o, čím nebola splnená podmienka na odpočítanie dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd ústavne   konformným spôsobom   svoj   záver   založil   na   dôvode,   že fakturované služby   – sprostredkovateľské   a   poradenské   činnosti,   ktoré   bezprostredne   súviseli   s deklarovaným postúpením časti predmetnej pohľadávky – sťažovateľka nepoužila a nepoužije na účely svojho podnikania ako platiteľ, a teda z jej strany nebola splnená podmienka na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založený namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu,   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný a v okolnostiach   danej   veci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   ani   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Skutočnosť,   že sťažovateľka sa so závermi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Podľa názoru ústavného súdu platí rovnaký záver aj pre sťažovateľkou namietaný rozpor napadnutého rozhodnutia s označenou smernicou v spojení s judikatúrou Súdneho dvora.   Sťažovateľka   poukázala   na   tieto   rozsudky   Súdneho   dvora:   vo   veci   C-37/95, Belgische Staat proti Ghent Coal Terminal NV z 15. januára 1998, Zb. 1998, s. I-1, vo veci C-400/98, Finanzamt Goslar proti Brigitte Breitsohl z 8. júna 2000, Zb. 2000, s. I-4321, v spojených veciach C.110/98 až C-147/98, Gabalfrisa SL a i. proti Agencia Estatal de Administración Tributaria (AEAT), Zb. 2000, s. I-01577, vo veci 268/83, D.A. Rompelman a E.A. Rompelman-Van Deelen proti Minister van Financiën z 14. februára 1985, Zb. 1985, s. 655, vo veci C-110/94, Intercommunale voor zeewaterontzilting (INZO) proti Belgische Staat z 29. februára 1996, Zb. 1996, s. I-857 a na rozsudok vo veci C-230/94, Renate Enkler proti   Finanzamt   Homburg z   26.   septembra   1996,   Zb. 1996,   s.   I-4517 (odkazy na rozhodnutia Súdneho dvora spred 1. mája 2004 odkazujú na nemeckú verziu Zbierky rozhodnutí).

Podľa   sťažovateľky «Vzhľadom   na   rozdielnosti   výkladu   Smernice   Rady 2006/112/ES, resp. platných judikátov ESD a prijatých záverov v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vo veci č. k. 5 Sžf/34/2009 mu vznikla povinnosť predložiť prejudiciálne otázky SED lebo mu ju ukladá medzinárodná zmluva „Zmluva o založení ES“ v čl. 234 a slovenský súd,   ktorého   meritórne   rozhodnutie   nemožno   napadnúť   opravnými   prostriedkami   podľa vnútroštátneho práva, je v prípade splnenia podmienok prípustnosti prejudiciálnej otázky povinný   ESD   prejudiciálne   otázky   predložiť   bez   ohľadu   na   to,   či   prejudiciálne   otázky vyvstanú na základe návrhu účastníka na takýto postup alebo z vlastnej činnosti súdu. Najvyšší   súd SR   v konaní č. k.   5 Sžf/34/2009   takto nepostupoval   a   napriek   tomu vo veci rozhodol a to v diametrálnom rozpore splatnou judikatúrou ESD, ktorá je pre súd záväzná, ak nepredložil prejudiciálne otázky.».

Sťažovateľka namietala, že nepredložením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru bolo porušené nielen jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale najmä jej základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi   podľa   čl. 48 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uvedených rozhodnutí a so skutkovým stavom   danej   veci,   z   ktorého   napadnuté   rozhodnutie   vychádzalo,   konštatuje,   že v okolnostiach   danej   veci   nepripadala   do   úvahy   aplikácia   uvedenej   smernice   v   spojení s označenou judikatúrou z dôvodu odlišného skutkového stavu (obdobne II. ÚS 415/2010).

Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že najvyššiemu súdu nemožno vyčítať nezahrnutie   Smernice   rady   č. 2006/112/ES   a judikátov   Súdneho   dvora   do   odôvodnenia napadnutého   rozsudku,   pretože   tieto   nielenže   nesúvisia   s posudzovanou   vecou,   ale sťažovateľka   sa   na   nich   v odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   navyše   ani neodovolávala, takže najvyšší súd nemal dôvod v odôvodnení napadnutého rozsudku sa s nimi vysporiadať.

Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Okrem už uvedených námietok vyjadrila názor, že k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy malo dôjsť „nerešpektovaním spoločnosti   T., s. r. o.,   ako   právoplatného   veriteľa,   resp.   vlastníka   pohľadávky v konkurznom   konaní   č. k.   3 K 246/01,   vedenom   na   Krajskom   súde   Bratislava,   ktorá   je zdokumentovaná   notárskou   zápisnicou   /stále   platnou/   ako   exekučným   a vykonateľným titulom   a   následným   ignorovaním   postúpenia   časti   tejto   pohľadávky   pre   spoločnosť V., s. r. o.“.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Okrem   toho   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   iba   napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a nie rozhodnutia či postupy orgánov v konkurznom konaní sp. zn. 3 K 246/01 vedenom krajským súdom.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu,   resp.   postupom   prechádzajúcim   jeho vydaniu,   a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   rozhodol   vo   veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011