znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 405/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009 faxovou správou a 21. apríla 2009 poštou doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia čl. 13 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára 2009.

Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že Daňový úrad Košice V (ďalej len   „daňový   úrad“)   určil   sťažovateľovi   platobným   výmerom   č.   709/230/36928/06/ZIM z 3. novembra 2006 rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001 v sume 42 136 Sk. Sťažovateľ podal proti platobnému výmeru odvolanie, ktoré Daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   rozhodnutím č. I/223/12658-77384/2007/99251-r   z   12.   októbra   2007   ako   nedôvodné   zamietlo. Sťažovateľ napadol predmetné rozhodnutie daňového riaditeľstva žalobou, ktorú Krajský súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   zamietol   rozsudkom   sp.   zn.   6   S   129/2007 z 2. októbra   2008.   Najvyšší   súd   rozhodnutie   krajského   súdu   potvrdil   napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára 2009.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nezákonný, pretože potvrdil postup daňových orgánov, ktorý bol v rozpore so zákonom Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných   orgánov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   správe   daní a poplatkov“). Nezákonný postup spočíval podľa sťažovateľa v tom, že daňovú kontrolu nevykonávali zamestnanci daňového úradu ako správcu dane, ale vykonaním kontroly boli poverení zamestnanci Daňového úradu Prešov I, hoci neboli splnené podmienky na tento postup. Sťažovateľ tvrdí, že „jeho právom vyplývajúcim z ustanovenia článku 46 ods. 2 Ústavy   SR   bolo,   aby   daňovú   kontrolu   vykonávali   uňho   zamestnanci   Daňového   úradu Košice V a v prípade, že títo z dôvodu uvedeného § 24 ods. 1 vykonávať nemohli, aby boli z vykonávania kontroly vylúčení a miestna príslušnosť bola v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 delegovaná inému správcovi dane. Iný postup nemožno považovať za správny.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že neboli splnené podmienky na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok predpokladané ustanovením § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Porušenie zákona o správe daní a poplatkov vidí sťažovateľ aj v tom, že prvostupňový orgán doručil písomnosti týkajúce sa daňovej kontroly JUDr. E. K., ktorého sťažovateľ splnomocnil   na   zastupovanie   v   daňovom   konaní,   nie   na   úkony   v súvislosti   s   daňovou kontrolou. S touto námietkou sa odvolací súd vo svojom rozsudku nevysporiadal ani sa o nej v odôvodnení napadnutého rozsudku nezmienil. Ďalšie porušenie zákona o správe daní a poplatkov vidí sťažovateľ v tom, že 10. októbra 2006, keď sa malo uskutočniť prerokovanie protokolov   o   určení   dane   podľa   pomôcok,   správca   dane   nemal   k dispozícii   vyjadrenie sťažovateľa k protokolom, ktoré podal v zákonnej lehote.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že v období, za ktoré mu bol napadnutým rozhodnutím určený   rozdiel   dane   z   pridanej   hodnoty,   nebol   osobou   podliehajúcou   dani   z   pridanej hodnoty podľa § 4 ods. 4 v tom čase platného a účinného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého – každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom,   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky a podľa článku 13 ods. 1 Ústavy SR – podľa ktorého, povinnosti možno ukladať zákonom   alebo   na   základe   zákona,   v   jeho   medziach   a   pri   zachovaní   základných   práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 2/2009 zo dňa 29. 1. 2009, bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 2/2009 zo dňa 29. 1. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj k porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu sa nemožno úspešne samostatne domáhať ochrany ustanovenia čl. 13 ods. 1 ústavy pre jeho všeobecnosť, ale len v spojitosti s ďalšími základnými právami a slobodami upravenými v druhom až siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (I. ÚS 20/00). Za týchto okolností by sa o prípadnom porušení čl. 13 ods. 1 ústavy napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   dalo   uvažovať   len v nadväznosti na záver o tom, že došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. v spojení s jeho porušením.

Pri   preskúmavaní   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal   tiež   zo   svojich ustálených   právnych   názorov,   podľa   ktorých   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov, a preto nie je ani jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   17/01, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05).

Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s právnymi názormi najvyššieho súdu vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ako aj tvrdenie, že najvyšší súd v odôvodnení tohto rozsudku nereagoval na jednu z jeho odvolacích námietok, podľa ktorej boli postup a rozhodnutia daňových orgánov nezákonné z dôvodu, že oznámenie o pokračovaní daňovej kontroly nebolo doručené sťažovateľovi, ale len jeho právnemu zástupcovi JUDr. E. K., ktorého ale nesplnomocnil na zastupovanie v daňovej kontrole.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd v odvolacom konaní nerozhodol   v   súlade   s   návrhom   sťažovateľa,   ktorým   žiadal,   aby   zmenil   zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa a jeho žalobe vyhovel. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   v   rozsahu   námietok,   ktorými   sťažovateľ odôvodnil svoje odvolanie. Sťažovateľ v odvolaní najmä namietal, že

a) nebolo jeho povinnosťou umožniť uskutočnenie daňovej kontroly aj po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie,

b) neboli splnené zákonné podmienky na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok,

c) v rozhodnom období nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty,

d)   nesúhlasí   so   záverom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   doručenie   oznámenia o pokračovaní   v   daňovej   kontrole   osobe,   ktorá   nebola   sťažovateľom   splnomocnená   na zastupovanie počas daňovej kontroly, nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   vecnú   správnosť   výroku   rozsudku súdu   prvého   stupňa,   pričom   k jednotlivým   odvolacím   dôvodom,   ktoré   sú   aj   obsahom sťažnosti sťažovateľa adresovanej ústavnému súdu, v odôvodnení uviedol:

a) K povinnosti umožniť uskutočnenie daňovej kontroly:

„Z odôvodnenia rozsudku nemožno súhlasiť s právnym názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobca bol povinný umožniť výkon daňovej kontroly dňa 07. 11. 2006, hoci jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly uplynula dňa 25. 05. 2006.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že lehoty uvedené v § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. sú zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly. Keďže sú stanovené priamo zákonom, nie je možné, aby ich správca dane nerešpektoval, resp. aby mu boli   prolongované   jeho   nadriadeným   orgánom   nad   zákonom   stanovenú   hranicu.   Ide o lehoty počas plynutia ktorých je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu v § 15 ods. 6 zák. č. 511/1992   Zb.   Daňová   kontrola   predstavuje   zásah   orgánu   verejnej   správy   do súkromnoprávnej   sféry   subjektu,   preto   môže   byť   vykonaný   len   v   rozsahu   a   spôsobom ustanoveným   zákonom   (čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR).   Daňová   kontrola   nemôže   u   daňového subjektu   prebiehať   po   neobmedzenú   dobu.   Každý   zásah   orgánu   verejnej   správy   do súkromnoprávnej   sféry   právneho   subjektu   sa   spravuje   univerzálnou   zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom zásady proporcionality. Najvyšší súd konštatuje, že daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie môže pokračovať iba so súhlasom dotknutého daňového subjektu. V opačnom prípade   môže   konanie   správcu   dane   vytvoriť   protiprávny   stav   v   podobe   nezákonného zásahu orgánu verejnej správy. Uvedené právne názory najvyšší súd už vyslovil v právnej veci   K.   M.   proti   Daňovému   riaditeľstvu   SR   sp.   zn.   3   Sžf   9/2007   zo   dňa   19.   04.   2007 (účastníci konania sú totožní ako v prejednávanej veci) a poukazuje na to, že ide o ustálený právny názor senátu z ktorého vychádza i v iných právnych veciach.“

b) K splneniu zákonných podmienok na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok:„Najvyšší súd konštatuje, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia i vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu správne vychádzal z toho, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (v znení   účinnom   do   31.   08.   2007)   nevzťahujú.   Správca   dane   nebol   počas   kontroly bezdôvodne nečinný. Žalobca však zaujal k splneniu dôkaznej povinnosti pasívny postoj, a preto   správca   dane   dôvodne   pristúpil   k   určeniu   dane   podľa   pomôcok   v   súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá   predpokladá   vyvážený   výklad   právneho   predpisu   medzi   záujmom štátu reprezentovaného   správcom   dane   a   záujmom   daňového   subjektu   najvyšší   súd   sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že v prípade, že daňový subjekt si svoju dôkaznú povinnosť   nesplní,   neposkytne   potrebnú   súčinnosť   počas   zákonných   lehôt   na   vykonanie daňovej   kontroly,   vyplývajú   pre   daňový   subjekt   dôsledky   z   ustanovenia   §   15   ods.   2 v nadväznosti na § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Vzhľadom na to daňový subjekt môže mať právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.“

c)   K   otázke,   či   bol   sťažovateľ   v   rozhodnom   období   osobou   podliehajúcou   dani z pridanej hodnoty:

„Najvyšší súd považuje za vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p.), týkajúce sa záveru, že žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 2, písm. b) zákona č. 289/1995 Z. z., bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, a preto mohol byť správcom dane registrovaný za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti.“

Súd   prvého   stupňa   vo   vzťahu   k tejto   otázke   v   rozsudku   sp.   zn.   6   S   129/2007 z 2. októbra 2008 najmä uviedol:

„Žalobca   v   žalobe   tvrdil,   že   nebol   osobou   uskutočňujúcou   zdaniteľné   plnenie, pretože   poskytovanie   služieb   súdneho   exekútora   nenapĺňa   pojmové   znaky   zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 2 písm. a), b) zákona č. 289/1995 Z. z. z dôvodu, že nevykonáva zdaniteľné plnenie v rámci podnikania alebo v rámci činnosti súvisiacej s podnikaním, ani plnenie uskutočňované fyzickou osobou v rámci činnosti vykonávanej podľa   osobitného predpisu,   ktorými   podľa   odkazu   pod   čiarou   je   zákon   č.   36/1967   Zb.   o   znalcoch a tlmočníkoch. Podľa právneho názoru súdu žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 2 písm. d) zákona č. 289/1995 Z. z. a bol   osobou   podliehajúcou   dani   z   pridanej   hodnoty,   preto   mohol   byť   správcom   dane registrovaný   za   platiteľa   dane   z   pridanej   hodnoty   na   základe   svojej   žiadosti.   Podľa legislatívno-technických   pokynov   uvedených   v   prílohe   č.   2   k   legislatívnym   pravidlám (uznesenie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   511   z   18.   12.   1996   k   návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov publikované pod č. 19/1999 Z. z.) poznámky pod čiarou majú iba informatívny charakter. Poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu. Poznámkou   pod   čiarou   nemožno   normatívnym   spôsobom   určiť   práva   a   povinnosti   nad rámec právnej úpravy, ktorej sa poznámka pod čiarou týka. Skutočnosť, že poznámka 2a k ustanoveniu § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 289/1995 Z. z. k 31. 1. 2001 obsahovala odkaz iba na zákon o znalcoch a tlmočníkoch, neznamená, že iné činnosti vykonávané podľa ďalších právnych predpisov (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch, zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní) nespadajú pod výklad ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb.“

Citované právne názory najvyššieho súdu v spojení s právnymi názormi súdu prvého stupňa sú podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach prípadu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že najvyšší súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   zhrnul   skutkové   zistenia   a   právne   závery krajského   súdu,   ktoré   boli   v   rozsahu   odvolacích   námietok   sťažovateľa   predmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, ako   aj   právne   posúdil   argumenty   sťažovateľa   týkajúce   sa   jeho   povinnosti   umožniť vykonanie daňovej kontroly po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie, možnosti správcu dane určiť daňovú povinnosť podľa pomôcok, ako aj skutočnosť, že či sťažovateľ ako súdny exekútor bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd pritom podrobne odôvodnil, ktoré otázky oproti krajskému súdu odlišne právne posudzoval (právne účinky uplynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly ustanovenej v § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov).

Ústavný súd preto konštatuje, že odvolací súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo relevantné na rozhodnutie o veci, pričom jeho závery vyjadrené v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sú   dostatočne   odôvodnené.   Výklad   príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu, pričom nemožno dôjsť k záveru, že by tento výklad zjavne vybočoval z ich zákonného rámca. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iné právne názory, akými sa v tejto veci riadil najvyšší súd, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozsudku a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojím vlastnými. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia daňových   orgánov   v nadväznosti   na   závery   súdu   prvého   stupňa   bolo   v   právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery v posudzovanej časti nevykazujú známky svojvôle a sú aj akceptovateľným spôsobom odôvodnené, a preto napadnutým rozsudkom nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   reálne   uplatnenie   a   garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na   to,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (m. m.   IV.   ÚS   340/04, IV. ÚS 184/05).

Ústavný súd sa zaoberal aj ďalšou námietkou sťažovateľa spočívajúcou v tvrdení, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nereagoval na jednu z jeho odvolacích námietok, podľa ktorej boli postup a rozhodnutia daňových orgánov nezákonné z dôvodu, že oznámenie o pokračovaní daňovej kontroly nebolo doručené sťažovateľovi, ale len jeho právnemu zástupcovi JUDr. E. K., ktorého ale nesplnomocnil na zastupovanie v daňovej kontrole. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku skutočne nezaoberal touto námietkou sťažovateľa.

Za týchto okolností bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či táto skutočnosť by po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohla   zakladať   dôvod   na   vyslovenie   porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto   súvislosti   považoval   za   potrebné   poukázať   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej rozhodnutia   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa sa v súvislosti s rozoberanou námietkou sťažovateľa uvádza:

«... plnomocenstvom zo dňa 25. 6. 2003 splnomocnil advokáta JUDr. E. K. iba na zastupovanie v daňovom konaní, kým správca dane toto plnomocenstvo vzťahoval aj na daňovú kontrolu a JUDr. E. K. v rozpore s plnomocenstvom doručil oznámenie zo dňa 4. 5. 2006 č. 709/320/15203/2006. Podľa obsahu plnomocenstva zo dňa 25. 6. 2003 žalobca splnomocnil JUDr. E. K. „na všetky úkony a právne úkony na zastupovanie v daňovom konaní a na všetky právne úkony v konaní pred súdom vo veciach daňových, obchodných a občianskoprávnych“. Z textu plnomocenstva nevyplýva, aby plnomocenstvo sa vzťahovalo aj   na   daňovú   kontrolu.   Skutočnosť,   že   list   správcu   dane   zo   dňa   4.   5.   2006 č. 709/320/15203/06, ktorého obsahom bolo oznámenie o pokračovaní v začatej daňovej kontrole   dňa 12.   5.   2006   v sídle   žalobcu   bol doručený JUDr.   E.   K.,   nemala vplyv   na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože žalobca dňa 12. 5. 2006 sa v sídle exekútorského   úradu   nenachádzal   z   dôvodu   študijných   povinností   (príprava   na   štátne záverečné skúšky), neuskutočnenie daňovej kontroly dňa 12. 5. 2006 teda nebolo dôsledkom nesprávneho doručovania listu zo dňa 4. 5. 2006 JUDr. E. K., ale prekážkou na strane žalobcu.   Osobná   prítomnosť   daňového   subjektu   pri   daňovej   kontrole   vzhľadom   na   jej charakter je pritom nevyhnutná.»

Z citovaného vyplýva, že súd prvého stupňa na uvedenú námietku reagoval, pričom jeho závery sú podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne. V konkrétnych okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za dôležitú najmä tú skutočnosť, že podľa záverov súdu prvého stupňa samotné nesprávne doručenie   písomnosti   osobe,   ktorá   nebola   splnomocnená   na   zastupovanie   sťažovateľa v daňovej kontrole správcom dane, nemalo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, t. j. nespôsobilo sťažovateľovi ujmu, ktorá by zakladala dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

V nadväznosti   na   túto   námietku   sťažovateľa   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 119/03, IV. ÚS 115/03). Požiadavka na odôvodnenie súdnych rozhodnutí je jednou zo záruk spravodlivého procesu. Nemožno   ju   však   chápať   ako   povinnosť   všeobecného   súdu   reagovať   na   každý   návrh, námietku alebo pripomienku účastníka konania (aj keď by ich účastník konania považoval za   podstatné),   ale len   na   tie,   ktoré   sú   významné pre   rozhodnutie   o   veci.   Z obdobných východísk   vychádza   aj   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorý   napr. v rozhodnutí Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994 uviedol, že rozsah povinnosti odôvodniť rozhodnutie sa môže meniť podľa jeho povahy, a preto musí byť posudzované s prihliadnutím na konkrétne okolnosti každého prípadu, pričom povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   zdôraznil,   že   aj   keď   sa   najvyšší   súd nezaoberal   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   s námietkou   sťažovateľa   spočívajúcou v tvrdení, že oznámenie o pokračovaní daňovej kontroly nebolo doručené sťažovateľovi, ale len jeho právnemu zástupcovi (ktorý navyše nebol splnomocnený zastupovať sťažovateľa vo   veci   daňovej   kontroly),   čo   malo zakladať dôvod   nezákonnosti   postupu   a rozhodnutí daňových orgánov, nemožno toto pochybenie najvyššieho súdu považovať za tak závažné, že by odôvodňovalo záver o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd považoval za podstatnú totiž skutočnosť, že postup najvyššieho súdu   vo   veci   sťažovateľa   nesmeroval   k   odopretiu   súdnej   ochrany,   pričom   napadnutý rozsudok najvyššieho súdu možno ako celok z ústavného hľadiska hodnotiť ako ústavne akceptovateľný a udržateľný. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   považoval za   potrebné   reagovať aj   na námietku   sťažovateľa,   podľa ktorej   v jeho   veci   nerozhodovali   príslušné   územné   finančné   orgány.   Z   odvolania sťažovateľa podaného proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 S 129/2007 z 2. októbra 2008, ako aj z označeného rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že táto námietka nebola súčasťou jeho odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Za týchto okolností nemal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania právny dôvod zaoberať sa touto námietkou sťažovateľa. Vzhľadom   na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom   prípade   chýba príčinná súvislosť medzi sťažovateľom napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu   a ním   uplatnenou   námietkou   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   čo   zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   a závery   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009