znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 404/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., Španielsko, zastúpeného advokátom JUDr. A. S., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/107/2010 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2010,   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 Co/13/2011 a jeho rozsudkom z 31. marca 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo/158/2011 a jeho uznesením z 27. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2013 doručená   sťažnosť   M.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v citáciách   aj   „navrhovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   5 C/107/2010   a jeho   rozsudkom   z 13.   decembra   2010,   postupom Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 Co/13/2011 a jeho rozsudkom z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo/158/2011 a jeho uznesením z 27. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C/107/2010 domáhal podľa § 485 ods. 1 a § 486 Občianskeho zákonníka určenia, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností v podiele 1/10 k celku zapísaných na LV... v kat. úz. K., a to z titulu dedenia po poručiteľovi, bratovi svojho nebohého otca.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C/107/2010-65 z 13. decembra 2010 bola žaloba sťažovateľa   zamietnutá „predovšetkým   z dôvodu   nesprávneho   postavenia   žalobného návrhu, kedy navrhovateľ žaloval určovacou žalobou, hoci podľa názoru okresného súd mal žalovať   s poukazom   na   ust.   § 485   ods. 1   žalobou   na   plnenie,   teda   žalobou   na   vydanie dedičstva“.

V   podanom   odvolaní   proti   uvedenému   prvostupňovému   rozsudku   sťažovateľ odmietol názor o „nesprávnom postavení žalobného návrhu“, odvolávajúc sa na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „Najvyšší súd ČR“) sp. zn. 30 Cdo 59/2002 z 5. augusta 2002, v ktorom bol vyslovený názor, že „ak je predmetom ochrany právo k nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností, možno žalovať na určenie vlastníckeho práva, resp. spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, aby rozhodnutie súdu mohlo byť podkladom   k vykonaniu   zmeny   zápisu   v katastri   nehnuteľností“. Zároveň   sťažovateľ poukázal aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, z ktorého podľa neho vyplýva rovnaký záver.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co/13/2011 z 31. marca 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 5 C/107/2010-65 z 13. decembra 2010 ako vecne správny bez toho, aby   sa   vysporiadal   so   sťažovateľom   uvádzanou   judikatúrou   Najvyššieho   súdu   ČR. V súvislosti s tým sťažovateľ poukazuje na povinnosť všeobecného súdu riadne odôvodniť svoje   rozhodnutie   vyplývajúcu   z   § 157   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len „OSP“),   keďže „nedostatok   riadneho   a vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia je... porušením práva na spravodlivé súdne konanie“, pričom potreba riadneho odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   vyplýva   aj z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v danom   prípade   bol   ním   predložený   argument   podložený rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR takým argumentom, ktorý bol pre rozhodnutie vo veci kľúčový. Krajský súd, ale následne ani najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   10 Co/13/2011   z 31.   marca   2011   (najvyšší   súd rozhodol   o dovolaní   sťažovateľa   tak,   že   ho   ako   neprípustné   uznesením   sp. zn. 5 Cdo/158/2011   z 27.   februára   2013   odmietol,   pozn.)   sa   však   s týmto   argumentom nevysporiadali, čím podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho v petite sťažnosti označených práv.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa M. Š. na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozhodnutím NS SR v konaní vedenom pod spis. zn. 5 Cdo/158/2011 zo dňa 27. 2. 2013, rozhodnutím Krajského súdu Žilina, spis. zn. 10 Co/13/2011 zo dňa 31. 3. 2011 a rozhodnutím Okresného súdu Dolný Kubín, spis. zn. 5 C/107/2010 zo dňa 13. 12. 2010 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Cdo/158/2011 zo dňa 27. 2. 2013, rozhodnutie   Krajského   súdu   Žilina,   spis. zn.   10 Co/13/2011   zo   dňa   31. 3. 2011 a rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín, spis. zn. 5 C/107/2010 zo dňa 13. 12. 2010 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Dolný Kubín na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi M. Š. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 € na účet JUDr. A. S... do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa   o porušení   jeho   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/107/2010 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2010, postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   10 Co/13/2011   a jeho   rozsudkom   z 31.   marca   2011   a postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Cdo/158/2011   a jeho   uznesením z 27. februára 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C/107/2010   a jeho rozsudkom z 13. decembra 2010

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich sa porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa   § 201 OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy porušenia svojich práv, ktoré mali byť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C/107/2010 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2010 porušené.

Týmto   účinným   prostriedkom   bolo   odvolanie,   ktoré   sťažovateľ   podľa   údajov uvedených v jeho sťažnosti z 31. mája 2013 podal proti rozsudku prvostupňového súdu. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľa vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom v časti smerujúcej proti označenému rozsudku okresného súdu, keďže ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o   závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd, je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 Co/13/2011   a jeho rozsudkom z 31. marca 2011

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, IV. ÚS 115/07).

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný   rámec   tvoria   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   v časti   upravujúcej   ochranu oprávneného dediča (§ 485 a nasl. Občianskeho zákonníka).

Podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným   dedičom   je   niekto   iný,   je   povinný   ten,   kto   dedičstvo   nadobudol,   vydať oprávnenému   dedičovi   majetok,   ktorý   z   dedičstva   má,   podľa   zásad   o   bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

Podľa   § 485   ods. 2   Občianskeho   zákonníka   nepravý   dedič   má   právo,   aby   mu oprávnený dedič nahradil náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil; takisto mu patria úžitky z dedičstva. Ak však vedel alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný, má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov a je povinný oprávnenému dedičovi okrem dedičstva vydať i jeho úžitky.

Podľa   § 486   Občianskeho   zákonníka   kto   dobromyseľne   niečo   nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od oprávneného dediča.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru tým, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co/13/2011 z 31. marca 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 5 C/107/2010-65 z 13. decembra 2010 ako vecne správny bez toho, aby sa vysporiadal s jeho argumentáciou   podopretou   judikatúrou Najvyššieho súdu   ČR. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na svoju žalobu, z ktorej podľa neho vyplýva, že „právnym   dôvodom   žalobného   návrhu   je   vydanie   spoluvlastníckeho   podielu   1/10   úč. z dedičstva (konkrétnych nehnuteľností) s odkazom na ust. § 485 Občianskeho zákonníka, ktorý je v žalobnom návrhu výslovne citovaný, avšak navrhovateľ žaloval tak, aby žalobný petit   obsiahnutý   vo   výrokovej   časti   rozsudku   mohol   byť   zapísateľný   do   katastra nehnuteľností. V ustálenej praxi českých súdov je bežné, že v prípade žaloby oprávneného dediča podľa ust. § 485 Občianskeho zákonníka, ak sú predmetom konania nehnuteľnosti, žalobný petit znie na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom naliehavý právny záujem na tomto určení sa nepreukazuje, keďže nejde o určovaciu žalobu v zmysle ust. § 80 písm. c) OSP.“.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že druhostupňový súd sa so závermi judikatúry súdov   Českej   republiky   nevysporiadal   a svoje   rozhodnutie „oprel   iba   o skutočnosť,   že žaloba oprávneného dediča je špeciálnou úpravou, ktorá sa líši od všeobecnej ochrany vlastníctva najmä tým, že toto právo sa premlčuje“. Vzhľadom na to nie je podľa neho z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu dostatočne zrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú jeho právnu argumentáciu uvedenú v odvolaní a jeho námietky za opodstatnené.

Poukazujúc   na   § 157   ods. 2   OSP   sťažovateľ   uvádza,   že   z tohto   zákonného ustanovenia   vyplýva,   že   povinnosť   riadne   odôvodniť   súdne   rozhodnutie „znamená   pre účastníka právo na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkom odníma možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu,   voči   ktorému   chce   využiť   možnosť   opravného   prostriedku.   Nedostatok   riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie.“.

Keďže   krajský   súd   sa   argumentom,   ktorý   sťažovateľ   považuje   za   ťažiskový, nezaoberal, „nedal jasnú a zreteľnú   odpoveď   na   konkrétny   právny   problém týkajúci sa možnosti žalovať namiesto o vydanie dedičstva, o určenie vlastníckeho práv tak, aby bol rozsudok súdu listinou spôsobilou na zápis do katastra nehnuteľností“. Postup, v ktorom došlo k takémuto pochybeniu, zakladá preto podľa sťažovateľa porušenie jeho v sťažnosti označených práv.

Ústavný súd sa preto zaoberal sťažovateľom namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku jeho nedostatočného odôvodnenia.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01,   I. ÚS 129/2013).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave   medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   I. ÚS 19/02, IV. ÚS 37/2013).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách, jeho úlohou teda nie je teda komplexná kontrola súdnej činnosti ani zisťovanie akejkoľvek nezákonnosti alebo procesného pochybenia, ktoré by sa v namietanom konaní mohlo   prípadne   vyskytnúť.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   môže   preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07,   I. ÚS 138/2013). Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv   a   slobôd   (I. ÚS 22/03).   Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie skúma spoločne (m. m. IV. ÚS 495/2011).

Ústavný   súd   stabilne   zdôrazňuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2   OSP,   podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto úvah, ústavný súd sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Krajský súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku uviedol:„Preskúmaním   spisu   i   odvolací   súd   mal   preukázané,   že   podanou   žalobou   sa navrhovateľ   voči   odporcom   v   1/,   2/ rade   domáhal   určenia,   že   je   spoluvlastníkom žalovaných   nehnuteľností   v   podiele   1/10-iny   k   celku.   Okresný   súd   správne   uviedol   v odôvodnení   svojho   rozsudku,   že   ide   o   špeciálnu   právnu   úpravu   (§   485   Občianskeho zákonníka), ktorá sa líši od všeobecnej úpravy ochrany vlastníctva najmä tým, že právo na vydanie   dedičstva,   na   rozdiel   od   vlastníckeho   práva,   sa   premlčuje.   Zákonná   úprava nestotožňuje ochranu oprávneného dediča s ochranou vlastníka a tiež všeobecná úprava ochrany vlastníctva (najmä podľa ustanovenia § 126 a nasl. OZ) oproti špeciálnej úprave ochrany   oprávneného   dediča   v   §   485   sa   odlišuje   v   tom,   že   právo   dediča   na   vydanie dedičstva sa premlčuje v   3-ročnej   premlčacej   dobe   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   kdežto   vlastnícke   právo   sa zásadne nepremlčuje. Navyše správne bola žaloba navrhovateľa voči odporcovi v 1/ rade zamietnutá aj pre nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie. Odporca v 1/ rade tvrdil, že v čase   začatia   nebol   vlastníkom   žalovaných   nehnuteľností   a   vlastníčkou   je   odporkyňa v 2/ rade. Preto len odporkyňa v 2/ rade môže byť v spore v zmysle § 486 OZ pasívne vecne legitimovaná   ako   účastníčka   konania.   Preto   u   nej   okresný   súd   správne   skúmal dobromyseľnosť   pri   nadobudnutí   darovaných   nehnuteľností   odporcom   v   1/ rade (dobromyseľnosť nadobudnutia), to je základný predpoklad úspešnosti nároku navrhovateľa na vydanie dedičstva od nepravého dediča. Vykonaným dokazovaním pred okresným súdom však   bolo   preukázané,   že   odporkyňa   v 2/ rade   nemala   vedomosť   o   navrhovateľovi,   ani o tom,   že   časť   spornej   nehnuteľnosti,   ktorú   získala   od   odporcu   v   1/ rade   darovacou zmluvou, mala v určitom podiele pripadnúť inému, než odporcovi v 1/ rade, v tomto prípade otcovi navrhovateľa, resp. samotnému navrhovateľovi. I keď vedomosť odporcu v 1/ rade o existencii   navrhovateľa   nemožno   poprieť,   je   správna   úvaha   okresného   súdu   uvedená v odôvodnení o tom, že odporca v 1/ rade odporkyne v 2/ rade o existencii navrhovateľa neinformoval, a to aj z dôvodu jeho negatívneho postoja voči navrhovateľovi. Keďže nebolo preukázané,   žeby   odporkyňa   v   2/ rade   objektívne   vedela   aj   pri   zachovaní   obvyklej starostlivosti v čase uzatvárania darovacej zmluvy, že sporné nehnuteľnosti mali v určitom podiele pripadnúť aj niekomu inému, než odporcovi v 1/ rade, správne žalobu zamietol aj voči odporkyni v 2/ rade. To, že nadobúdateľ dedičstva nie je dobromyseľný, musí byť bezpečne   preukázané,   lebo   len   vtedy   má   oprávnený   opomenutý   dedič   voči   nepravému dedičovi právo na vydanie majetku z dedičstva podľa zásad o bezdôvodnom obohatení.“

Aj keď sa krajský súd v zhrnutí obsahu odvolania sťažovateľa zmienil o tom, že sťažovateľ sa odvoláva na prax českých súdov, kde v prípade oprávneného dediča podľa § 485 Občianskeho zákonníka za predpokladu, že sú predmetom konania nehnuteľnosti, žalobný petit znie na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom naliehavý právny záujem sa nepreukazuje, krajský súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku na túto námietku   vôbec   nereagoval,   teda   nedal   odpoveď   na   sťažovateľom   predloženú   (z jeho pohľadu   ťažiskovú)   argumentáciu,   podloženú   konkrétnymi   rozhodnutiami   súdov   Českej republiky. Keďže sťažovateľ použil tento argument v odvolaní a krajský súd je viazaný odvolacími   dôvodmi,   mal   sa   ním   podľa   názoru   ústavného   súdu   nepochybne   zaoberať a zaujať k nemu stanovisko, a to napriek skutočnosti, že judikáty všeobecných súdov Českej republiky   nepatria   medzi   pramene   práva   Slovenskej   republiky,   ktorými   by   mali   byť všeobecné súdy pri svojej rozhodovacej činnosti viazané.

V nadväznosti   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   odôvodnenie   napadnutého rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o namietané pochybenie, nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 1 OSP).

V okolnostiach   danej   veci   však   nemožno   opomenúť   skutočnosť,   že   potvrdenie prvostupňového rozsudku napadnutým rozsudkom krajského súdu, pokiaľ ide o zamietnutie žaloby vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, bolo založené na dvoch samostatných dôvodoch, teda nielen na nesprávnej formulácii žalobného petitu, ale takisto aj na tom, že žalovaný v 1. rade nemôže byť v spore pasívne legitimovaný, pretože už v čase začatia konania nebol zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností, a takýto stav existoval aj v čase vyhlásenia rozsudku. Je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ tento dôvod zamietnutia žaloby v sťažnosti nespochybňuje.   Vzhľadom   na   to   stotožnenie   sa   ústavného   súdu   s tvrdením   sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu v súvislosti s prvým dôvodom, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby, stráca na relevantnosti, pretože v okolnostiach prípadu existoval ďalší samostatný dôvod na zamietnutie žaloby vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, a to nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie.

Ústavný   súd   dodáva,   že inak dôvody   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ako celok sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   zjavné   znaky   svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu okresný súd dospel   na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Majúc na zreteli aj zásadu procesnej ekonómie, sa za týchto okolností ústavnému súdu javí ako prehnane formalistické prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej a prípadne následne v meritórnom rozhodnutí vyslovenie porušenia práv sťažovateľa [čo by muselo   viesť   aj   k obligatórnej   kasácii   napadnutého   rozsudku   (čl. 127   ods. 2   prvej   vety ústavy)],   keďže   aj   potenciálne   doplnenie   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu k argumentácii sťažovateľa vo vzťahu k judikatúre súdov Českej republiky (po vrátení veci na ďalšie konanie) a stotožnenie sa s ňou by viedlo iba k zbytočnému predlžovaniu sporu,   avšak   nebolo   by   spôsobilé   privodiť   pre   sťažovateľa   priaznivejšie   rozhodnutie a na konečnom výsledku sporu by nemohlo nič zmeniť.

Vychádzajúc z týchto úvah, ústavný súd dospel k názoru, že uvedené skutočnosti odôvodňujú   záver   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v tejto   časti,   a preto   ju   z tohto dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Cdo/158/2011   a jeho uznesením z 27. februára 2013

Podstata   jedinej   námietky   sťažovateľa,   ktorou   odôvodňuje   sťažnosť   v   časti smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   je   založená   na   tvrdení o nedostatočnom   vysporiadaní   sa   s jeho   argumentmi,   keďže „nedal   jasnú a zreteľnú odpoveď na konkrétny právny problém týkajúci sa možnosti žalovať namiesto o vydanie dedičstva   o určenie   vlastníckeho   práva   tak,   aby   bol   rozsudok   súdu   listinou   spôsobilou na zápis do katastra nehnuteľností...“.

Sťažovateľ   preto   nesúhlasí   s   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   5 Cdo/158/2011   a s   jeho   uznesením   z 27.   februára   2013,   ktorým   odmietol   jeho dovolanie   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   ako   neprípustné   bez   toho,   aby odstránil pochybenia, ktorých sa predtým dopustili krajský súd, ako aj súd prvého stupňa v jeho právnej veci.

Ústavný súd musel v nadväznosti na to v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť,   či   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   uznesením   z   27.   februára   2013   mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by   signalizovalo   možnosť   vysloviť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   porušenie sťažovateľom označených práv.

Najvyšší súd v uznesení z 25. októbra 2012 k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa nedostatočného   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   a nevysporiadania   sa   s jeho podstatnými argumentmi v podstatnom uviedol:

«Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetli,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9, decembra 1994, séria A, č, 303-A5 s. 12, § 29;   Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinností súdov riadne odôvodniť   svoje   rozhodnutie   aj   v   náleze   III. ÚS 119/03-30.   Ústavný súd   už vyslovil,   že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa   § 219   ods. 2   O. s. p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne   nestotožní   s   týmito   závermi,   neprichádza   do   úvahy   vypracovanie   skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.   Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces,   ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci   skutkový   stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, že návrh zamietol z dôvodu, že žalovaný 1/ nie je v spore pasívne legitimovaný, pretože v čase rozhodovania súdu nebol vlastníkom nehnuteľnosti, ku ktorej vlastníctva sa žalobca domáhal. Ďalej mal za   to,   že   žalovaná   2/   bola   dobromyseľná   pri   nadobúdaní   predmetných   nehnuteľností, a preto nebola povinná ich vydať. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   preto   aj   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho   súdu   ako   celok   s   poukazom   na   ustanovenia   § 219   ods. 2   O. s. p.   spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného   v   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Žalobca   ďalej   namietal,   že   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. d) O. s. p.].

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného   aspektu   neposudzoval),   nezakladali   by   ale   prípustnosť   dovolania   v   zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).»

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

Podľa citovaného uznesenia z 27. februára 2013 námietky uplatnené sťažovateľom v dovolaní nezakladali prípustnosť dovolania, ktorú nemožno vyvodiť z § 238 OSP a iné vady konania podľa § 237 OSP neboli dovolacím súdom taktiež zistené. Najvyšší súd preto, postupujúc podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP, dovolanie smerujúce proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný,   odmietol. Riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   sa   preto   napadnutým   rozsudkom odvolacieho súdu nezaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania   (bez   toho,   aby   posudzoval   správnosť   skutkových   alebo   právnych   záverov krajského súdu). Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku   ústavný   súd   nie je   ani opravným   súdom   voči rozhodnutiam   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov zo strany všeobecných súdov, mohol by nahradiť napadnutý názor najvyššieho súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby   na   jej   základe   bolo   možné   v   prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, IV. ÚS 412/2010, I. ÚS 275/2012).

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušením napadnutých rozhodnutí) uplatnenými v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013