znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 404/2012-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. T., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods.   1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a   ministerky   spravodlivosti   Slovenskej republiky   v   súvislosti   s   výberovým   konaním   na   funkciu   predsedu   Okresného   súdu Ružomberok vyhláseným 18. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. T., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prístup   k   voleným   a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný pakt“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a „úradujúcou“ ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka“) v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) vyhláseným 18. novembra 2011.

I.1 Argumentácia sťažovateľa uvedená v sťažnosti

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ popisuje skutkový stav, pri ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu, z ktorého vyplýva, že ministerstvo vyhlásilo 18. novembra 2011 výberové konanie na funkciu predsedu okresného súdu, do ktorého sa sťažovateľ písomne prihlásil 12. decembra 2011 a následne podal námietku zaujatosti proti zaradeniu JUDr. I. Š. do   výberovej   komisie   Sudcovskou   radou   okresného   súdu   (ďalej   len   „sudcovská   rada“) poukazujúc   na   nezákonnosť   jeho   voľby   za   člena   sudcovskej   rady.   Ministerstvo   ani ministerka podľa sťažovateľa jeho „námietky nepreskúmala, ani s nimi nespojila právne dôsledky“. Sudcovská rada však „23. 1. 2012 zrušila uznesenie zo dňa 6. 12. 2011, ktorým bol JUDr. I. Š. zvolený za člena sudcovskej rady s tým, že JUDr. I. Š. je členom sudcovskej rady na základe voľby pléna zo dňa 30. 1. 2009 a za člena výberovej komisie na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok bol zvolený sudca JUDr. B. K. Sťažovateľ dňa 1. 2. 2012 namietol nezákonnosť zasadnutia pléna sudcov zo dňa 30. 1. 2009 s odôvodnením, že Sudcovská rada Okresného súdu Ružomberok nebola zvolená zákonným spôsobom, a preto neexistuje, a tak aj voľba člena výberovej komisie JUDr. B. K. bola nezákonná.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že ministerstvo určilo termín pohovoru s účastníkmi výberového konania na 9. február 2012 o 10.00 h. Sťažovateľ bol však 4. februára 2012 hospitalizovaný,   a   preto „dňa   6.   februára   2012   písomne   požiadal   Ministerstvo spravodlivosti SR   a   ministerku   spravodlivosti   SR   doc.   JUDr.   Luciu   Žitňanskú o   zmenu termínu výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok z dôvodu svojej   hospitalizácie   a   s   prihliadnutím   na   sťažovateľovu   vôľu   zúčastniť   sa   výberového konania   na funkciu   predsedu Okresného   súdu   na čas   po skončení   svojej hospitalizácie a práceneschopnosti.“.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   ministerstvo   na   jeho   žiadosť   o   zmenu   termínu výberového konania neodpovedalo, pričom „Zvyšným uchádzačkám vo výberovom konaní na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok potvrdilo dňa 8. 2. 2012, že výberové konanie   na   funkciu   predsedu   Okresného   súdu   Ružomberok   sa   uskutoční   9.   2.   2012. Ministerstvo spravodlivosti diskriminovalo sťažovateľa tým, že ako jedinému zo všetkých uchádzačov o funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok nepotvrdilo dňa 8. 2. 2012, že výberové konanie na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok sa uskutoční 9.   2. 2012.“. Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že predseda občianskoprávneho kolégia okresného súdu deň pred uskutočnením výberového konania „na základe nezákonnej výzvy Ministerstva spravodlivosti SR doplnil sťažovateľovo hodnotenie z 31. 12. 2011, s ktorým sťažovateľ nebol oboznámený predsedom grémia v rozpore s § 27e ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov. Tým bolo porušené právo sťažovateľa podľa prvej vety § 27e ods. 4, a preto podľa druhej vety § 27e ods. 4 zákona o sudcoch   a   prísediacich   sťažovateľovo   hodnotenie   v   čase   uskutočnenia   výberového konania nebolo skončené.“.

Zo sťažnosti vyplýva, že výberové konanie na funkciu predsedu okresného súdu sa uskutočnilo   vo   vopred   určenom   termíne   9.   februára   2012.   Sťažovateľ   poukazuje   na zápisnicu z výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Výberová komisia v tomto smere poukazuje na § 37 ods. 1 zákona o súdoch výberové konanie na funkciu predsedu súdu vyhlasuje minister a podľa § 37 ods. 12, druhá veta,   citovaného   zákona   výberové   konanie   administratívne   a   organizačne   zabezpečuje ministerstvo. Z toho vyplýva, že výberová komisia nemá zo zákona o súdoch ani z vyhlášky č.   475/2011   Z.   z.   kompetencie výberové konanie   zrušiť,   odročiť,   resp.   presunúť   na   iný termín a pod... Iný gramatický a logický výklad nie je možný, nakoľko by sa minul účel výberového konania, a to zabezpečiť riadne a plynulé výkon súdnictva. Z praxe výberovej komisie, ani z praxe ministerstva spravodlivosti nie je známe, že by sa výberové konanie neuskutočnilo z dôvodu akceptácie práceneschopnosti niektorého z uchádzačov, navyše iný výklad by mohol viesť k absolútnemu znefunkčneniu výberových konaní, ak by sa účastníci z dôvodu   práceneschopnosti   neustále   ospravedlňovali,   z   dôvodu   rôznych   špekulačných záujmov.“

V nadväznosti na uskutočnenie výberového konania sťažovateľ v liste z 13. februára 2012 adresovanom ministerstvu a ministerke namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a na účely zjednania nápravy ich požiadal „o uplatnenie postupu podľa tretej vety § 37 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z“ (vyhlásenie nového výberového konania, pozn.). Na tento list ministerstvo ani ministerka nereagovali, pričom ministerka 28. februára 2012 s účinnosťou od 1. apríla 2012 vymenovala do funkcie predsedníčky okresného súdu JUDr. J. M.

Sťažovateľ   konfrontujúc   postup   ministerstva   pri   výberovom   konaní   na   funkciu predsedu   okresného   súdu   s   jeho   postupom   pri   výberovom   konaní   na   funkciu   predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš uvádza, že toto výberové konanie bolo ministerstvom vyhlásené tiež na 9. február 2012, ale následne v oznámení k výberovým konaniam na súdoch   vyhlásených   do   31.   decembra   2011   informovalo,   že „Výberové   konanie   sa 9. februára 2012 neuskutoční. Náhradný termín bude určený dodatočne“, pričom „Príčinou pre odročenie výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sa stalo očné ochorenie členky výberovej komisie.“.

Vychádzajúc z takto popísaného skutkového stavu „sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prístup k verejnej funkcii podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR ako aj ľudského práva priznaného čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach:

- z dôvodu vytvorenia rozdielnych podmienok uchádzania sa o prístup k verejnej funkcii   pre   sťažovateľa   a   pre   ďalšie   dve   uchádzačky   JUDr.   J.   M.   a JUDr. M.   P.   vo výberovom konaní na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok,

- z dôvodu uskutočnenia výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok bez dodržania podmienok ustanovených pre výberové konanie § 27e ods. 3 v spojení   s   prvou   a   druhou   vetou   §   27e   ods.   4   zák.   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a zároveň z dôvodu porušenia ustanovení v spojení s § 37 ods. 4 a § 37 ods. 6 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ právne argumentuje na podporu svojho právneho záveru   o   porušení   svojho   základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy   a   práva garantovaného čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu postupom ministerstva a ministerky v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu okresného súdu, pričom zdôrazňuje, že „Ministerstvo spravodlivosti SR aj minister spravodlivosti má v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu okresného súdu také právne postavenie, ktorého nesprávnym uplatnením má možnosť porušiť základné právo podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy, aj ľudské právo podľa čl. 25 písm. c) Paktu OSN o občianskych a politických právach.“. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že výberová komisia v jeho veci „uplatnila účelový výklad výrazne skresľujúci skutkový stav, a tak porušila základné právo sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR“, keď v zápisnici z výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu uviedla,   že   nie   je oprávnená výberové   konanie „zrušiť,   odročiť,   resp.   presunúť   na   iný termín a pod.“ vzhľadom na skutočnosť, že on svoju žiadosť o zmenu termínu výberového konania   neadresoval   výberovej   komisii,   ale   ministerstvu,   resp.   ministerke.   Podľa sťažovateľa „Výberová   komisia...   zastrela   nečinnosť   Ministerstva   spravodlivosti   SR a ministerky   spravodlivosti,   ktoré   sa   sťažovateľovou   žiadosťou   nezaoberali,   ani   o   nej nerozhodli.“. Sťažovateľ   vyslovuje   svoj   nesúhlas   tiež   s   právnym   názorom   výberovej komisie   vyjadreným   v   jej   zápisnici,   podľa   ktorého   by   mohlo   viesť   k „absolútnemu znefunkčneniu výberových konaní, ak by sa účastníci z dôvodu práceneschopnosti neustále ospravedlňovali   z   dôvodu   rôznych   špekulačných   záujmov“,   keďže   táto „v   okolnostiach prípadu   nijako   neoverila,   a   už   vôbec   nepreukázala   špekulačný   záujem   na   strane sťažovateľa. Výberová komisia vyslovila dohad, ktorému bez právneho základu priznala právne významnú kvalifikáciu.   Vyslovením tohto dohadu sa výberová komisia dopustila nesprávneho úradného postupu.“.

Sťažovateľ argumentuje tiež skutočnosťou, že v rozhodnom čase predložil ministerke „Potvrdenie   o   dočasnej   pracovnej   neschopnosti“,   ktoré   podľa   jeho   tvrdenia „nemá v okolnostiach   prípadu   iba   procesný   význam   ako   dôkaz   o   tom,   že   sťažovateľ   včas upovedomil   Ministerstvo...   a   ministerku...   o   svojom   zdravotnom   stave“,   ale   sa   ním   aj „ex lege   založili   hmotné   práva   sťažovateľa,   ku   ktorým   patrí   predovšetkým   legalizácia neúčasti na pracovisku, dočasné pozastavenie plnenia pracovných povinností. K tomuto právnemu účinku patrí aj legitimizácia neúčasti na ústnom pohovore vo výberovom konaní na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok z dôvodu práceneschopnosti zapríčinenej zdravotným stavom... Nerešpektovaním tejto právne relevantnej okolnosti výberová komisia, ale pred ňou Ministerstvo spravodlivosti SR a ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská porušili   základné   právo   priznané   sťažovateľovi   podľa   čl.   30   ods.   4   Ústavy   SR,   lebo k ochrane zaručenej týmto základným právom nepatrí iba formálna možnosť prihlásiť sa do výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu, ale aj reálna možnosť podrobiť sa pohovoru uchádzača podľa druhej vety § 37 ods. 4 zákona o súdoch.“.

Sťažovateľ   poukazuje   v   súvislosti   s   požiadavkou   zabezpečiť   prístup   k   verejnej funkcii „za rovnakých podmienok“ vyplývajúcej z čl. 30 ods. 4 ústavy aj na rozdielny postup   ministerstva   pri   výberovom   konaní   na   funkciu   predsedu   okresného   súdu a výberovom   konaní na   predsedu   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš argumentujúc,   že v oboch prípadoch sa v súvislosti s ich uskutočňovaním vyskytli zdravotné prekážky, pre ktoré sa „V prvom prípade... (Okresný súd Liptovský Mikuláš, pozn.) na ústny pohovor nemohla dostaviť členka výberovej komisie pre problémy so zrakom. V druhom prípade (okresný   súd,   pozn.) sa   na   ústny   pohovor   nemohol   dostaviť   sťažovateľ,   lebo   bol hospitalizovaný.“. Podľa názoru sťažovateľa „Pre splnenie... účelu (výberového konania, pozn.) nemá   podstatný   právny   význam   rozdiel   medzi   členom   výberovej   komisie a uchádzačom o funkciu predsedu súdu. Člen výberovej komisie aj uchádzač o funkciu predsedu súdu predstavuje osobu v analogickom alebo   relevantne   podobnom   postavení z hľadiska právneho účinku, s akým treba spojiť neúčasť jedného alebo druhého v ústnom pohovore   s   uchádzačom.   V   okolnostiach   prípadu   sa   na   výberovom   konaní   na   funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš nemohla zúčastniť členka výberovej komisie pre   zdravotnú   prekážku   zapríčinenú   poruchou   zraku.   Táto   zdravotná   prekážka   svojou povahou nevylučovala účasť členky komisie na ústnom pohovore s uchádzačmi o funkciu predsedu súdu, lebo sluchom mohla vnímať ústne prejavy účastníkov výberového konania. Na strane sťažovateľa išlo o relatívne závažnejšiu zdravotnú prekážku, lebo sťažovateľ bol hospitalizovaný a nemohol opustiť nemocnicu v Ružomberku. Napriek tomu Ministerstvo spravodlivosti   SR   priznalo   právny   význam   zdravotnej   prekážky   v   prípade   výberového konania   na   funkciu   predsedu   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   a   nepriznalo   právny význam zdravotnej prekážky v prípade výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok...“.

Porušenie základného práva na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy spočíva vo veci sťažovateľa podľa jeho tvrdenia aj v tom, že ministerstvo   s   ním   nezaobchádzalo   rovnako   ako   s   ostatnými   uchádzačkami   o   funkciu predsedu okresného súdu, keďže „potvrdilo dňa 8. 2. 2012 uchádzačke o funkciu predsedu Okresného   súdu   Ružomberok   JUDr.   J.   M.   aj   JUDr.   M.   P.,   že   pohovor   s   účastníkmi výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok sa uskutoční 9. 2. 2012. Sťažovateľovi rovnaké upovedomenie neposkytlo. Tým Ministerstvo spravodlivosti SR sťažovateľovi   odňalo   aj   hypotetickú   možnosť   aspoň   konzultovať   s   ošetrujúcim   lekárom možnosť, že krátkodobo preruší svoju liečbu spojenú s pobytom na lôžku, aby vycestoval do Bratislavy za účelom účasti na pohovore náležiacom k výberovému konaniu na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok.“.

V súvislosti so skutočnosťou, že 1. apríla 2012 bola na základe výsledkov výberového konania   do   funkcie   predsedníčky   okresného   súdu   vymenovaná   JUDr.   J.   M.,   sťažovateľ poukazuje na zásadu „Z nepráva (z bezprávia) nemôže vzniknúť právo“ a argumentuje, že ide o zásadu uplatňovanú «vo vzťahu k právnemu účinku právnych úkonov v súkromnom práve. To neznamená, že sa táto zásada nevzťahuje aj na právny účinok právne významného diania vo verejnom práve.

V   okolnostiach   prípadu   k   porušeniu   základného   práva   zaručeného   sťažovateľovi podľa   čl.   30 ods.   4 Ústavy SR došlo v príčinnej súvislosti s činnosťou   aj nečinnosťou Ministerstva   spravodlivosti   SR   a   ministerky   spravodlivosti   SR.   Ak   by   Ministerstvo spravodlivosti   SR   v   súčinnosti   s   ministerkou   spravodlivosti   SR   neuprelo   sťažovateľovi prístup   k   ústnemu   pohovoru   vo   výberovom   konaní,   s   prihliadnutím   na   sťažovateľove predchádzajúce   skúsenosti   s   vedením   Okresného   súdu   Ružomberok   možno   dôvodne predpokladať, že by v ústnom pohovore výberová komisia o ňom hlasovala so záverom „uspel“.».

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu sťažovateľ zdôrazňuje, že jeho účel   a obsah je zhodný s ochranou   garantovanou základným právom podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, a preto ministerstvo a ministerka svojím postupom z rovnakých   dôvodov,   ako uviedol   v argumentácii k namietanému porušeniu základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy,   porušili   aj   toto   jeho   právo   garantované medzinárodným paktom.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy sťažovateľ argumentuje predovšetkým tým, že v jeho prípade ministerstvo a ministerka „nekonali tak, ako sú v sfére základných práv a slobôd povinné konať orgány verejnej moci v materiálnom právnom štáte“. Ministerstvo a ministerka porušili svojím postupom podľa sťažovateľa aj čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže v jeho veci „čiastočne zostali nečinné a čiastočne konali nesprávne, ale obomi postojmi porušili základné právo sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok v spojení s ochranou podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v spojení s ľudským právom vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny   zaručeným   čl.   25   písm.   c)   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických právach   vo   výberovom   konaní   na   funkciu   predsedu   Okresného   súdu   Ružomberok vyhlásenom   ministerkou   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   18.   novembra   2011   počas uskutočňovania   tohto   výberového   konania   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky   a   úradujúcou   ministerkou   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v   rozsahu   ich zákonom ustanovených právomocí porušené bolo.

2.   Hlasovanie,   resp.   výsledok   hlasovania   výberovej   komisie   ustanovenej   pre výberové konanie na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok uskutočnené dňa 9. 2. 2012 na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky v Bratislave sa zrušuje. Zrušuje sa aj vymenovanie JUDr. J. M. ministerkou spravodlivosti SR zo dňa 28. februára 2012 za predsedníčku Okresného súdu Ružomberok. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   za   porušenie   jeho základných   práv   vo   výške   1200   euro,   ktoré   je   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky povinné vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho účet.

4.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   323   euro a 50 centov,   ktorú   je   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   povinné   vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho účet.“

I.2 Postup ústavného súdu pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti

I.2.1 Stanovisko ministerstva k sťažnosti

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagovalo ministerstvo v prípise č. 19232/2012-151 z 30. apríla 2012 podpísanom ministrom. V označenom prípise sa ministerstvo predovšetkým vyjadrilo k   otázke,   či   „nepripustením“   uchádzača   (v   danom   prípade   sťažovateľa)   do   výberového konania môže dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv, pričom v tejto súvislosti uviedlo:

«...   Výberové   konanie   je   zaužívaným   a   štandardným   právnym   inštitútom, prostredníctvom ktorého sa obsadzuje určená funkcia (vo všeobecnosti pracovná pozícia). Výberové   konanie   je   vo   svojej   podstate   súťažou,   v   tomto   prípade   súťažou   uchádzačov o určenú funkciu. Sleduje sa ním rovnaký cieľ ako verejnou súťažou - vybrať na základe vopred   určených   kritérií   jednu   z   viacerých:   možností;   v   prípade   výberového   konania najlepšieho   uchádzača,   v   prípade   verejnej   súťaže   najlepšiu   ponuku.   Analyzujúc   platný právny poriadok možno konštatovať, že niet takej právnej úpravy, ktorá by výslovne riešila neuskutočnenie   výberového   konania   z   dôvodu   napr.   práceneschopnosti   alebo   z   dôvodu náhody, ktorá sa prihodí uchádzačovi.

Právna úprava výberových konaní na funkciu predsedu súdu nerieši otázku neúčasti uchádzača vo výberovom konaní z dôvodov objektívnej alebo subjektívnej povahy na strane tohto uchádzača -rovnako ako ju nerieši žiadna iná právna úprava výberového konania na obsadenie verejnej funkcie. Účasť sudcu vo výberovom konaní na funkciu predsedu súdu je podľa platnej právnej úpravy na zodpovednosti tohto sudcu, pričom je namieste hovoriť o objektívnej,   zodpovednosti   na   strane   uchádzača,   ktorá   zahŕňa   aj   prípadnú   pracovnú neschopnosť, ktorá je dôvodom neúčasti vo výberovom konaní. Tento koncept je logický a správny. V opačnom prípade sa vytvára možnosť zmariť účel výberového konania, ktorým je v tomto prípade obsadenie funkcie predsedu súdu, a to bez ohľadu na to, či k tomu uchádzačov vedú objektívne dôvody alebo rýdzo špekulatívne dôvody. Účasť v súťaži vo všeobecnosti   nesie   so   sebou   určité   riziko,   ktoré   možno   od   všetkých   potenciálnych uchádzačov   spravodlivo   žiadať   -   je   ním   aj   náhoda,   ktorá   sa   môže   udiať   uchádzačovi, napríklad   v   podobe   náhlej   práceneschopnosti   práve   v   čase   výberového   konania.   Preto možno v tomto prípade hovoriť o objektívnej zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní na strane uchádzača.

Zastávame názor, že podstata výberového konania vylučuje možnosť, aby toto bolo negované práceneschopnosťou niektorého uchádzača (ad absurdum všetkých uchádzačov). Uvedené platí pre každé výberové konanie bez ohľadu na to, či sa ho zúčastňuje jeden, dvaja, prípadne niekoľko desiatok uchádzačov. Je nepochybné, že žiadna právna úprava nezaväzuje   ministerstvo   spravodlivosti   rešpektovať   práceneschopnosť   uchádzača,   najmä s poukazom na skutočnosť, že pri dočasnej, pracovnej neschopnosti nie je možné presne stanoviť možnosť ďalšieho postupu. Rešpektovaním práceneschopnosti jedného uchádzača nie je možné vylúčiť prípadné znemožnenie obsadenia funkcie predsedu súdu na dlhšie časové   obdobie,   čo   by   mohlo   viesť   až   k   destabilizácii   jednotlivých   súdov.   V   prípade obsadzovania funkcie predsedu súdu je verejný záujem, t. j. zabezpečené obsadenia funkcie predsedu   súdu   nad   oprávnením   jednotlivca   vykonávať   predmetnú   funkciu,   najmä s poukazom   na   konečné   rozhodnutie   ministerky   spravodlivosti   t.   j.   prípadný   úspech   vo výberovom konaní nie je zárukou vymenovania do funkcie predsedu súdu. V prípade, ak je uchádzač   úspešný   vo   výberovom   konaní   je   minister   spravodlivosti   oprávnený   alebo vymenovať   úspešného   uchádzača   alebo   vyhlásiť   nové   výberové   konanie.   Minister spravodlivosti   je   priamo   zodpovedný   za   odborné   a   morálne   schopnosti   uchádzača vykonávať funkciu predsedu súdu v súlade so zákonom a s dobrými mravmi, a aj preto zákon   o   súdoch   umožňuje   ministrovi   nielen   vymenovať   úspešného   uchádzača,   ale   aj vyhlásiť   nové   výberové   konanie   t   j.   nevymenovať   uchádzača   v   prípade   pochybností riadneho   výkonu   funkcie   predsedu   súdu.   V   kontexte   uvedeného   pochybne   vyznieva argument, že „... možno, dôvodne predpokladať, že by v ústnom pohovore výberová komisia o ňom hlasovala so záverom „uspel“.“. Aj keby sa bol sťažovateľ zúčastnil výberového konania, niet absolútne žiadnej právnej „záruky“, že by bol v tomto výberovom konaní úspešný. Účasť vo výberovom konaní v žiadnom prípade nezakladá „právny nárok“ aj v ňom   byť   úspešný.   A teda   sťažovateľova   argumentácia   je   ako   právne,   tak   aj   logicky nezmyselná.

Na   základe   uvedeného   sa   preto   nemožno   v   žiadnom   prípade   stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, že potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti sa ex lége založili hmotné práva sťažovateľa, ktoré by z hľadiska ich účinkov legitimizovali neúčasť sťažovateľa vo výberovom konaní a nerešpektovaním tejto okolnosti bolo porušené právo sťažovateľa   podľa   č.   30   ods.   4   Ústavy SR.   Analógia   s neúčasťou   na pracovisku,   resp. s nemožnosťou plnenia pracovných úloh nie je namieste - účasť vo výberovom konaní nie je plnením pracovných alebo služobných úloh.

Vzhľadom na   skutočnosť,   že   zákonná úprava nepripúšťa   možnosť   zmeny   termínu konania   výberového   konania   z   dôvodu   práceneschopnosti   uchádzača,   pričom   táto skutočnosť   je   vopred   známa   každému   uchádzačovi,   ktorý   sa   prihlási   do   výberového konania,   uskutočnením   výberového   konania   bez   účasti   sťažovateľa   nemohlo   dôjsť   k porušeniu čl. 30 ods. 4 Ústavy SR a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.»

Aj keď ministerstvo považuje všetky ďalšie námietky sťažovateľa za irelevantné, resp. za dôvodné len „v prípade, ak by sa sťažovateľ predmetného výberového konania fakticky zúčastnil“, vyjadrilo sa v označenom prípise aj k nim, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedlo:

«Vo   vzťahu   k   argumentácii,   ktorou   sťažovateľ   poukazuje   na   zloženie   výberovej komisie, vznesenú námietku zaujatosti a nezákonne zloženú sudcovskú radu Okresného súdu Ružomberok je potrebné uviesť, že aj keby bolo preukázané to, čo tvrdí sťažovateľ, tak táto skutočnosť by mohla (i keď nemusela), viesť k porušeniu práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR len za predpokladu, že sťažovateľ by sa výberového konania zúčastnil.

Vo   vzťahu   k   domnelej   nečinnosti   ministerstva   a   ministerky   spravodlivosti   voči námietke zaujatosti uplatnenej uchádzačom dňa 21. 12. 2011 poukazujeme na § 37 ods. 5 druhá a tretia veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), z ktorého je zrejmé, že minister   spravodlivosti   vymenúva   reálne   len   štyroch   členov   výberovej   komisie;   piateho člena ustanoví voľbou na žiadosť ministra sudcovská rada príslušného súdu. Sťažovateľ namietal   podľa   svojho   vyjadrenia   zaujatosť   práve   člena   výberovej   komisie   zvoleného sudcovskou radou Okresného súdu Ružomberok. Vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že ministerstvo aj minister jeho námietku zaujatosti nepreskúmali - nuž je potrebné uviesť, že ministrovi a už vôbec nie ministerstvu zo zákona nepatrí posudzovať námietku zaujatostí proti členovi výberovej komisie, ktorého ustanovuje do tejto funkcie iný orgán, ktorým je v tomto prípade sudcovská rada. Minister tohto člena nevymenoval z databázy kandidátov na členov výberových komisií, nemôže ho teda ani účinne zbaviť tejto funkcie alebo inak napraviť „pocit krivdy“ na strane uchádzača. Toto oprávnenie implicitne prislúcha tomu, kto tohto člena ustanovil do funkcie, t. j. sudcovskej rade Okresného súdu Ružomberok. Ďalej upozorňujeme na to, že na zasadnutí sudcovskej rady konanom dňa 23. 01. 2012 sa JUDr. Š. vzdal funkcie člena výberovej komisie v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok a to z dôvodu predídenia akýmkoľvek problémom v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu súdu, v dôsledku čoho sudcovská rada tohto súdu uskutočnila novú voľbu člena výberovej komisie, ktorým bol JUDr. B. K., Ak by aj teda existovali dôvody domnievať sa, že člen sudcovskej rady JUDr. Š. je zaujatý, tak vzdaním sa tejto funkcie sa otázka posudzovania jeho (ne)zaujatosti stala bezpredmetnou, keďže prestal byť členom výberovej komisie. Inak povedané, k zjednaniu nápravy, ak vôbec bola potrebná, došlo ešte pred uskutočnením výberového konania. Argumentáciu sťažovateľa, že „sudcovská rada Okresného súdu Ružomberok nebola zvolená zákonným spôsobom, a preto neexistuje, a tak aj voľba člena výberovej komisie JUDr. B. K. bola nezákonná“ je možné považovať za účelovú. Námietku o nezákonnej voľbe členov sudcovskej rady plénom súdu vzniesol sťažovateľ až dňa 01. 02. 2012, t. j. viac ako tri   roky   po   vykonaní   voľby,   ktorá   sa   uskutočnila   dňa   30.   01.   2009.   Naviac,   z   pozície predsedu súdu predložil v rokoch 2009,   2010 a 2011 sudcovskej rade,   ktorá mala byť zvolená „nezákonným spôsobom“, na prerokovanie návrhy rozvrhov práce Okresného súdu Ružomberok na príslušný kalendárny rok, čím de facto potvrdil legitimitu tohto orgánu sudcovskej samosprávy. V kontexte uvedeného sa preto argumentácia sťažovateľa nemôže javiť inak ako účelová a zavádzajúca.

K   výhrade   sťažovateľa,   ktorou   poukazuje   na   to,   že   mu   nebolo   „oznámené“ hodnotenie vykonané predsedom grémia považujeme za potrebné uviesť, že tento tvrdený nedostatok v postupe hodnotiteľa nemôže za daných okolností porušiť právo podľa čl. 30 ods.   4   ústavy.   Sťažovateľ   sa   nezúčastnil   výberového   konania,   preto   nebol   výberovou komisiou ani hodnotený, rovnako neboli hodnotené písomné podklady, z ktorých vychádza výberová komisia, kam patrí aj hodnotenie sudcu. Je taktiež dôležité poukázať na to, že hodnotenie sudcu nie je jediným podkladom pre rozhodovanie výberovej komisie. Výberové konanie v tomto prípade pozostáva z ústneho pohovoru s uchádzačom, pričom v rámci tohto pohovoru   má   uchádzač   nepochybne   možnosť   vyjadriť   sa   k   svojmu   hodnoteniu   -   túto možnosť má vždy, bez ohľadu na to,   či bol alebo nebol dodržaný postup podľa § 27e zákona.   Preto,   aj   keby   sa   sťažovateľ   zúčastnil   výberového   konania,   tak   nemožno jednoznačne konštatovať, že nedodržanie postupu podľa § 27e zákona by mohlo viesť k porušeniu   práva   podľa   čl.   30   ods.   4,   keďže   to   či   výberová   komisia   vezme   do   úvahy hodnotenie sudcu, ktoré trpí vadami (obsahového alebo procedurálneho charakteru) alebo nie, je na jej rozhodnutí, rovnako ako je na jej rozhodnutí, či vezme do úvahy prípadne námietky uchádzača vznesené proti hodnoteniu sudcu počas ústneho pohovoru, keďže túto možnosť má uchádzač vždy.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   mu   nebol   potvrdený   termín výberového konania tak, ako iným uchádzačom. Podľa § 37 ods. 10 posledná veta zákona o sudoch ministerstvo na svojom webovom sídle zverejňuje termín a miesto výberového konania a zoznam členov výberovej komisie, a to aspoň 15 dní pred jeho konaním. Podľa zákona sa teda termín a miesto výberového konania neoznamuje uchádzačom individuálne alebo   osobitne,   ale   všeobecným   oznámením   adresovaným   všetkým   uchádzačom   súčasne formou   jeho   zverejnenia   (bez   nutnosti   čokoľvek   doručovať   a   pod.).   Pre   naplnenie požiadavky   zákona   je   potrebné   zverejniť   tieto   údaje   v   zákonom   ustanovenej   lehote   na webovom sídle ministerstva, k čomu aj došlo. Týmto momentom nastal zákonom predvídaný čiastkový   proces   –   zverejnenie   termínu   a   miesta   výberového   konania.   Súčasne   týmto momentom sa tento údaj stal dostupný všetkým uchádzačom.

Okrem zákonom predpokladaného zverejnenia termínu a miesta výberového konania, ministerstvo ž opatrnosti oznámilo všetkým uchádzačom (aj sťažovateľovi) dňa 12. 01. 2012 termín   výberového   konania,   a   keďže   nenastali   žiadne   zmeny   bola   posledná   informácia relevantná. Je pravdou, že ostatní kandidáti a členovia výberovej komisie si overovali, vzhľadom   na   skutočnosť,   že   boli   informovaní   o   práceneschopnosti   sťažovateľa,   či   sa predmetné výberové konanie uskutoční. Namietaný „diskriminačný“ postup - potvrdenie uskutočnenia   výberového   konania   na   základe   dopytu   zo   strany   ostatných   uchádzačov považujeme   za   štandardný   a   prirodzený.   Sťažovateľ   nebol   ani   v   danom   prípade diskriminovaný,   keďže   termín   výberového   konania   bol   zverejnený,   bol   mu   osobitne oznámený a k jeho zmene nedošlo.

Sťažovateľ ďalej porovnáva svoju situáciu (práceneschopnosť) so situáciou, ktorá nastala   na   Okresnom   súdu   Liptovský   Mikuláš,   kde   došlo   k   zmene   termínu   výberového konania z dôvodu práceneschopnosti člena výberovej komisie. V žiadnom prípade sa nie je možné stotožniť s argumentáciou, že rozdiel medzi uchádzačom a členom výberovej komisie „nemá   podstatný   právny   význam“.   Člen   výberovej   komisie   a   uchádzač   vo   výberovom konaní   sú   dve   odlišné   právne   kategórie,   ktorých   postavenie   vo   výberovom   konaní   je diametrálne   odlišné   a   rozhodne   nejde   o   „analogické   alebo   relevantne   podobné postavenie“. Vymenovaním štyroch členov výberovej komisie a zvolením piateho sa kreuje osobitný zákonom predpokladaný orgán - výberová komisia. Úlohou I výberovej komisie, ktorú jej zákon explicitne ukladá, je uskutočniť výberové konanie (podľa § 37 ods. 5 prvá veta zákona o súdoch „Výberové konanie uskutočňuje päťčlenná výberová komisia.“) a vybrať   kandidáta   na   predsedu   súdu.   Keďže   výberová   komisia   je   kolektívnym   orgánom, zákon predpokladá, že na jej rozhodovaní musí participovať vopred určené kvórum jej členov, čo je logické, keďže inak by nešlo o kolektívne rozhodovanie. V tomto prípade hovorí právna teória o uznášaniaschopnosti kolektívneho orgánu. Podľa § 37 ods. 7 druhá veta   zákona   o   sudoch   „Výberová   komisia   je   uznášaniaschopná,   ak   sa   na   hlasovaní zúčastnia   aspoň   štyria   jej   členovia.“.   S   prihliadnutím   na   fakt,   že   od   účinnosti,   novej zákonnej úpravy zavedenej zákonom č. 33/2011 Z. z. sa ani jedného doteraz vyhláseného a uskutočneného   výberového   konania   nezúčastnil   člen   výberovej   komisie   vymenovaný   z kandidátov navrhnutých Súdnou radou Slovenskej republiky a berúc do úvahy skutočnosť, že ďalšia členka výberovej komisie bola práceneschopná, možno bez ďalšieho konštatovať, že   postup   ministerky   spravodlivosti,   ktorým   zmenila   termín   výberového   konania   na Okresom súde Liptovský Mikuláš bol legitímny, keďže smeroval k vytvoreniu predpokladov pre plnenie základnej úlohy výberovej komisie - uskutočniť výberové konanie. Neprítomnosť potrebného počtu členov výberovej komisie, hoci aj z dôvodu ich práceneschopnosti, má za následok nefunkčnosť výberovej komisie – výberová komisia nie je uznášaniaschopná a nie je   spôsobilá   plniť   svoje   povinnosti,   t.   j.   určiť   úspešných   a   neúspešných   uchádzačov a rozhodnúť   o   konečnom   poradí   úspešných   uchádzačov   atď.   Neprítomnosť   jedného z uchádzačov   na   výberovom   konaní   z   dôvodu   jeho   práceneschopnosti   nevyvoláva   tento následok. Byť členom výberovej komisie je povinnosťou, uchádzať sa o funkciu predsedu súdu je právom.»

Na základe citovanej argumentácie ministerstvo zastáva názor, že „uskutočnením výberového   konania   bez   účasti   sťažovateľa   nebolo   žiadnym   spôsobom   zasiahnuté   do sťažovateľovho práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych   a   politických   právach,   a   preto   žiadame   Ústavný   súd   SR,   aby   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú“.

I.2.2 Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa k stanovisku ministerstva

Označený prípis ministerstva   obsahujúci jeho stanovisko k sťažnosti ústavný súd zaslal   na   vyjadrenie   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa.   Právny   zástupca   sťažovateľa v podaní zo 6. júna 2012 predložil svoje vyjadrenie k argumentácii ministerstva, v ktorom okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ zásadne odmieta tvrdenie ministerstva o tom, že jeho sťažnosť je zjavne neopodstatnená...

Ministerstvo založilo návrh na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj z radu meritórnych príčin, ktoré zhrnulo do sloganu „Byť členom výberovej komisie je povinnosťou, uchádzať sa o funkciu predsedu súdu je právom.“

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   týmto   sloganom   poznamenáva,   že   účelom   a   podstatou ochrany   ústavnosti   je   dôsledné   preskúmanie   dodržania   podmienok   činnosti   inštitúcií verejnej   moci   určených   ústavou   a   zákonmi,   a   nie   ich   vytesnenie   duchaplnými proklamáciami. Ministerstvo spravodlivosti vyvodilo právny základ pre rad svojich tvrdení nie z výslovnej právnej úpravy, ale z tohto sloganu, pričom do úvahy ani v najmenšom nevzalo úpravu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, ktorá je skutočným základom pre interpretáciu sťažovateľom namietnutého porušenia noriem ústavy a medzinárodného dohovoru. Ministerstvo   označilo   za   podstatnú   časť   námietky   o   porušení   sťažovateľovho základného   práva   v   spojení   s   porušením   jeho   ľudského   práva   otázku   nepripustenia sťažovateľa do výberového konania (s. 3). Táto kvalifikácia patrí k málopočetným názorom ministerstva, s ktorými sa sťažovateľ môže stotožniť.

Za   právny   základ   postoja   ministerstva   k   tejto   otázke   možno   označiť   vyjadrenie: analyzujúc platný právny poriadok možno konštatovať, že niet takej právnej úpravy, ktorá by výslovne riešila neuskutočnenie výberového konania z dôvodu napr. práceneschopnosti alebo z dôvodu náhody, ktorá sa prihodí uchádzačovi“ (s. 3)

Ministerstvo predstiera, že absencia právnej úpravy je mu v okolnostiach prípadu na prospech.   K   tomuto   skratovému   záveru   sa   ministerstvo   dostáva   úplným   zanedbaním ustanovenia   čl.   152   ods.   4   Ústavy   SR,   ktorý   je   však   relevantný   aj   pre   interpretáciu a aplikáciu zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ministerstvo v naznačenom hodnotení svojho právneho postavenia súbežne zanedbalo aj ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR... „Aj keď sa ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy výslovne vzťahuje na štátne orgány, implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo   na   to,   aby   sa   všetky   štátne   orgány   voči   nemu   správali   len   spôsobom,   ktorý   im dovoľuje ústava a ďalšie zákony. Tento vzťah štátnych orgánov a občanov ústava jednotne ustanovuje   pre   všetky   práva   a   slobody   zaručené   naším   ústavným   poriadkom.“ (I. ÚS 76/2011, s. 44-45) Sťažovateľ tento právny názor ústavného súdu uplatnil v súvislosti s námietkou, že ministerstvo v okolnostiach prípadu porušilo aj jeho ochranu zaručenú čl. 2 ods. 2 ústavy (s. 13 - 14 sťažnosti predloženej vo veci Rvp 3255/2012).

Ministerstvo sa k otázke, aký význam má tento právny názor Ústavného súdu SR, ako aj sám článok 2 odsek 2 Ústavy SR, vôbec nevyjadrilo. Zjavne preto, lebo netuší, akým spôsobom   možno   článok   2   odsek   2   prekrútiť   tak,   aby   vzniklo   zdanie,   že   tvrdenia ministerstva v príslušnej časti jeho argumentácie sú naozaj súladné s Ústavou SR. Ministerstvo v nadväznosti na vyjadrenie „analyzujúc platný právny poriadok možno konštatovať,   že   niet   takej   právnej   úpravy,   ktorá   by   výslovne   riešila   neuskutočnenie výberového konania z dôvodu napr. práceneschopnosti alebo z dôvodu náhody, ktorá sa prihodí uchádzačovi“ uviedlo: „Účasť sudcu vo výberovom konaní na funkciu predsedu súdu je podľa platnej právnej úpravy na zodpovednosti tohto sudcu, pričom je namieste hovoriť   o   objektívnej   zodpovednosti   na   strane   uchádzača,   ktorá   zahŕňa   aj   prípadnú pracovnú neschopnosť, ktorá je dôvodom neúčasti vo výberovom konaní... Preto možno v tomto prípade hovoriť o objektívnej zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní na strane uchádzača.“ (s. 3)

Ministerstvo aj v tomto názore zavádza. Platný právny poriadok nikde nezakladá objektívnu   zodpovednosť   uchádzača   o   funkciu   predsedu   okresného   súdu   za   neúčasť   vo výberovom konaní. Ide o otázku, ktorú právny poriadok neupravil. Zrejme na škodu právnej istoty,   a   teda   spôsobom,   ktorý   v   materiálnom   právnom   štáte   musí   vyvolať   pochybnosť o kvalite   právnej   úpravy,   avšak   za   nijakých   okolností   z   neho   nemožno   vyvodiť   záver, k akému   došlo   ministerstvo.   Preto   nie,   lebo   sťažovateľ   nemá   nijaký   vplyv   na   kvalitu právneho   poriadku   SR   a   je   obeťou   jej   konkrétneho   nedostatku.   Tento   nedostatok,   keď nastal, ministerstvo vyriešilo v nesúlade s článkom 2 odsek 2 Ústavy SR. K porušeniu čl. 2 ods.   2   ministerstvom   došlo   v   príčinnej   súvislosti   s   ochranou,   ktorá   sa   sťažovateľovi zaručuje čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, aj čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych apolitických právach.

V citovanom názore ministerstvo vysvetlilo predovšetkým to, že konalo v nesúlade s princípmi materiálneho právneho štátu. Ministerstvo zo svojej svojvoľnej úvahy (lebo bez základu v zákone) vyvodilo objektívnu zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní na strane   uchádzača.   V   materiálnom   právnom   štáte   je   celkom   neprijateľné,   aby   orgán výkonnej moci vytvoril akúkoľvek zodpovednosť pre fyzickú osobu a právnickú osobu, ktorá nie je ustanovená zákonom...

Koncepciu   objektívnej   zodpovednosti   uchádzača   výberového   konania   na   funkciu predsedu okresného súdu ministerstvo spojilo s koncepciou verejného záujmu, ktorý stojí nad záujmom jednotlivca uchádzajúceho sa o získanie funkcie predsedu okresného súdu. „Zastávame názor, že podstata výberového konania vylučuje možnosť, aby toto bolo negované práceneschopnosťou niektorého uchádzača (ad absurdum Všetkých uchádzačov). Uvedené platí pre každé výberové konanie bez ohľadu na to, či sa ho zúčastňuje jeden, dvaja, prípadne niekoľko desiatok uchádzačov. Je nepochybné, že žiadna právna úprava nezaväzuje   ministerstvo   spravodlivosti   rešpektovať   práceneschopnosť   uchádzača,   najmä s poukazom na skutočnosť, že pri dočasnej pracovnej neschopnosti nie je možné vylúčiť prípadné   znemožnenie   obsadenia   funkcie   predsedu   súdu   nad   oprávnením   jednotlivca vykonávať   predmetnú   funkciu,   najmä   s   poukazom   na   konečné   rozhodnutie   ministerky spravodlivosti t. j. prípadný úspech vo výberovom konaní nie je zárukou vymenovania do funkcie   predsedu   súdu...   Minister   spravodlivosti   je   priamo   zodpovedný   za   odborné a morálne schopnosti uchádzača vykonávať funkciu predsedu súdu v súlade so zákonom a s dobrými   mravmi,   a aj   preto   zákon o   súdoch   umožňuje ministrovi   nielen   vymenovať úspešného uchádzača, ale aj vyhlásiť nové výberové konanie t. j. nevymenovať uchádzača v prípade pochybností riadneho výkonu funkcie predsedu súdu.“ (s. 3-4)

Aj v tomto názore sa ministerstvo zachovalo extrémne účelovo. Predovšetkým sa pokúsilo   presmerovať   konanie   pred   ústavným   súdom   od   toho,   čo   sťažovateľ   namietol, k tomu, čo vôbec nenamietol. Ministerstvo uviedlo: „prípadný úspech vo výberovom konaní nie je zárukou vymenovania do funkcie predsedu súdu“. Toto tvrdenie vzápätí zdupľovalo: „Účasť vo výberovom konaní v žiadnom prípade nezakladá „právny nárok“ aj v ňom byť úspešný. A teda sťažovateľova argumentácia je ako právne, tak aj logicky nezmyselná.“ Sťažovateľ nikdy nenamietol taký nezmysel. Ministerstvo si vymyslelo, že sťažovateľ vykonštruoval právny nárok na získanie funkcie predsedu okresného súdu, hoci sťažovateľ súhlasí s tézou „Účasť vo výberovom konaní v žiadnom prípade nezakladá „právny nárok“ aj   v   ňom   byť   úspešný“   ako   s   úplnou   samozrejmosťou.   Účasť   vo   výberovom   konaní   je predpokladom   uchádzania   sa   o   verejnú   funkciu,   ktorá   nezakladá   nárok   na   funkciu. Sťažovateľ za príčinu porušenia svojho základného práva, rovnako ako svojho ľudského práva,   označil stratu možnosti reálne sa zúčastniť výberového konania a za rovnakých podmienok aké mali ostatné dve uchádzačky sa uchádzať o úspech vo výberovom konaní. Súbežne so skresľovaním podstaty sťažovateľovej námietky o porušení jeho práv sa ministerstvo   pokúsilo   navodiť   zdanie,   že   v   okolnostiach   prípadu   nastal   konflikt   medzi verejným   záujmom   a   ochranou   priznanou   sťažovateľovi,   ktorú   bolo   nevyhnutné   riešiť nadradením verejného záujmu nad záujem jednotlivca.

...   V   okolnostiach   prípadu   nejde   o   konflikt   vo   vnútri   systému   základných   práv a slobôd. Konflikt nastal medzi verejným záujmom na obsadení verejnej funkcie predsedu okresného súdu a základným právom sťažovateľa na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok. Ani konflikt, ktorý vznikne mimo systému základných práv a slobôd a ktorý je zmiešaný v tom zmysle, že jeden zo záujmov v konflikte sa týka základného práva alebo slobody a k nemu protikladný záujem sa týka verejného záujmu na riadnom fungovaní verejnej moci alebo jej súčasti, nemožno riešiť na základe zanedbania či popretia zásady spravodlivej rovnováhy. Každú prípadnú pochybnosť vylučuje konanie o sťažnosti, ktorú v spojení s ustanovovaním generálneho prokurátora Slovenskej republiky podal sťažovateľ JUDr.   Dobroslav   Trnka   ako   účastník   výberového   konania   uskutočneného   voľbou v Národnej rade SR (I. ÚS 76/2011)...

Pomocou zásady spravodlivej rovnováhy treba riešiť aj stret verejného záujmu na obsadení   funkcie   predsedu   okresného   súdu   s   právami   uchádzača   prihlásenými   do výberového konania vyhláseného na túto funkciu. V okolnostiach prípadu sa tak nestalo. Ministerstvo proklamovalo existenciu verejného záujmu, s ktorou sa uspokojilo bez toho, aby   hľadalo   spravodlivú   rovnováhu   medzi   obomi   chránenými   hodnotami.   V   nezáujme o nastolenie spravodlivej rovnováhy a o zabezpečenie reálnej a efektívnej ochrany práv sťažovateľa spočíva jedna z foriem z nedbanlivosti ministerstva, ktorú sťažovateľ označil za jednu z príčin porušenia ochrany, ktorú mu zaručuje Ústava SR aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.

V súvislosti s absenciou hľadania spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom na obsadení funkcie predsedu okresného súdu a zabezpečením nepredstieranej a účinnej ochrany základného práva sťažovateľa na prístup k tejto funkcii sťažovateľ poznamenáva, že   keď   ministerstvo   odkázalo   na   právo   ministra   nevymenovať   nijakého   z   uchádzačov a vyhlásiť   nové   výberové   konanie“   (s.   4),   dostalo   sa   „na   dohmat“   k   minimálnemu programu ochrany práv sťažovateľa. Za účelom ochrany základného práva sťažovateľa sa ministerka   spravodlivosti   mala   aspoň   zaoberať   možnosťou,   či   z   dôvodu   sťažovateľovej hospitalizácie nevyhlási nové výberové konanie. V okolnostiach prípadu sa tak nestalo. Nikto s právomocou sa v rozhodnom čase ani nezaoberal myšlienkou, či základné právo sťažovateľa možno v okolnostiach prípadu ochrániť, alebo nie.

...   Časť   vyjadrenia   ministerstva   pojednáva   o   sťažovateľovej   námietke,   že   vo výberovom   konaní   sa   voči   nemu   neuplatnil   rovnaký   meter,   ako   voči   zvyšným   dvom účastníčkam   výberového   konania,   keď   ministerstvo   obe   uchádzačky   vyrozumelo o uskutočnení výberového konania a sťažovateľa nie. Ministerstvo svoj postup vysvetlilo svojou „opatrnosťou“ (s. 6). Vo vysvetlení chýba, prečo rovnakú opatrnosť ako pociťovali voči   uchádzačkám   o   funkciu   predsedu   súdu   Okresného   súdu   Ružomberok   nepocítili pracovníci ministerstva voči sťažovateľovi.

Upovedomenie   sťažovateľa   v   okolnostiach   prípadu   mohlo   mať   význam   pre   ďalší priebeh   sťažovateľovho   zvažovania svojich možností vyplývajúcich   z jeho hospitalizácie počas výberového konania...

Sťažovateľ   na   tejto   časti   vyjadrenia   ministerstva   za   najpodstatnejšie   označuje preukázanie   skutočnosti,   že   ministerstvo   pripustilo   rozdielne   naloženie   so   sťažovateľom a ďalšími účastníkmi výberového konania...

Ministerstvo odmietlo sťažovateľom vyslovený názor, že rozdiel medzi uchádzačom vo   výberovom   konaní   a   členom   výberovej   komisie   nemá   podstatný   právny   význam z hľadiska   práceneschopnosti,   ktorá   zmarí   účasť   na   výberovom   konaní   uchádzačovi a členovi výberovej komisie. Odmietnutie zhrnulo do už zmieneného sloganu: „Byť členom výberovej komisie je povinnosťou, uchádzať sa o funkciu predsedu súdu je právom.“ Platný právny poriadok výberového konania na funkciu sudcu predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu neurčuje právny účinok neúčasti uchádzača, ani neúčasti člena výberovej komisie. Sťažovateľ na rozdielne naloženie s práceneschopnosťou členky výberovej komisie a so svojou práceneschopnosťou poukázal ako na faktický stav, ktorý ministerstvo zásadne rozdielne riešilo na báze totožnej (neexistujúcej) právnej úpravy. Ministerstvo   svoj   postup   vyvodilo   z   praxou   nepotvrdenej   predstavy,   že   uchádzač výberového   konania   môže   mať   záujem   „sabotovať“   výberové   konania   tak,   že   sa   naň nedostaví... Táto východisková predstava sa vymyká zdravému rozumu, lebo ním sa nedá vysvetliť   motivácia,   ktorá   by   priemerne   rozumovo   vyspelého   a   duševnou   poruchou nepostihnutého   ľudského   jedinca   mala   viesť   k   tomu,   že   sa   dobrovoľne,   z   vlastného rozhodnutia prihlási do výberového konania na funkciu predsedu súdu nie kvôli tomu, aby sa o túto funkciu uchádzal, ale z dôvodu, aby destabilizoval súd tak, že na ňom zakonzervuje stav „bezvládia“ zapríčineného neobsadenou funkciou predsedu súdu.

Ministerstvo túto svoju predstavu nepotvrdenú praxou paradoxne nevztiahlo aj na stranu členov výberovej komisie, hoci z vyjadrenia ministerstva je očividné, že všeobecne známa   skutočnosť   o   neúčasti   členov   výberových   komisií   ustanovených   Súdnou   radou Slovenskej   republiky   na   výberových   konaniach   dorazila   aj   na   ministerstvo...   Ak   by ministerstvo   svoj   slogan   „Byť   členom   výberovej   komisie   je   povinnosťou,   uchádzať   sa o funkciu predsedu súdu je právom“ mienilo vážne aspoň na okamih, nevyhnutne by sa v rámci plnenia úloh zverených do svojej právomoci muselo pokúsiť o vymáhanie účasti členov výberovej komisie ustanovených Súdnou radou SR na výberovom konaní...

Podľa ministerstva k dôvodom preukazujúcim účelovosť sťažovateľovej námietky, že na   výberovom   konaní   sa   podieľala   nezákonným   spôsobom   zvolená   sudcovská   rada Okresného súdu Ružomberok, uviedlo: „Naviac, z pozície predsedu súdu predložil v rokoch 2009,   2010   a   2011   sudcovskej   rade,   ktorá   bola   zvolená   „nezákonným   spôsobom“,   na prerokovanie návrhy rozvrhov práce Okresného súdu Ružomberok na príslušný kalendárny rok, čím de facto potvrdil legitimitu tohto orgánu sudcovskej samosprávy.“ (s. 5)

Sťažovateľ   sa   v   súvislosti   s   činnosťou   Okresného   súdu   Ružomberok   ocitol v zdvojenom právnom postavení. Niektoré úkony vykonával ako predseda Okresného súdu Ružomberok... Iné úkony vykonával ako fyzická osoba uchádzajúca sa pre ďalšie funkčné obdobie o funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok.

...   sťažovateľ   predložením   návrhov   rozvrhov   práce   sudcovskej   rade   plnil   svoju zákonom ustanovenú povinnosť bez toho, aby splnením povinnosti potvrdzoval svoj súhlas so   zákonnosťou   ustanovenia   sudcovskej   rady   na   Okresnom   súde   v   Ružomberku.   Od zákonom ustanovenej povinnosti sa nemohol oslobodiť „na vlastnú päsť“, bez rozhodnutia vecne a miestne príslušného orgánu, že sudcovská rada bola zvolená nezákonne. Za tohto stavu je celkom neprimeraný záver ministerstva o tom, že sťažovateľ v pozícii predsedu okresného súdu „de facto potvrdil legitimitu tohto orgánu sudcovskej samosprávy,“ keď jej predložil návrhy rozvrhov práce Okresného súdu Ružomberok na rok 2009, 2010 a 2011... Ministerstvo   k   dôvodom,   pre   ktoré   má   byť   sťažovateľova   sťažnosť   zjavne neopodstatnená, zahrnulo aj vyjadrenie ohľadom nahradenia JUDr. Š. vo výberovej komisii za JUDr. K., ktoré sťažovateľ namietol ex post, v okamihu, keď už ním namietnuté právo nemohlo byť porušované v dôsledku zjednania nápravy... a tiež výklad o tom, že „námietku o nezákonnej voľbe členov sudcovskej rady plénom súdu vzniesol sťažovateľ až dňa 01. 02. 2012, t.j. viac ako tri roky po vykonaní voľby.“ (s. 5).

Sťažovateľ k obom týmto tvrdeniam ministerstva uvádza, že vo svojej sťažnosti sa pokúsil opísať skutkový stav v jeho celej šírke, teda, že sa usiloval priblížiť všetky súvislosti deformovania výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok. Nie všetko z toho zahrnul do námietky porušenia svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, resp. podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych apolitických právach....   Všetok   „previs“   skutkového   stavu   nad   tým,   za   čo   ministerstvo   môže   znášať zodpovednosť   za   porušenie   sťažovateľových   ústavných   práv,   má   iba   informačno   - koloratívny   charakter   a   bez   ďalšieho   nemôže   mať   za   následok   rozhodnutie   o   porušení ústavy...»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva vstúpiť za rovnakých   podmienok   do   verejných   služieb   svojej   krajiny   podľa   čl.   25   písm.   c) medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom ministerstva a ministerky   v   súvislosti   s   výberovým   konaním   na   funkciu   predsedu   okresného   súdu vyhláseným 18. novembra 2011.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu každý občan má právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti   zjavne vyplýva, že sťažovateľ pozná judikatúru   ústavného súdu,   na základe   ktorej   pri   predbežnom   prerokovaní   odmieta   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   k   stanovisku ministerstva k sťažnosti uviedol, že „odmieta tvrdenie ministerstva, že jeho sťažnosť je zjavne   neopodstatnená“,   argumentujúc   aj   tým,   že   pojem   „zjavná   neopodstatnenosť“ nemožno   vykladať   extenzívne,   pričom   v   jeho   prípade   ministerstvo,   ako   aj   minister (ministerka) majú v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu okresného súdu také právomoci, ktorých nesprávnym uplatnením môže dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu sťažovateľa, ktorý   sa   do   výberového   konania   na   funkciu   predsedu   okresného   súdu   vyhláseného 18. novembra   2011   prihlásil.   Uvedené   skutočnosti   podľa   právneho   názoru   právneho zástupcu   sťažovateľa   vylučujú,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   pri   predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, že nesprávnym (protiústavným) uplatnením právomoci ministerstva a ministra, ktoré im zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)   v   súvislosti   s   vyhlásením   a   uskutočnením výberového   konania   na   funkciu   predsedu   súdu   poskytuje,   môže   dôjsť   k   porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa medzinárodného paktu (v tejto súvislosti ústavný súd akceptuje aj právny názor sťažovateľa, podľa ktorého ministerstvo ako orgán štátu nesie zodpovednosť aj za činnosť výberovej komisie, ktorú zriadilo a jeho postupu priznalo právne účinky, pozn.). Táto skutočnosť však nevylučuje, aby ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval, či sťažovateľ v sťažnosti   namietol   taký   postup   (rozhodnutie)   príslušného   štátneho   orgánu   (v   danom prípade ministerstva a ministerky), ktorým reálne mohlo dôjsť k porušeniu ním označeného práva garantovaného ústavou. Skutočnosť, že príslušný štátny orgán disponuje právomocou, protiústavným   uplatnením   ktorej   potenciálne   môže   porušiť   niektoré   z   ústavou garantovaných   práv   sťažovateľa,   nevylučuje   odmietnutie   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   za   predpokladu,   že   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospeje k záveru,   že   sťažovateľom   namietaný   postup,   resp.   rozhodnutie   neboli   spôsobilé neprípustným   spôsobom   zasiahnuť do   ním označeného základného práva podľa   ústavy, príp. práva podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy.

V   nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   oprávnenie   odmietnuť sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní   aj   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   zákon o ústavnom   súde   ústavnému   súdu   poskytuje   aj   (a   hlavne)   z   dôvodu   zabezpečenia hospodárnosti konania, pričom k jeho reálnemu uplatneniu môže dôjsť len vtedy, ak ústavný súd v rámci predbežného prerokovania predbežne posúdi aj z meritórneho hľadiska, či nie sú   námietky   sťažovateľa   zjavne   neopodstatnené.   Z   uvedeného   dôvodu   skutočnosť,   že ministerstvo a ministerka disponujú v súvislosti s výberovým konaním na predsedu súdu právomocami, ktorých uplatnením môže dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa, nemôže viesť automaticky k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

V súlade s uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil   na   posúdenie   opodstatnenosti   námietok   sťažovateľa   proti   postupu   ministerstva (vrátane postupu výberovej komisie) a ministerky v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu okresného súdu.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   formuluje   proti   postupu   ministerstva a ministerky najmä tieto námietky:

1. Ministerstvo a ministerka „nepripustili“ sťažovateľa do výberového konania na funkciu   predsedu   okresného   súdu,   keďže   nevyhoveli   jeho   žiadosti   o   zmenu   termínu výberového   konania   napriek   tomu,   že   sa   riadne   preukázal   dokladom   o   dočasnej práceneschopnosti (ďalej aj „námietka nepripustenia do výberového konania“).

2.   Ministerstvo   nepostupovalo   voči   sťažovateľovi   a   ďalším   dvom   uchádzačkám o funkciu predsedu okresného súdu rovnako, keď mu na rozdiel od nich nepotvrdilo, že výberové konanie sa uskutoční 9. februára 2012.

3.   Ministerstvo   postupovalo   v   prípade   výberového   konania   na   funkciu   predsedu okresného   súdu,   v   ktorom   z   dôvodu   práceneschopnosti   sťažovateľa   nezmenilo   termín výberového   konania,   inak   (rozdielne)   ako   v   prípade   výberového   konania   na   funkciu predsedu   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš,   v   ktorom   z   dôvodu   ochorenia   členky výberovej komisie určilo náhradný termín jeho uskutočnenia.

4.   Ministerstvo   a   ministerka   nepreskúmali   námietku   zaujatosti   sťažovateľa   proti zaradeniu JUDr. I. Š. do výberovej komisie pre výberové konanie na funkciu predsedu okresného súdu.

II.1. K námietke nepripustenia sťažovateľa do výberového konania

V zhode s názorom ministerstva (vyjadreným v jeho stanovisku), ako aj názorom právneho zástupcu sťažovateľa (vyjadreným v jeho vyjadrení k stanovisku ministerstva) aj ústavný súd považuje z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl.   30   ods.   4   ústavy   a práva   podľa   čl.   25   písm.   c)   medzinárodného   paktu   za   kľúčovú námietku nepripustenia do výberového konania.

Z argumentácie sťažovateľa citovanej v časti I.1 tohto uznesenia možno vyvodiť jeho právny názor, v zmysle ktorého mu prihlásením sa do výberového konania vznikol právny nárok zúčastniť sa tohto výberového konania, ktoré sa podľa § 37 ods. 4 zákona o súdoch „... vykonáva formou pohovoru s uchádzačom“. Vychádzajúc z tejto skutočnosti sťažovateľ zastáva názor, že potom ako riadne preukázal svoju práceneschopnosť a zároveň požiadal ministerstvo   a   ministerku   o   zmenu   termínu   výberového   konania,   malo   byť   tejto   jeho žiadosti vyhovené a ak sa tak nestalo, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu.

Zo   stanoviska   ministerstva   citovaného   v   časti   I.2.1   tohto   uznesenia   vyplýva,   že s uvedeným právnym názorom sťažovateľa nesúhlasí s poukazom na to, že platná právna úprava   nezaväzuje ministerstvo   k   tomu,   aby   na   základe   preukázanej   práceneschopnosti (príp. „...   z   dôvodu   náhody,   ktorá   sa   prihodí   uchádzačovi“)   niektorého   z   uchádzačov zmenilo (zrušilo) termín výberového konania, argumentujúc aj skutočnosťou, že v opačnom prípade   by   sa   vytvorila „možnosť   zmariť   účel   výberového   konania,   ktorým   je   v   tomto prípade obsadenie funkcie predsedu súdu, a to bez ohľadu na to, či k tomu uchádzačov vedú objektívne dôvody alebo rýdzo špekulatívne dôvody. Účasť v súťaži vo všeobecnosti nesie so sebou určité riziko, ktoré možno od všetkých potenciálnych uchádzačov spravodlivo žiadať - je   ním   aj   náhoda,   ktorá   sa   môže   udiať   uchádzačovi,   napríklad   v   podobe   náhlej práceneschopnosti práve v čase výberového konania. Preto možno v tomto prípade hovoriť o objektívnej zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní na strane uchádzača.“.

Ústavný súd nemá výhrady proti argumentácii ministerstva, v zmysle ktorej ho platná právna úprava nezaväzuje zmeniť (zrušiť) termín výberového konania na predsedu súdu z dôvodu   preukázanej   práceneschopnosti   niektorého   z   riadne   prihlásených   uchádzačov o túto   verejnú   funkciu,   a to ani z iného   zákonom   ustanoveného   dôvodu.   Zároveň   však konštatuje,   že   ministerstvu   nič   nebráni   v   tom,   aby   termín   už   vyhláseného   výberového konania zrušilo alebo zmenilo, ak na to existujú relevantné dôvody a to najmä také, ktoré by mohli zmariť jeho podstatu a účel, t. j. „... overiť predpoklady a schopnosti zabezpečiť riadny výkon súdnictva a správu súdu podľa tohto a podľa osobitných zákonov a určiť konečné poradie úspešných uchádzačov“ (§ 37 ods. 4 prvá veta zákona o súdoch). K zmene alebo zrušeniu termínu už vyhláseného výberového konania môže dôjsť napr. vtedy, ak sa do   výberového   konania   nikto   neprihlási,   alebo   sa   do   výberového   konania   prihlásia uchádzači, ktorí zjavne nespĺňajú zákonom ustanovené podmienky na vymenovanie do tejto funkcie (napr. z dôvodu uvedeného v § 36 zákona o súdoch alebo z dôvodu, že uchádzači nepredložili   ani   po   predchádzajúcej   výzve   ministerstva   požadované   doklady   v   zmysle vyhlášky ministerstva č. 475/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu predsedu súdu, a pod.).

Podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy (je legitímne) aj zrušenie či zmena termínu výberového konania z dôvodu dočasnej práceneschopnosti niektorého či všetkých uchádzačov o funkciu predsedu súdu, ktorá sa má v dotknutom výberovom konaní obsadiť. Z hľadiska argumentácie sťažovateľa je ale potrebné zaujať stanovisko k tomu, či dočasná práceneschopnosť   niektorého   z   riadne   prihlásených   uchádzačov   zakladá   z   hľadiska rešpektovania základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. f) medzinárodného paktu aj povinnosť ministerstva rešpektovať žiadosť uchádzača o zmenu či zrušenie termínu výberového konania, ako to v podstate tvrdí sťažovateľ.

Ústavný súd súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že v okolnostiach posudzovanej veci ide o   konflikt   medzi   verejným   záujmom   spočívajúcim   v   potrebe   obsadiť   čo   najskôr (v primeranom   čase)   funkciu   predsedu   príslušného   všeobecného   súdu   (dlhodobejšie neobsadenie tejto funkcie nepochybne môže ohroziť riadny chod súdnictva aj napriek tomu, že zákon o súdoch umožňuje, aby podpredseda súdu v čase, keď nie je funkcia predsedu súdu obsadená, zastupoval predsedu súdu v rozsahu jeho práv a povinností) a zabezpečením ochrany   základného   práva   na   prístup   k   verejnej   funkcii   (v   danom   prípade   predsedu okresného   súdu)   za   rovnakých   podmienok   garantovaného   čl.   30   ods.   4   ústavy   a   tiež porovnateľného   práva   vyplývajúceho   z   čl.   25   písm.   c)   medzinárodného   paktu.   Tento konflikt je obdobne ako konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (porovnaj napr.   nález   vo   veci   PL.   ÚS   22/06)   potrebné   riešiť   na   základe   zásady   spravodlivej rovnováhy.

S požiadavkou zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom obsadiť čo   najskôr   funkciu   predsedu   súdu   a   základným   právom   uchádzačov   na   prístup   k   tejto verejnej funkcii za rovnakých podmienok nepochybne úzko súvisí aj požiadavka uvážlivého a   transparentného   uplatňovania   oprávnenia   ministerstva   zrušiť,   resp.   zmeniť   (časovo posunúť)   termín   uskutočnenia   už   vyhláseného   výberového   konania,   ktorého   prípadné využitie ide nepochybne na úkor verejného záujmu obsadiť čo najskôr funkciu predsedu súdu.

Sťažovateľ   k   sťažnosti   ako   dôkaz   predkladá   zápisnicu   z   výberového   konania   na funkciu   predsedu   okresného   súdu,   v   ktorej   sa   na   s.   2   okrem   iného   uvádza: „Z   praxe výberovej komisie, ani z praxe ministerstva spravodlivosti nie je známe, že by sa výberové konanie neuskutočnilo z dôvodu akceptácie práceneschopnosti niektorého z uchádzačov...“ Sťažovateľ tvrdenie, že v doterajšej praxi ministerstva nebolo z dôvodu práceneschopnosti niektorého   z   uchádzačov   žiadne   výberové   konanie   zrušené,   resp.   zmenený   termín   jeho uskutočnenia,   nerozporuje,   vyjadruje   však   v   sťažnosti   (a   zvlášť   vo   vyjadrení   svojho právneho zástupcu k stanovisku ministerstva – pozri časť I.2.2 tohto uznesenia) zjavný nesúhlas s argumentáciou uvedenou v tejto zápisnici, v zmysle ktorej by zavedenie takejto praxe mohlo „viesť k absolútnemu znefunkčneniu výberových konaní, ak by sa účastníci z dôvodu   práceneschopnosti   neustále   ospravedlňovali,   z   dôvodu   rôznych   špekulačných záujmov“ (obdobne argumentuje vo svojom stanovisku k sťažnosti aj ministerstvo; pozri časť I.2.1 tohto uznesenia).

S   týmto   postojom   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   nemôže   stotožniť.   Podľa   názoru ústavného súdu totiž nemožno vylúčiť účelové správanie uchádzačov o funkciu predsedu súdu   smerujúce   k   znefunkčneniu   už   vyhláseného   výberového   konania,   a   to   aj zo špekulačných dôvodov [nepochybne k takýmto dôvodom (žiaľ) možno zaradiť napr. aj predpokladanú zmenu v osobe ministra (napr. v súvislosti s blížiacimi sa parlamentnými voľbami   a   na   ne   nadväzujúcim   kreovaním   novej   vlády),   ktorý   v   konečnom   dôsledku rozhoduje o vymenovaní úspešného uchádzača do funkcie predsedu súdu, alebo tiež s tým súvisiace   zmeny   v   databáze   kandidátov   na   členov   výberových   konaní   a   pod.],   ktoré v konečnom   dôsledku   môže   viesť   aj   k   dlhodobému   neobsadeniu   funkcie   predsedu príslušného   súdu.   Zároveň   treba   poznamenať,   že   ak   by   ministerstvo   v   konkrétnom (jednotlivom) prípade pristúpilo k zrušeniu či zmene termínu už vyhláseného výberového konania z dôvodu dočasnej práceneschopnosti niektorého z uchádzačov na funkciu predsedu súdu,   muselo   by   v   záujme   transparentnosti   svojho   postupu,   ktorá   vylučuje   svojvôľu, rovnako postupovať v každom ďalšom prípade. Takýto postup by v konečnom dôsledku viedol (mohol viesť) k narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom obsadiť čo najskôr funkciu predsedu súdu a ústavou garantovaným právom na prístup k tejto funkcii za   rovnakých   podmienok,   a   to   celkom   zjavne   na   úkor   legitímneho   verejného   záujmu obsadiť v primeranom čase uvoľnenú funkciu predsedu súdu, pričom presadzovanie tohto verejného záujmu patrí nepochybne k dôležitým úlohám ministerstva a ministra.

Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí doterajšiu prax ministerstva, v zmysle ktorej nepovažuje dočasnú práceneschopnosť niektorého z uchádzačov na funkciu predsedu súdu   za   dôvod   na   zrušenie,   resp.   zmenu   termínu   už   vyhláseného   výberového   konania z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnú.   Preto   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ak v posudzovanom prípade ministerstvo nevyhovelo žiadosti sťažovateľa o zmene termínu výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu, čím ho „nepripustilo“ do tohto výberového konania, tak takýto jeho postup nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy   ani   jeho   práva   podľa   čl.   25   písm.   c) medzinárodného paktu.

Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poznamenať,   že v prípade, ak by sa ústavný súd stotožnil s právnym názorom sťažovateľa, podľa ktorého riadne preukázaná dočasná práceneschopnosť uchádzača o funkciu predsedu súdu zakladá z hľadiska rešpektovania základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu právny nárok na zrušenie, resp. zmenu termínu výberového konania, tak by tento právny názor bolo potrebné z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy primerane vzťahovať aj na všetky ďalšie postupy príslušných orgánov verejnej moci pri obsadzovaní všetkých ďalších verejných funkcií, čo by   podľa   názoru   ústavného   súdu   mohlo   viesť   v   konečnom   dôsledku   k   neprimeranému zásahu do verejného záujmu zabezpečiť v primeranom čase obsadenie týchto verejných funkcií, a tým aj k závažnému zásahu do riadneho fungovania verejnej moci.

II.2 K ďalším námietkam sťažovateľa

Vo vzťahu k námietke, že ministerstvo nepostupovalo voči sťažovateľovi a ďalším dvom uchádzačkám o funkciu predsedu okresného súdu rovnako, keď mu na rozdiel od nich nepotvrdilo, že výberové konanie sa uskutoční v pôvodne určenom termíne, t. j. 9. februára 2012,   ústavný   súd   v   prvom   rade   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nepožiadal ministerstvo na rozdiel od ďalších dvoch uchádzačiek o potvrdenie, či sa výberové konanie uskutoční v pôvodne určenom termíne, ale písomne požiadal o zmenu termínu výberového konania,   čo   sú   nepochybne   kvalitatívne   iné   právne   skutočnosti.   Za   týchto   okolností nemožno   postup   ministerstva   pri   potvrdzovaní   skutočnosti,   že   sa   výberové   konanie uskutoční v pôvodne určenom termíne, len tým uchádzačkám, ktoré o to výslovne požiadali, vo   vzťahu k sťažovateľovi   považovať za diskriminačný, a to aj preto,   že mu nemožno pripisovať v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu právnu relevanciu. Z   právneho,   resp.   ústavnoprávneho   hľadiska   bolo   podstatné   to,   že   ministerstvo v súlade   s   §   37   ods.   10   poslednou   vetou   zákona   o súdoch   už   12.   januára   2012,   t.   j. v zákonom ustanovenej lehote („... aspoň 15 dní pred jeho konaním“, pozn.) zverejnilo na svojom webovom sídle termín a miesto výberového konania a zoznam členov výberovej komisie,   pričom   v   tomto   oznámení   do   dňa   konania   výberového   konania   na   funkciu predsedu   okresného   súdu   nevykonalo   žiadnu   zmenu.   V   danom   prípade   išlo   o   právne relevantnú   informáciu,   na   základe   ktorej   boli   všetci   uchádzači   (vrátane   sťažovateľa) rovnako informovaní o tom, kedy a kde sa výberové konanie uskutoční, a tomu mohli a mali prispôsobiť aj svoje konanie.

Inou otázkou je, že na žiadosť sťažovateľa o zmenu termínu výberového konania zo 6. februára 2012 (podanú tri dni pred uskutočnením výberového konania, pozn.) aj podľa názoru ústavného súdu ministerstvo, resp. ministerka, aj napriek časovej tiesni, mohli a mali reagovať. Táto skutočnosť však vzhľadom na už uvedené podľa názoru ústavného súdu nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu.

Ani   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   ministerstvo   postupovalo   v   prípade výberového   konania   na   funkciu   predsedu   okresného   súdu,   v   ktorom   z   dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa nezmenilo termín výberového konania, inak (rozdielne) ako v prípade výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, kde z   dôvodu   ochorenia   členky   výberovej   komisie   určilo   náhradný   termín,   nemôže   podľa názoru   ústavného   súdu   zakladať   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy,   resp.   jeho   práva   podľa   čl.   25   písm.   c) medzinárodného paktu.

Z   už   uvedeného   vyplýva,   že   jednou   z   dôležitých   úloh   ministerstva   je   vytvoriť podmienky na obsadenie funkcií predsedov súdov v čo najkratšom čase, pričom ide o úlohu sledujúcu zabezpečenie dôležitého verejného záujmu (riadny chod súdnictva). Za situácie, keď reálne hrozilo, že výberové konanie na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš nebude možné v určenom   termíne uskutočniť z dôvodu   neuznášaniaschopnosti výberovej komisie (pozri k tomu aj argumentáciu ministerstva v jeho stanovisku k sťažnosti citovanú   v   časti   I.2.1   tohto   uznesenia),   korešpondoval   postup   ministerstva,   na   základe ktorého bol   určený   náhradný   termín   uskutočnenia tohto výberového   konania (v   záujme zabezpečenia   uznášaniaschopnosti   výberovej   komisie,   pozn.),   dôležitému   verejnému záujmu, t. j. obsadiť čo najskôr funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Na druhej strane by prípadná zmena, resp. zrušenie termínu výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu neposkytovala ministerstvu žiadne záruky na to, že sa výberové konanie   v   náhradnom   termíne   uskutoční   za   účasti   všetkých   prihlásených   uchádzačov (vrátane sťažovateľa), a preto by takéto opatrenie ministerstva mohlo v konečnom dôsledku viesť k situácii, keď by bola funkcia predsedu okresného súdu dlhodobo neobsadená (pozri k tomu aj argumentáciu k námietke nepripustenia sťažovateľa do výberového konania – časť II.1 tohto uznesenia).

Vychádzajúc z uvedeného považuje ústavný súd „rozdielny“ postup ministerstva pri výberovom konaní na funkciu predsedu okresného súdu a výberovom konaní na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš z ústavného hľadiska za akceptovateľný.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že ministerstvo a ministerka nepreskúmali jeho námietku zaujatosti proti zaradeniu JUDr. I. Š. do výberovej komisie pre výberové konanie na funkciu predsedu okresného súdu, ústavný súd odkazuje na argumentáciu ministerstva vyjadrenú v jeho stanovisku k sťažnosti (pozri časť I.2.1 tohto uznesenia), z ktorej okrem iného vyplýva, že JUDr. I. Š. sa vzdal funkcie člena výberovej komisie, čím „k zjednaniu nápravy, ak vôbec bola potrebná, došlo ešte pred uskutočnením výberového konania“. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľa nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ani jeho práva podľa § 25 písm. c) medzinárodného paktu.

Bez ohľadu na už uvedené ústavný súd (v zhode so stanoviskom ministerstva, pozn.) zastáva názor, že všetkým ďalším námietkam sťažovateľa (okrem námietky nepripustenia do výberového konania) by z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu bolo možné priznať právnu relevanciu len v prípade, ak by sa sťažovateľ výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu aj reálne zúčastnil.

II.3 Záver

Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že námietky, ktoré sťažovateľ uplatnil proti postupu ministerstva, resp. ministerky súvisiacemu s výberovým konaním na funkciu predsedu okresného súdu vyhláseným ministerkou 11. novembra 2011, nenaznačujú, že by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť   k   záveru,   že   namietaným   postupom   ministerstva,   resp.   ministerky   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012