znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 404/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 303/2009 z 24. februára 2010, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 8 CoP 303/2009-821   z   24.   februára   2010   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie“   alebo „napadnutý rozsudok“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že návrhom podaným Okresnému súdu Košice I (ďalej   len   „okresný   súd“)   5.   januára   1996   sa   sťažovateľ   domáhal   rozvodu   manželstva a úpravy práv a povinností rozvedených manželov k ich maloletým deťom pochádzajúcim z manželstva, a to na čas do rozvodu, ako aj po rozvode. Konanie o návrhu sťažovateľa bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 24 C 18/96.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 24 C 18/96 zo 6. júla 2009 zveril na čas po rozvode J. K... ďalej aj „syn“) do osobnej starostlivosti sťažovateľa   (otca)   v   období   od   3.   októbra   2001   do   22.   septembra   2002   a   do   osobnej starostlivosti D. K. (ďalej len „matka“) v období od 23. septembra 2002 do jeho plnoletosti. Matku zaviazal prispievať na výživu syna v období od 3. októbra 2001 do 22. septembra 2002 sumou 66,39 € mesačne do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám syna a sťažovateľa zaviazal v období od 23. septembra 2002 do budúcna prispievať sumou 66,39 € mesačne do 15. dňa v mesiaci vopred, taktiež k rukám syna. Dlžné výživné od matky 776,763 € za obdobie od 3. októbra 2001 do 22. septembra 2002 zaviazal okresný súd matku zaplatiť synovi   do   60   dní   od právoplatnosti   rozsudku,   dlžné   výživné   od   sťažovateľa   622,972 € za obdobie od 23. septembra 2002 do 26. februára 2004 zaviazal sťažovateľa zaplatiť synovi do   60 dní   od právoplatnosti   rozsudku. O trovách   rozhodol   tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na ich náhradu, o trovách štátu rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej a sťažovateľa neoslobodil od súdnych poplatkov.

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   rozhodol   tak,   že   zastavil   konanie o   zverení „J. K...   do   osobnej   starostlivosti   otca   a   matky“. Odmietol   odvolanie   sťažovateľa   proti výroku o určení výživného od matky pre „J. K... za obdobie od 3. 10. 2001 do 22. 9. 2002 a proti výroku o dlžnom výživnom za rovnaké obdobie od matky“, ako aj odvolanie matky proti výroku o výživnom od sťažovateľa pre „J. K... od 23. 9. 2002 do budúcna“. Potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o výživnom od sťažovateľa pre „J. K... od 23. 9. 2002 do 5. 2. 2004“ a zrušil „od 6. 2. 2004 do budúcna“. Zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o dlžnom výživnom sťažovateľa tak, že sťažovateľ „je povinný zaplatiť dlžné výživné 576,30 € za obdobie od 23. 9. 2002 do 5. 2. 2004 J. K... do 60 dní od právoplatnosti rozsudku“. Napokon potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového   konania,   ako   aj vo výroku   o   nepriznaní   navrhovateľovi   oslobodenia od súdnych poplatkov.

Podľa   sťažovateľa   sa   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku „vôbec   nezaoberal odvolacími dôvodmi... uvedenými v opravnom prostriedku a v jeho rámci“. V odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 24 C 18/96-732 zo 6. júla 2009 sťažovateľ okrem iného ako odvolacie dôvody uviedol:

„Súd I. stupňa pri stanovaní zásad výživného nevychádzal zo zásady vyplývajúcej z § 85 ods. 2/ a § 96 ods. 1/ a 2 zákona o rodine platného v posudzovanom období, nakoľko neprihliadal   k   reálnym   zárobkovým   schopnostiam   a   možnostiam,   navrhovateľa...   prečo navrhovateľ si nemohol zohnať v posudzovanom období prácu v odbore, ktorý vyštudoval... Rozhodujúcou   skutočnosťou   pre   posúdenie   reálnych   zárobkových   schopností navrhovateľa bol a je aj jeho zdravotný stav. Ak mal súd pochybnosti o jeho zdravotnom stave, čo vyplýva zo skutočnosti, že jeho zdravotný stav pri rozhodovaní nezohľadnil, bolo úlohou   súdu   I.   stupňa,   aby   v   tejto   súvislosti   vykonal   dôkaz   znaleckým   posudkom o zdravotnom stave navrhovateľa v rozhodnom období aj napriek tomu, že navrhovateľ žiadal súd, aby takýto dôkaz vykonal...

Súd I. stupňa sa nezaoberal skutočnosťou, prečo navrhovateľ si nemohol zohnať v posudzovanom období prácu v odbore,   ktorý vyštudoval.   V   tomto odbore od L.   po Č. nebolo v posudzovanom období ani jedno voľné miesto...

.... že   súd   I.   stupňa   nezisťoval,   či   vyplatené   príjmy   sú   príjmy   pre   sťažovateľa príjmami   čistými,   bez   odvodov,   alebo   sú   či   z príjmov,   ktoré   mal   preukázané   daňovými priznaniami, sú príjmy, z ktorých musel sťažovateľ platiť aj odvody (zdravotné poistenie, sociálne   poistenie,   dôchodkové   poistenie).   Odmeny   sťažovateľa   vyplácané   na   dohody o vykonaní   prác   boli   len   zdanené   čiastkou   19   %   a   neboli   z   nich   zamestnávateľom odvádzané   odvody   na   zdravotné   poistenie,   dôchodkové   poistenie   a   sociálne   poistenie). Preto súdom vypočítaný príjem sťažovateľa nie je čistým príjmom, ako to bolo u odporkyne. Súdom   určená   výška   výživného   vo   výške   66,66   EUR   vysoká   v   porovnaní   s   príjmom   a vyživovacou povinnosťou určenou pre odporkyňu je neprimeraná jeho reálnym príjmom. Porušovateľ sa vôbec nezaoberal odvolacími dôvodmi uvedenými v časti odvolania o určení výšky výživného od matky pre J. K... za obdobie od 3. 10. 2001 do 22. 9. 2002. Odôvodnili to skutočnosťou, že maloletý J. K... nadobudol v priebehu konania plnoletosť a stal sa spôsobilý ako účastník pred súdom samostatne konať (§ 20 O. s. p.) aj za čas jeho maloletosti a súčasťou tohto dispozičného práva je aj právo podať odvolanie...“

Podľa sťažovateľa krajský súd tým, že „nepreskúmal zákonným spôsobom v zmysle... § 132 O. s. p.   uvedené   odvolacie dôvody významné   pre rozhodnutie a ani neodôvodnil, prečo ich nepreskúmal“, porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K odmietnutiu sťažovateľovho odvolania krajským súdom v časti výživného matky pre   syna   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   nebol   na   to   oprávnený,   pretože   syn   už   plnoletosťou nadobudol procesnú spôsobilosť, sťažovateľ uviedol:

„Tým,   že maloleté   dieťa   nadobudne počas   konania plnoletosť   má v zmysle § 26 Zákona o rodine význam len procesného hľadiska a nie z hľadiska hmotnoprávneho. Táto skutočnosť nemôže zbaviť sťažovateľa byť účastníkom konania na čas maloletosti dieťaťa, keď ním aj reálne bol, a súd I, stupňa s ním konal ako s účastníkom konania. Tiež má právo podať odvolanie za obdobie, v ktorom bol účastníkom konania. Ak porušovateľ odmietol odvolanie z dôvodu, že po nadobudnutí plnoletosti maloletého dieťaťa v konaní stratí dňom nadobudnutia jeho plnoletosti, legitimitu účastníka konania, ktorý reálne bol účastníkom konania (do doby maloletosti dieťaťa), jedná o retroaktivitu, ako aj o obmedzenie jeho práv, ktoré mu priznáva O. s. p. Nemožno predsa zbaviť sťažovateľa aktívnej legitimácie v konaní sp. zn. 24 C 18/96 v dobe od podania návrhu na rozvod (rok 1996) po dobu maloletosti J. K..., to je do 6. 2. 2004, ak ním reálne bol, vykonával procesné úkony, mal postavenie účastníka   konania,   spätne   len   preto,   že   maloleté   dieťa   v   priebehu   konania   dosiahlo plnoletosť.“

Ďalej sťažovateľ k výroku krajského súdu o odmietnutí jeho odvolania proti výroku o určení výživného matky na syna z dôvodu nadobudnutia synovej plnoletosti uviedol, že on namietal, „že súd I. stupňa nesprávne určil dobu platenie výživného od matky, nakoľko nesprávne   určil   právoplatnosť   (dátum)   rozsudku   sp. zn.   24 C 18/96   v   časti   rozvodu manželstva na deň 3. 10. 2001, čím do rozhodnutia zaviedol prvok náhodnosti a ľubovôle“. Sťažovateľ v odvolaní ďalej uviedol: „Tento   dátum   (3. október 2001)   považoval   súd   za   dátum   nadobudnutia právoplatnosti rozsudku 24 C 18/96-151 o rozvode manželstva, čo ale je chybný dátum. Rozsudok   sp. zn.   24 C 18/96-151   zo   dňa   21. 5. 2001   nadobudol   právoplatnosť   v   časti o rozvod   manželstva   v   júli   2001.   Právoplatnosť   rozsudku   bola   vyznačená   na   deň 3. 10. 2001, kedy si prišiel rozsudok na súd Košice I prevziať osobne navrhovateľ. V tomto prípade ale platil inštitút náhradného doručenia v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2/ O. s. p. a rozsudok sa stal právoplatným tretí deň po uložení na pošte, čo bolo v mesiaci jún 2001. Z   tohto   dôvodu   je   chybne   vypočítaná   výška   zameškaného   výživného   pre   matku dieťaťa   v   hodnote   776,763   EUR   a   rozhodnutie   súdu   I.   stupňa   v   tomto   výroku   nie   je správne.“

Keďže krajský súd sa vôbec nezoberal týmto odvolacím dôvodom, ktorý je podľa sťažovateľa „významný   z   procesného   aj   hmotnoprávneho   hľadiska   (a)   nesprávne vyznačenie   dátumu   právoplatnosti   rozsudku   v   časti   týkajúcej   sa   rozvodu,   je   závažnou chybou súdu I. stupňa, ktorú súd opravnej inštancie nekonvalidoval“, je jeho rozhodnutie nesprávne a arbitrárne.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   v   napadnutej   časti prvostupňového rozsudku o výške výživného na syna od otca „svojvoľnými a neurčitými úvahami...,   ktoré   nevyplynuli   z   vykonaných   dôkazov   ani   z   obsahu   súdneho   spisu“, a podrobne polemizuje s touto časťou odôvodnenia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   tým,   že   zmenil   prvostupňový   rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom bez toho, aby sa „mohol v konaní pred porušovateľom vyjadriť k zmene rozsudku (aj dôvodom), ako aj k dôkazu, ktorý vykonal na pojednávaní bez účastníkov   konania,   porušil   zásadu   kontradiktórnosti   konania,   ako   aj   zásadu dvojinštančnosti   konania.   Sťažovateľ   nemal   k   zmenenej   časti   rozsudku   možnosť   podať opravný prostriedok (ani mimoriadny, nakoľko ide o vec upravenú zákonom o rodine).“.Krajský súd zmenil sumu dlžného výživného „pre sťažovateľa z dôvodu, že počítal jeho čiastku len do dňa dosiahnutia plnoletosti (do 5. 2. 2004) J. K... Porušovateľ rozhodol o dobe trvania vyživovacej povinnosti na J. K... uznesením sp. zn. 7 Cop 120/2007 tak, že rozsudok   okresného   súdu   Košice   I   sp. zn.   22 C 39/04-183   o   výživné   plnoletého   dieťaťa zrušil a konanie zatavil. Zmenil uznesenie súdu I. stupňa z 12. marca 2007 č. k. 22 C 39/04- 186   tak,   že   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   priznal   odmenu   a   náhradu   hotových výdavkov 91 834,- Sk a súčasne zrušil vo výroku o trovách účastníkov konania a trovách štátu. S poukazom na ustanovenie § 83 O. s. p. dospel k záveru, že konaniu bráni prekážka litispendencie. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že súd I. stupňa v konaní 24 C 18/96 mal rozhodovať o výživnom na J. K... aj po dosiahnutí jeho plnoletosti, to je aj po 6. 2. 2004.“.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd tým, že „zmenil časť rozsudku súdu I. stupňa ako je to uvedené vyššie, zrušil rozsudok v časti o výživné za obdobie od 6. 2. 2004 do budúcna z dôvodu, že súd I. stupňa v tejto časti vec nesprávne právne posúdil, pričom neuviedol, podľa ktorého ustanovenia § 221 ods. 1./ O. s. p. vec zrušil. Vec tejto časti vec nezastavil, ani ju nevrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie podľa písmena h). Účastníci konania sa nemohli k tejto časti konania vyjadriť. Týmto postupom a rozhodnutím porušil Krajský súd zásadu dvojinštančnosti konania.“.

Krajský súd podľa sťažovateľa síce „rozsudok súdu I. stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1/   písm. h/   O. s. p.,   ale   vec   v   zrušenej   časti   nevrátil   súdu   I. stupňa   na   konanie a rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 221 ods. 3/ O. s. p., podľa ktorého ak odvolací súd zruší rozhodnutie podľa odseku 1/ písmeno c), f), g) a h) vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „týmto porušil zákon v uvedenom ustanovení O. s. p., čím ponechal bez meritórneho rozhodnutia, vec o výžinom pre J. K... od 6. 2. 2004 do budúcna aj napriek tomu, že podľa § 85 ods. 1 Zákona o rodine (platného do 1. 4. 2005) bol   povinný   rozhodovať   o   výživnom   aj   na   čas   po   dosiahnutí   plnoletosti   J.   K...   Týmto postupom porušovateľ procesné pochybil.

Porušovateľ   nemal   nijako   preukázané,   že   J.   K...   si   neuplatnil   nárok   na výživné po dosiahnutí plnoletosti v tomto konaní. Tento skutkový záver porušovateľa nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, ani nevplýva zo súdneho spisu. Naopak.

Ako dôkaz sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že matka J. K... prostredníctvom svojej advokátky dňa 4.   2.   2004 (to   je dva dni pred nadobudnutím plnoletosti) podala prostredníctvom svojej advokátky návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd v konaní   24 C 18/96   (rozvodové   konanie)   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   prispievať   na výživu   J.   K...   čiastkou   1   500.- Sk   mesačne.   Dobu,   na ktorú   matka   J.   K...   požadovala prispievať uvedené výživné, v návrhu neohraničila len na dobu maloletosti J. K..., to je na dobu 2 dní (plnoletosť dosiahol 6. 2. 2004).“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajský súd ignoroval „rozhodnutie súdu I. stupňa zo dňa 4. 11. 2004 o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia o výživné od 4. 2. 2004 do budúcna, ktoré zamietol z dôvodu, že v dobe rozhodovania súdu nadobudol plnoletosť a nie je v čase rozhodovania súdu o predbežnom opatrení potreba úpravy v tomto konaní“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, ak takto odôvodnil zrušenie rozsudku v časti o výživné na čas po dosiahnutí plnoletosti syna. Právne posúdenie veci krajským súdom nie je podľa sťažovateľa v súlade „s... § 85 ods. 1 Zákona o rodine, § 113 ods. 1 OSP a stanoviska občiansko-právneho kolégia NS SR z 13. 9. 1984 Cpj 3/94“.

V citovanom stanovisku občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nie je podľa sťažovateľa žiadna zmienka o tom, „- že zákon ponecháva na ľubovôli dieťaťa, či chce rozhodovať o výživnom v konaní o rozvod manželstva alebo v inom konaní,

-   ak   sa   rozhodne   uplatňovať   svoj   nárok   na   výživné   po   dosiahnutí   plnoletosti samostatným návrhom na začatie konania, je potrebné takýto procesný postup akceptovať,

- ak sa v priebehu konania o rozvod manželstva dieťa stane plnoletým, je na vôli tohto plnoletého dieťaťa, aby sa v konaní o rozvod manželstva jeho rodičov vyjadrilo, či aj na dobu po dosiahnutí plnoletosti uplatňuje nárok na výživné po dosiahnutí plnoletosti neuplatňovať vôbec alebo len voči jednému z rodičov.

V uvedenom stanovisku (Cpj 13/84) nie je nič uvedené a ponechané na ľubovôli dieťaťa, aby sa rozhodlo, či chce uplatniť nárok na výživné počas plnoletostí v inom konaní než rozvodovom, alebo nie, tak ako to uviedol v rozsudku 8 CoP 303/2009-821 zo dňa 24. februára 2010 (strana č. 8 ) porušovateľ.“.

Interpretácia obsahu stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu je preto podľa   názoru   sťažovateľa „dôkazom   ľubovôle,   svojvôle   a   náhodnosti   (prekrútenie   jeho obsahu,   pozmenenie   jeho   textu,   doplnenie   časti   obsahu   o   voľné   úvahy   porušovateľa) v rozhodovacej činnosti porušovateľa, čo je v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. s princípom   právnej   istoty   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   SR   a   právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   upraveného   v   čl. 6   ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené.

2. Ruší rozhodnutie porušovateľa sp. zn. 8 CoP 303/2009-821 zo dňa 24. februára 2010 v týchto častiach:

-   odmieta   odvolanie   otca   proti   výroku   o   určení   výživného   od   matky   pre J.   K..., za obdobie od 3. 10. 2000 do 22. 9. 2002 a proti výroku o dlžnom výživnom za rovnaké obdobie od matky,

- odmieta odvolanie matky proti výroku o výživné o výživnom od otca pre J. K... od 23. 9. 2002 do budúcna,

- ruší rozsudok vo výroku o výživnom od otca pre J. K... od 6. 2. 2004 do budúcna.

- mení rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom otca ta, že otec je povinný zaplatiť dlžné výživné,

- potvrdzuje rozsudok vo výroku o výživnom od otca pre J. K... od 23. 9. 2002 do 5. 2. 2004

a vracia porušovateľovi na nové konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €.

4. Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním,   rozhodnutím   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť   medzi   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04),   teda   právo   na   spravodlivý   proces.   Avšak   obsah   týchto   práv   nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   predmetom   je   rozhodovanie   o namietanom porušení   práva   sťažovateľa,   ako   otca   J.   K...   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom krajského   súdu   sp. zn.   8 CoP 303/2009   z   24.   februára   2010,   ako   aj postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu, v konaní o určenie výživného.

Zhrňujúc možno konštatovať, že výhrady sťažovateľa proti postupu krajského súdu sa týkajú toho, že:

1. sa nezaoberal ním uplatnenými odvolacími dôvodmi uvedenými v jeho odvolaní;

2. odmietol jeho odvolanie proti výroku o výživnom pre syna od matky;

3. zmenil prvostupňové rozhodnutie v časti dlžného výživného sťažovateľa bez toho, aby sa mohol v konaní pred krajským súdom vyjadriť k tejto zmene;

4.   zrušil   rozsudok   prvostupňového   súdu   vo   výroku,   ktorým   mu   určil   platenie výživného na syna.

1. Sťažovateľ   vyčíta   krajskému   súdu,   že   sa   vôbec   nezaoberal   dôvodmi   jeho odvolania   smerujúcimi   jednak   proti   výroku   o   súdom   určenej   sume   výživného   na   syna (keď krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľa „uchýlil   k   voľným   úvahám,   ktoré   nevychádzali zo zisteného skutkového stavu, ani z vykonaných dôkazov súdu I. stupňa“), ako aj proti výroku o súdom určenej sume výživného matky na syna za obdobie od 3. októbra 2001 do 22.   septembra   2002   (keď   krajský   súd   odmietol   odvolanie   sťažovateľa   v   tejto   časti z dôvodu, že syn nadobudol plnoletosť a stal sa spôsobilý podať odvolanie v tejto časti rozsudku samostatne) a ani neodôvodnil, prečo sa nimi nezaoberal. To robí jeho rozhodnutie podľa sťažovateľa svojvoľným a arbitrárnym. Námietky sťažovateľa vymedzené v tomto bode sa sčasti prelínajú s jeho námietkou uvedenou v bode 3, preto je potrebné odkázať aj na odôvodnenie ďalej uvedené v tomto bode.

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tomto mieste na právne názory vyslovené   vo   svojej   doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorých   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).   Ústavný   súd   preto   preskúmal   namietaný   rozsudok   krajského   súdu v spojení   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   obsiahnutými   v   odôvodnení   rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 C 18/1996 zo 6. júla 2009 a až na tomto základe formuloval svoje závery k ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   pritom   zároveň   vychádzal   z   toho,   že   súčasťou   obsahu   práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému   uplatneniu   (IV. ÚS 115/03,   III. ÚS 60/04).   Vyjadruje   to   aj   znenie   § 157   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí   obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 ods. 2 OSP).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   (rozsudok   z   9.   decembra   1994,   Annuaire,   č. 303-B) uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Pokiaľ ide   o dodržanie procesných ustanovení v konaní súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol: „Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého   stupňa   dostatočne   zistil   skutkový   stav,   posúdil   ho   podľa   správnych   zákonných ustanovení Zákona o rodine v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na to, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku vo vymedzenom rozsahu presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu   stotožňuje.   Odvolací   súd   rozsudok   podľa   § 219   ods. 1   O. s. p.   vo   vymedzenom rozsahu ako vecne správny potvrdil, pretože súd prvého stupňa zákonne a vecne správne rozhodol o určení výživného od otca pre J. K... za obdobie od 23. 9. 2002 do 5. 2. 2004, správne rozhodol o trovách prvostupňového konania a správne rozhodol, ak navrhovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Odvolací súd konštatuje, že určený rozsah výživného od otca pre J. K... zodpovedá schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom otca   a   odôvodneným   potrebám J.   K... Tento   záver   je   zrejmý   zo   zistených   skutkových okolností,   ktoré   nasvedčujú   tomu,   že   otec   mal   vyššie   príjmy   ako   tie,   ktoré   oficiálne deklaroval,   pretože   deklarovaný   príjem by   mu   nestačil   na živobytie   a   základné   životné potreby. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že otec získal od súkromných fyzických osôb viaceré pôžičky, ktorých celková výška mnohonásobne prevyšuje jeho deklarované príjmy. Javí sa byť nepravdepodobné, aby uvedené osoby opakovane poskytli otcovi pôžičky bez   určitých   garancií,   prípadne   bez   splácania   skôr   poskytnutých   pôžičiek,   čo   sa z deklarovaného príjmu javí byť nemožné. Predpoklad o vyšších príjmoch otca podporuje aj zistenie, že otec býva v 4-izbovom byte, za ktorý platí nájomné, ktoré dosahuje takmer výšku   jeho   deklarovaných   mesačných   príjmov,   pričom   nemá   žiadne   podlžnosti   na nájomnom   za   predmetný   byt.   V prípade   otca   je   navyše   dôvodné   vychádzať   pri   určení rozsahu výživného zo zásady potencionality príjmu, teda určenia výživného z príjmu, ktorý otec mohol skutočne dosiahnuť v rozhodnom období a nie z príjmu, ktorý skutočne dosiahol. Otec   má   vysokoškolské   vzdelanie,   preto   mal   a   má   vo   všeobecnosti   priaznivejšie predpoklady sa zamestnať. Odvolací súd súhlasí názorom otca, že priamo v jeho odbore – jadrové   inžinierstvo,   bolo   zrejme   takmer   nemožné   sa   zamestnať,   ale   konštatuje,   že   v príbuzných odboroch bola situácia nepochybne priaznivejšie.   Je potrebné vychádzať zo skutočnosti,   že   otec   má   kvalifikáciu   technického   zamerania   a   v   tejto   oblasti   bola   a   je situácia na trhu práce relatívne najpriaznivejšia. Pokiaľ ide o zdravotný stav otca, bolo preukázané, že otec má zdravotné problémy, avšak nie sú tak závažné, aby mu zabraňovali pracovať. Tento záver je zrejmý zo zistenia, že otec je činný vo viacerých občianskych združeniach,   čo   svedčí   o   jeho   schopnosti   vykonávať   pravidelnú   zárobkovú   činnosť.   Na základe   týchto   skutočností   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   určený   rozsah   vyživovacej povinnosti otca 66,39 € je primeraný jeho schopnostiam a možnostiam. Určenie vyššieho výživného   by   bolo   primerané   odôvodneným   potrebám J.   K...,   ale   výška   výživného   je limitovaná nie len potrebami oprávnenej osoby, ale aj schopnosťami povinného rodiča, preto je výživné 66,39 € mesačne od otca primerané jeho pomerom. Odvolací súd potvrdil určenie výživného od otca za obdobie od 23. 9. 2002 do 5. 2. 2004 z dôvodu, že v tomto období sa J. K... nachádzal fakticky u matky a napriek tomu, že sa 6. 2. 2004 stal plnoletým sa do konania vlastným návrhom nepripojil, preto súd mohol určiť výživné len za obdobie jeho   maloletosti   (§ 113   ods. 1   O. s. p.)...   Na   základe   týchto   skutočností   odvolací   súd napadnutý rozsudok vo vymedzenej časti ako vecne správny potvrdil.“

Keďže   krajský   súd   sa   v   potvrdzujúcom   rozsudku   stotožnil   s   dôvodmi prvostupňového   rozsudku   a   skonštatoval   ich   správnosť,   ústavný   súd   sa   oboznámil aj s odôvodnením rozsudku okresného súdu v jeho relevantnej časti týkajúcej sa výživného pre syna sťažovateľa. Okresný súd k odôvodneniu výroku svojho rozsudku o výživnom pre syna sťažovateľa uviedol:

,,Vo vzťahu k pomerom na strane otca bolo z daňových priznaní k dani z príjmov fyzických osôb zistené, že v roku 2002 jeho príjem zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov bol vo výške 9.000,- Sk, v roku 2003 vo výške 42.553,- Sk a v roku 2004 vo výške 87.296,- Sk.   Ako   už bolo uvedené vyššie,   z oznámenia Občianskeho združenia   E...   súd zistil,   že príjem otca v roku 2002 na základe dohôd o vykonaní práce bol vo výške 41.400,- Sk. Priemerný mesačný čistý príjem otca v r. 2002 bol teda vo výške 4.200,- Sk. Navrhovateľ však uviedol, že jeho príjem v roku 2002 činil v priemere mesačne 5.800,- Sk. V roku 2003 činil   priemerný   mesačný   čistý   príjem   otca   v   zmysle   daňového   priznania   3.546,-   Sk. Vychádzajúc z jeho údajov však jeho príjem do augusta 2003 činil 5.760,- Sk mesačne. Priemerný mesačný čistý príjem otca za rok 2004 v zmysle daňového priznania činil 7.333,- Sk.   Súd   ďalej   zistil,   že   otec   bol   v   posudzovanom   období   vlastníkom   nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva C-1384, č. l... katastrálne územie..., ktoré nadobudol ešte v roku   1995   na základe   kúpnej   zmluvy   za   kúpnu   cenu   24.000,- Sk.   V   konaní   nebolo preukázané, že by mal otec výnosy z vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a teda, že by uvedené nehnuteľnosti dal do nájmu iným osobám. Preukázané tiež bolo, že otec je štatutárnym   zástupcom   –   konateľom   obchodnej   spoločnosti   R.,   s. r. o...   Nebolo   však preukázané,   že   by   z titulu   uvedenej   funkcie   poberal   nejaké   finančné   plnenia   alebo   iné pôžitky. Z daňových priznaní uvedenej spoločnosti za posudzované obdobie bolo zistené, že táto vykázala daňovú stratu. V konaní tiež bolo preukázané, že finančné prostriedky na živobytie si otec zabezpečoval prostredníctvom pôžičiek poskytnutých mu fyzickými osobami (B. S., D. H., M. M.), pričom uvedené pôžičky mu boli poskytnuté v roku 1997, 1998, 1999 a 2001 vo výške 50.000,- Sk, 100.000,- Sk, 100.000,- Sk a 70.000,- Sk. Z uvedených pôžičiek v roku 2001 vrátil B. S. sumu 50.000,- Sk. Otec mal náklady spojené s bývaním, pričom bolo preukázané, že v posudzovanom období býval v štvorizbovom byte, ktorý bol v spoločnom nájme účastníkov konania na A. v K. V roku 2002 platil titulom nájomného a zálohových platieb za služby spojené s užívaním bytu v zmysle zálohových predpisov mesačne sumu 3.167,- Sk, v roku 2003 januári a februári sumu 3.748,- Sk, od apríla do decembra 2003 sumu 4.785,- Sk a za mesiace január a február 2004 sumu 5.378,- Sk. Z lekárskej správy MUDr. Ľ. B... mal súd za preukázané, že od roku 2001, ako aj neskôr, v posudzovanom období,   otec   trpel   hypertenziou   –   vysoké   hodnoty   krvného   tlaku,   ako   aj bronchitídou a pravidelne   užíval   lieky   súvisiace   s   uvedenými   diagnózami.   Invalidný   dôchodok   mu priznaný nebol.“

V citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne správny   potvrdil.   Lege   artis   sa   stotožnil   s   dôvodmi   rozsudku   prvostupňového   súdu a skonštatoval   ich   správnosť   (§ 219   ods. 2   OSP   účinného   po   15.   októbri   2008), čo korešponduje aj s judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práv (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Krajský súd dal sťažovateľovi v napadnutom rozsudku aj s odkazom na dôvody prvostupňového rozsudku podrobnú odpoveď na to, ako a prečo práve tak bola určená výška výživného na jeho syna. Odkaz na správnosť záverov rozsudku prvostupňového súdu je zároveň odpoveďou na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa, keďže tieto boli v zásade opakovaním tvrdení uplatnených už v konaní pred prvostupňovým súdom.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu zo 6. júla 2009 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne   neodôvodnené,   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 20. augusta 2009, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie   signalizovala   možnosť   vysloviť   porušenie   práv   označených sťažovateľom.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec tejto časti odôvodnenia v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti   ústavný súd   dodáva,   že určenie   výšky   výživného na maloleté   deti   po   rozvode prislúcha všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov [ďalej   len   „zákon   o rodine“;   (pretože   podľa   § 118   tohto zákona,   konania   vo   veciach   výživného   podľa   3.   časti   tohto   zákona,   o ktorých   súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona], ktorý ustanovuje základné pravidlá   pri   určovaní   výšky   výživného.   Ako   vyplýva   z   viacerých   ustanovení   zákona o rodine, rozhodovanie o výživnom a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy   mechanické   a   súdu   umožňuje odchýliť   sa   od   povinným   rodičom   preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť (napr. § 62 ods. 5 a § 63 ods. 1 a 2 zákona o rodine). Takto postupovali všeobecné súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ich právnym názorom nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   ich   právny   názor   svojím   vlastným   (m. m.   II. ÚS 134/09,   I. ÚS 417/08). Všeobecné   súdy   sa   dostatočne   zaoberali   všetkými   podstatnými   námietkami   sťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové a majetkové pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť, že ním došlo k porušeniu jeho základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

2. Krajský   súd   odmietol   odvolanie   sťažovateľa   proti   výroku   o   určení   výživného matky   na   syna   za   obdobie   od   3.   októbra   2001   do   22.   septembra   2002   a   proti   výroku o dlžnom výživnom matky a rovnako odmietol odvolanie matky proti výroku o výživnom sťažovateľa na syna od 23. septembra 2002 do budúcna ako odvolanie ako také, ktoré bolo podané niekým, kto na jeho podanie nie je oprávnený.

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:„J. K... (syn, pozn.) sa v priebehu konania stal 6. 2. 2004 plnoletým, týmto dňom získal procesnú spôsobilosť, teda spôsobilosť ako účastník pred súdom samostatne konať (§ 20 O. s. p.), a tiež právo disponovať predmetom konania v rozsahu, v ktorom sa týka jeho práv a povinností aj za čas jeho maloletosti a súčasťou tohto dispozičného práva je aj právo podať odvolanie. Každému z rodičov zostalo právo podať odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v tom rozsahu, v akom sa rozsudok týka ich práv a povinností. V tomto prípade otec mohol podať odvolanie proti tej časti rozsudku, ktorá sa týka jeho vyživovacej povinnosti voči J. K... a určenia jeho dlhu na výživnom a matka voči tej časti, ktorá sa týka jej vyživovacej povinnosti a určenia jej dlhu na výživnom pre J. K... Z uvedeného dôvodu bolo   potrebné   odmietnuť   odvolanie   otca   proti   výroku   o   vyživovacej   povinnosti   matky za predmetné obdobie a o jej dlhu na výživnom a rovnako odvolanie matky proti výroku o vyživovacej povinnosti otca za predmetné obdobie a o jeho dlhu na výživnom, pretože v uvedenom rozsahu neboli oprávnení podať odvolanie.“

Takéto   odôvodnenie   odmietnutia   odvolania   krajským   súdom   považuje sťažovateľ za arbitrárne   a   svojvoľné,   pretože   dosiahnutie   plnoletosti   syna   neznamená   podľa   jeho názoru stratu jeho práva podať odvolanie, a to aj za „obdobie, v ktorom bol účastníkom konania“. Sťažovateľ považuje odmietnutie odvolania v tejto časti za stratu „legitimity účastníka konania, ktorý reálne bol účastníkom konania (do doby maloletosti dieťaťa)“. Nemožno ho predsa zbaviť „aktívnej legitimácie v konaní... v dobe od podania návrhu na rozvod... po dobu maloletosti J. K..., ak ním reálne bol, vykonával procesné úkony, mal postavenie   účastníka   konania“ spätne   len   preto,   že   maloletý   syn   v   priebehu   konania dosiahol plnoletosť.

Ako vyplýva z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vzťahujúcej sa na túto   námietku   sťažovateľa,   krajský   súd   nezbavil   sťažovateľa   postavenia   účastníka konania   ako   takého.   Z   dôvodu   nadobudnutia   plnoletosti   syna,   ktorý   touto   právnou skutočnosťou nadobudol okrem iného aj oprávnenie podať v tejto časti (teda vo vzťahu k určeniu   výživného   rodičov   na   neho)   odvolanie,   odmietol   krajský   súd   odvolanie sťažovateľa aj matky podané proti výrokom o výživnom.

Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa, teda v danom prípade sťažovateľa. Keďže sťažovateľ podal okrem iného odvolanie aj proti výroku, ktorým okresný súd určil výživné matky na syna (kde odvolanie mohol po nadobudnutí plnoletosti podať iba syn, prípadne matka, ktorá nesúhlasila s výškou výživného), musel krajský súd takéto odvolanie podané neoprávnenou osobou podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP odmietnuť. Sťažovateľovi však ostalo zachované právo podať odvolanie proti výroku okresného súdu, ktorým bola určená jeho vyživovacia povinnosť voči synovi a proti určeniu jeho dlhu na výživnom, čo aj využil, keď podal odvolanie aj proti týmto výrokom prvostupňového rozsudku.

Keďže krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľa proti výroku o určení vyživovacej povinnosti matky voči synovi, nemohol sa zaoberať ani jeho námietkou o nesprávnosti určenia   nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku   o rozvode,   a   tým   aj   nesprávneho   určenia začiatku vyživovacej povinnosti matky voči synovi.

Vychádzajúc   z   citovanej   judikatúry,   obsahu   námietok   sťažovateľa,   ako aj odôvodnenia rozhodnutia   krajského súdu   ústavný   súd   dospel   k záveru, že napadnutý rozsudok   je   potrebné aj   v   tejto   časti   kvalifikovať   ako   ústavne   konformný   a   zlučiteľný s obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Krajský súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o dlžnom výživnom sťažovateľa tak, že mu určil povinnosť zaplatiť dlžné výživné v sume 576,30 € za obdobie od 23. septembra 2002 do 5. februára 2004 synovi do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v rozsudku uviedol:

„Výrok o dlžnom výživnom otca bolo potrebné zmeniť z dôvodu, že odvolací súd potvrdil   výrok   o   určení   výživného   od   otca   pre   J.   K...   len   za   obdobie   od   23. 9. 2002 do 5. 2. 2004,   pričom   výrok   o   výživnom   za   obdobie   od 6. 2. 2004   do   budúcna   zrušil. Z dôvodu   odlišného   určenia   rozhodného   obdobia   bolo   potrebné   vyčísliť   dlžné   výživné za toto obdobie. Dlžné výživné, ktoré mal otec v rozhodnom období zaplatiť predstavuje 17,12 € za 8 dní za 9/2002, 1062,24 € za 16 mesiacov od 10/2002 do 1/2004 a 11,45 € za 5 dní za 2/2004, čo spolu predstavuje 1 090,81 €. Otec v rozhodnom období zaplatil titulom výživného 514,51 €, pričom z rozsudku vo veci samej v konaní sp. zn. 22 C/39/2004 nevyplýva, že táto suma bola pri určení dlžného výživného započítaná, preto sa odvolací súd stotožnil s postupom súdu prvého stupňa, ktorý započítal túto sumu do dlhu otca. Takto dlžné   výživné   otca   predstavuje   576,30 €   (1 090,81 €   mínus   514,51 €),   ktoré   bol   otec zaviazaný zaplatiť J. K... do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že sa nemohol vyjadriť k tejto zmene prvostupňového rozsudku, ako aj k dôkazu, ktorý   krajský súd „vykonal na pojednávaní bez účastníkov konania“, a preto došlo postupom krajského súdu k porušeniu zásady kontradiktórnosti a dvojinštančnosti konania.

Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd preskúmal prvostupňový rozsudok spolu s konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   bez   nariadenia   pojednávania   (§ 214   ods. 2   OSP), čo vylučuje,   aby   vykonával dokazovanie   (či   už   opakovaním   alebo doplnením),   kedy   je nutné na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie [§ 214 ods. 1 písm. a) OSP]. Ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by krajský súd vykonával ďalšie dokazovanie   a   ani   sťažovateľ   nekonkretizuje,   aký   dôkaz   krajský   súd „vykonal na pojednávaní bez účastníkov konania“.

Ústavný   súd   túto   námietku   sťažovateľa   považuje za   ničím   nepodloženú   a zjavne nedôvodnú, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. Krajský súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o   výživnom   sťažovateľa   na   syna   za   obdobie   od   nadobudnutia   synovej   plnoletosti do budúcna z dôvodu, že „súd prvého stupňa v tejto časti vec nesprávne právne posúdil. S konaním   o   rozvod   manželstva   je   spojené   konanie   o   úpravu   pomerov   manželov   k maloletým deťom narodeným z ich manželstva na čas po rozvode (§ 113 ods. 1 O. s. p.). Ak sa   v priebehu   konania   o rozvod   manželstva   dieťa   stane   plnoletým,   je   na   vôli   tohto plnoletého dieťaťa, aby sa v konaní o rozvod manželstva jeho rodičov vyjadrilo, či aj na dobu po dosiahnutí plnoletosti uplatňuje nárok na výživné a v akej výške. V prípade, ak sa rozhodne v tomto konaní svoj nárok na výživné po dosiahnutí plnoletosti neuplatňovať vôbec alebo len voči jednému z rodičov, nemožno v tomto konaní o určení vyživovacej povinnosti po dosiahnutí jeho plnoletosti rozhodovať. Ak sa rozhodne uplatňovať svoj nárok na výživné po dosiahnutí plnoletosti samostatným návrhom na začatie konania, je potrebné takýto   procesný   postup   akceptovať   (stanovisko   občianskoprávneho   kolégia   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   z 13. 9. 1984   Cpj   13/84).   V   tomto   prípade   J.   K...   v konaní o rozvod manželstva neuplatnil   svoj   nárok na   výživné   po dosiahnutí plnoletosti,   ale ho uplatnil   samostatným   návrhom   na   začatie   konania   doručeným   súdu   prvého   stupňa 27. 2. 2004. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa mohol a mal v konaní o rozvod manželstva rozhodovať   v   súlade   s   § 113   ods. 1   O. s. p.   o   určení   výživného   výlučne   za   obdobie maloletosti J. K..., teda za obdobie do 5. 2. 2004, preto odvolací súd zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o výživnom od otca pre J. K... za obdobie od 6. 2. 2004 do budúcna.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd po zrušení rozsudku okresného súdu v tejto časti   vec v rozsahu zrušenia   nevrátil   prvostupňovému súdu, čím „ponechal   vec (výživné   na   syna   po   dosiahnutí   jeho   plnoletosti   do   budúcna,   pozn.) bez   meritórneho rozhodnutia“.   Pritom   krajský   súd   nemal   nijak   preukázané,   že   syn   si   neuplatnil   nárok na výživné po dosiahnutí plnoletosti v tomto konaní. Sťažovateľ poukázal na stanovisko občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   Cpj   13/84   z   13.   septembra   1984, z ktorého podľa jeho názoru nevyplýva, že by zákon ponechával na vôli dieťaťa, či chce, aby sa o jeho výživnom rozhodovalo v konaní o rozvod manželstva alebo v inom konaní, že ak sa rozhodne uplatňovať svoj nárok na výživné po dosiahnutí plnoletosti samostatným návrhom,   je   takýto   procesný   postup   potrebné   akceptovať,   a   ak   sa   v   priebehu   konania o rozvod manželstva stane dieťa   plnoletým, je na jeho vôli, aby sa   v konaní o rozvod manželstva jeho rodičov vyjadrilo, či si uplatňuje nárok na výživné. Taktiež namietal, že krajský súd „neuviedol, podľa ktorého ustanovenia § 221 ods. 1 O. s. p. vec zrušil“.

V odôvodnení napadnutého rozsudku vzťahujúceho sa na túto časť sťažnosti krajský súd citoval z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 223/2008 z 10. decembra 2008, ktorým bolo zrušené uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 CoP 120/2007 z 8. februára 2008, ktorým bolo zastavené iné konanie okresného súdu (sp. zn. 22 C 39/2004), v ktorom si syn sťažovateľa uplatnil nárok na výživné od sťažovateľa po dosiahnutí plnoletosti do budúcna. V   predmetnom   uznesení   najvyšší   súd   ozrejmil   sťažovateľovi   podstatu   zjednocujúceho stanoviska,   na   ktoré   poukázal   sťažovateľ   aj   v   konaní   pred   ústavným   súdom. Napokon,aj samotný okresný súd vo svojom rozsudku zo 6. júla 2009 odkazuje na toto uznesenie najvyššieho súdu a cituje z neho.

Keďže   syn   sťažovateľa   uplatnil   svoj   nárok   na   výživné   od   otca   po   nadobudnutí plnoletosti do budúcna samostatným návrhom (podaným v marci 2004, teda po nadobudnutí jeho plnoletosti)   v   konaní,   ktoré   je   vedené   okresným   súdom   pod   sp. zn.   22 C 39/2004, a neuplatnil   ho   v   tomto   konaní,   krajský   súd   konanie   v   časti   výživného   na   syna od sťažovateľa od 6. februára 2004 (teda od nadobudnutia synovej plnoletosti) do budúcna procesne   správne   zrušil   bez   ďalšieho   postupu.   O   výživnom   na   syna   od   otca   na   čas od nadobudnutia plnoletosti sa totiž bude rozhodovať v inom konaní (sp. zn. 22 C 39/2004).Po zrušení napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa zákon ustanovuje procesný postup odvolacieho súdu tak, že odvolací súd môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí. Z § 221 ods. 2 OSP vyplýva, že môže dôjsť aj len k zrušeniu rozhodnutia bez toho, aby sa vec musela postúpiť súdu prvého stupňa, tak ako sa to stalo aj v namietanom prípade.

K   námietke   sťažovateľa,   že   krajský   súd   neuviedol,   podľa   ktorého „ustanovenia § 221 ods. 1 O. s. p. vec zrušil“, treba uviesť, že krajský súd v odôvodnení rozhodnutia vzťahujúceho   sa   na   zrušenie   výroku   prvostupňového   súdu   o   výživnom   od   sťažovateľa na syna   od   jeho   plnoletosti   do   budúcna   jednak   cituje   § 221   ods. 1   písm. h)   OSP,   ako aj poukazuje na to, že z dôvodov bližšie uvedených v rozhodnutí „odvolací súd zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o výživnom od otca pre J. K... za obdobie od 6. 2. 2004 do budúcna“.

Právne závery krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne, naopak sú ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, a preto je napadnutý rozsudok v tejto časti podľa názoru   ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska   udržateľný.   Za   daných   okolností   týmto rozsudkom nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   nevyzýval   sťažovateľa na odstránenie   jej   nedostatkov   (napr.   predloženie   splnomocnenia   pre   advokáta   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011