znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 404/2010-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   o   sťažnosti   Ing.   S.   H.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   G.   Z.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava   IV   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 C 1/2003,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. S. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1/2003   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. S. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré mu   j e   Okresný súd Bratislava IV   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. S. H. trovy konania v sume 226,26 € (slovom dvestodvadsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2010 doručená sťažnosť Ing. S. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1/2003.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   v   1.   rade   spolu s navrhovateľmi v 2. až 5. rade sa návrhom doručeným okresnému súdu 2. januára 2003 domáhali uloženia povinnosti vykonať záznam vlastníckeho práva na základe právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 325/94-52 z 24. marca 2007 odporcovi, a to Slovenskej republike, Katastrálny úrad v B., Správa katastra B., B. (ďalej len „odporca“).

Okresný súd 5. novembra 2003 vyzval sťažovateľa, aby založil do spisu právoplatný rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 325/94. Sťažovateľ 13. novembra 2003 vyhovel výzve okresného   súdu   a   doručil   mu   vyjadrenie   spolu   s   požadovaným   rozsudkom.   Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 17. februára 2005, ďalšie sa uskutočnilo 5. mája 2005 a 7. novembra 2005. Sťažovateľ 16. októbra 2006 doručil okresnému súdu návrh na zmenu petitu pôvodného návrhu, „... a to, aby súd určil, že odporca vykonal záznam vlastníckeho práva v rozpore s vkladovou listinou – rozsudkom č. k. 5 C 325/94 a aby z tohto dôvodu tieto   zápisy   zrušil   a   uložil   odporcovi   vykonať   záznam   v   katastri   nehnuteľností“. Na pojednávaní   11.   decembra   2006   okresný   súd   uznesením   pripustil   vstup   do   konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu (ďalej len „vedľajší účastník“).

Okresný súd 26. februára 2007 vyhlásil rozsudok č. k. 19 C 1/2003-142, ktorým návrh   navrhovateľov zamietol.   Podľa   sťažovateľa „... prvostupňový súd teda po   vyše   4 rokoch   (od   podania   návrhu   sťažovateľa   dňa   2. 1. 2003,   do   súdneho   pojednávania   dňa 26. 2. 2007) zamietol návrh sťažovateľov“.

Sťažovateľ sa proti prvostupňovému rozsudku odvolal 26. apríla 2007. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 Co 368/2007-157 z 31. decembra 2007   rozsudok   okresného   súdu   zrušil,   a to   z   dôvodu,   že ,,... okresný   súd   o   návrhu sťažovateľa   na   zmenu   návrhu   nerozhodol   v zmysle   ust.   § 95   OSP   a   ďalej   pokračoval v konaní o pôvodnom návrhu“. Spis bol vrátený okresnému súdu 5. februára 2008.

Okresný súd v zmysle rozhodnutia krajského súdu vo veci opätovne konal, v rámci čoho uskutočnil   pojednávania 5. mája 2008 a 3.   júla 2008, keď pripustil   zmenu petitu (navrhnutú sťažovateľom 19. októbra 2006) a odročil pojednávanie pre účely vyhlásenia rozsudku na 7. júl 2008.

Na pojednávaní 7. júla 2008 okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 19 C/1/2003-199, ktorým   zamietol   návrh   sťažovateľa   v   časti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   určenia,   že odporca vykonal záznam vlastníckeho práva v rozpore s vkladovou listinou – rozsudkom, a zároveň zastavil konanie v časti, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia zápisu na LV, k. ú. Z. (ďalej len „zrušenie zápisu“).

Sťažovateľ   podal   proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   26.   augusta   2008 odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 304/08-225 zo 16. septembra 2009 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bol návrh v časti zamietnutý, potvrdil, a vo výroku, ktorým bolo konanie zastavené, rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa ,,Krajský súd svojím rozhodnutím teda už po druhýkrát v tejto právnej veci sťažovateľa, rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,   čím   v   konečnom   dôsledku   sťažovateľ   ani   po   vyše   6   rokoch   a   9   mesiacoch od podania svojho návrhu, nemá právoplatné rozhodnutie.“.

Po vrátení spisu okresnému súdu 19. októbra 2009 sa uskutočnili ďalšie pojednávania –   14.   januára   2010,   2.   februára   2010   (na   ktorom   okresný   súd   pojednávanie   prerušil do právoplatného   skončenia   dedičského   konania   po   zomrelom   vedľajšom   účastníkovi) a 27. mája   2010,   keď   uznesením   č. k.   19 C 1/2003-242   konanie   v   časti   o   uloženie povinnosti odporcovi vykonať záznam v katastri nehnuteľností na základe právoplatného rozsudku č. k. 5 C 325/94-52 z 24. marca 2007 zastavil a rozhodol o postúpení veci Správe katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky B.

Podľa sťažovateľa okresný súd svoje rozhodnutie „... odôvodnil tak, že súd nemá právomoc uložiť odporcovi povinnosť vykonať záznam v katastri nehnuteľností na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 24.3.1997, č. k. 5 C 325/94-52 tak, ako sa domáha   sťažovateľ,   nakoľko   odporca   je   orgánom   verejnej   správy,   ktorý   samostatne rozhoduje o zápisoch práv k nehnuteľnostiam v katastrálnom konaní, ktoré je osobitným druhom správneho konania.

Prvostupňový súd, teda po 7 rokoch a takmer piatich mesiacoch od podania návrhu sťažovateľa na súd skonštatoval, že nemá právomoc na rozhodnutie vo veci. K takémuto rozhodnutiu mohol súd dospieť už pri prvom zaoberaní sa návrhom sťažovateľa,   a nie súdne konanie naťahovať po takú dlhú dobu.“.

V nadväznosti na to podal proti uvedenému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ 9. júla 2010 odvolanie. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (30. augusta 2010) bola vec meritórne rozhodnutá okresným súdom (27. mája 2010) tak, že okresný súd v časti uloženia povinnosti vykonať záznam v katastri nehnuteľností konanie zastavil s tým, že vec bude právoplatne postúpená na ďalšie konanie príslušnému orgánu, a vec sa nachádzala na okresnom súde. Okresný súd predložil vec krajskému súdu 27. októbra 2010.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom porušovateľa – Okresného súdu Bratislava IV v konaní vo veci vedenej pod spis. zn.: 19C 1/2003 porušené.

Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   6.500   EUR (slovom: šesťtísícpäťsto eur), ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Bratislava   IV   je   povinný   sťažovateľovi   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia vo výške 226,26 EUR (za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. § 11 ods. 1 a ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. - 1 úkon x 55,49 EUR + 1 úkon x 120,23 EUR + (2 x paušál/rok 2010 po 7,21 EUR) + 19 %   DPH   (36,12   EUR)   =   226,26   EUR).,   ktoré   je   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatností tohoto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky, so sídlom: B.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1/2003, prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. IV. ÚS 404/2010-22 z 28. októbra 2010.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd (9. novembra 2010) a právnu zástupkyňu sťažovateľa (1. júla 2011), aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie;   účastníci   konania   oznámili   ústavnému   súdu,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na súhlas obidvoch účastníkov ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. Č., prípisom sp. zn. Spr. 3414/10 z 1. júna 2011 doručeným ústavnému súdu 9. júna 2011. Predsedníčka vo vyjadrení stručne opísala priebeh konania a k veci ďalej uviedla: „Po   prešetrení veci   musím poľutovaním   konštatovať,   že   predmetné   konanie   bolo sčasti   poznačené   prieťahmi.   Prieťahy   v   konaní   boli   však   zväčša   prieťahy   objektívneho charakteru.   Spôsobené   boli   stratou   procesnej   spôsobilosti   dvoch   účastníkov   konania (smrťou   navrhovateľa   a   vedľajšieho   účastníka),   následkom   čoho   súd   musel   čakať na právoplatné skončenie dedičských konaní, aby ustálil okruh dedičov a následne im zaslal návrh na vyjadrenie, pričom títo sa stali účastníkmi konania. Vo veci sa konalo celkom desať   pojednávaní.   Tunajší   súd   vec   tri   krát   meritórne   rozhodol,   pričom   v   dôsledku podaných odvolaní sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave ako na odvolacom súde   v   obdobiach   od   24. 8. 2007   do   5. 2. 2008,   od   24. 11. 2008   do   19. 10. 2009 a od 27. 10. 2010 do 11. 5. 2011.

Nakoľko   navrhovatelia   v   pôvodnom   návrhu   žiadali   iný   petit.   ktorý   bol   následne zamietnutý   a   až   v   roku   2006   zmenili   petit   návrhu   (zmena   bola   pripustená   uznesením vyhláseným   na   pojednávaní   dňa   3. 7. 2008)   ich   tvrdenie,   že   súd   po   siedmych   rokoch od podania návrhu dospel k záveru, že nemá právomoc vo veci konať nie je pravdivé. S poukazom na vyššie uvedené, navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku k vyjadreniu porušovateľa zo 7. júla 2011   doručenom   ústavnému   súdu   7.   júla   2011   zotrvala   na   obsahu   podanej   sťažnosti, a okrem iného v ňom uviedla:

«Sám porušovateľ svojim vyjadrením citujeme:,,Tunajší súd vec trikrát meritórne rozhodol...“, deklaruje skutočnosť namietanú sťažovateľom, a tou sú prieťahy v súdnom konaní   spis.   zn.   19C   1/2003.   Zdôrazňujeme,   že   dve   z   troch   meritórnych   rozhodnutí porušovateľa,   boli   odvolacím   súdom   pre   jeho   závažné   procesné   pochybenia   zrušené a vrátené   na   ďalšie   konanie,   a   preto   konanie   porušovateľa   sťažovateľ   považuje za neefektívne; takéto konanie porušovateľa nemôže byť na jeho ťarchu.

Sťažovateľ považuje za zavádzajúce tvrdenie porušovateľa citujeme: „... tvrdenie, že súd po siedmych rokoch od podania návrhu dospel k záveru, že nemá právomoc vo veci konať nie je pravdivé.“, nakoľko jeho zdôvodnenie je mylné.

Petit návrhu sťažovateľa na začatie konania zo dňa 2. 1. 2003 je vo svojej podstate a veci samej takmer totožný so zmeneným petitom sťažovateľa navrhnutým podaním zo dňa 12. 10. 2006,   nakoľko   zmena   pôvodného   petitu   bola   vynútená   v   dôsledku   smrti navrhovateľa v 1) rade Ing. Š. H., CSc., pri ktorej zmene zároveň sťažovateľ len presnejšie špecifikoval svoj pôvodný petit. Nešlo teda o žiadnu markantnú zmenu, podstata ostala zachovaná a preto vyjadrenie porušovateľa sťažovateľ považuje len za jeho chabú obranu. Z   dôvodov   vyššie   uvedených   sťažovateľ   trvá   na   tom,   že   porušovateľ   svojim neefektívnym postupom spôsoboval prieťahy v súdnom konaní, ako aj stav právnej neistoty. Trvá aj na svojom vyjadrení, že porušovateľovi – prvostupňovému súdu trvalo 7 rokov a takmer päť mesiac, kým dospel k záveru o nedostatku právomoci na rozhodnutie vo veci. Je neprípustné, aby takýto postup porušovateľa bol akceptovaný.

S poukazom na všetky relevantné skutočnosti sťažovateľ žiada, aby tunajší súd jeho sťažnosti v celom rozsahu vyhovel.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   účastníka   konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   § 117   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa   zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa a ďalších navrhovateľov, ktorým sa domáhali uložiť odporcovi   povinnosť   vykonať   záznam   vlastníckeho   práva   v   katastri   nehnuteľností   na základe právoplatného rozsudku a následne po zmene pôvodného petitu návrhu (16. októbra 2006)   aj   rozhodnúť   o   návrhu   sťažovateľa   na   určenie,   že   odporca   vykonal   záznam vlastníckeho práva v rozpore s vkladovou listinou.

Zo skutočností   uvedených   sťažovateľom   a ani z obsahu na vec sa   vzťahujúceho súdneho spisu   ústavný súd nezistil   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver o právnej   zložitosti   veci.   Posudzovaná   vec   tvorí   súčasť   bežnej   rozhodovacej   agendy prvostupňových súdov a nemožno ju označiť ako právne zložitú. Pri posudzovaní skutkovej zložitosti predmetného konania ústavný súd zohľadnil skutočnosť, že s vecou súvisia aj iné konania (pred inými všeobecnými súdmi), s ktorých závermi a aktuálnym stavom sa musel okresný súd oboznámiť a pre ten účel preskúmať príslušné súdne spisy. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že faktická zložitosť veci má určitý podiel na celkovej dĺžke namietaného   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ňou   však   nemožno   ospravedlniť celkovú dĺžku namietaného konania.

2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd uplatnil pri hodnotení priebehu napadnutého konania, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Ústavný súd predovšetkým pripúšťa, že procesné úkony, ktoré v napadnutom konaní urobil sťažovateľ (vyjadrenie sa k návrhu odporcu podané 13. novembra 2003, 2. marca 2004 a 21. marca 2005, návrh na zmenu petitu pôvodného návrhu podaný spolu s ďalším vyjadrením 16. októbra 2006, odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 26. februára 2007 podané 26. apríla 2007, odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 7. júla 2008 podané 26. augusta 2008, návrh na prerušenie konania z 14. januára 2010, žiadosť o opravu chyby vo výroku a záhlaví uznesenia okresného súdu z 27. mája 2010, odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 27. mája 2010 podané 9. júla 2010, vyjadrenie k odvolaniu vedľajšieho účastníka), objektívne vplývali na priebeh a dĺžku namietaného konania, keďže vo veci konajúci okresný súd sa s nimi musel vyrovnať. Zároveň ale ústavný súd konštatuje, že išlo o procesné úkony, ktoré síce ovplyvnili celkovú dĺžku namietaného konania, ale na ktorých uplatnenie   má   sťažovateľ   právo   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku, a preto ich nemožno pripísať na jeho ťarchu (ale ani na ťarchu okresného súdu).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol v konaní aktívny a taktiež podal sťažnosť na prieťahy podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedníčke súdu. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť (účasť na pojednávaniach a žiadosti o odročovanie pojednávaní), ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa, ktorý je v tomto spore navrhovateľom, v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd súčasne pri posudzovaní   veci   prihliadal   aj   na   § 100   ods. 1   prvú   vetu   OSP,   podľa   ktorej   len   čo   sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   konaní   okresného   súdu   sa   opakovali   krátkodobé obdobia nečinnosti, resp. nariaďovanie pojednávaní so značným časovým odstupom bez ústavne akceptovateľných dôvodov. Takým bolo obdobie od doručenia návrhu sťažovateľa okresnému   súdu   2.   januára   2003   do   zaslania   výzvy   okresného   súdu   sťažovateľovi 5. novembra   2003,   ktoré   trvalo   viac ako   10   mesiacov,   obdobie   od   13.   novembra   2003 do 17. februára   2005,   keď   okresný   súd   uskutočnil   prvé   pojednávania   po   15   mesiacoch od doručenia vyjadrenia sťažovateľa a súdom požadovaných listín, a obdobie od doručenia úmrtného listu jedného z navrhovateľov sťažovateľom 18. januára 2006 do uskutočnenia ďalšieho pojednávania 11. decembra 2006 v trvaní takmer 11 mesiacov.

Tieto obdobia nečinnosti – nedostatky plynulosti konania samy osebe neznamenali porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy; konanie však vykazuje aj znaky neefektívnej činnosti.

V   namietanom   konaní   okresný   súd   26.   februára   2007   vyhlásil   rozsudok   č. k. 19 C 1/2003-142,   ktorým   meritórne   rozhodol   tak,   že   návrh   sťažovateľa   zamietol. Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie.   Krajský   súd   napadnutý rozsudok   uznesením   č. k.   2 Co 368/2007-157   z   31.   decembra   2007   zrušil   a   vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V ďalšom období po vrátení veci okresnému súdu (5. februára 2008) tento uskutočnil dve pojednávania, pričom na jednom z nich 3. júla 2008 pripustil zmenu petitu návrhu navrhovanú sťažovateľom 16. októbra 2006. Následne okresný súd 7. júla 2007 vyhlásil rozsudok č. k. 19 C 1/2003-199, ktorým meritórne rozhodol tak, že návrh v časti o určenie, že odporca vykonal záznam vlastníckeho práva v rozpore s vkladovou listinou, zamietol a v časti o zrušenie zápisu na LV. č. 1240 konanie zastavil. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnutý rozsudok rozsudkom č. k. 2 Co 304/08-225   zo   16.   septembra   2009   vo   výroku,   ktorým   prvostupňový   súd   návrh   sťažovateľa zamietol, potvrdil a v časti výroku, ktorým bolo konanie zastavené, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd uvádza, že obdobia, počas ktorých bol spis okresného súdu na krajskom súde, a to obdobie od 24. augusta 2007 do 5. februára 2008 v trvaní takmer 6 mesiacov a obdobie   od   24.   novembra   2008   do   19.   októbra   2009   v   trvaní   takmer   11   mesiacov, nemožno pričítať na vrub okresnému súdu. Opakované zrušenie rozsudkov okresného súdu krajským súdom však svedčí o neefektívnom postupe okresného súdu, a to predovšetkým vo vzťahu k ním vykonanému dokazovaniu.

Okresný   súd   27.   mája   2010   vyhlásil   uznesenie   č. k.   19   C   1/2003-242,   ktorým meritórne rozhodol tak, že konanie v časti o uloženie povinnosti odporcovi vykonať záznam v katastri nehnuteľností zastavil a rozhodol o postúpení veci Správe katastra pre hlavné mesto   Slovenskej   republiky   B.,   a   to   po   právoplatnosti   predmetného   uznesenia. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že po siedmich rokoch od podania návrhu sťažovateľom (ako jedným z navrhovateľov) „dospel súd k záveru, že súd nemá právomoc uložiť odporcovi povinnosť vykonať záznam v katastri nehnuteľností na základe rozsudku   tunajšieho   súdu   pod   č. k.   5 C 325/94-52   zo   dňa   24. 3. 1997   tak,   ako   sa   jej domáhajú navrhovatelia v 1.- 4. rade, nakoľko odporca je orgánom verejnej správy, ktorý samostatne rozhoduje o zápisoch práv k nehnuteľnostiam v katastrálnom konaní, ktoré je osobitným druhom správneho konania“.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnuté uznesenie   prvostupňového   súdu   uznesením   č. k.   11 Co 63/2010-283   z   2.   mája   2011 potvrdil.

Uvedený postup okresného súdu v označenom konaní hodnotí ústavný súd ako taký, ktorému chýbala efektívnosť a účelnosť úkonov a ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a prispel k celkovej dĺžke namietaného konania. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   rozhodol,   že   v   období   od   doručenia   návrhu 2. januára 2003   do   1.   júna   2011   došlo   v   namietanom   konaní   k   zbytočným   prieťahom tak neodôvodnenou   opakovanou   krátkodobou   nečinnosťou,   ako   aj   neefektívnou a nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   vysloví,   že k   porušeniu   práva   došlo   nečinnosťou,   prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Keďže v čase rozhodovania ústavného súdu už bolo konanie vo veci sťažovateľa právoplatne skončené, ústavný súd nevyhovel návrhu   sťažovateľa,   aby   prikázal   okresnému   súdu   konať   v   tejto   veci   bez   zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 6 500 € z dôvodov uvedených v sťažnosti, keď uviedol, že „... žiada adekvátne posúdiť výšku   finančného   zadosťučinenia   tak,   aby   zodpovedalo   rozsahu   ním   prežitých   stresov a nervov, pocitu nedôvery v spravodlivosť a jeho sústavnej snahy domôcť sa svojich práv, s prihliadnutím   na   celkovú   neprimeranú   dĺžku   konania.   So   zreteľom   na   vyššie   uvedený skutkový aj právny stav, vychádzajúc z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných prípadoch máme za to, že finančné   zadosťučinenie   vo   výške   6.500   EUR   bude   v   jeho   prípade   pri   tak   masívnych niekoľkoročných prieťahoch v konaní primeraným.

Okrem   uvedených   dôvodov   sťažovateľ   odôvodňuje   požadované   finančné zadosťučinenie vo výške 6.500 EUR aj tým, že postup porušovateľa mu spôsobuje značnú majetkovú a mentálnu ujmu, ktorá sa nedá napraviť iba samotným konštatovaním porušenia jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Finančným   zadosťučinením   dosiahne   aspoň   čiastočné   zadosťučinenie   za   roky čakania, právnu neistotu, ktorá stále trvá – už takmer sedem a pol roka, a dôjde k zmiereniu tejto jeho nemajetkovej ujmy.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu vedeného sp. zn. 19 C 1/2003 a berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci sťažovateľa bolo v čase rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sumu 3 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. G. Z., ktorá žiadala uhradiť trovy konania v sume 226,26 €.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   trovy   konania v požadovanej   výške,   pretože   vyčíslená   suma neprekračovala   sumu   ustanovenú   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011