znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 404/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Jančík, spol. s r. o., so sídlom D. N., zastúpenej advokátkou JUDr.   D.   L.,   K.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 28/2003 (pôvodne pod sp. zn. 2 Rob 255/03) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jančík, spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2004 doručená sťažnosť Jančík, spol. s r. o., so sídlom D. N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 23 Cb 28/2003 (pôvodne pod sp. zn. 2 Rob 255/03).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 6. marca 2003 okresnému súdu   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   sumy   43 835, 90 Sk s príslušenstvom.   Okresný   súd   vydal   vo   veci   11.   marca   2003   platobný   rozkaz   sp.   zn. 2 Rob 255/03, proti ktorému podal odporca 24. júla 2003 odpor. Po zrušení platobného rozkazu   bolo   vo   veci   nariadené   pojednávanie,   ktoré   sa   uskutočnilo   21.   októbra   2003. Na tomto   pojednávaní   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   23   Cb   28/03,   ktorým zaviazal odporcu na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom, ako aj na náhradu trov konania. Prvostupňový rozsudok odporca napadol 8. januára 2004 odvolaním.

Sťažovateľka vyslovila názor, že okresný súd pochybil už pri doručovaní platobného rozkazu, keďže nepostupoval v súlade s ustanovením § 48 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a nesprávne podľa nej postupoval aj v prípade posudzovania písomného podania odporcu z 8. januára 2004 označeného ako odpor. Aj napriek tomu, že odporca napadol prvostupňový   rozsudok   iba   v   časti   týkajúcej   sa   úrokov   z   omeškania,   ktoré   považoval za neprimerané,   odmietol   okresný   súd   vyznačiť   právoplatnosť   rozsudku   v   časti,   ktorá odvolaním napadnutá nebola. Vzhľadom na to podala sťažovateľka sťažnosť okresnému súdu,   ktorej   opodstatnenosť   však   jeho   predsedníčka   neuznala.   To   viedlo   sťažovateľku k podaniu   žiadosti   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedníčkou   okresného   súdu, čo urobila 25. júna 2004. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznal sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní za čiastočne opodstatnenú (v časti odmietnutia vyznačiť čiastočnú právoplatnosť rozsudku označeného okresného súdu).

Krajský súd rozhodol o odvolaní odporcu rozsudkom sp. zn. 15 Cob 23/04 z 30. júna 2004   tak,   že   prvostupňový   rozsudok   v   napadnutej   časti   potvrdil   a   odporcu   zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľka ďalej poukazovala na to, že okresný súd vyznačil   doložku   právoplatnosti   na   rozsudku   sp.   zn.   23   Cb   28/03   z   21.   októbra   2003 až 27. septembra   2004   iba   na   základe   jej   urgencie.   Podľa   tejto   doložky   sa   uvedené rozhodnutie stalo právoplatným 14. januára 2004, ohľadne istiny a trov konania a vo zvyšku nadobudlo právoplatnosť 2. augusta 2004. Sťažovateľka uviedla, že jej bol právoplatný rozsudok doručený až 6. októbra 2004.

Sťažovateľka požadovala prihliadnuť na to, že zdĺhavé súdne konanie jej spôsobilo a naďalej spôsobuje vysoké výdavky a navyše existuje dôvodná obava, či sa jej vzhľadom na odstup času podarí jej pohľadávku vôbec vymôcť. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka dospela k záveru, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Okresný   súd   v Nitre   v konaní   vedenom   pod   čís.   kon.   2 Rob 255/03   a č. k. 23 Cb 28/2003   porušil   právo   sťažovateľa   –   Jančík,   spol.   s r. o.,   so   sídlom   v D. N., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, priznané každému v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500.000, Sk, ktoré je mu povinný zaplatiť porušovateľ, a to do 2 mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka zároveň žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také   nedostatky   upozornil,   uznesenie   sa   nemusí   odôvodniť   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 235/03). Inými slovami to znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu   na   základe   sťažnosti   podanej   podľa   čl.   127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou námietok   o   porušení   základného   práva   zaručeného   v   ústave   alebo   v   príslušnej medzinárodnej   zmluve   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis I. ÚS 110/03).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného   práva   dozvedieť.   Začiatok   zákonnej   lehoty   je   teda   v   prípade   tohto   práva vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o   jeho   porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (v   primeranej   lehote)   je   odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (mutatis mutandis I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, I. ÚS 122/03, I. ÚS 167/03, I. ÚS 208/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania, a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie   výkonu   spravodlivosti   (napr.   PL.   ÚS   25/01).   Rovnako   stabilnou   súčasťou rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   názor,   že   účelom   predmetnej   zákonnej   lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je zabezpečiť rovnováhu medzi potrebou ochrany základných   práv   a   slobôd   na   jednej   strane   a   potrebou   ochrany   princípu   právnej   istoty na strane druhej (mutatis mutandis I. ÚS 22/02, I. ÚS 35/02, I. ÚS 188/03).

V prípade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sú však toto   právo a princíp   právnej istoty   v istom   zmysle a do   istej   miery   totožné. Totožnosť predmetného práva a princípu právnej istoty je tu totožnosťou predmetu a účelu ochrany poskytovanej ústavným súdom. Inými slovami, ochranou základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd zároveň chráni jeden konkrétny rozmer princípu právnej istoty; rozmer spočívajúci v nároku účastníka konania na odstránenie stavu právnej neistoty v dobe, ktorá nie je zbytočne, resp. neprimerane dlhá.

S prihliadnutím na uvedené východiská poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zásadne vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo (mutatis mutandis I. ÚS 77/02, I. ÚS 86/02, I. ÚS 213/03).

Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľka   nachádzala   pred právoplatným   skončením   príslušného   súdneho   konania,   a   k   porušovaniu   označeného základného práva už nedochádzalo. Vec bola právoplatne skončená v časti týkajúcej sa istiny   14. januára   2004   a   v   časti   týkajúcej   sa   príslušenstva   pohľadávky   a   trov   konania 2. augusta 2004, keď bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Cob 23/04 z 30. júna 2004.

Sťažovateľka navyše namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy výlučne vo vzťahu k okresnému súdu, ktorý vo veci rozhodol 21. októbra 2003.

Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 29. novembra 2004 (podaná na poštu 26. novembra 2004), t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pritom nezistil v obsahu sťažnosti sťažovateľky žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch mesiacov počítal v danej veci až od 6. októbra 2004, keď bol právnej zástupkyni sťažovateľky na základe jej žiadosti doručený rozsudok okresného súdu s vyznačením doložky právoplatnosti.

Okrem   toho,   že   sťažovateľka   podala   svoju   sťažnosť   v čase,   keď   porušenie   jej základného práva už netrvalo, je z uvedeného zároveň zrejmé, že ju podala aj oneskorene. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 70/03) uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd.

Z týchto dôvodov bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody (čl. 127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sa sťažovateľka domáha jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2004