znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 403/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 238/2001 a jeho rozsudkom zo 6.   februára   2007,   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Co 169/2007   a   jeho   rozsudkom   zo 17.   apríla   2008   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 90/2012 a 6 Cdo 91/2012 a jeho uznesením z 10. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2013 doručená   sťažnosť   I.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 14 dohovoru postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 C 238/2001 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   5 Co/169/2007   a   jeho   rozsudkom   zo 17.   apríla   2008   (ďalej aj „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Cdo 90/2012 a 6 Cdo 91/2012   a jeho   uznesením   z 10.   októbra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu“).

K dôvodom svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol: «Po prijatí transformačného zákona parlamentom koncom r. 1991, som si začiatkom nasl.   roku   1992   podal   žiadosť   /písomnú/   o bezplatný   prevod   družstevného   bytu do vlastníctva fyzickej osoby a mojej rodiny, splniac na to všetky zákonné predpoklady. Náš byt, ktorý ako iba nájomcovia obývame dodnes, mali sme právo získať podľa tohto zákona najneskôr do konca r. 1992, ale dodnes a takto nie našou vinou nestalo, takže, pokiaľ sa takto nestalo u nikoho, bolo OSBD povinné priamo zo zákona vstúpiť do likvidácie, ale ani to sa neuskutočnilo. Takže ono nezákonne prežilo a nás nezákonne s pomocou našej justície „potopilo, či okradlo“ len o nám aj deiure patriaci majetok! OSBD B. si dalo náš byt na seba napísať na základe pofidérnej listiny až v r. 1995, a to na základe rozhodnutia Mesta B. o pridelení mu čísla domu! Ako sme sa dozvedeli, náš byt mal byť predmetom kšeftárenia a moja 5-čl. rodina mala byť z neho deložovaná! Malo sa takto stať napriek tomu, že v r. 1993 a 1994 ani ono nebolo vl. právom zapísané v katastri nehnuteľností. To ma   viedlo k tomu,   aby   som sa zbavil tohto   vazalstva a začlenil   sa   do nového bytového spoločenstva, čo sa nepodarilo! Ďalšej hrozbe vysankovania nás z nášho 2 a ½ izb. bytu som zabránil tým, že som na ňom urobil za vlastné peniaze GO! Od r. 1996 až doposiaľ prebiehali   v tejto   veci   početné   súdne   spory   a až   v jedno   z nich   –   tých   posledných   – vlastníctvo k tomuto bytu, takže dobrá vôľa u neho v tomto smere bola, ale v tomto smere nebola dobrá vôľa a najmä nálada u samosudcu, ktorý moju žalobu vedno s prešovským senátom odvolacieho súdu zmietli zo stola a moje zo zákona patriace mi právo odmietli mi priznať, čím pošliapali náš tzv. a demokratický a právny štát aj s jeho §-om 153a OSP!»

Vo   vzťahu   k   lehote   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   sťažovateľ   uvádza,   že „je... zachovaná a túto priznáva aj sám Ústavný súd SR (viď jeho písomné oznámenie pod Rvp 5648/2013 z 10. IV. 2013, ktoré som obdržal dňa 18. 4. 13“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho v sťažnosti označené „základné a ľudské práva... neposkytnutím faktickej právnej ochrany mu   Najvyšším   súdom   SR   jeho   konečným   uzn.   6 Cdo 90/12   a 91/2012   z 10.   X. 2012 a v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 1 C 238/01 porušené boli“.

Sťažovateľ   sa   taktiež   domáha,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   napokon   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v petite svojej   sťažnosti [ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný] výslovne neuviedol (možno to však z neho vyvodiť), že namieta porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv podľa   ústavy,   práv   a článku   podľa   dohovoru   aj   napadnutým   postupom   a rozsudkom krajského súdu. Keďže sťažovateľ pri podaní sťažnosti nebol zastúpený advokátom, ústavný súd ustálil petit jeho sťažnosti tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom a výsledkom súdnych konaní vedených   okresným   súdom   pod   sp. zn.   1 C 238/2001,   krajským   súdom   pod   sp. zn. 5 Co 169/2007 a najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Cdo 90/2012 a 6 Cdo 91/2012.

Ústavný   súd   zo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zistil,   že   uznesením   sp. zn. II. ÚS 302/08 z 9. augusta 2008 (ďalej len „uznesenie ústavného súdu z 9. augusta 2008“) bola sťažnosť sťažovateľa vedená pod touto spisovou značkou v časti, v ktorej namietal porušenie:

- svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy,   práva   na   majetok   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k dohovoru   a porušenie   čl. 14   dohovoru,   ktorá   smerovala   proti rozsudku   okresného   súdu   č. k.   1 C 238/01-104   zo 6.   februára   2007,   odmietnutá   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prorokovanie   (pretože   sťažovateľ   využil opravný prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd),

- svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 C 238/2001,   ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 169/2007, odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (pretože v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému súdu   už nemohlo dochádzať k prieťahom),

- svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 2 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 169/2007 zo 17. apríla 2008, odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zo zistenia ústavného súdu taktiež vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 90/2012   a 6 Cdo 91/2012   z 10.   októbra   2012   bolo   dovolanie   sťažovateľa   podané okrem iného aj proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co/169/2007 zo 17. apríla 2008, (ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 C 238/2001 zo 6. februára 2007), odmietnuté   podľa   § 243b   ods. 5   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“), v spojení   s   § 218   ods. 1   písm. c)   OSP   ako   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému dovolanie nie je prípustné.

Napokon   ústavný   súd   zistil,   že   prípisom   ústavného   súdu   sp. zn.   Rvp   5648/2013 z 10. apríla   2013   (ďalej   len   „prípis   ústavného   súdu   z 10.   apríla   2013“)   bolo   podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu 24. januára 2013 a označené ako „VEC: Ďalšia ústavná sťažnosť, resp. na pokračovanie s tými predošlými v dôležitej kauze na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 1 C 238/01,   ktorá nie je komplexne uzavretá pred Ústavným súdom SR pre jeho subsidiaritu, keďže nebola vopred posúdená všeobecným dovolacím súdom – NS-SR“, a v ktorom uviedol, že „už existuje právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorým je jeho uznesenie /konečné/ sp. zn. 6 Cdo 90 a 6 Cdo 91/2012 z 10. X. 12 /došlo 20. 12. 12/, takže Ústavný súd SR má už teraz voľné ruky a možnosť celý prípad spravodlivo   prehodnotiť   a vo   veci   samej   aj   rozhodnúť,   a to   pre   jeho   doterajšiu neudržateľnosť a neakceptovateľnosť!“, odložené bez ďalšieho procesného postupu podľa § 23a   zákona o ústavnom   súde,   pretože   ústavný súd   dospel   k záveru,   že nejde o návrh na začatie konania o sťažnosti, o ktorom by mohol a mal konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   v spojení   s   § 20   a   § 49   a nasl.   zákona   o ústavnom   súde.   Sťažovateľ   bol zároveň   poučený,   že   odloženie   jeho   podania   neznamená, že   sa   na ústavný   súd   nemôže opätovne   obrátiť   v tej   istej   veci   s novým   podaním,   ktoré,   ak by však   malo byť prijaté na ďalšie konanie, musí spĺňať náležitosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a ďalšie náležitosti ustanovené najmä v § 20 a § 50 a nasl. zákona o ústavnom súde a zároveň musí smerovať k uplatneniu niektorej   z ústavou   taxatívne vymedzených   právomocí   ústavného súdu.

1. K napadnutému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 C 238/2001 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2007

1.1 K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru

Ako vyplýva z už uvedených zistení ústavného súdu, sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1 (ekvivalent k čl. 6 ods. 1 dohovoru) a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 238/2001 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2007, je neprípustná, pretože ústavný súd už o námietkach sťažovateľa uplatnených v tejto časti sťažnosti rozhodol uznesením z 9. augusta 2008 tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd na základe uvedeného sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

1.2   K namietanému porušeniu práv podľa čl. 8 a čl. 13 dohovoru

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 8 a čl. 13 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 C 238/2001   a   jeho   rozsudkom zo 6. februára   2007   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach daného prípadu mohol sťažovateľ využiť opravný prostriedok, ktorý pripúšťa § 201 OSP, t. j. odvolanie, čo aj urobil. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn.   1 C 238/2001   zo 6.   februára   2007   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn. 5 Co/169/2007   zo   17.   apríla   2008.   Právomoc   krajského   súdu   na   preskúmanie   rozsudku okresného súdu teda vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu

2.1   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy

Z už dosiaľ uvedeného vyplýva, že uznesením ústavného súdu z 9. septembra 2008 bola   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v ktorej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   (ekvivalent   k čl. 6   ods. 1   dohovoru),   ako   aj   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené v súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

2.2   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 8   dohovoru   a k   porušeniu   čl. 14 dohovoru

Ako   už bolo uvedené,   ústavnému súdu   bolo 24.   januára 2013   doručené podanie sťažovateľa (vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5648/2013), z ktorého vyplývalo, že sa týka aj napadnutého konania a rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ v ňom poukázal na to, že už existuje právoplatné rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré mu bolo doručené 20. decembra 2012 (z vyznačenej doložky právoplatnosti však vyplýva, že toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. októbra 2012, pozn.). Toto podanie sťažovateľa však bolo prípisom ústavného   súdu z 10.   apríla   2013   odložené   bez   ďalšieho   procesného   postupu, pretože ústavný súd dospel k záveru, že nejde o kvalifikovaný návrh na začatie konania o sťažnosti.

Sťažovateľ tvrdí, že lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu v danej veci je zachovaná. Uvedený názor zrejme vyvodzuje z poučenia obsiahnutého v prípise ústavného súdu   z   10. apríla   2013,   v ktorom   sa   okrem   iného   uvádza,   že   sa   môže   na   ústavný   súd opätovne obrátiť v tej istej veci s novým podaním, ktoré, ak by malo byť prijaté na ďalšie konanie, musí spĺňať náležitosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a ďalšie náležitosti ustanovené najmä v § 20 a § 50 a nasl. zákona o ústavnom súde a zároveň musí smerovať k uplatneniu niektorej z ústavou taxatívne vymedzených právomocí ústavného súdu.

Posudzovanú   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorá   je   predmetom   tohto   predbežného prerokovania ústavným súdom, však ústavný súd kvalifikoval ako nové podanie, keďže predošlé podanie sťažovateľa z 21. januára 20123 bolo vybavené v súlade s § 23a zákona o ústavnom súde, t. j. skončené vyrozumením o jeho odložení, doručeným sťažovateľovi 18. apríla 2013.

V súlade s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde mu preto najneskôr 20. decembra 2012 (kedy sťažovateľ tvrdí, že mu bolo doručené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu) začala plynúť dvojmesačná zákonná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práva podľa čl. 8 dohovoru a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu. Lehota na podanie sťažnosti by ostala zachovaná aj vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu len za predpokladu, ak by sťažnosť, ktorá je predmetom tohto predbežného prerokovania, bola ústavnému súdu doručená do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   sa   však   na   ústavný   súd   obrátil   sťažnosťou   odovzdanou   na   poštovú prepravu 22. apríla 2013 (doručenou 24. apríla 2013), teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej   lehoty   dvoch   mesiacov   (§ 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde).   Pokiaľ sťažovateľ odvíja zachovanie lehoty z poučenia v prípise ústavného súdu z 10. apríla 2013, je k tomu nutné dodať, že z tohto poučenia vyplýva, že sťažnosť, ak by mala byť prijatá na ďalšie konanie, musela by spĺňať okrem iného aj ďalšie náležitosti ustanovené najmä v § 20 a § 50 a nasl. zákona o ústavnom súde, teda aj podmienku ustanovenú v § 53 ods. 3 (t. j. dodržanie zákonom ustanovenej lehoty na jej podanie). Keďže predchádzajúce podanie sťažovateľa (na ktoré sa odvoláva) vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5648/2013 bolo   odložené   z dôvodu,   že   nešlo   o návrh   na   začatie   konania   o sťažnosti,   o ktorom   by ústavný súd mohol a mal konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, nemohlo na jeho základe   dôjsť   ani   k   spočívaniu,   resp.   neplynutiu   prekluzívnej   dvojmesačnej   lehoty na podanie novej sťažnosti v tejto veci.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   práva podľa   čl. 8   dohovoru   a porušeniu   čl. 14   dohovoru   napadnutým   postupom   a rozsudkom krajského súdu, odmietol v súlade s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

3. K napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu

V už   spomínanom   podaní   sťažovateľa   vedenom   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 5648/2013 sťažovateľ uviedol, že sa týka „ dôležitej“ kauzy vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 C 238/2001, „ktorá nie je komplexne uzavretá pred Ústavným súdom SR pre jeho subsidiaritu, keďže nebola vopred posúdená všeobecným dovolacím súdom – NS-SR“, a zároveň   poznamenal,   že   už existuje   právoplatné   rozhodnutie   dovolacieho   súdu,   a to „konečné uznesenie 6 Cdo 90 a 6 Cdo 91/2012“, ktoré mu bolo doručené 20. decembra 2012, a preto „ústavný súd má už teraz voľné ruky a možnosť celý prípad spravodlivo prehodnotiť a vo veci samej aj rozhodnúť pre jeho neudržateľnosť a neakceptovateľnosť...“.

Keďže ústavný súd predmetné podanie sťažovateľa odložil, musel kvalifikovať jeho posudzovanú sťažnosť, ktorá je predmetom tohto predbežného prerokovania, aj v tejto časti ako novú sťažnosť. Vzhľadom na to, že táto nová sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. apríla 2013, je zrejmé, že sťažovateľ sa, aj pokiaľ ide o namietaný postup a uznesenie   najvyššieho   súdu,   obrátil   na   ústavný   súd   po uplynutí   zákonom   ustanovenej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosť aj v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie   svojich   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   práva   podľa   dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 90/2012 a 6 Cdo 91/2012 z 10. októbra 2012 odmietnuť ako podanú oneskorene.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   pokiaľ   sťažovateľ   vo   svojom   podaní   vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5648/2013 tvrdí, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené 20. decembra 2012, tak z vyznačenej doložky právoplatnosti na tomto rozhodnutí   vyplýva,   že   nadobudlo   právoplatnosť   už   25. októbra   2012,   preto   od   tohto dátumu bolo potrebné odvíjať počítanie lehoty (podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) na podanie sťažnosti. Z toho je zrejmé, že aj keby predošlé podanie sťažovateľa vedené pod sp. zn.   Rvp 5648/2013   inak   spĺňalo   zákonom   ustanovené   náležitosti,   musel   by   ho ústavný súd odmietnuť ako podané oneskorene, keďže bolo podané na poštovú prepravu až 21. januára   2013,   teda   po   viac   ako   dvoch   mesiacoch   od   nadobudnutia   jeho právoplatnosti.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013