znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 403/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., S., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 305/2011-61 z 23. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   a.   s., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 305/2011-61 z 23. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza:«Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací potvrdil rozsudkom z 23.novembra 2011 v konaní č. 4 Co 305/2011 rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 11 C 88/2010. Odvolanie podal sťažovateľ.

V konaní sa viedol spor o náhradu škody proti štátu z titulu nesprávneho úradného postupu   v   činnosti   Okresného   súdu   v Rimavskej   Sobote.   Tento   súd   prejednával   žalobu sťažovateľa proti jeho dlžníkovi. V konaní síce úspešný bol, no v konečnom dôsledku sa pohľadávka stala nevymožiteľnou. Podľa názoru sťažovateľa bolo možné zabrániť takémuto koncu,   ak   by   súd   pristupoval   k   veci   v   dôležitom   štádiu   konania   erudovanejšie   a   nie formalisticky   a   povrchne.   Súc   presvedčený   o   tom,   že   jedinou   dosiaľ   známou   príčinou hmotného   neúspechu   sporu   je   omyl   súdu,   v   dôsledku   ktorého   mu   nebola   poskytnutá jednoducho a zákonne dosažiteľná ochrana jeho práva, podal žalobu podľa zák. č. 58/69 Zb. Krajský   súd   sa   stotožňuje   s   argumentáciou   prvostupňového   súdu.   Táto   sa v rozhodujúcej   časti   zaoberala   úvahami,   či   zamietnutie   návrhu   na   predbežné   opatrenie samo   osebe   možno   vôbec   považovať   za   alebo   nezákonné   rozhodnutie,   alebo   nesprávny úradný   postup.   Objektívne   treba   pripustiť,   že   dosadzovanie   formálnych   prvkov a charakteristík do „mozaiky“ v závere nazvanej „uznesenie“ môže smerovať k jedinému záveru:   ide   o autonómnu   činnosť,   na   ktorú   je súd povolaný a   okrem   iných   ustanovení O. s. p. rešpektuje § 152 ods. 3. Avšak práve stupeň, či úroveň neplnenia tu vymenovaných kogentných,   esenciálnych   náležitostí   rozhodnutia   umožňuje   toto   rozhodnutie   hodnotiť z hľadiska jeho konkrétneho obsahu, čo v retrospektíve prezrádza, ako si súd vykladá mimo iných úlohu, zakotvenú v § 6 O. s. p.: aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Pokiaľ ide špeciálne o predbežné opatrenia, ako si vykladá s ohľadom na konkrétnu situáciu „obavu, že by výkon rozhodnutia mohol byť ohrozený“ (§ 74 ods. 1 O. s. p.) - a teda nie, že je ohrozený.

Judikatúra   ESĽP   a   ústavného   súdu   -   bez   potreby   ju   konkretizovať   -   kladie   na odôvodnenie rozhodnutí určité požiadavky. Povinnosť zaoberať sa a odpovedať na námietky účastníka   sa   nevzťahuje   na   dôkazy,   idúce   takpovediac   od   veci.   V   odôvodnení   teraz napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   niet   zmienky,   resp.   reakcie   na   isto   nie   odťažité námietky, uvedené v odvolaní:

1. zodpovednosť za výsledok. Absolutizácia, až fetišizácia práva na názor vyjadrený v rozhodnutí je v rozpore so samotnou justičnou štruktúrou, počítajúcou s omylmi v (koniec koncov) ľudskej činnosti. Aj preto, že k nim môže dôjsť, je zodpovedným subjektom štát. Táto námietka si odpoveď žiada.

2. závery rozsudku NS SR 3 Cdo 134/03 Je   medzi   nimi   veta:   „K   nesprávnemu   úradnému   postupu   môže   dôjsť   nielen   pri úkonoch   v   rámci   činnosti,   pri   ktorej   štátny   orgán   nerozhoduje,   ale   tiež   v   rámci   jeho rozhodovacej   činnosti“.   Aj   keď   sa   o   predbežnom   opatrení   rozhoduje   uznesením,   nejde o rozhodnutie   v   merite   veci.   Jeho   povaha   sa   preto   kloní   jednoznačne   k   „úradnému postupu“, konkrétne k postupu smerom k účinnej ochrane práv podľa spomínaného § 6 O. s. p.

K uvedenému pristupuje nesúhlas s prípadnou námietkou - keby vtedy bolo známe, čo dnes. Aktuálny stav bol totiž hodnotiteľný výlučne spôsobom: za nariadenie predbežného opatrenia všetky konkrétne poznatky, proti iba názor súdov.

Ani nie tak napadnutý rozsudok samotný, ale rozsudok prvostupňový, s ktorým bol vyjadrený súhlas, je preplnený kondicionálmi a slovnými spojeniami typu „ako navrhovateľ vie“, „hypotetická škoda“, „ak by sa táto skutočnosť ukázala“, „je málo pravdepodobné“ a inými, ktoré vedú k jedinému záveru, že iba riadne konanie o nároku môže pochybnosti odstrániť. A k takému konaniu ako vidno, v rozpore so základným právom naň nedošlo. Tým bol sťažovateľ dotknutý aj vo svojom ďalšom základnom práve - práve na ochranu jeho majetku.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie o nej následne rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, „že 1. rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 305/2011 z 23. novembra 2011 boli porušené základné práva sťažovateľky, garantované článkami 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR.

2. Zruší uvedený rozsudok a

3. Prizná sťažovateľke právo na náhradu trov konania.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   považoval   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnom opravnou inštitúciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že v týchto   veciach   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), resp. posúdenie, či nie   sú   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu,   na   ktorých   je   založené   namietané rozhodnutie   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   doručeným Okresnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   4.   júna   2010   domáhala   proti odporcovi   v   súlade   so   zákonom   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti   za   škodu“)   náhrady   škody,   ktorá   jej   mala   vzniknúť   v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Rimavská Sobota tým,   že   zamietol   jej   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   a neodmietol   odpor dlžníčky – obchodnej spoločnosti I., a. s. (ďalej len „dlžníčka“), proti platobnému rozkazu ako   neodôvodnený,   ale   nariadil   vo   veci   pojednávanie.   V dôsledku   toho   sa   nárok sťažovateľky stal nevymožiteľný a sťažovateľke vznikla škoda v žalovanej výške.

Sťažovateľka odôvodnila svoj návrh na nariadenie predbežného opatrenia uplatnený v konaní vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Cb 251/01 tým, že 19. marca 2001 doručila tomuto súdu návrh proti dlžníčke na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie sumy 275 662,40 Sk, na základe ktorého bol 31. augusta 2001 vydaný platobný rozkaz sp. zn. 1 Rob 141/01 (ďalej len „platobný rozkaz“), ktorým bolo jej návrhu vyhovené v celom rozsahu. Proti platobnému rozkazu podala dlžníčka Okresnému súdu Rimavská Sobota   18.   septembra   2001   odpor.   V nadväznosti   na   túto   skutočnosť   sťažovateľka 3. septembra   2001   doručila   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia,   ktorým   sa   mal   zabezpečiť   výkon   súdneho   rozhodnutia   vo   veci samej, pričom tento jej návrh bol 2. novembra 2001 uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1 Cb 251/01-17 zamietnutý v celom rozsahu. Uvedené uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 27/02 z 18. februára 2002. Okresný súd Rimavská Sobota následne rozsudkom sp. zn.   1 Cb 251/01   z   24.   apríla   2002   (ďalej   len   „rozsudok   Okresného   súdu   Rimavská Sobota“) zaviazal dlžníčku zaplatiť sťažovateľke 275 662,40 Sk s príslušenstvom a trovy konania. Po začatí exekučného konania (19. novembra 2002, pozn.) Okresný súd Rimavská Sobota uznesením č. k. 1 Er/2134/02-14, Ex 439/02 z 11. mája 2010 vyhlásil exekúciu vedenú   na   majetok   dlžníčky   na   podklade   exekučného   titulu,   ktorým   bol   rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, za neprípustnú a exekúciu zastavil s odôvodnením, že dlžníčka bola 12. októbra 2007 vymazaná z obchodného registra.

V nadväznosti   na uvedené sťažovateľka podala podľa   zákona o zodpovednosti   za škodu návrh na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Rimavská Sobota, ktorý okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 88/2010-41 z 13. apríla 2011 (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   v celom   rozsahu   zamietol.   Označený   rozsudok okresného   súdu   napadla   sťažovateľka   odvolaním,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že kľúčové námietky   sťažovateľky   smerujú proti   spôsobu, akým   v konaní   podľa   zákona   o zodpovednosti   za   škodu   okresný   súd   v rozsudku č. k. 11 C 88/2010-41 z 13. apríla 2011 a následne aj krajský súd v napadnutom rozsudku právne   posúdil   (kvalifikoval)   zamietnutie   jej   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia a neodmietnutie odporu dlžníčky v konaní vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Cb 251/01. Sťažovateľka zároveň namieta neodôvodnenosť a arbitrárnosť napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   je „preplnený   kondicionálmi   a   slovnými spojeniami...“.

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   preskúmal   napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorého relevantnej časti sa uvádza:

„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky dokazovania správne po skutkovej aj právnej stránke vyhodnotil a svoje rozhodnutie aj náležité v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil. Toto odôvodnenie súdu prvého stupňa dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom danej veci, a tým aj s predmetom súdnej ochrany spočívajúcej v riadnom odôvodnení rozhodnutia, pričom súd prvého stupňa podrobne odôvodnil všetky otázky týkajúce sa danej veci a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.) a na ktoré   aj   v   celom   rozsahu   poukazuje.   Námietky   navrhovateľa   neboli   dôvodné,   keďže   so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie veci sa súd prvého stupňa dostatočne a správne vysporiadal, takže nebolo potrebné odvolacím súdom tieto jeho závery opakovať ani o čo dopĺňať. Na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia odvolací súd len konštatuje, že   nesprávnym   úradným   postupom   (§   18   ods.   1   zák.   č.   58/1969   Zb.)   je   porušovanie povinností   pri   uskutočňovaní   úkonov   v   konaní,   najmä   jeho   nesprávne   konanie   alebo nekonanie   bez   splnenia   zákonných   podmienok,   opomenutie   urobiť   úkon   alebo   nevydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom a bolo z dôvodu nezákonné zrušené alebo   zmenené   príslušným   orgánom   (§   4   ods.   1,   2   zák.   č.   58/1969   Zb.).   Nezákonnosť rozhodnutia   musí   byť   v   čase   prejednávania   nároku   o   náhradu   škody   už   konštatovaná príslušným   orgánom,   ktorý   je   podľa   procesných   predpisov   oprávnený   zrušiť   nezákonné rozhodnutie   pre   jeho   nezákonnosť.   Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno   v konaní o náhradu škody riešiť ako otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je teda to, že nezákonné   rozhodnutie   príslušný   orgán   zruší   alebo   zmení.   V   danom   prípade   nebol preukázaný navrhovateľom uvedený nesprávny postup Okresného súdu v Rimavskej Sobote, ktorý   mal   spočívať   v   tom,   že   tento   nevyhovel   jeho   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia, Čím mu mala vzniknúť škoda, pretože ide o rozhodovaciu činnosť súdu a voči jeho rozhodnutiu možno uplatniť opravné prostriedky a v danom prípade aj po podaní odvolania navrhovateľom bolo toto uznesenie uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správne potvrdené. Takže nemožno hovoriť ani o nezákonnom rozhodnutí, ktoré by   muselo   byť   pre   nezákonnosť   zrušené.   Taktiež   nebol   preukázaný   ani   navrhovateľom uvádzaný nesprávny úradný postup. Preto súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že neboli splnené tieto predpoklady nároku na navrhovateľom uplatňovanej náhrady škody, ako   základné   predpoklady,   čo   už   postačovalo   pre   zamietnutie   návrhu   navrhovateľa, z ktorého dôvodu nebola dôvodná námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa nedoplnil dokazovanie, ale aj správne konštatoval, že by neboli splnené ani ďalšie predpoklady, a to preukázanie škody vzniknutej navrhovateľovi a príčinná súvislosť medzi vznikom tejto škody a údajným nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím.

Odvolací súd preto z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil.“

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   považoval   v   prvom   rade   za   potrebné poukázať na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody.

V posudzovanej veci sa k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa právneho posúdenia zamietnutia návrhu na vydanie predbežného opatrenia a neodmietnutia odporu dlžníčky ako „nesprávneho úradného postupu“ vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku už okresný súd (rozsudok   č.   k.   11   C   88/2010-41   z   13.   apríla   2011,   pozn.),   pričom   z odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP.

Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať   izolovane,   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

V nadväznosti   na   už   citovaný   §   219   ods.   2   OSP,   ako   aj   citovanú   judikatúru považoval   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   v ďalšom   aj   na   podstatnú   časť   rozsudku okresného   súdu,   v ktorej   sú   podrobne   rozoberané   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa právneho posúdenia zamietnutia návrhu na vydanie predbežného opatrenia a neodmietnutia odporu dlžníčky ako „nesprávneho úradného postupu“. Okresný súd vo svojom rozsudku najmä uviedol:

«...   navrhovateľ   nesprávnosť   úradného   postupu   videl   predovšetkým   v   dvoch skutočnostiach,   a   to   tým,   že   okresný   súd   Rimavská   Sobota   zamietol   jeho   návrh   na nariadenie predbežného opatrenia, hoci podľa navrhovateľa bol povinný ho nariadiť tým, že konajúci okresný súd neodmietol odpor spoločnosti I., a. s. voči platobnému rozkazu ako neodôvodnený, ale nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom rozhodol rozsudkom. Tunajší súd mal za to, že kým v prvom prípade nemožno vôbec hovoriť o nesprávnom úradnom   postupe,   nanajvýš   o   nezákonnom   rozhodnutí   súdu,   v   druhom   prípade   by   išlo o postup, avšak tento nevykazoval znaky nesprávneho úradného postupu.

Pojem „nesprávny úradný postup“ zákon č. 58/1969 Zb., bližšie nevymedzuje. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie.

Až nový zákon o zodpovednosti za škody pri výkone verejnej moci (514/2003 Z. z.) bližšie upravuje, čo je možné považovať za nesprávny úradný postup, pričom rovnako ako predchádzajúci zákon aj tento zákon pod pojmom „nesprávny úradný postup“ subsumuje len   porušenie   povinnosti   orgánu   verejnej   moci   urobiť   úkon   alebo   vydať   rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné   prieťahy   v   konaní   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia   v   dôsledku   porušenia   či   už   stanovených   alebo   primeraných   lehôt   na   jeho vydanie.

Uznesenie Okresného súdu v Rimavskej Sobote, ktorým tento súd zamietol návrh navrhovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   predstavuje   predovšetkým rozhodovaciu činnosť súdu. Preto ak navrhovateľ s jeho rozhodnutím nesúhlasil mohol sa voči nemu brániť cestou riadneho opravného prostriedku, ktorým je odvolanie. Rozhodnutie súdu   o tom,   že   zamieta   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   nie   je   procesným postupom súdu, ale je to výsledok jeho rozhodovacej činnosti. V danom prípade by za nesprávny   úradný postup   bolo   možné považovať napr.   prípad,   ak by   súd o návrhu   na nariadenie predbežného opatrenia nerozhodol v zákonnej 30 dňovej lehote, t.j. konal by s prieťahmi v konaní. Nemožno však za nesprávny úradný postup považovať prípad, ak sa súd vo   svojom   rozhodnutí   nestotožní   s   názorom   navrhovateľa,   že   nie   je   v   danom   prípade potrebné vo veci nariadiť predbežné opatrenie. Ak by sme takýto názor prijali, dochádzalo by k nežiadúcim zásahom do rozhodovacej právomoci súdu.   V prípade, ak sa účastník nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu (napr. o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia)   je   oprávnený   sa   voči   tomuto   brániť   cestou   riadnych   príp.   mimoriadnych opravných   prostriedkov.   Rozhodovaciu   činnosť   súdu   však   nemožno   podriadiť   pod nesprávny   úradný   postup.   Inak   povedané,   to,   že   súd   zamietol   navrhovateľov   návrh   na nariadenie   predbežného   opatrenia   nie   je   nesprávnym   úradným   postupom,   ale   ide   o rozhodovaciu činnosť súdu, t. j. nanajvýš (za splnenia ostatných predpokladov) by mohlo ísť o nezákonné rozhodnutie (za predpokladu, že by išlo o právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenné nadriadeným príslušným orgánom).

Ako už bolo uvedené vyššie súd nepovažoval skutočnosť, že Okresný súd v Rimavskej Sobote rozhodol o návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia tak, že tento návrh zamietol za nesprávny úradný postup, ale za rozhodovaciu činnosť tohto súdu, t. j. nanajvýš by tu mohlo ísť o nezákonné rozhodnutie. Na to, aby predmetné rozhodnutie súdu vykazovalo znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 zb. sa však vyžaduje aby:

toto   rozhodnutie   bolo   právoplatné   (viď   „...   nárok   na   náhradu   škody   nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená),

toto rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním (viď, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť...) toto   rozhodnutie   bolo   zrušené   príslušným   orgánom   pre   jeho   nezákonnosť   (viď... nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán).

V   danom   prípade   uznesenie   Okresného   súdu   v   Rimavskej   Sobote,   ktorým   bol zamietnutý návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia nikdy nenadobudlo právoplatnosť   a   nikdy   nebolo   pre   nezákonnosť   zrušené   nadriadeným   orgánom.   Práve naopak predmetné rozhodnutie odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici ako vecne správne potvrdil a až týmto okamihom nadobudlo predmetné rozhodnutie právoplatnosť. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že rozhodnutie Okresného súdu v Rimavskej Sobote o zamietnutí návrhu   navrhovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   nielenže   nepredstavovalo nesprávny úradný postup tohto súdu, ale nespĺňalo ani zákonné predpoklady na to, aby ho bolo možné považovať za nezákonné rozhodnutie podľa citovaného zákona...

Pokiaľ   ide   o   druhý   dôvod   nesprávneho   úradného   postupu,   ktorý   navrhovateľ definoval   tak,   že   podľa   navrhovateľa   mal   Okresný   súd   v   Rimavskej   Sobote   odpor spoločnosti I., a. s. voči platobnému rozkazu odmietnuť ako nedôvodný, súd poukazuje na to,   že   ani   tento   postup   súdu   nemožno   považovať   za   nesprávny   úradný   postup   podľa citovaného zákona.

Ako bolo uvedené vyššie, dňa 31. 8. 2001 vydal Okresný súd Rimavská Sobota na návrh navrhovateľa platobný rozkaz sp. zn. 1 Rob 141/01, ktorým súd návrhu navrhovateľa vyhovel v celom rozsahu. Dňa 18. 9. 2001 dlžník, spoločnosť I., a. s., doručil súdu odpor proti platobnému rozkazu, ktorý odôvodnil tým, že s navrhovateľom rokoval o vzniknutej pohľadávke a došlo k dohode o postupnom splácaní dlhu, ku ktorému mal byť vyhotovený splátkový kalendár zo strany navrhovateľa. Je predpoklad mimosúdneho riešenia sporu a preto   žalobu   považoval   za   predčasnú.   Problémy   dlžníka   so   zaplatením   dlžnej   čiastky vznikli z dôvodu, že jeho pohľadávky mu nie sú taktiež uhrádzané včas a preto sa aj on dostal do omeškania s platením dlhu. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby súd platobný rozkaz zrušil, nariadil vo veci pojednávanie a po vykonaní dokazovania žalobu zamietol, alebo   rozhodol   o   splatení   dlhu   v   splátkach   po   30.000,-   Sk   podľa   dohody   účastníkov konania.

Podľa konajúceho súdu (aj keď mu neprináleží preskúmavať tento postup Okresného súdu   v   Rimavskej   Sobote,   nakoľko   tak   môže   urobiť   len   nadriadený   súd   v   rámci rozhodovania o opravných prostriedkoch) postup Okresného súdu v Rimavskej Sobote bol správny.   Podľa   §   174   ods.   2   OSP,   ak   čo   len   jeden   z   odporcov   podá   včas   odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. To neplatí, ak sa platobný rozkaz týka niekoľkých účastníkov, z ktorých každý koná sám za seba (§ 91 ods. 1). Opravným prostriedkom len proti výroku o trovách konania je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd, ktorý vydal platobný rozkaz. Podľa § 174 ods. 3 OSP súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný a) oneskorene, b) bez odôvodnenia vo veci samej c) neoprávnenou osobou.

Nakoľko spoločnosť I., a. s. v odpore uvádzala skutočnosť, že medzi účastníkmi bola (ústne)   uzavretá   dohoda   o   postupnom   splácaní   dlhu,   s   tým,   že   navrhovateľ   vyhotoví splátkový kalendár (táto spoločnosť považovala žalobu za predčasnú), nebolo možné odpor ako neodôvodnený odmietnuť, nakoľko ak by sa táto skutočnosť ukázala ako pravdivá, malo by to vplyv na splatnosť žalovanej pohľadávky vrátane jej príslušenstva (medzi účastníkmi teda mohlo dôjsť k dohode, že dlh sa uhradí v splátkach, pričom každá splátka má svoju splatnosť a pod.). Tieto skutočnosti (vzhľadom k tomu, že spoločnosť I., a. s. tvrdila, že sa tak dohodli ústne) si však mohol súd overiť až na samotnom pojednávaní a to výsluchom oboch účastníkov. Zároveň z obsahu podaného odporu nemožno jednoznačne ustáliť, žeby spoločnosť I., a. s. pohľadávku navrhovateľa uznala v celom rozsahu (inak by v odpore nežiadala žalobný návrh zamietnuť) aj keď z jeho obsahu je zrejmé, že voči navrhovateľovi nejaký dlh evidovala. Inak povedané skutočnosti uvádzané v podanom odpore nebolo možné považovať   z   hľadiska hmotného   práva ani za   uznanie dlhu,   nakoľko tento   úkon   nemal zákonom predpísané náležitosti (spoločnosť I., a. s. v ňom neuviedla dôvod (kauzu) vzniku pohľadávky, nebola tam presne určená výška pohľadávky a napokon nebol tam ani prísľub dlžníka   tento   dlh   zaplatiť).   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   súd   v   konaní   správne postupoval, keď vo veci nariadil pojednávanie na ktorom vyhlásil rozsudok vo veci samej. Z uvedeného hľadiska podľa konajúceho súdu postup Okresného súdu v Rimavskej Sobote, ktorým tento súd neodmietol odpor podaný spoločnosťou I., a. s. ako nedôvodný, ale   nariadil   vo   veci   pojednávanie   na   ktorom   rozhodol   vec   rozsudkom,   nie   je   možné považovať za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.»

Vychádzajúc z citovaného   ústavný   súd   konštatoval,   že   okresný   súd   v označenom rozsudku dostatočne odôvodnil svoj záver o absencii nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia zo strany príslušného štátneho orgánu (Okresného súdu Rimavská Sobota), ako nevyhnutných podmienok na priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu. K tomuto záveru okresný súd dospel na základe svojho meritórneho   zistenia,   že   v danom   prípade   chýba   (neexistuje)   rozhodnutie   príslušného štátneho orgánu, ktorým by bolo „nezákonné“ rozhodnutie zmenené alebo zrušené, pričom v nim   posudzovanej   veci   neexistuje   ani   dôvod   na   vyslovenie   záveru,   že   konaním príslušného   štátneho   orgánu   (Okresného   súdu   Rimavská   Sobota)   došlo   k   porušeniu právnymi normami ustanoveného (predpísaného) postupu, príp. postupu, ktorý je v rozpore s účelom, ku ktorého naplneniu má tento postup smerovať. Za okolností, keď sa krajský súd v napadnutom rozsudku v zmysle § 219 OSP stotožnil s týmto záverom okresného súdu, neexistujú relevantné dôvody na to, aby ho ústavný súd z ústavného hľadiska spochybňoval. Aj   napriek   tomu,   že   okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   z 13.   apríla   2011   dospel k záveru   o   absencii   „nesprávneho   úradného   postupu“,   resp.   „nezákonného   rozhodnutia“ štátneho orgánu v posudzovanej veci, zaoberal sa pre účely podpory tohto svojho záveru v ďalšej   časti   svojho   rozsudku   aj   existenciou   ďalšieho   podstatného   prvku   uplatňovania právnej zodpovednosti, a síce príčinnej súvislosti (tzv. kauzálny nexus) medzi namietaným protiprávnym   konaním   a vzniknutou   škodou.   Nevyhnutným   predpokladom   úspešného uplatnenia právnej zodpovednosti je totiž aj požiadavka, aby protiprávne konanie a vznik škody   boli   vo   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   (v logickom   slede),   teda   aby   protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody (vrátane jej rozsahu) následkom tejto príčiny. Okresný súd v rozsudku č. k. 11 C 88/2010-1 z 13. apríla 2011 k tejto problematike predovšetkým uviedol:

„Ak   by   sme   aj   teoreticky   pripustili   možnosť,   žeby   predmetné   rozhodnutie predstavovalo, či už nesprávny úradný postup súdu, príp. nezákonné rozhodnutie, na to, aby súd za takéhoto stavu priznal navrhovateľovi žalovanú škodu, museli by byť naplnené ďalšie predpoklady   pre   priznanie   náhrady   škody,   ktorými   sú   vznik   škody   a   najmä   príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (nezákonným rozhodnutím) a vznikom žalovanej škody.

Zákon č. 58/1969 Zb. a ani Občiansky zákonník tiež nevymedzujú ani pojem príčinnej súvislosti. Túto otázku je nutné riešiť vždy s ohľadom na konkrétne súvislosti v každom jednotlivom   prípade.   V   podstate   predstavuje   objasnenie   príčin,   ktoré   viedli   k   určitému výsledku.   Príčinná   súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   (nezákonným rozhodnutím)   a   škodou   bude   daná   vtedy,   ak   škoda   vznikla   ako   dôsledok   nesprávneho úradného postupu (nezákonného rozhodnutia), t. j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny   a   následku   (ak   by   nedošlo   k   nesprávnemu   úradnému   postupu/nezákonnému rozhodnutiu, nedošlo by ani ku vzniku škody).

V tomto smere súd poukazuje na to, že aj keby došlo k nariadeniu predbežného opatrenia Okresným súdom v Rimavskej Sobote tak, ako to navrhovateľ žiadal v návrhu na jeho nariadenie, nebolo preukázané, žeby spoločnosť I., a. s. aj reálne tieto peniaze do úschovy súdu zložila (práve naopak, ak táto spoločnosť bola už v tom čase v druhotnej platobnej neschopnosti a sama uviedla, že nemá z čoho pohľadávku navrhovateľa zaplatiť, je   otázne   či   tu   došlo   k   splneniu   povinnosti   uloženej   predbežným   opatrením).   Rovnako nebolo   preukázané,   že   spoločnosť   mala   iný   majetok,   ktorý   by   bolo   možné   postihnúť výkonom rozhodnutia.

Pokiaľ   ide   o   samotnú   príčinnú   súvislosť   medzi   údajne   nezákonným rozhodnutím/nesprávnym   úradným   postupom   Okresného   súdu   v   Rimavskej   Sobote   súd poukazuje na to, že túto je nutné riešiť vždy s ohľadom na konkrétne súvislosti v každom jednotlivom   prípade.   V   podstate   predstavuje   objasnenie   príčin,   ktoré   viedli   k   určitému výsledku.   Príčinná   súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   (nezákonným rozhodnutím)   a   škodou   bude   daná   vtedy,   ak   škoda   vznikla   ako   dôsledok   nesprávneho úradného postupu resp. nezákonného rozhodnutia, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny   a   následku   (ak   by   nedošlo   k   nesprávnemu   úradnému   postupu/nezákonnému rozhodnutiu, nedošlo by ani ku vzniku škody). K záveru o existencii príčinnej súvislosti súd dospieva   na   základe   logického   posúdenia   a   zhodnotenia   všetkých   okolností   i   povahy konkrétneho prípadu. Existencia príčinnej súvislosti na vznik práva na náhradu škody je nevyhnutná, a to bez zreteľa na to, či povinnosť na náhradu škody je založená na princípe zavinenia alebo na základe objektívnej zodpovednosti. Vychádza sa z toho, že protiprávnosť (nesprávny úradný postup/nezákonné rozhodnutie) musí byť jednou z hlavných príčin vzniku škody, nemôže byť vedľajšou príčinou.

Škoda,   ktorú si navrhovateľ vyčíslil je škodou hypotetickou,   nakoľko tu vyvstáva otázka ako navrhovateľ vie, že v prípade vydania navrhovaného predbežného opatrenia bol pri   budúcom   výkone   rozhodnutia   uspokojený   práve   z   týchto   zložených   peňažných prostriedkov? Spôsob výkonu rozhodnutia predsa určuje súdny exekútor, nie oprávnený. Navrhovateľ   v   konaní   nepreukázal,   žeby   bol   jediným   veriteľom   spoločnosti   I.,   a.   s. Spoločnosť I., a. s. mohla mať v tom čase už veľa veriteľov a aj veľa splatných dlhov voči nim,   ako   navrhovateľ   teda   vie,   že   v   poradí   pred   ním   sa   nenachádzali   iní   veritelia s prednostnými pohľadávkami, ktorí by práve boli uspokojení z týchto zložených peňazí? To, že by súd predbežným opatrením uložil spoločnosti I., a. s. zložiť do úschovy súdu peňažnú čiastku,   nezakladá   samo   o   sebe   aj   to,   že   z   týchto   peňazí   by   bol   uspokojený   práve navrhovateľ.   Ak by aj   predbežné opatrenie vydané bolo,   tak by po uplynutí 15 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o veci (t. j. v danom prípade dňom 12. 7. 2002) zo zákona zaniklo (§ 77 ods. 1 písm. c) OSP), po tomto dátume so zloženými peniazmi by spoločnosť I., a. s. mohla voľne nakladať (t. j. aj previesť na tretie osoby) prípadne sa z týchto peňazí potom mohli uspokojiť aj iní pred navrhovateľom prednostnejší veritelia. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti súd (za predpokladu že by tu bol nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie) škodu vyčíslenú navrhovateľom považoval za hypotetickú. O   tom,   že   uplatnenú   škodu   je   možné   považovať   len   za   hypotetickú   svedčí   aj skutočnosť, že súdny exekútor upovedomil spoločnosť I., a. s. o začatí exekúcie až dňa 19. 11. 2002, pričom ako už bolo uvedené vyššie, ak by súd nariadil požadované predbežné opatrenie, toto by po uplynutí 15 dní od vykonateľnosti rozsudku vo veci samej zaniklo (t. j. zaniklo by dňa 12. 7. 2002), a spoločnosť I., a. s. by od tohto dňa mohla voľne nakladať s uloženými   peňažnými   prostriedkami.   Nakoľko   medzi   možnosťou   spoločnosti   I.,   a.   s. nakladať s týmito prostriedkami do dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie (kedy by bolo tejto spoločnosti zakázané nakladať s jej majetkom) uplynuli viac ako 4 mesiace nie je možné ustáliť, že by navrhovateľ bol uspokojený práve s týchto peňazí, t. j. spoločnosť I., a. s. by mala po celú dobu štyroch mesiacov možnosť voľne nakladať s týmito peniazmi. V danom prípade ide o prenášanie podnikateľského rizika na štát, kedy jednému subjektu   (navrhovateľovi)   pri   výkone   podnikateľskej   činnosti   v   dôsledku   insolventnosti obchodného partnera (I., a. s.) vznikne škoda neuhradením jeho záväzku, a navrhovateľ sa domnieva, že v prípade, ak by súd nariadil predbežné opatrenie táto Škoda nevznikne. Takáto úvaha je však len v rovine hypotetickej. Na vznik nároku na náhradu škody voči štátu   je   potrebná   nielen   existencia   nezákonného   rozhodnutia/nesprávneho   úradného postupu, ale predovšetkým priama (nie vedľajšia) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nestačí tu len hypotetická rovina. Na to, aby bol navrhovateľ v konaní úspešný je potrebné preukázať, že zamietnutie návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   Okresným   súdom   v   Rimavskej   Sobote   je nezákonným rozhodnutím, a že práve a jedine z tohto dôvodu vznikla navrhovateľa škoda v žalovanej   výške,   čo   sa   však   navrhovateľovi   preukázať   nepodarilo.   V   danom   prípade nielenže   rozhodnutie   Okresného   súdu   v   Rimavskej   Sobote   nemožno   považovať   za nezákonné, ale ani v prípade nariadenia tohto predbežného opatrenia (potom by však už toto   rozhodnutie   nebolo   nezákonným   rozhodnutím)   navrhovateľ   nepreukázal,   že   by   bol v budúcnosti   uspokojený   práve   z   týchto   zložených   peňazí,   (navrhovateľ   nepreukázal príčinnú súvislosť). V tejto súvislosti si treba položiť otázku ako navrhovateľ vie, že by bol v exekučnom konaní vedenom proti spoločnosti I., a. s. úspešný na 100 %, ak sám dlžník vyhlásil, že už v roku 2001 bol v druhotnej platobnej neschopnosti?

... aj keby Okresný súd v Rimavskej Sobote postupoval tak, ako očakával navrhovateľ (t.   j.   že   by   odpor   ako   nedôvodný   odmietol,   čím   by   sa   vydaný   platobný   rozkaz   stal právoplatným), nič by to nemenilo na skutočnosti že medzi týmto postupom a vznikom škody nie   je   daná   príčinná   súvislosť.   V   prvom   rade   tento   postup   nemal   nič   spoločné s rozhodovaním o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, to znamená, že aj keby súd odpor   odmietol   a   platobný   rozkaz   by   nadobudol   právoplatnosť,   keďže   súd   nevydal predbežné opatrenie, spoločnosť I., a. s. by nebola povinná zložiť peniaze do úschovy súdu, a   navrhovateľova   pohľadávka   by   nebola   zabezpečená   týmto   spôsobom   a   preto   by   sa navrhovateľ ani nemohol z týchto peňazí uspokojiť.

V ostatnom súd poukazuje na odôvodnenie uvádzané vyššie a má za to, že nárok navrhovateľa na náhradu škody, aj v prípade, ak by postup súdu (neodmietnutie odporu) bolo možné považovať za nesprávny úradný postup, je len nárokom hypotetickým, pretože by tu absentovala priama príčinná súvislosť medzi týmto postupom a vznikom škody. Jediné, čoby navrhovateľ dosiahol v prípade, ak by Okresný súd v Rimavskej Sobote odpor podaný spoločnosťou I., a. s. ako nedôvodný odmietol, by bolo to, že by mal v rukách právoplatné rozhodnutie súdu o cca 9 mesiacov skôr (v takomto prípade by platobný rozkaz nadobudol   právoplatnosť   dňom   27.   9.   2001,   kým   rozsudok   súdu   vo   veci   samej   sa   stal právoplatným dňom 9. 7. 2002). Ak však spoločnosť I., a. s. bola už v tomto čase (9/2001) v druhotnej platobnej neschopnosti je málo pravdepodobné, žeby navrhovateľ bol v tomto čase vôbec uspokojený.

O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že samotné exekučné konanie voči spoločnosti I., a. s. začalo ešte v roku 2002 a skončilo v roku 2010 aj to s tým, že dlžník bol vymazaný z obchodného registra a exekúciu bolo potrebné z tohto dôvodu vyhlásiť za neprípustnú. Je teda   otázne,   prečo   súdny   exekútor   viac   ako   8   rokov   nedokázal   vymôcť   pohľadávku navrhovateľa. Ako rozumné sa javí to, že tento dlžník nemal žiaden postihnuteľný majetok. Je preto neoprávnené túto zodpovednosť prenášať na štát, keďže je zrejmé, že spoločnosť I., a. s. s najväčšou pravdepodobnosťou nemala žiaden postihnuteľný majetok ani už v čase doručenia žalobného návrhu (návrhu na vydanie platobného rozkazu) na súd...

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, najmä s ohľadom na to, že Okresný súd   v   Rimavskej   Sobote   sa   nedopustil   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cb   251/01 nesprávneho úradného postupu, ani v tomto konaní nevydal nezákonné rozhodnutie, pričom škodu uplatnenú navrhovateľom možno považovať len za hypotetickú, súd žalobný návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (m. m. IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   (v spojení   s odôvodnením rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 88/2010-41 z 13. apríla 2011, na ktoré krajský súd odkazuje   a s ktorým   sa   stotožňuje)   konštatoval,   že   krajský   súd   v ňom   vychádzajúc zo zisteného   skutkového   stavu   ústavne   akceptovateľným   a udržateľným   spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu, pričom jeho   skutkové   a   právne   závery   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené   a nemožno   ich považovať za arbitrárne. Za týchto okolností neexistuje podľa názoru ústavného súdu medzi napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a sťažovateľkou   označeným   základným   právom podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala reálnu   možnosť vyslovenia jeho porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05) všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľky   ústavný   súd   dospel k záveru, že ak v danom prípade konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, nemohol by vysloviť ani porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012