znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 403/2011-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti R. H. a M. H., B., zastúpených advokátom JUDr. M. Ď., B., ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 D 49/2005, Dnot 20/2005, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. H. a M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 D 49/2005, Dnot 20/2005 p o r u š e n é   b o l i.

2. R. H. a M. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré im   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť R. H. a M. H. trovy konania v sume 269,30 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a tridsať centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. Ď., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2010   doručená   sťažnosť   R.   H.   a M.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom   JUDr.   M.   Ď.,   B.,   z 10.   decembra   2010   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 D/49/2005, Dnot 20/2005.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uvádzajú:„Sťažovatelia   sú   občanmi   Slovenskej   republiky.   Dňa   13.   07.   2007   podali prostredníctvom   Slovenskej   pošty   a.   s.,   odvolanie   voči   UZNESENIU   Okresného   súdu Bratislava – I, čís. k.: 1 D 49/2005, Dnot 20/2005 zo dňa 20. 6. 2007, ktoré prevzali dňa 28. 6.   2007.   V   súlade   s   poučením   v   lehote   15   dní   odo   dňa   doručenia   napadnutého UZNESENIA, podali odvolanie.

Odvolanie   R.   H.   a M.   H.,   bolo   podané   na   pošte   (doklad   je   v   spise)   v   zákonom stanovenej lehote, t. j. 13. 07. 2007 a z uvedeného dôvodu sa domnievajú, že by sa malo vo veci   konať.   Z   nevysvetliteľných   dôvodov   súd   vydal   uznesenie   13CoD   123/07-282   s odmietnutím   odvolania   s   poukázaním   na   zmeškanú   odvolaciu   lehotu   16.   07.   2007. Vzhľadom   na   to,   že   od   uvedeného   dátumu   je   dosť   dlhý   časový   odstup,   očakávajú,   že Okresný súd Bratislava – 1 mal dávno konať a vydať nejaké rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že od roku 2007 ubehli takmer už 3 roky a Okresný súd dodnes nekonal   a   na   ich   listy   neodpovedal.   Nevykonal   vo   veci   nič   zásadné   a   podstatné,   hoci sťažovatelia aj prostredníctvom ich matky, pani Ing. H. H., rod. K., nar..., bytom B. sa opakovane dôrazne dožadovali, aby súd konečne začal efektívne konať. Poznamenávame, že je to naozaj neprimerane dlhá doba, po ktorú je okresný súd zjavne nečinný. To sa nedá nijako ospravedlniť a obdobné praktiky súdu idú už nad rámec bežného súdneho procesu. Sťažovatelia to oprávnene pociťujú ako mocenskú šikanu.“

Sťažovatelia   ďalej   uvádzajú,   že „...   sú   nespokojní   s   výsledkom   a   priebehom predmetného 3 -ročného súdneho konania, ktoré sa malo už dávno začať....

Zo súdneho spisu, sp. zn.: 1 D 49/2005, Dnot 20/2005, vedeného na Okresnom súde Bratislava   -   I.,   podľa   sťažovateľov   nepochybne   vyplýva,   že   na   vzniku   a   pretrvaní nepriaznivého   a   nežiaduceho   stavu   v   dĺžke   celého   konania   v   danej   veci,   majú   podiel predovšetkým nedostatky v činnosti tohto súdu...

Od   13.   07.   2007.   t.   j.   od   podania   odvolania,   sa   obaja   sťažovatelia   nachádzajú v právnej neistote....

Sťažovatelia sa domnievajú, že doba bezmála 3 rokov, ktorá uplynula od podania odvolania až doposiaľ, je ničím neospravedlniteľná.“.

Sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   aby nálezom takto rozhodol:

„Slovenská republika, zastúpená Okresným súdom Bratislava - I, v konaní vedeného na Okresnom súde Bratislava – I., pod sp. zn.: 1 D 49/2005, Dnot 20/2005, porušila právo sťažovateľov:

1)- R. H., rod H., nar..., trvale bytom B. – 2, občana SR

2)- M. H., rod. H., nar..., trvale bytom B. – 2, občianke SR upravené   v   čl.   48.,   ods.   2.,   Ústavy   SR   a   v   čl.   6.,   ods.   1.,   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

- Ústavný súd SR prikazuje, aby Okresný súd Bratislava – I., konal vo veci vedenej na Okresnom súde v Bratislave – I. pod sp. zn 1D 49/205, Dnot 20/2005, bez prieťahov.

- Ústavný súd SR priznáva obom sťažovateľom finančné zadosťučinenie vo výške 3.500,- EURO (každému z nich), spolu teda 7 000,- EURO, ktoré je Okresný súd Bratislava – I povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to na účet R. H. v S. a. s. B. č. ú.:..., a účet M. H. v S. a. s. B. č. ú.:...

- Okresný súd Bratislava – I je povinný uhradiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (v zmysle § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 407,82 EURO v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, za dva právne úkony, a to všetko na bežný účet advokáta JUDr. M. Ď., B., č. ú.:..., otvorený vo V. a. s., B.“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   okresný   súd   prípisom   z 21.   októbra   2011 oznámil,   že   súhlasí   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania.   Možnosť vyjadriť sa k sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie nevyužil.

Pred prijatím sťažnosti okresný súd k sťažnosti 15. marca 2011 uviedol: «Dňa 13. 3. 2008 bolo tunajšiemu súdu doručené odstúpenie podania R. H. a M. H. označené ako dovolanie, ktoré bolo doručené na Najvyšší súd SR dňa 3. 3. 2008 podané osobne, na ďalší procesný postup. Dňa 3. 2. 2010 bolo súdu doručené zrušenie plnej moci Mgr. M. R. Dňa 3. 2. 2011 súd žiadal o poslanie spisov 1 D 49/2005 a 2 D 55/2007 z dôvodu potreby na pojednávanie dňa 15. 3. 2011. Dňa 22. 2. 2011 súd vydal uznesenie č. k. 1 D 49/2005-302, ktorým vyzval H. H. na odstránenie vád dovolania. Dňa 22. 2. 2011 súd vyzval R. H. a M. H. na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie. Dňa 22. 2. 2011 súd vyzval D. S., A. H. a M. H. na vyjadrenie sa k dovolaniu voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 13CoD 123/07-282 zo dňa 28. 9. 2007, podanému R. H. a M. H.

Predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi,   čo   možno   považovať   v   danej   veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom veci v oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu,   ako   aj   nedostatočným   personálnym obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad v dedičskom oddelení a pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí v oddelení „D“ sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili. Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala som   zákonnú   sudkyňu   o   konanie   vo   veci   tak,   aby   k   ďalším   prieťahom   v   konaní nedochádzalo. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia, resp. jednotlivých sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,   mám   za   to,   že   predmetne   konanie   je   poznačené   zbytočnými   prieťahmi,   avšak objektívneho charakteru.»

Sťažovatelia   podaním   z 9.   novembra   2011 oznámili ústavnému súdu,   že súhlasia s tým, aby ústavný súd „pojednával bez ich osobnej účasti“.

K vyjadreniu okresného súdu z 15. marca 2011 uviedli: „Tento   súd   si   priznal   chybu   v prieťahoch   v konaní,   ktorá   sa   nestala   z viny navrhovateľov. Preto nemôžeme akceptovať jeho názor, aby obom navrhovateľom nepriznal zadosťučinenie v plnej výške. Naopak, žiadame zadosťučinenie priznať v plnej výške.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhali   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie o dedičstve po zomrelom poručiteľovi A. H. (starom otcovi sťažovateľov).

Sťažovatelia   ako   dedičia   poručiteľa   sú   účastníkmi   dedičského   konania.   Konanie tohto typu tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, preto vec nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú. Nemožno konštatovať právnu či skutkovú zložitosť veci ani vzhľadom na počet účastníkov dedičského konania či rozsah predmetu prejednávaného dedičstva.

2.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľov   ako   účastníkov   napadnutého   konania ústavný súd poznamenáva, že využitie zákonných procesných oprávnení (napr. dostupných opravných   prostriedkov)   sťažovateľmi   alebo   ostatnými   účastníkmi   súdneho   konania nemožno   hodnotiť   ako   také   správanie   účastníka,   ktoré   prispelo   ku   vzniku   prieťahov v konaní. Na druhej strane ústavný súd konštatuje, že využitie procesných oprávnení, ktoré mali k dispozícii, napriek ich právnemu zastúpeniu advokátom bolo v niektorých prípadoch nekvalifikované,   čo   nútilo   konajúce   súdy   vyzývať   účastníkov   konania   na   odstránenie nedostatkov v procesných úkonoch (podanie dovolania na nepríslušnom súde, nezaplatenie súdneho   poplatku   za   dovolanie,   správne   označenie   opravného   prostriedku),   resp.   robiť procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   nedostatkov.   Ústavný   súd   napriek   tomuto konštatovaniu dospel k záveru, že správanie sťažovateľov nemožno hodnotiť ako také, ktoré prispelo ku vzniku doterajších prieťahov v konaní v trvaní troch rokov.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd skúmal, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd pri vyhodnotení priebehu skúmaného dedičského konania opísaného v sťažnosti, vo vyjadrení okresného súdu a zisteného aj z pripojeného spisu konštatuje, že dedičské   konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 1 D 49/2005, Dnot 20/2005 po poručiteľovi A. H., so zanechaním závetu, sa začalo v roku 2005.

Okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 D 49/2005, Dnot 20/2005 z 20. júna 2007 o určení   ceny   majetku   v bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov   (ďalej   aj   „BSM“) poručiteľa s pozostalou manželkou, výške dlhov poručiteľa a určil čistú hodnotu majetku v BSM.   Dedičia   a pozostalá   manželka   uzavreli   dohodu   o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov,   ktorú   okresný   súd   schválil,   určil   všeobecnú   cenu   majetku poručiteľa, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva a schválil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva.

Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie sťažovatelia a manželka poručiteľa A. H. Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   č.   k.   13   CoD   123/07-282   z 28.   septembra   2007 odvolanie sťažovateľov a A. H. odmietol ako podané oneskorene (právoplatným sa stalo 28. septembra 2007).

Sťažovatelia podali proti tomuto uzneseniu dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   3.   marca   2008,   ktorý   ho odstúpil   13.   marca   2008 okresnému súdu; okresný súd začal robiť procesné úkony prvostupňového súdu spojené s predložením dovolania najvyššiemu súdu až vo februári 2011.

Vychádzajúc   z týchto   skutočností   ústavný   súd   považuje   obdobie   nečinnosti okresného   súdu   od   marca   2008   do   februára   2011   bez   akéhokoľvek   relevantného a akceptovateľného dôvodu za zbytočné prieťahy v konaní (ktoré uznal aj sám okresný súd). V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   rozhodol,   že   okresný   súd   svojou   nečinnosťou   porušil základné práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, avšak neprikázal mu, aby vo veci   konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia   domáhajúci   sa   rozhodnutia   súdu vo svojej   veci,   pretože   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   sa   vec   už   nachádzala na najvyššom   súde,   t.   j.   okresný   súd   si   splnil   všetky   zákonom   mu   uložené   povinnosti spojené s podaním dovolania sťažovateľmi.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume po 3 500 € z dôvodov pretrvávajúceho pocitu neistoty vyplývajúceho zo situácie, keď   majú   faktický   a právny   záujem   o zákonné   zadefinovanie   ich   vlastníckeho   práva k nadobudnutému dedičstvu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 1 D 49/2005,   Dnot   20/2005   a trojročnú   dobu   nečinnosti   okresného   súdu   ústavný   súd považoval priznanie finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, resp. podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde každému zo sťažovateľov po 1 500 € za primerané.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. M. Ď. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov konania za dva úkony právnej služby v celkovej sume 407,82 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny (120,23 € za jeden úkon) bolo potrebné v súlade   s   § 13   ods. 2   vyhlášky   znížiť   o 50 %,   lebo ide   o spoločné   úkony   pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku   2010 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,21 €) u jedného sťažovateľa sumu 134,65 € a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 269,30 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011