znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 403/2010-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co/85/2009 z 9. septembra 2009 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo P. J. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   3   Co/85/2009   z 9. septembra   2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co/85/2009 z 9. septembra 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť P. J. trovy   konania v sume 454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. L., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   spojení   s   čl.   2   ods.   2   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co/85/2009 z 9. septembra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Žalobou doručenou súdu dňa 26. 8. 2008 sa sťažovateľ domáhal, aby súd určil, že sťažovateľ   je   výlučným   vlastníkom   nehnuteľností   zapísaných   na   liste   vlastníctva   číslo 13135, k. ú. P. ako parcely KN č. 712 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 434 m2, KN číslo 713/2 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 54 m2 a bytového domu súpisné číslo 3325   stojaceho na   parcele KN č.   712.   V   žalobe uviedol,   že   na základe   kúpnej   zmluvy o prevode   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam   zo   dňa   14.   7.   2005,   žalovaný   od   sťažovateľa odkúpil   nehnuteľnosti   zapísané   na   LV   č.   7207   v   k.   ú.   P.   Vklad   vlastníckeho   práva k uvedeným nehnuteľnostiam bol povolený dňa 11. 8. 2005. Tieto nehnuteľnosti boli neskôr zapísané na liste vlastníctva číslo 13135. Ako vyplýva z článku III. kúpnej zmluvy, kúpna cena mala byť zaplatená tak, že prvú časť kúpnej ceny vo výške 2.500.000,- Sk zaplatil žalovaný pri podpise zmluvy a zvyšok kúpnej ceny vo výške 6.030.000,- Sk mal zaplatiť sťažovateľovi ako predávajúcemu do 15 dní odo dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, t. j. najneskôr do 26. 8. 2005. Podľa toho istého článku kúpnej zmluvy, v prípade, ak kupujúci neuhradí druhú časť kúpnej ceny v celej výške v lehote 15 dní odo dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, má predávajúci právo od tejto zmluvy odstúpiť. Vzhľadom k tomu, že do 21. 12. 2005 žalovaný nezaplatil zostatok kúpnej ceny vo výške 30.000,- Sk, sťažovateľ využil citované ustanovenie kúpnej zmluvy a od zmluvy odstúpil listom zo dňa 21. 12. 2005. Žalovaný doplatil zvyšok kúpnej ceny až dňa 21. 12. 2005.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Namietal, že údajné odstúpenie od zmluvy malo byť žalovanému doručené v čase, keď už celá kúpna cena bola zaplatená, pretože žalovaný zaplatil zvyšných 30.000,- Sk dňa 21. 12. 2005 a teda sťažovateľ už nemal právo odstúpiť od zmluvy.   Žalovaný   popieral,   že   by   mu   bolo   doručené   nejaké   odstúpenie   od   zmluvy   od sťažovateľa. Postup sťažovateľa žalovaný považoval za rozporný s dobrými mravmi, pretože žalovaný od roku 2005 do predmetnej nehnuteľnosti investoval raz takú sumu, za ktorú túto nehnuteľnosť odkúpil.

Podľa § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa súdu prvého stupňa bolo v danom prípade preukázané, že účastníci konania uzavreli zmluvu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dňa 14. 7. 2005. Sťažovateľ bol predávajúci, žalovaný bol kupujúci, predmetom zmluvy boli nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctve číslo 13135, k. ú. P. Z článku III. vyplýva spôsob zaplatenia kúpnej ceny. Časť kúpnej ceny bola zaplatená pri uzavretí zmluvy, druhá časť mala byť zaplatená do 15 dní   od   povolenia   vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností.   V   konaní   bolo preukázané,   že žalovaný   nedodržal dojednanú lehotu   na zaplatenie   druhej   časti   kúpnej zmluvy.   Z   článku   III.   zmluvy   vyplýva   aj   právo   predávajúceho   od   zmluvy   odstúpiť   pre nedodržanie lehoty na zaplatenie druhej časti kúpnej ceny. Sťažovateľ toto svoje právo využil a to dňa 21. 12. 2005, kedy vyhotovil odstúpenie od zmluvy. V čase, keď sťažovateľ toto odstúpenie vyhotovil, bola už celá druhá časť kúpnej ceny uhradená. Napriek tomu sťažovateľ mal právo od zmluvy odstúpiť, pretože jeho právo sa spájalo s nedodržaním lehoty na zaplatenie kúpnej ceny a sťažovateľ toto právo mohol využiť aj v čase, keď už celá kúpna cena bola zaplatená.

Súd prvého stupňa uviedol, že v konaní bolo preukázané, že sťažovateľ nedoručil toto odstúpenie od zmluvy žalovanému. Z dôkazov vykonaných v konaní mu vyplýva, že odstúpenie od zmluvy prevzala zrejme manželka žalovaného. Kúpna zmluva zo dňa 14. 7. 2005 zakladala práva a povinnosti len medzi sťažovateľom a žalovaným. Pokiaľ sťažovateľ chcel   využiť   svoje   právo   odstúpiť   od   zmluvy,   mal   ho   adresovať   a   aj   doručiť   svojmu zmluvnému partnerovi, teda žalovanému. Nestačí doručenie manželke žalovaného a to ani v situácii,   že   žalovaný   a   jeho   manželka   nemali   zrušené   bezpodielové   spoluvlastníctvo. Písomný právny úkon pre svoju účinnosť vyžaduje doručenie osobe, ktorej je adresovaný. Teda z dôvodu nedoručenia odstúpenia od zmluvy, je toto odstúpenie od zmluvy neúčinné, a teda zmluva o prevode vlastníckeho práva zo dňa 14. 7. 2005 je platná, a na jej základe je vlastníkom žalovaných nehnuteľností žalovaný. Z uvedeného dôvodu súd žalobu sťažovateľa zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní bol úspešný žalovaný, má preto právo na náhradu trov konania.

S týmto právnym názorom súdu prvého stupňa sťažovateľ nesúhlasil a podal voči tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote odvolanie.   Podľa   ustálenej súdnej praxe účinnosť   adresovaných   jednostranných   hmotnoprávnych   úkonov   v   režime   Občianskeho zákonníka   predpokladá,   že   prejav   vôle   dôjde,   resp.   je   doručený   adresátovi   tak,   že   sa dostane do sféry jeho dispozície. Slovné spojenie „dostane sa do sféry jeho dispozície“ nie je možné stotožňovať s pojmom doručenia v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je tým treba rozumieť   konkrétnu možnosť   adresáta zoznámiť sa s jemu adresovaným právnym úkonom. Právna teória a súdna prax takou možnosťou chápe nie iba samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale aj tie prípady, keď doručením listu či telegramu obsahujúceho prejav vôle (hmotnoprávny úkon) do bytu adresáta členovi jeho domácnosti či do jeho poštovej schránky, poprípade i vhodením oznámenia o uložení takejto zásielky   do   poštovej   schránky,   nadobudol   adresát   úkonu   objektívnu   možnosť,   resp. príležitosť   zoznámiť   sa   s   obsahom   zásielky.   Pritom   nie   je   nevyhnutné,   aby   sa   adresát skutočne zoznámil s obsahom úkonu; postačuje, že mal objektívnu príležitosť tak urobiť. Žalovaný vo svojej výpovedi sám uviedol, že z podpisu na prevzatí zásielky je zrejmé, že   zásielku   prevzala   jeho   manželka,   je   nesporné   a   netreba   to   zvlášť   preukazovať,   že so svojou   manželkou   doposiaľ   býva   v   spoločnej   domácnosti   a   ak   teda   prevzala   jeho manželka ako člen jeho domácnosti listinu o právnom úkone, dostala sa táto listina do dispozície žalovaného a je treba považovať od tejto doby odstúpenie od zmluvy za doručené. Obdobne by tomu bolo, aj keby odstúpenie od zmluvy by bolo doručené inému členovi domácnosti   žalovaného.   Naviac   vzhľadom   k   tomu,   že   žalovaný   nemá   zrušené   BSM a nehnuteľnosti nadobudol počas jeho trvania, odstúpenie od zmluvy vlastne prevzal ten člen   domácnosti   žalovaného,   ktorý   bol   v   čase   odstúpenia   od   zmluvy   bezpodielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností.

Sťažovateľ navrhol zmeniť napadnutý rozsudok, jeho žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania.

Porušovateľ príslušný na rozhodnutie o odvolaní, preskúmal napadnuté rozhodnutie a zistil, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.

Porušovateľ   v   odôvodnení   rozhodnutia   uviedol,   že   prvostupňový   súd   správne vychádzal   zo   skutkového   zistenia,   že   list   –   zásielka   zo   dňa   21.   12.   2005,   bola   síce adresovaná žalovanému (č. l. 11 spisu), ale bola doručená tretej osobe (zrejme manželke žalovaného) a nie žalovanému (č. l. 45 spisu).

Za   takejto   dôkaznej   situácie   vo   vzťahu   ku   žalovanému   ako   kupujúcemu   chýba existencia hmotnoprávneho úkonu predávajúceho ako prejavu voči adresovanému druhému účastníkovi zmluvného vzťahu smerujúcemu k odstúpeniu od zmluvy.

Pokiaľ   ide   o   odvolaciu   námietku   sťažovateľa,   že   zásielku   zo   dňa   21.   12.   2005 prevzala   manželka   žalovaného,   ako   členka   domácnosti   žalovaného,   ktorá   bola   v   čase odstúpenia   od   zmluvy   bezpodielovou   spoluvlastníčkou   sporných   nehnuteľností   a   tým   sa zásielka dostala do dispozičnej sféry žalovaného, porušovateľ poznamenal, že manželka žalovaného   nebola   účastníčkou   právneho   vzťahu   –   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   14.   7.   2005. Právny úkon – odstúpenie od zmluvy nadobúda totiž účinnosť, len keď dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu právneho vzťahu a tým bol len žalovaný a nie aj jeho manželka. Keďže žalovaný v priebehu celého konania tvrdil, že hmotnoprávny úkon – odstúpenie od zmluvy mu nikdy doručený nebol, ani sa o ňom nedozvedel (viď výpoveď žalovaného z č. l. 37   –   38   spisu)   a   sťažovateľ   nepreukázal   doručenie   odstúpenia   od   zmluvy   žalovanému, naviac   odstúpenie   od   zmluvy   nebolo   ani   obsahom   podanej   žaloby   na   súde,   nedošlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy, a preto kúpna zmluva nemôže byť od začiatku zrušená. Keďže podľa porušovateľa sťažovateľ v konaní nepreukázal, aby list zo dňa 21. 12. 2005 sa dostal do dispozičnej sféry žalovaného, hmotnoprávny úkon – odstúpenie od zmluvy nebol spôsobilý vyvolať u žalovaného účinné odstúpenie od zmluvy.   Pre nepreukázanie účinného odstúpenia od   zmluvy nedošlo   ani k   zrušeniu   zmluvy,   táto je naďalej   platná, a preto nie je dôvodné vyhovieť žalobe o určenie vlastníctva sťažovateľa k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 14. 7. 2005.

Z   týchto   dôvodov   porušovateľ   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd bolo základné právo sťažovateľa, podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   porušené   Krajským   súdom   v   Prešove, rozsudkom zo dňa 9. 9. 2009, č. k.: 3 Co/85/2009.

3.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   9.   9.   2009,   č.   k.:   3   Co/85/2009 a rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 25. 2. 2009, č. k. 13 C/211/2008, sa zrušujú.

4. Vec vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči porušovateľovi vo výške 304,97 € v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 403/2010-20 z 28. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. novembra 2010 predsedu krajského súdu a 19. januára 2011 právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.

Predseda kolégia krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 22. novembra 2010   (Spr   10165/2010,   doručenom   ústavnému   súdu   6.   decembra   2010)   okrem   iného uviedol:

„Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 18. 5. 2009 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn 3 Co 85/2009.

Vo veci bolo rozhodnuté dňa 9. 9. 2009 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola dňa 30. 9. 2010 vec expedovaná Okresnému súdu Prešov.“

Ďalej vo svojom vyjadrení citoval z odôvodnenia označeného rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu č. k. 13 C 211/08-62.

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu doručenej ústavnému súdu 26. januára 2011   okrem   iného   uviedol,   že   súhlasí   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatom návrhu. Súčasne zaslal ústavnému súdu vyčíslenie náhrady trov konania (3 593,54 €), ako aj stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom uviedol: „Nesúhlasíme   s   vyjadrením   KS,   že   okolnosti   uvádzané   v   ústavnej   sťažnosti   sú nedôvodné.... Námietka sťažovateľa spočívajúca v tom, že zaslaním doporučenej zásielky na   adresu   trvalého   bydliska   odporcu sa   zásielka dostala   do jeho   dispozície,   je   právne významná. Odporca bol prihlásený a zdržiaval sa na adrese trvalého bydliska a doporučenú zásielku prevzala jeho manželka. Tvrdíme, že ak by doporučená zásielka nebola prevzatá ani odporcom, ani niektorým z členov jeho domácnosti, aj tak by sa dostala do sféry jeho dispozície a vychádzalo by sa z toho, že mu bola doručená, tobôž ak zásielku prevzala odporcova manželka, ktorá s ním bývala v spoločnej domácnosti a mala s odporcom zhodnú adresu   trvalého   bydliska.   Odstúpenie   od   zmluvy   nebolo   síce   obsahom   podanej   žaloby, pretože odstúpenie je jednostranným právnym úkonom a preto, že môj klient považoval odstúpenie za doručené, zmluva sa od začiatku zrušovala, nasledujúcim dňom po doručení odstúpenia sa opäť stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti sťažovateľ – p. J. a preto žaloval priamo určenie vlastníckeho práva (naliehavý právny záujem bol určovaný snahou môjho klienta nielen o deklaráciu práva, ale aj o zosúladenie právneho stavu so stavom skutočným a so zápisom v katastri nehnuteľností). Platnosť odstúpenia od zmluvy mal súd skúmať v rámci predbežnej otázky. Môj klient nevie, akým iným spôsobom mal odstúpiť od zmluvy, ak sa druhý účastník vyhýbal doručeniu listiny, ak nie doporučeným listom adresovaným do miesta trvalého bydliska odporcu tak, aby sa dostal do sféry jeho dispozície.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/85/2009 z 9. septembra 2009, ktorým tento súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu č. k. 13 C 211/08-62 z 25. februára 2009 o zamietnutí žaloby sťažovateľa o určenie vlastníckeho práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Oprávneniu domáhať sa ochrany svojich práv na súde ako hlavnej zložky základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne konať tak,   aby bola   právu,   porušenie   ktorého   sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodné záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   (III.   ÚS   79/02)   zahŕňa   zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   záruk vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny dochádza nielen v prípadoch, ak je komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   alebo   ak   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o   podanom   návrhu (žalobe) fyzickej   osoby alebo právnickej   osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale v neposlednom rade tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo   arbitrárne,   a   teda   bolo   prejavom   zjavnej   svojvôle   pri   výklade   a   aplikácii   právnej normy,   ak   by   výrok   rozhodnutia   nebol   v   súlade   s   priebehom   konania   alebo   ak   by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Týmto kritériám musí nepochybne zodpovedať rozsudok   súdu   vydaný   v   občianskom   súdnom   konaní.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napr. Georgidias   c.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Recueil   III/1997),   avšak   musí   zodpovedať požiadavkám zakotveným v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (v spojení s § 167 ods. 2 OSP). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola   daná   odpoveď   na   každý   argument   strany.   Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je   pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Jedným z aspektov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem práva domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci pri ich   akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich   kompetencií poskytujú ochranu   základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

Ústavný súd osobitne pripomína objektivitu postupu orgánu verejnej moci, pretože len   objektívny   postup   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľu,   ako   aj   ničím nepodloženú možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   také   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým vzal do úvahy, že   tento   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho uplatňovaní neprichádza do   úvahy   (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad,   ani   také   formálne   interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca jeho popretie (I. ÚS 2/08).

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V posudzovanej to veci však podľa názoru ústavného súdu tak nie je.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 89/2009 z 9. septembra 2009, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 211/2008-62 z 25. februára 2009, je podľa uvedených kritérií podľa názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného uviedol:„Odstúpenie   od   zmluvy   je   jednostranným   právnym   úkonom   adresovaným   druhej zmluvnej strane, ktorým sa ruší zmluvný záväzkový vzťah. Uvedený právny úkon nadobúda účinnosť okamihom, keď dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu právneho vzťahu. Jeho účinnosť nie je podmienená súhlasom druhého účastníka, ani rozhodnutím súdu. V tejto súvislosti prvostupňový súd mal za preukázané,   že žalobca nedoručil list zo dňa 21. 12. 2005, obsahom ktorého bolo odstúpenie od zmluvy, žalovanému (ale zrejme jeho manželke). Keďže kúpna zmluva zo dňa 14. 7. 2005 zakladala práva a povinnosti len medzi účastníkmi konania, z dôvodu nedoručenia odstúpenia od zmluvy žalovanému, toto odstúpenie od zmluvy je neúčinné.

V preskúmavanej veci prvostupňový súd správne vychádzal zo skutkového zistenia, že list – zásielka zo dňa 21. 12. 2005 bola síce adresovaná žalovanému (č. l. 11 spisu), ale bola doručená tretej osobe (zrejme manželke žalovaného) a nie žalovanému (č. l. 45 spisu). Za   takejto   dôkaznej   situácie   vo   vzťahu   ku   žalovanému   ako   kupujúcemu   chýba existencia hmotnoprávneho úkonu predávajúceho ako prejavu vôle adresovanému druhému účastníkovi zmluvného vzťahu smerujúcemu k odstúpeniu od zmluvy.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu, že zásielku zo dňa 21. 12. 2005 prevzala manželka žalovaného ako členka domácnosti žalovaného, ktorá bola v čase odstúpenia od zmluvy bezpodielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností a tým sa zásielka dostala do dispozičnej sféry žalovaného, odvolací súd poznamenáva, že manželka žalovaného nebola účastníčkou právneho vzťahu – kúpnej zmluvy zo dňa 14. 7. 2005. Právny úkon - odstúpenie od zmluvy nadobúda totiž účinnosť, len keď dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu právneho vzťahu a tým bol len žalovaný a nie aj jeho manželka. Keďže žalovaný v priebehu celého konania tvrdil, že hmotnoprávny úkon – odstúpenie od zmluvy mu nikdy doručený nebol, ani sa o ňom nedozvedel (viď výpoveď žalovaného z č. l. 37-38 spisu) a žalobca nepreukázal doručenie odstúpenia od zmluvy žalovanému, naviac odstúpenie od zmluvy nebolo ani obsahom podanej žaloby na súde, nedošlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy, a preto   kúpna   zmluva   nemôže   byť   od   začiatku   zrušená.   Keďže   žalobca   v   konaní nepreukázal,   aby   list   zo   dňa   21.   12.   2005   sa   dostal   do   dispozičnej   sféry   žalovaného, hmotnoprávny úkon – odstúpenie od zmluvy nebol spôsobilý vyvolať u žalovaného účinné odstúpenie   od   zmluvy.   Pre   nepreukázanie   účinného   odstúpenia   od   zmluvy   nedošlo   ani k zrušeniu zmluvy, táto je naďalej platná, a preto nie je dôvodné vyhovieť žalobe o určenie vlastníctva žalobcu k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 14. 7. 2005. Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p.“

Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V   súlade   s   už   uvedenými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   konštatoval,   že   prvostupňový   súd   správne vychádzal z toho, že list – zásielka z 21. decembra 2005 síce bola adresovaná žalovanému, ale   bola   doručená   tretej   osobe   (zrejme   manželke   žalovaného),   a   nie   žalovanému. Túto skutočnosť vyhodnotil ako absenciu „hmotnoprávneho úkonu predávajúceho (sťažovateľa, pozn.   ) ako   prejavu   vôle   adresovaného   druhému   účastníkovi   zmluvného   vzťahu smerujúceho   k   odstúpeniu   od   zmluvy“. Pritom   sa   vôbec   nevyrovnal   s tým,   že   ide o občianskoprávny   vzťah,   na   ktorý   sa   vzťahujú   príslušné   ustanovenia   Občianskeho zákonníka, ktorý pri riešení zmluvných vzťahov vychádza z toho, že prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď k nej dôjde (§ 45 Občianskeho zákonníka).

Vo   všeobecnosti   sa   akceptuje   taký   výklad,   že   prejav   vôle   dôjde   adresátovi (neprítomnej osobe) vtedy, keď sa ocitne vo sfére jeho dispozície (pozri Svoboda J. a kol.: Občiansky zákonník I. diel. Komentár. Bratislava: Eurounion 2000. s. 107). Pre odstúpenie od   zmluvy   zákon   nevyžaduje   žiadnu   osobitnú   formu;   ak   však   bola   zmluva   uzavretá písomne, platí, že aj odstúpenie od zmluvy musí byť písomné (§ 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odstúpenie od zmluvy sa ako jednostranný právny úkon stáva perfektný už tým,   že   dôjde   do   dispozície   adresáta.   To   znamená,   že   adresát   má   konkrétnu   možnosť oboznámiť   sa   s   obsahom   prejavu   (napr.   poštová   zásielka   obsahujúca   prejav   vôle   bola doručená   do   jeho bytu, na adresu,   ktorá   je v uvedenom   prípade   miestom   výkonu   jeho podnikateľskej   činnosti).   Pri   hodnotení   jeho   „dispozičnej   sféry“   nie   je   rozhodujúce,   že zásielku prevzala manželka adresáta, a nie je právne významné, či sa adresát s dôjdeným prejavom   vôle   aj   skutočne   oboznámil.   Z   uvedeného   hodnotenia   dôkazov   musí   potom príslušný   súd   vychádzať   pri   vyvodzovaní   ďalších   dôsledkov   vo   vzťahu   k   prijatiu rozhodnutia vo veci namietanej sťažovateľom. K perfektnosti odstúpenia nie je potrebný ani súhlas   adresáta,   ani   rozhodnutie   súdu   (pozri   Vrcha   Pavel:   Civilní   judikatura   –   výběr aktuálních   rozhodnutí   Nejvyššího   soudu   a   Ústavního   soudu   ČR.   Praha:   LINDE   2005. s. 664) Krajský súd sa nevyrovnal vo svojom odôvodnení s touto hmotnoprávnou otázkou, ktorá je v občianskoprávnych vzťahoch právne relevantná pri posudzovaní vzniku, zmene a zániku zmluvných vzťahov podľa Občianskeho zákonníka, a nie je ani zrejmé, prečo sa touto otázkou v odôvodnení nezaoberal.

Krajský   súd   ako   odvolací   vychádzal   na   rozdiel   od   všeobecne   akceptovanej interpretácie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka z konštrukcie, že manželka žalovaného nebola   účastníčkou   právneho   vzťahu   –   kúpnej   zmluvy   zo   14.   júla   2005.   Podľa   úvahy krajského súdu odstúpenie od zmluvy nadobúda účinnosť, len keď dôjde do dispozičnej sféry   druhého   subjektu   právneho   vzťahu,   a   tým   podľa   jeho   právneho   názoru   bol   len žalovaný,   a   nie   aj   jeho   manželka.   Rozsudok   okresného   súdu   znejúci   v neprospech sťažovateľa krajský súd potvrdil s odôvodnením, že okresný súd odmietol jeho žalobu a že „v   konaní   nepreukázal,   že   list   zo   dňa   21.   12.   2005   sa   dostal   do   dispozičnej   sféry žalovaného...“.

Vypracovaniu   dôsledného   a presvedčivého   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   mal krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   venovať   zvýšenú   pozornosť.   Pre   náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje jednoduché odvolanie sa na príslušné ustanovenie § 497 Občianskeho zákonníka o účinnom odstúpení od zmluvy s dôvetkom, že uvedený právny   úkon   nadobúda   účinnosť   okamihom,   keď   dôjde   do   dispozičnej   sféry   druhého účastníka právneho vzťahu. Podľa citovaného ustanovenia od zmluvy nemôže odstúpiť ten, kto zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme hoci len čiastočne plnenie. Podľa všeobecne akceptovaného výkladu príslušného ustanovenia, ak sa začalo s plnením aspoň sčasti, alebo sa prijalo hoci len čiastočné plnenie, odstúpenie od zmluvy ani uplatnenie tohto práva už nie je možné (pozri tiež: Svoboda J. a kol.: Občiansky zákonník I. diel. Komentár. Eurounion: Bratislava 2000. s. 425).

Týmto aspektom, ktorý bol napokon obsahom vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa z 27. apríla 2009, sa krajský súd pri svojom rozhodovaní nezaoberal, resp. tento aspekt opomenul.

Ústavný   súd   sa   nemôže   stotožniť   s   tvrdeniami   a   závermi   krajského   súdu vyslovenými v jeho napadnutom rozsudku sp. zn. 3 Co 85/2009 z 9. septembra 2009, ktoré sa týkali hodnotenia dôkaznej situácie vo vzťahu k tomu, čo predstavuje „dispozičná sféra žalovaného“ a spájanie tejto skutočnosti výlučne so statusom účastníka právneho vzťahu (kúpnej zmluvy). Krajský súd (rovnako ako súd prvostupňový) sa totiž vôbec nezaoberal podriadením skutkového stavu pod príslušné ustanovenia príslušného právneho predpisu (subsumpcia), v tomto prípade § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde“, a absolútne opomenul zaujať stanovisko k aplikácii § 497 Občianskeho zákonníka, ktorým argumentoval v spojení s § 517 Občianskeho zákonníka   a na ktoré vo svojom vyjadrení zo 4.   septembra 2008 a z 27. apríla 2009 poukázal právny zástupca žalovaného. Takýto nedostatok interpretácie právnej normy, ktorý nezodpovedá všeobecne akceptovaným všeobecným štandardom, je ústavne neakceptovateľný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   namietaný rozsudok   krajského   súdu   nemožno   z   hľadiska   požiadaviek   riadneho   a   presvedčivého odôvodnenia vrátane povinnosti vyrovnať sa s námietkami účastníka konania, ktoré majú vzťah   k   prerokúvanej   veci,   z ústavného   hľadiska   akceptovať.   Vzhľadom   na   uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Keďže ústavný súd rozhodol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 85/2009 z 9. septembra 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu), zároveň rozhodol aj o zrušení označeného rozsudku a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka uvedeným v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), ktorý korešponduje   so   všeobecne   akceptovaným   výkladom   tohto   ustanovenia   Občianskeho zákonníka   uplatňovaným   v stabilizovanej   judikatúre   všeobecných   súdov;   povinnosťou krajského súdu bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať pritom relevantné ústavné princípy.

Rozhodnutie ústavného súdu   o vrátení veci   na ďalšie konanie je pre krajský súd záväzné a vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde). Vo vzťahu k ústavne konformnej interpretácii § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka ústavný súd nad rámec   uvedeného   pripomína,   že   akceptácia   právneho   názoru   ústavného   súdu   v ďalšom postupe   krajského   súdu   v danom   prípade   nemusí   nevyhnutne   smerovať   k tomu,   že sťažovateľ bude v predmetnom súdnom konaní úspešný, pričom viazanosť krajského súdu právnym názorom ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci nemusí jednoznačne viesť ani k prijatiu iného rozhodnutia, než aké bolo prijaté. Právne názory, ktoré ústavný súd viedli k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa a k následnému zrušeniu namietaného rozsudku krajského súdu, totiž nezakladajú jednoznačný záver o tom, ako má krajský súd o odvolaní sťažovateľa meritórne rozhodnúť. Základom pre výrok v bode 1 tohto nálezu bolo totiž výlučne zistenie ústavného súdu, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo v danom prípade z ústavného hľadiska nedostatočne odôvodnené a v konkrétnych okolnostiach prípadu aj arbitrárne.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   nežiadal   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd o tejto otázke nerozhodoval.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom JUDr. L. L. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vypracovanie vyjadrenia v priebehu konania) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (právny zástupca sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty, pozn.) predstavuje celkovú sumu 454,96 €.

Krajský súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011