znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 403/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. W., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. J., B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2 Nt 2/2009 z 29. apríla 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Tos 35/2009 z 25. júna 2009, a takto

r o z h o d o l :

S ť a ž n o s ť   M.   W.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2009 doručená sťažnosť M. W., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. J., B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Nt 2/2009 z 29. apríla 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 35/2009 z 25. júna 2009.

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 65/04 z 27. marca 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 86/2006 z 9. novembra 2006, ktorým tento súd zamietol odvolanie sťažovateľa, uznaný za vinného a odsúdený pre spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku. Sťažovateľ podal 13. februára 2009 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konania s poukazom na to, že získal nový dôkaz „svedčiaci   o   nesprávnych   skutkových   zisteniach   a   teda   aj   záveroch v predchádzajúcom   konaní   a   to   svedka   O.,   ktorý   v   pôvodnom   konaní   vypočutý   nebol a vlastne potvrdzuje skutočnosti, ktoré som ja aj v pôvodnom konaní vypovedal“.

Podľa   sťažovateľa „Z   výsluchu   svedka   O.   v   rámci   konania   o   obnove   procesu vyplynula potreba vypočuť ďalšiu osobu a to T. B...

Súdy   prvého   a   následne   aj   druhého   stupňa   však   pod   konaniami   č.   2   Nt   2/2009 a 5 Tos 35/2009 môj návrh na obnovu konania zamietli s odôvodnením, že O. neposkytol dôkazy, ktoré by sami o sebe alebo v spojení s inými mohli privodiť zmenu pôvodného rozhodnutia súdu a súčasne odmietli vykonať výsluch T. B. s tým, že toto svoje rozhodnutie nijako   neodôvodnili,   Krajský   súd   iba   skonštatoval,   že   navrhovanými   úkonmi   by   sa nevyvrátilo konštatovanie pôvodného rozhodnutia, že som sa vo firme H. predstavil pod iným menom a podpisoval som sa menom V...“.

Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 35/09 z 25. júna 2009 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho veci došlo k porušeniu „práva na spravodlivý proces práve tým, že súdy vo svojom rozhodovacom procese v rámci konania o obnove konania nevykonali všetky možné dôkazy na zistenie skutkového stavu...“, a preto navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava III uznesením č. 2 Nt 2/2009 zo dňa 29. 04. 2009 ktoré obvinený po jeho vyhlásení napadol sťažnosťou a Krajský súd Bratislava uznesením sp. zn. 5 Tos 35/09 zo dňa 25. 06. 2009 ktoré bolo obvinenému doručené 24. 8. 2009, ktorými rozhodli o zamietnutí návrhu na obnovu konania č. 2 T 65/04 vedeného proti M. W... pred OS BA III bez toho, aby pred týmito rozhodnutiami súdov bol vypočutý svedok T. B. k dôvodom   a   okolnostiam   odôvodňujúcim   návrh   na   obnovu   konania,   porušili   jeho   právo podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k zásade   vedenia   spravodlivého   súdneho   procesu,   pretože   nevyčerpali   tak   všetky   tie dosiahnuteľné dôkazy, ktoré determinujú náležité zistenie skutkového stavu veci.

2. M. W. priznáva náhradu trov konania v sume 246,16 € (slovom dvestoštyridsať šesť EURO 16 centov, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd Bratislava jeho právnemu zástupcovi JUDr. L. J.,B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutím uznesením krajského súdu, ktorými bol zamietnutý jeho návrh na obnovu konania v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 65/04.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaním porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v nadväznosti na citáciu čl. 154c ústavy vyslovuje názor, že v danom prípade ide o právo, ktoré mu v jeho veci garantuje „väčší rozsah ústavných práv a slobôd“.

Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v   tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd vychádza z toho, že návrh sťažovateľa je v koncentrovanej podobe vyjadrený v petite (návrhu na rozhodnutie). Ústavný súd preto v danej veci posudzoval opodstatnenosť sťažnosti len vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie,   t.   j.   v   petite   sťažnosti.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07) totiž tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy   či   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré sťažovateľ   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu   (príp.   zmienku   o   nich),   je   potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (sťažovateľ v záhlaví sťažnosti popri práve podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri   sťažnostiach,   ktorými sťažovatelia   namietajú porušenie   práv podľa   dohovoru, ústavný súd konštantne vychádza z príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1   dohovoru   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré treba bezpochyby považovať aj konanie o návrhu na obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany   práva.   Poradca   podnikateľa,   Žilina,   2003,   s.   370-371,   ktorý   v   tejto   súvislosti poukazuje   na   rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z   9.   mája   1985, Décisions et raports, č. 60).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie o obnove   konania,   nemohlo   označeným   uznesením   okresného   súdu   ani   označeným uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu tohto práva sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu, navyše poukázal aj na princíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1   ústavy.   Z   princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   v   prípadoch,   ak   sa   sťažovateľ   môže domáhať ochrany svojho práva uplatnením opravného prostriedku na inom (všeobecnom) súde, je vylúčená právomoc ústavného súdu. V danom prípade mal sťažovateľ právo podať proti   namietanému   uzneseniu   okresného   súdu   sťažnosť   podľa   §   402   ods.   3   Trestného poriadku, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Preto v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd odmietol sťažnosť aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009