znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 403/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   Anny   Patočkovej,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   H.,   B.,   ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 58/01, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Anny Patočkovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 58/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 58/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Anne Patočkovej n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Anne   Patočkovej   trovy právneho   zastúpenia   v sume   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských korún) na účet advokáta JUDr. I. H., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 403/04 z 8. decembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Anny   Patočkovej,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 58/01.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   právna   nástupkyňa   pôvodného navrhovateľa,   ktorý   v   priebehu   konania   zomrel   (29. marec 2002),   vstúpila   do   konania prebiehajúceho na okresnom súde od 12. apríla 2001, keď bol podaný návrh „na určenie neplatnosti   darovacej   zmluvy   a dohody   o zriadení   vecného   bremena   ex   tunc   pojatej do notárskej   zápisnice   N   118/99,   Nz   118/99   a všetkých   na   ňu   nadväzujúcich   právnych úkonov“. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru (I. ÚS 52/01),   podľa   ktorej   navrhovatelia   môžu   uplatňovať   právo   na   konanie   bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená napriek tomu, že sa na prieťahy v konaní sťažovala 21. apríla 2004 na orgáne štátnej správy súdu.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 2059/04 doručeným ústavnému súdu 17. februára 2005, v ktorom okrem iného uviedol,   že „Vzhľadom   na   neúmerné   vysoké   stavy   vecí   v pridelených   oddeleniach   súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov“, a ďalej požiadal, aby „... nebolo sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie z dôvodu, že vo veci bol stanovený termín pojednávania s ohľadom na stav vybavovaných vecí v oddelení“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre neho vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Ústavný   súd   zistil,   že   od   podania   návrhu   12. apríla 2001,   okrem   výzvy z 23. júna 2003 adresovanej sťažovateľke na zaplatenie súdneho poplatku za návrh a výziev z 18. júna 2003   a   23. júna 2003,   aby   sťažovateľka   konkretizovala,   čoho   sa   v konaní domáha,   okresný   súd   celú   svoju   činnosť   zameral   iba   na   rozhodovanie   o nariadení predbežných   opatrení,   pričom   nevykonával   žiadne   úkony   smerujúce   k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej. Posledným úkonom zo strany okresného súdu je nariadenie termínu   pojednávania   na 30. marec 2005,   ku   ktorému   však   okresný   súd   pristúpil až po doručení   uznesenia   ústavného   súdu   z   8. decembra 2004   o   prijatí   sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie. Za týchto okolností ústavný súd nepovažoval za potrebné analyzovať postup okresného súdu podľa označených kritérií.

Na   tomto   mieste   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru (napr. III. ÚS 20/02), podľa ktorej úkony urobené v rámci konania o predbežnom opatrení nie sú úkonmi urobenými vo veci samej, a teda ústavný súd ich neberie do úvahy pri riešení otázky, či v konaní vo veci samej došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd na základe týchto zistení nemohol taktiež akceptovať obranu okresného súdu uvedenú v jeho vyjadrení („neúmerne vysoké stavy vecí v pridelených oddeleniach). Poukazuje   zároveň   aj   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   v súlade   s   medzinárodným štandardom   uplatňovania Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (napr. III. ÚS 111/02, IV. ÚS 14/04). Námietka nedostatočného   počtu   sudcov   rovnako   ako   námietka   veľkého   množstva   nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 18 C 58/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu (napriek tomu, že sťažovateľka sa toho nedomáhala), aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Je   nesporné,   že   okresný   súd   takmer   celú   svoju   činnosť   v konaní   zameral na rozhodovanie o predbežných opatreniach, čo však bolo vyvolané množstvom procesných úkonov   účastníkov,   vrátane   sťažovateľky   samotnej.   Sťažovateľke   je   potrebné   pripísať na ťarchu to, že jej podania (vrátane návrhu vo veci samej) vykazovali určité procesné nedostatky (nedostatočná špecifikácia uplatnených nárokov), ktoré bolo potrebné priebežne odstraňovať, čím dochádzalo k spomaleniu priebehu konania.

Berúc do úvahy   tieto skutočnosti a dĺžku napadnutého konania považoval ústavný súd výrok o porušení základného práva sťažovateľky a výrok, ktorým prikázal okresnému súdu   v predmetnej   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   za   dostatočnú   ochranu jej základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. H. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“).   Ústavný   súd   pri priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005