znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 402/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V..., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č. k. 1 Cob/49/2007-626 z 10. októbra 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obdo 52/2010-1209 z 24. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. V... o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   V...   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojitosti s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 1 Cob/49/2007-626 z 10. októbra 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č. k. 3 Obdo 52/2010-1209 z 24. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ si ako žalobca v konaní pred   všeobecnými   súdmi   uplatnil   voči   obchodnej   spoločnosti   A.,   a. s.,   S.   (ďalej   len „žalovaná“),   tvrdiac,   že   je   jej   akcionárom,   právo   na   zaplatenie   sumy   14 758 477,50 Sk s príslušenstvom z dôvodu vyplatenia dividend za roky 1998 až 2002.

Okresný   súd   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   č. k. 12 Cb/109/2006-529 zo 7. mája 2007 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 381 826,20 Sk   s 10,27 %   úrokom   z   omeškania   od   4.   júla   2004   do   zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania. Okresný súd, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, dospel k záveru, že žalobe možno vyhovieť len v časti z dôvodu, že podľa rozsudku krajského súdu č. k. 43 Cb 15/1998-473 z 1. júla 2002 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 148/2003-772 z 22. apríla 2004 žalobca   nadobudol   68 700   ks   akcií   žalovanej   spoločnosti   spätne   k 2. marcu   1998,   t. j. k dátumu uzavretej kúpnej zmluvy, ktorá bola vyhlásená za absolútne neplatnú od samého začiatku. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku okresný súd dospel k názoru, že nárok na dividendy,   okrem   nároku   za   rok   2002,   je premlčaný, s odkazom   na § 397 Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je premlčacia doba pre jednotlivé   práva   štyri   roky.   Keďže   stanovy   žalovanej   neupravujú   splatnosť   dividendy, rovnako tak ani § 178 Obchodného zákonníka v znení platnom do 1. januára 2002, okresný súd vyslovil názor, že splatnosť dividendy za obdobie do 1. januára 2002 nastáva prvým dňom po konaní valného zhromaždenia a na uplatnenie nároku na dividendu platí štvorročná premlčacia lehota. Žalobca podal žalobu 11. júla 2006 a okresný súd dospel k názoru, že okrem nároku za rok 2002, o ktorom rozhodlo valné zhromaždenie 29. apríla 2003, je nárok premlčaný. Z uvedeného dôvodu okresný súd žalobcovi priznal dividendy iba za rok 2002. Z priznanej časti dividend okresný súd rozhodol aj o úroku z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného   zákonníka   v   spojení   s § 502   Obchodného   zákonníka   od   4.   júla   2004, t. j. od výzvy   žalobcu   na   vyplatenie   dividend.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   v   časti, v ktorej bola jeho žaloba zamietnutá, ako aj proti rozhodnutiu o trovách konania odvolanie.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že opodstatnené je   len   odvolanie   sťažovateľa   proti   výroku   o   trovách   konania,   v nadväznosti   na   čo rozsudkom   č. k.   1 Cob/49/2007-626   z 10.   októbra   2007   rozsudok   súdu   prvého   stupňa vo veci   samej   potvrdil.   Okrem   iného   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   uviedol,   že neplatnosť   zmluvy   o   predaji   a kúpe   cenných   papierov   z 22.   augusta   1997   má   síce za následok, že žalobca (sťažovateľ, pozn.) je formálne považovaný za majiteľa 68 700 ks akcií   s   účinkami ex   tunc,   t. j.   ako   keby   k   uzavretiu   zmluvy   nedošlo,   avšak   nemožno postihovať žalovanú obchodnú spoločnosť úrokmi z omeškania za to, že sťažovateľ svoje akcie previedol neplatne na tretiu osobu a že sa neskôr domáhal neplatnosti tohto prevodu. Odvolací súd podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pripustil proti rozhodnutiu dovolanie, pretože za otázku zásadného právneho významu považoval vyriešenie   spornej   skutočnosti,   a to,   kedy   začína   plynúť   premlčacia   doba   v   prípade opätovného   zápisu   akcií   na   účet   pôvodného   majiteľa,   ku   ktorému   došlo   v dôsledku neplatnosti zmluvy o kúpe cenných papierov.

Sťažovateľ v nadväznosti na to podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktoré   odôvodnil   uvedením   citácie   z   rozsudku   odvolacieho   súdu,   vyslovujúc   nesúhlas s interpretáciou § 64 a § 65 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov. Nesprávnosť spočíva podľa neho v tom, že uvedené ustanovenia sa nedotýkajú registrácie   zmien   v   osobách   majiteľov   cenných   papierov,   ale   upravujú   administratívny proces opravy alebo doplnenia údajov o zapísaných majiteľoch cenných papierov. Poukázal na to, že aj v prípade extenzívneho výkladu týchto ustanovení Stredisko cenných papierov malo vedomosť o prebiehajúcom spore týkajúcom sa predmetných zaknihovaných akcií, ale vzhľadom   na   neskončené   súdne   konanie   zmenu   v   osobe   majiteľa   akcií   nevykonalo. Sťažovateľ argumentoval znením § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka a uviedol, že svoje právo na dividendy mohol prvýkrát uplatniť na súde až v deň právoplatnosti rozhodnutia krajského   súdu   sp. zn.   43 Cb 15/98,   ktoré   bolo   zákonom   vyžadovaným   podkladom na registráciu zmeny majiteľa akcií v evidencii cenných papierov, a tento moment považuje za objektívnu skutočnosť dôležitú na začatie plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva na dividendy.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, preto dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 1 OSP zamietol. Uviedol, že   v   konaniach   pred   súdmi   nižšieho   stupňa   nebol   spochybnený   nárok   sťažovateľa na vyplatenie dividend a ani to, že kúpna zmluva o prevode 68 700 ks akcií je neplatná. Spornou zostala len otázka, či sťažovateľ svoje právo na dividendy za obdobie od roku 1998 uplatnil v premlčacej dobe v nadväznosti na opätovný zápis akcií na jeho účet. Po výklade pravidiel premlčania v Obchodnom zákonníku dospel k záveru, že na plynutie premlčacej doby na uplatnenie práva na dividendy nie je rozhodujúce, kedy došlo k opätovnému zápisu akcií   na   účet   pôvodného   majiteľa   (z   dôvodu   absolútnej   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   o prevode cenných papierov, ktorá je neplatná s účinkami ex tunc), ale premlčacia doba začala plynúť splatnosťou práva na dividendy.

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   a proti   napadnutému   rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že týmito rozsudkami boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1   a čl. 46   ods. 1   ústavy   v spojitosti   s čl. 1   ods. 1 a čl. 142   ods. 3 ústavy, ako aj právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Zároveň   navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   a   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   zrušil   a   vec   vrátil krajskému súdu   na ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   požiadal   o prednostné prerokovanie veci s poukazom   na   jeho   vážny   zdravotný   stav,   čo   však   okrem   vlastného   tvrdenia   nijakým spôsobom nedokladoval.

Sudca ústavného súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že okrem iného aj vo veci sťažovateľa je členom IV. senátu, ktorý má   o tejto   veci   rozhodovať.   Keďže   sťažnosť   smeruje   aj   proti   najvyššiemu   súdu, oznamovateľ uviedol, že hoci sa necíti byť v tejto veci predpojatý pri výkone funkcie sudcu a je pripravený rozhodnúť o sťažnosti objektívne a nestranne, vzhľadom na podané trestné oznámenie   predsedom   najvyššieho   súdu   z 22.   februára   2013   proti   jeho   osobe,   ako aj JUDr. Š.   H.   v televízii...   21.   februára   2013   a 11.   marca   2013   prezentované   osobné invektívy   proti   jeho   osobe   predložil   vec   predsedníčke   ústavného   súdu   na   zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 13198/2012 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V období od zaslania listu oznamovateľa   predsedníčke   ústavného   súdu   do   právoplatnosti   označeného   rozhodnutia I. senátu ústavného súdu nemohol IV. senát ústavného súdu vo veci sťažovateľa konať.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bolo   proti   nemu pripustené podanie dovolania ako mimoriadny opravný prostriedok. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním dovolania proti tomuto rozsudku, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom.

Ústavný   súd   z týchto   dôvodov   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, III. ÚS 305/08, I. ÚS 301/06).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 142   ods. 3   ústavy rozsudky   sa   vyhlasujú   v   mene   Slovenskej   republiky a vždy verejne.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť   a   prípadné   porušenie   týchto   práv   je   potrebné   posudzovať   spoločne (II. ÚS 71/97,   III. ÚS 470/2010,   IV. ÚS 438/2010,   IV. ÚS 195/07).   Zároveň   uvádza,   že v čl. 1 ods. 1 ústavy sú upravené základné garancie, resp. princípy fungovania štátu, nie však základné práva a slobody.

Sťažovateľ   odôvodnil   svoju   sťažnosť   skupinou   námietok,   ktorými   poukazuje na procesné   pochybenia   pri   rozhodovaní   v konaní   pred   najvyšším   súdom   a námietkou smerujúcou voči nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ najmä namieta, že k porušeniu práva na súdnu ochranu došlo porušením práva   na   zákonného   sudcu.   V sťažnosti   tvrdí,   že   mu   nie   je   zrejmé,   na   základe   akých právnych skutočností a okolností sa stala predsedníčkou senátu JUDr. K. namiesto JUDr. Z. To, že bola v konaní pred najvyšším súdom v jeho veci predsedníčkou senátu JUDr. Z., odvodzuje z obsahu písomností uložených v spise (uvedené korešponduje s nahliadnutím do spisu na č. l. 1142 a 1151).

Z námietky sťažovateľa vyplýva, že nesmeruje voči zloženiu, resp. zmenám v zložení senátu,   ale iba   voči   určeniu   osoby   predsedu   senátu,   resp.   voči   tomu,   že na   niektorých písomnostiach uložených v spise je uvedená ako predsedníčka senátu iná sudkyňa (členka senátu   rozhodujúceho   vo   veci),   ako   predsedníčka   senátu   rozhodujúceho   vo   veci   samej. Ústavný súd pritom poukazuje na skutočnosť, že ak by aj skutočne došlo k zmene v osobe predsedu   senátu   v   posudzovanom   prípade   tak,   ako   to   sťažovateľ   tvrdí,   a predmetný nedostatok   by nebol   iba   administratívnym   formálnym omylom, bol   by   predseda   senátu de facto nahradený iným členom toho istého senátu. Keďže ani sťažovateľ nenamieta, že by sudcovia   (traja   sudcovia   rozhodujúci   v senáte),   ktorí   v posudzovanej   veci   rozhodovali, neboli   podľa   platného   rozvrhu   práce   súdu   členmi   príslušného   senátu   určeného na rozhodnutie   vo   veci,   o čom   ústavný   súd   nemá   dôvod   pochybovať,   a namietané nedostatky v konaní pred najvyšším súdom, ako aj v jeho napadnutom rozsudku nemajú súvislosť s činnosťou predsedu dotknutého senátu, je ústavný súd toho názoru, že postup najvyššieho   súdu   vyúsťujúci   do   vydania   napadnutého   rozsudku   nemá   žiadnu   spojitosť s prípadným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   zákonného   sudcu (m. m. III. ÚS 277/2010) podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľove námietky voči priebehu konania na najvyššom súde, osobitne voči postupu súdu na verejnom pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, sa týmto nevyčerpávajú.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že podľa neho neboli v spise počas konania na najvyššom súde jednotlivé listy spisu číslované v súlade s právnym poriadkom, čo malo umožňovať „zodpovedným a kompetentným svojvoľne vkladať a vyberať listiny a dokumenty do spisu a zo spisu“. V sťažnosti ale uvádza čísla listov aj vo vzťahu k písomnostiach zaradeným do spisu v priebehu konania o dovolaní na najvyššom súde. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že mu tým mali byť zatajené (bližšie neurčené) písomnosti žalovanej.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd počas verejného pojednávania, na ktorom došlo k vyhláseniu   rozsudku,   dopustil   nezákonnosti,   keďže   mal   povinnosť „precízne a vyčerpávajúcim spôsobom rozsudok odôvodniť priamo v pojednávacej miestnosti a poučiť účastníkov konania... Konajúci senát tak neurobil, čo potvrdzuje aj zápisnica...“. Síce došlo k verejnému vyhláseniu rozsudku na pojednávaní, ale nestalo sa tak v tom rozsahu, ako považuje sťažovateľ za zákonom vyžadovaný, keďže tvrdí, že vyhlásený rozsudok nebol dostatočne ústne odôvodnený a sťažovateľ ani nebol poučený o opravných prostriedkoch. Tento názor mal byť podľa sťažovateľa podopretý krátkym časom trvania pojednávania, ako aj   znením   zápisnice,   ktorá   neobsahuje   údaj   o odôvodnení   vyhláseného   rozsudku   ani o poučení o opravnom prostriedku. V tejto súvislosti malo dôjsť zo strany najvyššieho súdu aj   k ďalším   procesným   pochybeniam,   konkrétne   k nesprávnemu   uvedeniu   času   začatia a skončenia súdneho pojednávania v zápisnici, a sťažovateľ namieta aj to, že predsedníčka senátu   rozsudok   vyhlásila   bez   uskutočnenia   predchádzajúcej   porady   senátu.   Sťažovateľ preto vyslovuje svoje pochybnosti o tom, či boli dodržané pravidlá usádzania jednotlivých členov   senátu   na   správnom   mieste   po   stranách   predsedníčky   senátu,   ktorú   na   dôvažok nedokázal overiť.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV. ÚS 362/09,   IV. ÚS 101/2010,   m. m. IV. ÚS 62/08).

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či namietaný postup (resp.   namietané   nedostatky   rozhodnutia)   všeobecného   súdu   v posudzovanom   prípade dosahujú   takú   intenzitu,   ktorá   už   naznačuje,   že   nimi   došlo   k neprípustnému   zásahu do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v danom prípade zjavne došlo k takému zásahu do právom   chránenej   sféry   sťažovateľa,   ktorý   preukázateľne   predstavuje   neprípustné obmedzenie,   resp.   odopretie   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   (m. m.   II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06,   IV. ÚS 238/07).   V posudzovanej   veci   však   intenzitu   takého   relevantného pochybenia vo vzťahu k sťažovateľom namietanému postupu najvyššieho súdu, ktorá by umožnila dospieť k takémuto záveru, nezistil.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   v   súvislosti   s obsahom   uvedených   námietok sťažovateľa konštatuje, že tieto nemajú ústavnoprávny rozmer (mohlo by ísť iba o formálne pochybenia,   ktoré   samy   osebe   nemohli   mať   vplyv   na   vecnú   správnosť   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, a sťažovateľ ani žiadny takýto následok netvrdí) a vzhľadom na to nemôžu zakladať prípadné porušenie jeho označených práv (v danom prípade čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Sťažovateľ namieta nielen procesné nedostatky týkajúce sa vedenia spisu, zasadnutia senátu a vyhlasovania rozsudku, ale nesúhlasil ani s odôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Podľa vlastných tvrdení mal sťažovateľ v dovolaní vyvrátiť „skutkové a právne závery odvolacieho súdu, že CDCP žalobcu zapísal až dňa 14. 02. 2005 a nie dňa 14. 2. 2004, na čom bol založený myšlienkový pochod odvolacieho súdu...“. Najvyšší súd tak dostatočne «neodôvodnil, že iná interpretácia by viedla k záveru, že spoločnosť získa späť plnenie od „neoprávnene“ evidovaných majiteľov CP a toto plnenie si môže ponechať, a to vzhľadom na skutočnosť, že nárok akcionárov, ktorí mali byť evidovaní ako oprávnení majitelia CP sa v čase vzniku nároku na vrátenie dividend už premlčal».

Ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   tento   názor   sťažovateľa nepovažoval   za   rozhodujúci   na   rozhodnutie   o dovolaní,   osobitne   vo   vzťahu   k zásadnej otázke – premlčaniu uplatneného nároku. Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu okrem iného „v súvislosti s vyslovením absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode akcií začala plynúť premlčacia doba splatnosťou práva na dividendu, teda uplynutím 60 dní od konania valného zhromaždenia, na ktorom bolo schválené uznesenie o rozdelení zisku toho   ktorého   roku...“, a   preto „... pre   plynutie   premlčacej   doby   na   uplatnenie   práva na dividendy nie je rozhodujúce, kedy došlo k opätovnému zápisu akcií na účet pôvodného majiteľa (z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode cenných papierov, ktorá je neplatná s účinkami ex tunc)“.

Sťažovateľ pritom nenamieta ústavnú neudržateľnosť predmetnej úvahy ani závery najvyššieho   súdu   o plynutí   premlčacej   doby,   ale   namietal   iba   to,   že   sa   najvyšší   súd nedostatočne vysporiadal s ním preferovanou argumentačnou líniou.

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nestotožnil s názorom sťažovateľa, podľa ktorého rozhodnutie vo veci závisí od toho, akú povahu má zápis na účet majiteľa cenných papierov a aký má tento zápis účinok na plynutie premlčacej doby, ale odôvodnil svoj záver o nepremlčaní uplatneného nároku na inej úvahe, ktorá viaže začiatok plynutia premlčacej doby na inú okolnosť (od konania valného zhromaždenia) bez ohľadu na jej plynutie.

Ústavný súd v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia,   a to   s ohľadom   na   to,   o aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné) a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). V tomto prípade najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie na základe inej úvahy   ako   navrhol   sťažovateľ,   z čoho   však   nepriamo   vyplýva   aj   negatívna   odpoveď na argumenty prednesené sťažovateľom.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (v   tomto   prípade   ustanovenia Obchodného   zákonníka   o   premlčaní),   čo   však   sťažovateľ   najvyššiemu   súdu   nevyčítal. Najvyšší   súd   sa   v napadnutom   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne vysporiadal   s tvrdeniami   sťažovateľa   a svoje   závery   dostatočne   odôvodnil.   Predmetné námietky   sťažovateľa   ústavný   súd   nepovažuje za   také,   ktoré   by spochybňovali ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   relevancia   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   v kontexte   posúdenia   eventuálneho   porušenia základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   v spojitosti s čl. 142 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnymi názormi   najvyššieho súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama osebe   viesť k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho   dôvodu   zaoberať sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa   uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013