znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 402/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., Česká republika, zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. E. A., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   v spojení   s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 3 K 14/2011-123 zo 4. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.   s.   r.   o.,   Česká   republika   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   A.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   E.   A.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 K 14/2011-123 zo 4. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   veriteľkou úpadkyne – obchodnej spoločnosti G., s. r. o. (ďalej len „úpadkyňa“), na majetok ktorej okresný súd uznesením č. k. 3 K 14/2011-35 zo 16. júna 2011 vyhlásil konkurz a zároveň za jeho   správcu   ustanovil   Ing.   Š.   T.   (ďalej   len   „pôvodný   správca“).   Pôvodný   správca oznámením   uverejneným   v Obchodnom   vestníku   8.   júla   2011   zvolal   prvú   schôdzu veriteľov, ktorá sa mala uskutočniť 9. septembra 2011 o 10.30 h v jeho sídle.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Navrhovateľ (sťažovateľka, pozn.) sa na miesto konania schôdze dostavil ešte pred jej začiatkom a svoju účasť potvrdil podpisom na Prezenčnej listine veriteľov prítomných na prvej   schôdzi   veriteľov   Úpadcu.   V   čase   kedy   sa   mala   schôdza   začať   bol   okrem Navrhovateľa na schôdzi prítomný ešte jeden veriteľ a to veriteľ S., zastúpený povereným zamestnancom. V tomto čase (t. j. o 10:30 hod.) upovedomil Správca prítomných veriteľov, že začiatok schôdze posúva z dôvodu, že sa mu telefonicky ohlásil ďalší veriteľ, resp. jeho zástupca, s tým, že na schôdzu mešká a žiada Správcu, aby začiatok schôdze odložil, kým sa na schôdzu nedostaví. Navrhovateľ s postupom navrhnutým správcom nesúhlasil a vyzval správcu, aby začal prvú schôdzu veriteľov Úpadcu v zákonom stanovenej dobe, t. j. v dobe, na ktorú bola zvolaná, teda presne o 10:30 hod. Toto Správca odmietol s tým, že keďže mu neprítomný veriteľ telefonicky oznámil, že už je na ceste, počká so začatím schôdze do okamihu, keď sa veriteľ dostaví, aby mu neodoprel účasť na prvej schôdzi veriteľov Úpadcu a tým ho neukrátil na jeho právach. Navrhovateľ na to opätovne vyzval Správcu, aby na predmetného veriteľa nečakal a aby schôdzu bezodkladne začal, pretože inak bude schôdza nezákonná, keďže sa nezačne a teda ani neuskutoční v zákonom stanovenom termíne, t. j. v termíne na ktorý bola zákonným spôsobom zvolaná v zmysle § 34 ods. 1 ZKR, v spojení s § 34 ods. 4 ZKR. Navrhovateľ ďalej upozornil Správcu, že nemôže takto riešiť situáciu, kedy sa niektorý z veriteľov nedostaví na schôdzu včas, napriek tomu, že čas začatia schôdze mu je riadne známy a že dodržanie času začiatku schôdze je právne relevantnou skutočnosťou, nakoľko čas schôdze veriteľov je jednou z obligatórnych náležitostí oznámenia o zvolaní schôdze veriteľov, ktoré spolu s inými náležitosťami vyžaduje ustanovenie § 34 ods. 4 ZKR. Čas konania schôdze veriteľov nie je v predmetnom ustanovení ZKR uvedený len tak bez významu, keďže každý konkurzný veriteľ sa môže rozhodnúť či bude svoje práva, ktoré mu v konkurznom konaní priznáva zákon aj uplatňovať prostredníctvom svojej účasti na schôdzi veriteľov a hlasovania o jednotlivých bodoch jej programu alebo nie. Aj hlasovacie kvóra o jednotlivých obligatórnych bodoch programu prvej schôdze veriteľov (výmena správcu a voľba prvých Členov veriteľského výboru) sa počítajú podľa hlasov prítomných veriteľov (a nie všetkých konkurzných veriteľov úpadcu), preto je účasť resp. neúčasť ktoréhokoľvek konkurzného veriteľa na prvej schôdzi veriteľov veľmi relevantná.

... Správca zotrval na svojom postupe a začiatok schôdze odložil až do príchodu spomínaného   veriteľa,   pričom   tento   veriteľ   neskorí   príchod   nezdôvodnil   žiadnym relevantným dôvodom, resp. vis major. Zhruba 20 minút po tom, ako mala byť schôdza otvorená a začatá, sa do miesta konania schôdze dostavil Ing. T. F., bytom P. (ďalej len „Ing. T. F.“), ktorý je veriteľom Úpadcu (s prihlásenou a zistenou pohľadávkou) a ktorý bol zároveň splnomocnený ďalšími veriteľmi Úpadcu a to konkrétne veriteľmi G., s. r. o., so sídlom B. (ďalej len „G., s. r. o“), T. a. s, so sídlom P. (ďalej len „T. a. s.“), JUDr. I. Č., bytom B. (ďalej len „JUDr. I. Č.“) a G., s. r. o., so sídlom P. (ďalej len „G., s. r. o.“), k tomu, aby týchto veriteľov na prvej schôdzi veriteľov Úpadcu zastupoval. Ing. T. F. je zároveň konateľom Úpadcu (o čom sa navrhovateľ dozvedel až po končení schôdze). Po príchode Ing. F. otvoril Správca prvú schôdzu veriteľov Úpadcu až o 10:55 hod., namiesto v obchodnom vestníku stanovenom a určenom termíne 10:30 hod. Na schôdzi boli prijaté tri uznesenia, (i) Uznesením č. 1 zobrali prítomní veritelia na vedomie prednesenú správu o činnosti Správcu a stave majetku Úpadcu, (i) uznesením č. 2 sa rozhodlo o výmene Správcu, keď za nového správcu Úpadcu bol zvolený JUDr. M. G.... a (iii) uznesením č. 3 bol zvolený päťčlenný veriteľský výbor v nasledovnom zložení: 1. G. s. r. o., 2. T. a. s., 3. JUDr. I. Č., 4. Ing. T. F. a 5. G., s. r. o. Na záver schôdze Navrhovateľ vzniesol a uplatnil do zápisnice zo schôdze odôvodnené námietky, v ktorých namietal nezákonnosť uznesení schôdze o ktorých hlasovali   veritelia   prítomný   na   schôdzi   a teda   nezákonnosť   Uznesenia   prvej   schôdze veriteľov Úpadcu č. 2 a Uznesenia prvej schôdze veriteľov Úpadcu č. 3.

Na Prvej schôdzi veriteľov Úpadcu uplatnil Navrhovateľ námietku rozporu prijatého uznesenia č. 2 a č. 3 zo zákonom, na základe ktorej následne podal na Okresný súd Prešov písomný návrh, aby súd námietkou napadnuté uznesenia prvej schôdze veriteľov zrušil. Dňa 21. 09. 2011 vydal Okresný súd v Prešove Uznesenie, č. k. 3 K/14/2011-90, ktorým námietkou napadnuté uznesenia č. 2 a 3 Prvej schôdze veriteľov zrušil.

Dňa 30. 11. 2011 vydal Okresný súd v Prešove Uznesenie sp. zn. 3 K/14/2011-102, ktorým zvolal ďalšiu schôdzu veriteľov Úpadcu na 23. 12. 2011 o 10:00 hod., s miestom konania: Okresný súd Prešov, miestnosť č. 29a s nasledovným programom: 1. Otvorenie, 2. Voľba členov veriteľského výboru, 3. Hlasovanie o výmene správu, 4. Záver (ďalej tiež ako   „druhá   schôdza   veriteľov“).   Dňa   23.   12.   2011   sa   na   Okresnom   súde   v   Prešove uskutočnila   súdom   zvolaná   Druhá   schôdza   veriteľov   Úpadcu.   Uznesením   č.   2   Druhej schôdze   veriteľov   bolo   rozhodnuté   o   výmene   Správcu,   keď   bola   schválená   výmena doterajšieho správcu Úpadcu, Ing. Š. T., správcu zapísaného v zozname správcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky... (ďalej tiež ako „Doterajší správca“) a za nového správcu Úpadcu bol zvolený JUDr. M. G... (ďalej tiež ako „nový správca“). Na záver   Druhej   schôdze   veriteľov   Navrhovateľ   vzniesol   a uplatnil   do   zápisnice   z   Druhej schôdze   veriteľov   odôvodnenú   námietku,   ktorou   namietal   nezákonnosť   predmetného Uznesenia č. 2 Druhej schôdze veriteľov, ktorým bolo rozhodnuté o výmene správcu. Podľa právneho názoru sťažovateľa zamietnutím návrhu na zrušenie uznesenia č. 2 prijatého   na   druhej   schôdzi   veriteľov   v   spojení   so   zvolaním   druhej   schôdze   veriteľov porušovateľom,   došlo   k   celkom   zjavnému   a   právne   nezdôvodniteľnému   postupu porušovateľa, ktorý svojím konaním prekročil rozsah svojej právomoci danej mu ústavou (čl.   2   ods.   2   Ústavy)   a   zákonom   (ZoKR).   Predovšetkým   ZoKR   dostatočne   určitým a interpretačné   zrozumiteľným   spôsobom   stanovuje,   kedy   je   konkurzný   súd   oprávnený a povinný zvolať schôdzu veriteľov. Súd je oprávnený a povinný zvolať schôdzu veriteľov len v dvoch zákonom vymedzených prípadoch...

V predmetnom konaní k splneniu... zákonných podmienok na hlasovanie o výmene správcu na ďalšej schôdzi veriteľov podľa § 36 ods. 1 ZoKR nedošlo.

Tým,   že   porušovateľ   v   rozpore   so   ZoKR   umožnil   opätovne   hlasovať   o   výmene správcu bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky (odhliadnuc od skutočnosti, že porušovateľ nemal právomoc ani len zvolať ďalšiu (druhú) schôdzu veriteľov), porušil tým základné právo sťažovateľa ako účastníka konania na súdnu ochranu/spravodlivý súdny proces.

Nesprávna   interpretácia   (a   tým   aj   následná   aplikácia)   na   skutkový   stav aplikovateľných právnych noriem ZoKR vyplýva z celkom nesprávneho výkladu účinkov zrušenia uznesení prijatých na schôdzí veriteľov súdom postupom podľa § 35 ods. 8 ZoKR. Podľa právneho názoru sťažovateľa, účinky zrušenia uznesenia schôdze veriteľov súdom nastupujú okamihom právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia. Účinky neplatnosti uznesenia schôdze veriteľov ale nastávajú ex tunc, t. j. od okamihu jeho prijatia na schôdzi veriteľov.

Ak v medziobdobí (od prijatia uznesenia po jeho zrušenie) došlo k vzniku práv alebo povinností z takto neplatne prijatého uznesenia, jeho zrušením tieto práva a povinnosti spätne zanikajú (t. j. rovnako ex tunc). Právne významným by mohlo byť skúmanie právneho postavenia osôb, ktoré nadobudli práva na základe takéhoto uznesenia bona fidei, avšak tieto úvahy presahujú rozsah a obsah predloženej sťažnosti.

A preto, ak súd zrušil uznesenie prvej schôdze veriteľov o výmene správcu pre jeho rozpor so zákonom, účinky výmeny správcu nenastali a v konkurznom konaní je potrebné pokračovať   so status   quo,   aký bol pred   prijatím   zrušeného   rozhodnutia,   t.   j.   ako keby k prijatiu   uznesenia   o   výmene   správcu   vôbec   nedošlo.   Je   nesprávny   a   ústavno-právne neudržateľný   právny   názor,   že   ak   súd   zruší   nezákonné   uznesenie   schôdze   veriteľov   je povinnosťou   správcu   opätovne   zvolať   schôdzu   veriteľov   a   opätovne   umožniť   veriteľom hlasovať.

Sťažovateľ zastáva názor, že gramatickým, logickým a systematickým výkladov vyššie citovaných   ustanovení   ZoKR   je   potrebné   dôjsť   k   záveru,   že   neexistuje   žiaden   zákonný dôvod, aby sa opätovne zvolala schôdza veriteľov a opätovne rozhodovala o predmete, o ktorom bolo pôvodne prijaté uznesenie, ktoré však bolo pre rozpor so zákonom zrušené. Sťažovateľ je presvedčený, že skutkové a právne závery prijaté porušovateľom vo svojom Rozhodnutí   sú   spôsobilé   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu,   keďže porušovateľom uskutočnená interpretácia a následná aplikácia ustanovení ZoKR, ktorej výsledkom bolo

- zvolanie ďalšej (druhej) schôdze veriteľov priamo súdom, hoci na to nebol žiaden zákonný dôvod a

- umožnenie opätovne hlasovať o výmene správcu, hoci na to nebol žiaden zákonný dôvod,   bola   celkom   zjavne   neodôvodnená   a   arbitrárna,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná, pričom zároveň mala za následok porušenie základných práv sťažovateľa tak, ako sú opísané v tejto sťažnosti (porov. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).»

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Prešov   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Prešov   pod   sp.   zn. 3 K 14/2011 svojím uznesením č. k. 3 K 14/2011-123 zo dňa 04. 01. 2012 porušil právo Sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   (právo   na   súdnu   ochranu)   v   spojení   právom sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivý proces)

Okresný   súd   Prešov   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Prešov   pod   sp.   zn. 3 K 14/2011 svojim uznesením č. k. 3 K 14/2011-123 zo dňa 04. 01. 2012 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy (princíp právnej istoty).

Ústavný súd uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 3 K 14/2011-123 zo dňa 04. 01. 2012 zrušuje.

Ústavný   súd   odkladá   vykonateľnosť   uznesenia   č.   k.   3   K   14/2011-123   zo   dňa 04.01.2012 do právoplatného skončenia konania o sťažnosti sťažovateľa.

Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do troch dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka   zároveň   v súlade   s   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   s odôvodnením,   že „...   novému   -   domnelému   - správcovi   pri   správe   a   speňažovaní   majetku   podliehajúceho   konkurzu   ZoKR   priznáva množstvo   oprávnení,   ktorých   výkon   bezprostredne   zasahuje   do   procesných,   ale   aj hmotnoprávnych práv sťažovateľa a ďalších konkurzných veriteľov, ktorí majú právo byť v konkurzom konaní uspokojovaní zo speňažovaného majetku“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   považoval   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnom opravnou inštitúciou.   Ústavný   súd   preto   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   v týchto veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), resp. posúdenie, či nie sú skutkové a právne závery všeobecného súdu, na ktorých je založené namietané rozhodnutie, zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   pričom   majú   zároveň   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ťažiskom   argumentácie   sťažovateľky   je   jej   tvrdenie   o   nesprávnej   interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) okresným súdom, v dôsledku ktorej došlo k

-   zvolaniu   „ďalšej   (druhej)“   schôdze   veriteľov   okresným   súdom   bez   zákonného dôvodu a

- opätovnému hlasovaniu o výmene správcu bez zákonného dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý ustanovuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavný súd pripomína, že výklad ustanovení zákona o konkurze patrí do právomoci všeobecného súdu. Ako už bolo uvedené, ústavný súd je oprávnený preskúmať len to, či výklad príslušných ustanovení tohto zákona okresným súdom v napadnutom uznesení nie je svojvoľný,   teda   arbitrárny,   a tiež   to,   či   je   napadnuté   uznesenie   primeraným   spôsobom odôvodnené. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákona všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 48/02).

Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že všeobecný súd musí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia   odpoveď   na   tie   otázky,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ pre výrok rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   I.   ÚS   356/2011,   I.   ÚS   117/05, II. ÚS 539/2011, IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 115/03).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd na základe návrhu sťažovateľky zo   14.   septembra   2011   uznesením   č.   k.   3   K   14/2011-90   z 21.   septembra   2011   zrušil uznesenia č.   2   (výmena pôvodného   správcu,   pozn.)   a č.   3 (voľba   veriteľského výboru, pozn.)   schôdze   veriteľov   úpadkyne   prijaté   na   schôdzi   veriteľov   9. septembra   2011 z dôvodu, že pôvodný správca úpadkyne porušil svoje povinnosti tým, že neotvoril prvú schôdzu   veriteľov   v   čase,   na   ktorý   bola   zvolaná.   Následne   okresný   súd   uznesením č. k. 3 K 14/2011-102   z   30.   novembra   2011   zvolal   schôdzu   veriteľov,   ktorá   sa   konala 23. decembra 2011 o 9.00 h na okresnom súde v miestnosti č. 29a, v ktorej programe okrem iného boli aj voľba členov veriteľského výboru a hlasovanie o výmene pôvodného správcu.

V nadväznosti   na   výsledky   schôdze   veriteľov   konanej   23.   decembra   2011   sa sťažovateľka   podaním   doručeným   okresnému   súdu   27. decembra   2011   a doplneným 28. decembra   2011   domáhala, aby okresný   súd zrušil   uznesenie   č.   2   schôdze   veriteľov úpadkyne z 23. decembra 2011, ktorým schôdza veriteľov rozhodla o výmene pôvodného správcu a za správcu úpadkyne zvolila JUDr. M. G. (ďalej aj „nový správca“), pričom alternatívnym petitom sa domáhala, aby okresný súd odmietol návrh schôdze veriteľov na výmenu pôvodného správcu   z dôvodu,   že neboli dané dôvody   na hlasovanie o výmene správcu,   a aby   ponechal   vo   funkcii   pôvodného   správcu.   Okresný   súd   napadnutým uznesením zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie uznesenia č. 2 prijatého na schôdzi veriteľov   úpadkyne   23.   decembra   2011   a zároveň   zamietol   návrh   sťažovateľky   na odmietnutie   návrhu   na   výmenu   správcu   prijatého   schôdzou   veriteľov   úpadkyne 23. decembra 2011.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd po citácii príslušných ustanovení zákona o konkurze v nadväznosti na námietky sťažovateľky najmä uviedol:

«...   Hlasovanie   o   výmene   správcu   na   prvej   schôdzi   veriteľov   je   obligatórnym rozhodovaním. Hlasovanie o tomto bode programu sa musí uskutočniť aj v prípade, že by tento bod programu nebol uvedený v oznámení o zvolaní prvej schôdze veriteľov. Zákonom použitý   termín   „prvá   schôdza   veriteľov“   definuje   tento   inštitút   nielen   časovo,   ale   aj obsahovo. Pojmovým znakom pre naplnenie definície nie je výlučne len jej časové hľadisko (to znamená, že ide o schôdzu, na ktorej sa veritelia zídu, rozhodujú a uplatňujú tak svoje práva po prvý krát), ale aj obsahové hľadisko. Obsahovým hľadiskom je potrebné rozumieť aj obligatórne hlasovanie o výmene správcu. Keďže súd hlasovanie prvej schôdze veriteľov konanej dňa 09. 09. 2011 o výmene správcu zrušil, nedošlo k naplneniu všetkých zákonných požiadaviek   ustanovených   pre   prvú   schôdzu   veriteľov   v   ZKR.   Tento   nedostatok   nebolo možné preklenúť resp. napraviť iným spôsobom, ako zvolaním ďalšej schôdze veriteľov. Keďže teda súd na návrh veriteľa hlasovanie prvej schôdze veriteľov úpadcu konanej dňa 09. 09. 2011 o výmene správcu zrušil pre jeho rozpor so zákonom, bolo potrebné o tomto bode znovu hlasovať. Predmetom hlasovania schôdze veriteľov môžu byť rôzne otázky,   ktoré sú podstatné pre vedenie konkurzu,   avšak spravidla je možné v konkurze riadne pokračovať aj v prípade, že sa nestanú predmetom programu schôdze veriteľov. Uvedené však neplatí pri rozhodovaní o výmene správcu na prvej schôdzi veriteľov. Toto hlasovanie je obligatórnym a ako také ho nie je možné opomenúť.

Súd zrušil uznesenie č. 2 a 3 prvej schôdze veriteľov úpadcu konanej dňa 09. 09. 2011,   čo   znamená,   že   sa   síce   prvá   schôdza   veriteľov   konala   a   bolí   na   nej   prijaté   tri uznesenia, no dve z nich súd uznesením zrušil. Uvedenú situáciu ZKR výslovne nerieši. Avšak logickým a systematickým výkladom je potrebné dospieť k záveru, že ak hlasovanie o obligatórnom   bode   programu   súd   zrušil,   pre   zachovanie   zákonnosti   priebehu konkurzného konania je potrebné o výmene správcu znovu hlasovať za podmienok ako na prvej   schôdzi   veriteľov   (tak   ako   je   uvedené   vyššie   je   potrebné   definíciu   prvej   schôdze veriteľov naplniť dodržaním nielen časových, ale aj obsahových predpokladov).

Súd   už   vo   svojom   skoršom   uznesení,   ktorým   zrušil   uznesenia   prijaté   schôdzou veriteľov dňa 09. 09. 2011, skonštatoval, že nie je možné spätne vytvoriť totožné podmienky hlasovania veriteľov. Za účelom nového hlasovania o výmene správcu bolo totiž potrebné zvolať   schôdzu   veriteľov,   ktorá   bude   o   výmene   správcu   hlasovať   za   podmienok ustanovených   ZKR   pre   prvú   schôdzu   veriteľov.   Uvedené   platí   aj   napriek   tomu,   že novozvolaná schôdza už formálne status prvej schôdze mať nemôže, nakoľko tak ako uvádza aj veriteľ I., s. r. o., súd nezrušil prvú schôdzu ako celok (čo napokon ani ZKR nepripúšťa), ale   len   niektoré   prijaté   uznesenia.   Keďže   však   medzi   zrušenými   uzneseniami   bolo   aj obligatórne uznesenie o výmene resp. potvrdení správcu vo funkcii, bolo potrebné zvolať schôdzu veriteľov, ktorá o tomto bode bude hlasovať za rovnakých zákonných predpokladov ako prvá schôdza. Po tom, ako súd zrušil uznesenie o výmene správcu prijaté na schôdzi veriteľov konanej dňa 09. 09. 2011, nemohol automaticky akceptovať výsledky hlasovania „ako keby“ hlasovali len veritelia prítomní na schôdzi v čase jej zverejneného začiatku a svojvoľne vyhlásiť, že schôdza veriteľov potvrdila správcu Ing. Š. T. vo funkcii. Z tohto dôvodu súd opätovne zdôrazňuje, že bolo povinnosťou správcu zvolať schôdzu veriteľov za účelom opätovného hlasovania o výmene správcu.

Na   novozvolanej   schôdzi   muselo   byť   umožnené   hlasovať   všetkým   prítomným veriteľom a ich práva nemohli byť v tomto smere obmedzené len z dôvodu, že za dodržania všetkých   zákonných   ustanovení   ZKR   by   na   predchádzajúcej   (prvej)   schôdzi   niektorí veritelia   prítomní   neboli   a   o   výmene   správcu   by   nehlasovali.   Keďže   za   účelom rozhodovania o výmene správcu musela byť zvolaná nová schôdza, mal na nej právo byť prítomný   a hlasovať   každý   veriteľ,   ktorý   sa   rozhodol   toto   svoje   právo   využiť,   a   to   bez ohľadu na to, či na prvej schôdzi bol prítomný alebo nie.

Veriteľ I., s. r. o. tvrdí, že meškajúcim veriteľom sa poskytla neodôvodnená výhoda, keď mali možnosť znovu hlasovať o výmene správcu za podmienok ako na prvej schôdzi veriteľov. Tu však veriteľ už vopred považuje určité správanie meškajúcich veriteľov za isté. Súd však vopred nemohol z takejto nedôvodnej a ničím nepodloženej domnienky vychádzať a   nemohol   vopred   predvídať   správanie   ktoréhokoľvek   veriteľa.   Uvedené   potvrdzuje   aj opakovaná voľba členov veriteľského výboru, pri ktorom bol za člena veriteľského výboru zvolený aj veriteľ I., s. r. o. hoci na prvej schôdzi veriteľov za člena zvolený nebol, aj keď sa o ňom hlasovalo. Rovnako nebolo možné predvídať ako budú prítomní veritelia hlasovať v prípade výmeny správcu. Možnosť rozhodovať o výmene správcu bola poskytnutá všetkým veriteľom   bez   rozdielu.   Preto   má   súd   za   to,   že   žiadnemu   veriteľovi   nebola   poskytnutá osobitná   výhoda,   resp.   žiadny   veriteľ   nebol   znevýhodnený   oproti   ostatným.   Výsledky hlasovania a prijaté rozhodnutia sú len prirodzeným dôsledkom rozloženia hlasovacích práv, ktoré sú závislé od výšky prihlásených pohľadávok jednotlivých veriteľov.

Obligatórne   hlasovanie   o   výmene   správcu   bolo   uznesením   súdu   zrušené   a   ZKR neumožňuje toto hlasovanie nijako a ničím nahradiť. Preto schôdza veriteľov bola povinná o tomto bode programu hlasovať a správca úpadcu bol povinný za týmto účelom schôdzu veriteľov zvolať. Z uvedeného vyplýva, že súd nebol povinný žiadať správcu o zvolanie schôdze   veriteľov,   pretože   v   prípade,   ak   správca   schôdzu   veriteľov   napriek   zákonnej povinnosti   nezvolá,   súd   je   oprávnený   zvolať   schôdzu   veriteľov   priamo   sám.   Nebolo povinnosťou súdu ukladať   správcovi   povinnosť   opakovane zvolať schôdzu   veriteľov   ani v uznesení, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutí schôdze veriteľov.

Súd   vykonáva   nad   priebehom   konkurzu   dohľad,   v   rámci   ktorého   má   garantovať zákonnosť   priebehu   konkurzného   konania   a   v   prípade,   ak   zistí   akýkoľvek   rozpor   so zákonom, je povinný v súlade s príslušnými ustanoveniami ZKR do jeho priebehu zasiahnuť. V tomto konkurze súd na podnet veriteľa skonštatoval porušenie zákona, ktoré videl v tom, že správca otvoril schôdzu veriteľov viac ako 20 minút po jej uverejnenom začiatku, čím poskytol meškajúcim veriteľom neodôvodnenú výhodu. Následne správca ostal v konkurze úplne nečinný. Aj napriek tomu sa veriteľ I., s. r. o. domáha, aby súd potvrdil vo funkcii správcu Ing. Š. T., ktorý tieto pochybenia spôsobil. Ak by veritelia nevyužili na schôdzi svoje právo správcu vymeniť, súd by v rámci dohľadu musel postupovať podľa § 42 ZKR. Zvoleným postupom však boli plne rešpektované zákonné práva veriteľov a to pri zachovaní a rešpektovaní zásady rýchlosti a hospodárnosti konania.

Veriteľ I., s. r. o. sa pre prípad, že súd nevyhovie návrhu na zrušenie uznesenia domáhal, aby súd odmietol návrh schôdze veriteľov úpadcu na výmenu správcu, pretože neboli dané dôvody, aby schôdza veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať.

V tejto časti návrhu súd už len odkazuje na vyššie uvedené dôvody, pre ktoré má za to, že prijaté uznesenie bolo v súlade so zákonom, a teda nie sú dané ani dôvody, pre ktoré súd odmietne návrh schôdze veriteľov na výmenu správcu.

Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh veriteľa I., s. r. o. zo dňa 27. 12. 2011 v celom rozsahu zamietol.»

V   nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   okresný   súd   sa v napadnutom   uznesení   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal   s   ťažiskovou argumentáciou sťažovateľky vyjadrenou aj v jej sťažnosti. Ústavný súd akceptuje právny názor okresného súdu, v zmysle ktorého je hlasovanie o výmene správcu na prvej schôdzi veriteľov (pričom tento termín je ohraničený nielen časovo, ale aj obsahovo) obligatórnym rozhodovaním. Keďže uznesenia č. 2 a č. 3 prijaté na schôdzi veriteľov 9. septembra 2011 boli   na   základe   návrhu   sťažovateľky   uznesením   okresného   súdu   z   21.   septembra   2011 zrušené a nedošlo „k naplneniu všetkých zákonných požiadaviek ustanovených pre prvú schôdzu   veriteľov“ (citované   z   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu,   pozn.),   bolo potrebné   o   výmene   správcu   opätovne   rozhodnúť.   Ústavný   súd   sa   v   tejto   súvislosti nestotožňuje   s   právnym   názorom   sťažovateľky,   podľa   ktorého   bolo   v   danom   prípade nevyhnutné   zachovať   status   quo   a   pokračovať   v   konkurznom   konaní   tak, „ako   keby k prijatiu uznesenia o výmene pôvodného správcu vôbec nedošlo“ (na schôdzi veriteľov úpadkyne 9. septembra 2011, pozn.).

Kategorický   imperatív   zakladajúci   povinnosť   orgánov   verejnej   moci   (vrátane všeobecných súdov) vykladať a uplatňovať inter alia zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade s ústavou vyplývajúci z čl. 152 ods. 4 ústavy je nevyhnutným predpokladom existencie materiálneho právneho štátu, neoddeliteľnou súčasťou ktorého sú také   princípy   ako   právna   istota   a spravodlivosť   (napr.   IV.   ÚS   59/2012).   Napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie uznesenia č.   2   prijatého   na   schôdzi   veriteľov   úpadkyne   23.   decembra   2011   a zamietol   návrh sťažovateľky   na   odmietnutie   návrhu   na   výmenu   správcu   prijatého   schôdzou   veriteľov úpadkyne 23. decembra 2011, je podľa názoru ústavného súdu logickým dôsledkom ústavne súladnej   interpretácie   príslušných   ustanovení   zákona   o konkurze,   ktorým   sa   zároveň poskytla ochrana základným   právam   všetkých   veriteľov úpadkyne, ktorí   mohli uplatniť svoje právo hlasovať o výmene správcu (v tomto prípade všetkých prítomných veriteľov, ktorí sa zúčastnili zvolanej schôdze veriteľov 23. decembra 2011, pozn.).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   napadnuté   uznesenie okresného súdu je primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ho nemožno považovať za arbitrárne,   a preto   ho   možno   z   ústavného   hľadiska   považovať   za   akceptovateľné a udržateľné.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   s rozhodnutím   okresného   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Za týchto okolností nemohlo podľa názoru ústavného súdu napadnutým uznesením okresného súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2   K namietanému   porušeniu   čl.   1   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením okresného súdu

Sťažovateľka   namietala   tiež   porušenie   čl.   1   ods.   1   ústavy,   ktorý   má   charakter všeobecného   ústavného   princípu,   a   nie   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody garantovaných   ústavou.   Všeobecné   ústavné   princípy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný   súd   dospeje   k   záveru,   že   v   danom   prípade   namietaným   rozhodnutím   orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   tých   ustanovení   ústavy,   ktoré   majú   charakter všeobecného ústavného princípu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky (napr. návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného   súdu)   v   tejto   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012