znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 402/2010-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., nar...., K., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 190/2010 a jeho uznesením z 18. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010 doručená sťažnosť J. Š., nar...., K., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6 Sžo 190/2010   a jeho   uznesením   z 18. augusta 2010.

Zo sťažnosti a z rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou v rámci správneho súdnictva krajskému súdu domáhal zrušenia rozhodnutia vedúceho oddelenia výkonu trestu Ústavu na výkon   trestu   odňatia   slobody   D.   (ďalej   len   „ústav“)   č.  ...   z 1.   júla   2009.   Napadnutým rozhodnutím vedúci oddelenia výkonu trestu ústavu zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu pedagóga ústavu č.... z 24. júna 2009 a súčasne toto prvostupňové rozhodnutie potvrdil.   Pedagóg   ústavu   rozhodnutím   z 24. júna 2009   uložil   sťažovateľovi   trest   za disciplinárne   previnenie,   ktorého   sa   dopustil   23. júna   2009   neuposlúchnutím   príkazu príslušníka zboru a zamestnanca ústavu.

Sťažovateľ v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 13 S 69/2009 opakovane požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Opakovanú žiadosť odôvodnil rovnakými skutočnosťami ako svoju prvú žiadosť, teda tým, že je nemajetný, nemá žiaden príjem, a ak by ho aj mal, podliehal by exekúcii. Poukázal na to, že od roku 2005 bol vo väzbe, neskôr vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý skončí v apríli 2013.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   S   69/2009-53   z   3.   februára   2010   sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd   rozhodol uznesením sp. zn. 8 Sžo 190/2010 z 18. augusta 2010 tak, že uznesenie krajského súdu č. k. 13 S 69/2009-53 z 3. februára 2010 potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   svojím   postupom   a   rozhodnutím   porušil označené články ústavy a dohovoru. Domnieva sa, že najvyšší súd porušil jeho právo na riadne odôvodnené rozhodnutie tým, že sa nevyrovnal s jeho argumentáciou, predovšetkým s jeho poukazom   na rozhodnutie Európskeho súdu   pre ľudské   práva „Polejowski proti Poľsku, sťažnosť č. 38399/03, rozsudok zo 4. marca 2008“ a na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 17/2009 z 10. decembra 2009, ktoré súviselo s jeho oslobodením od súdnych   poplatkov.   Najvyššiemu   súdu   vytkol,   že   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   je nepresvedčivé.   Namietol,   že   senáty   najvyššieho   súdu   v   skutkovo   podobných   veciach rozhodujú odlišne, hoci v každom prípade deklarujú vecnú správnosť a zákonnosť svojho rozhodnutia.

Uviedol,   že „nedošlo   k   splneniu   si   záväzku   podľa   čl.   1   dohovoru,   nedošlo k vytvoreniu   rovnoprávneho   postavenia   účastníka   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy v spore proti štátu.

Osobitne   vyvstáva   otázka,   či   v   samotnom   konaní   o   (ne)priznaní   oslobodenia   od súdnych poplatkov a (ne)ustanovení právneho zástupcu nemá právo účastník konania byť už tu   zastúpený   právnikom   a   brániť   sa   kvalifikovaným   zástupcom,   alebo   či   aj   pre   takéto konanie neplatí povinnosť byť zastúpený právnym zástupcom podľa § 250a OSP.

Keďže   všeobecné   súdy...   si   nesplnili   zákonnú   povinnosť   poučiť   žiadateľa   resp. navrhovateľa   o   procesných   právach   a   povinnostiach   a   znemožnili   mu   brániť   sa prostredníctvom   kvalifikovaného   zástupcu   (advokáta)   v   rámci   riadneho   odvolacieho konania, (možno) došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, práva na právnu pomoc a prístup k nej podľa čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 ústavy.

Porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu odsúdenia (iného postavenia) v spojení s ostatnými namietanými právami vidím v tom, že všeobecné súdy nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a neustanovenie právneho zástupcu založili výlučne na základe, že som z vlastného zavinenia vo VTOS (hoci si vykonávam nezákonný rozsudok), avšak vôbec súdy neskúmali, prečo som bez príjmov a pracovného zaradenia. TOS som si síce zavinil, ale   pracovné   zaradenie   a príjmy z toho   plynúce v zmysle súčasnej   legislatívy o   VTOS nemám možnosť ovplyvniť. Navyše počas VTOS som nikdy prácu neodmietol. Argumenty všeobecných   súdov   nepovažujem   za   správne   a   spravodlivé,   lebo   sú   zjavne   účelové, využívajúce zlú finančnú a sociálnu situáciu v neprospech sťažovateľa a v prospech štátu ochraňujúc tým tak rozpočet súdov (štátu)...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«Najvyšší súd SR postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 190/2010 porušil (tak samostatne ako aj v organickom spojení) sťažovateľove právo na rovnosť účastníka konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, právo na prístup k súdnej ochrane, právo na súdnu ochranu, právo na riadne odôvodnené rozhodnutie   podľa   čl.   46   ods.   1,   2   ústavy,   ako   aj   právo   na   prístup   k   súdu,   právo   na spravodlivý súdny proces, právo na rovnosť zbraní a kontradiktórne konanie, právo na riadne odôvodnené rozhodnutie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   právo   na   bezplatnú   pomoc   obhajcu   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie z dôvodu iného postavenia z dôvodu odsúdenia podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   („dohovor“)   a   záväzok   dodržiavať   ľudské   práva   podľa   čl.   1   cit. dohovoru.

Najvyššiemu súdu SR sa zakazuje pokračovať v porušovaní vyššie označených práv. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   Bratislava   sp.   zn.   6   Sžo   190/2010   zo   dňa 18. augusta 2010 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.»

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal „dočasne   odložiť“ vykonateľnosť   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 190/2010 z 18. augusta 2010 a prikázať krajskému súdu „dočasne sa zdržať konania a vydania rozhodnutia o zastavení konania“ v konaní sp. zn. 13 S 69/2009 „až do doby rozhodnutia vo veci samej“ s tým, aby sa predišlo situácii, že ústavný súd prijme sťažnosť na ďalšie konanie a všeobecný súd konanie zastaví.

Zároveň   sťažovateľ   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu alebo rozhodnutia orgánu štátu   v rámci   predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a   základných   slobodách.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru (aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku   z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napádané uznesenie najvyššieho súdu sp.   zn.   6   Sžo   190/2010   z   18.   augusta   2010,   ktorým   najvyšší   súd   potvrdil   uznesenie krajského súdu o nepriznaní oslobodenia sťažovateľovi od súdnych poplatkov a ktorým krajský súd neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov, je arbitrárne a neodôvodnené, čím malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.

Podľa   §   30   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   účastníkovi,   u   ktorého   sú predpoklady,   aby   bol   súdom   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   ustanoví   sudca   alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   návrh   môže   súd   priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Sťažovateľ požiadal krajský súd o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že je nemajetný, nemá príjem a vo výkone trestu odňatia slobody nepracuje.

Krajský súd uznesením č. k. 13 S 69/2009-53 z 3. februára 2010 žiadosti sťažovateľa nevyhovel argumentujúc tým, že „súd môže priznať oslobodenie od súdnych poplatkov za splnenia zákonom stanovených podmienok (§ 138 ods. 1 O. s. p.), teda nejde o povinnosť tak,   ako   tvrdil   žalobca   v   žiadosti.   Preto   nebolo   možné   prihliadnuť   len   na   žalobcom uvádzané skutočnosti, že je bez pracovného zaradenia a bez príjmu bez toho, aby nebol braný zreteľ aj na okolnosti, v dôsledku ktorých je bez pracovného zaradenia a bez príjmu. Z rozsudku   Okresného   súdu   v   Žiline   zo   dňa   13.   februára   2009   sp.   zn.   34   T/58/2008 jednoznačne vyplýva, že žalobca na základe vlastného zavineného konania je bez príjmu a bez   pracovného   zaradenia,   pre   ktoré   žiadal   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Súd ani pri posudzovaní opakovanej žiadosti o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   neprihliadol   na   žalobcom   uvedené   dôvody   a   jeho osobné,   majetkové   a   zárobkové   pomery   nepovažoval   za   rozhodujúce   pre   priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Žalobcovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto nie sú splnené ani zákonné podmienky na ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 OSP.“.

Proti tomto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tvrdil, že krajský súd mu svojím postupom odňal právo konať pred súdom s tým, že jeho uznesenie je vecne nesprávne,   nezákonné   a   protiústavné.   Namietal,   že   záver   krajského   súdu   o   tom,   že   na základe vlastného zavinenia je bez práce a príjmu, je irelevantný.  

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Sžo/190/2010   z   18.   augusta   2010   odvolaniu sťažovateľa   nevyhovel   a   potvrdil   rozhodnutie   krajského   súdu.   V   odôvodnení   svojho uznesenia uviedol, že „z predloženého spisového materiálu zistil, že žalobca písomným podaním doručeným krajskému súdu dňa 19. 1. 2010 opakovane požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Prvej žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdneho poplatku a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov   nebolo   vyhovené   uznesením   krajského   súdu   zo   dňa   14.   9.   2009, č. k. 13 S 69/2009-24, potvrdeným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 11. 2009, sp. zn. 8 Sžo 471/2009, voči ktorému podal žalobca ústavnú sťažnosť, ktorá   však   bola   uznesením   Ústavného   súdu   SR   č.   II.   ÚS   73/2010-11   zo   16.   2.   2010 odmietnutá   pre zjavnú neopodstatnenosť.   Žalobca   rovnako ako vo svojej   prvej   žiadosti uviedol, že je absolútne nemajetný, bez príjmov, bez práce a pracovného zaradenia, navyše vo výkone trestu odňatia slobody vo ÚVTOS.

O oslobodenie od súdneho poplatku musí účastník v zmysle citovaného zákonného ustanovenia požiadať. Je pritom povinnosťou účastníka vierohodným spôsobom preukázať súdu svoje pomery, ktoré sú rozhodné pre posúdenie dôvodnosti jeho žiadosti. Podmienky oslobodenia je potrebné skúmať v každom konaní samostatne, preto neobstojí poukazovanie žalobcu na iné rozhodnutia súdov. V súvislosti so skúmaním splnenia zákonných podmienok berie súd na zreteľ nielen majetkové, zárobkové, a osobné pomery žiadateľa, ale i na jeho celkové pomery, ako i charakter sporu a výšku súdneho poplatku. Pri posudzovaní pomerov účastníka súd neskúma iba jeho zárobkové a majetkové pomery ale aj jeho osobné pomery. Nedostatočné majetkové pomery a žiadny príjem môže síce žiadateľ subjektívne vnímať ako krajné a ťaživé, ale ešte nemusia predstavovať dôvod, pre ktorý by boli naplnené podmienky v zmysle ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p.

V danej veci sa najvyšší súd plne stotožňuje s odôvodnením, uvedeným v napadnutom rozhodnutí,   najmä   s   tým,   že   nebolo   možné   prihliadnuť   len   na   žalobcom   uvádzané skutočnosti, že je bez pracovného zaradenia a bez príjmu bez toho, aby nebol braný zreteľ aj na okolnosti, v dôsledku ktorých je bez pracovného zaradenia a bez príjmu. Taktiež odvolací súd podotýka, že žalobca v opätovnej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu ani v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti a ani nepreukázal zásadnú zmenu jeho pomerov, ktorá by mohla mať vplyv na zmenu rozhodnutia.

Tým,   že   krajský   súd   nepriznal   žalobcovi   oslobodenie   od   súdneho   poplatku a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov, pretože nespĺňal všetky zákonné podmienky, neodňal mu možnosť konať pred súdom.“

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 Sžo/190/2010 z 18. augusta 2010 poukázal na dôvody, pre ktoré krajský súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov. Opakovane zohľadnil zákonné kritériá   podľa   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   relevantné pri   rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré spočívali predovšetkým v skúmaní osobných a zárobkových pomerov sťažovateľa. Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov   a   tiež   na   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   podľa   §   30   Občianskeho súdneho   poriadku.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o porušení čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím   vlastným.   Najvyšší   súd   pri   vyslovení   svojho   právneho   názoru   interpretoval relevantné právne predpisy ústavne konformným spôsobom, čím je vylúčená arbitrárnosť alebo zjavná neodôvodnenosť predmetného uznesenia. O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje,   a   preto   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   na   jeho   meritórne   preskúmanie. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým najvyšší súd   dospel. Závery najvyššieho súdu a jeho rozhodnutie nemožno z ústavného hľadiska považovať za neudržateľné a neospravedlniteľné.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c), čl. 14 a čl. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľ označil mimo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd uvádza,   že   napriek   formulácii   v   petite   sťažnosti „...   porušil   (tak   samostatne   ako   aj v organickom spojení) sťažovateľove právo...“ vychádzajúc z obsahu sťažnosti je zrejmé, že ich porušenie sťažovateľ zakladá výlučne na ním tvrdenej arbitrárnosti záverov namietaného rozhodnutia   najvyššieho   súdu   týkajúcich   sa   odôvodnenia   nepriznania   oslobodenia od súdnych   poplatkov   a   neustanovenia   zástupcu   z   radov   advokátov,   t.   j.   v   súvislosti s tvrdeným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   označeným   postupom   a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c), čl. 1 a čl. 14 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv a článkov po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie,   a   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010