znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 402/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. M., D., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. Č., B., ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených práv postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 176/2006 a jeho rozsudkom z 9. mája 2007 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 150/2007 a jeho rozsudkom z 2. mája 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2009 doručená sťažnosť Ing. J. M., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. Č., B., ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených práv postupom Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 176/2006 a jeho rozsudkom z 9. mája 2007 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 150/2007 a jeho rozsudkom z 2. mája 2008.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti obchodnej spoločnosti M., a. s., Z., domáhal zaplatenia svojho majetkového podielu v sume 126   283 Sk s príslušenstvom.   Okresný   súd   napadnutým rozsudkom   žalobu sťažovateľa zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 150/2007-113 z 2. mája 2008 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Keďže sťažovateľ nebol spokojný s výsledkom súdneho konania, podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho   dovolania,   ktorý   z   jej   poverenia   vybavila   Krajská   prokuratúra   v   Nitre prípisom č. k. 10/96-6 z 20. februára 2009 tak, že ho odložila. Z ďalšieho textu sťažnosti „Ústavnú   sťažnosť   podávam   v   lehote,   vzhľadom   k   tomu,   že   mnou   podaný   podnet Generálnemu prokurátorovi bol riešený listom č. VI/2 Pz 296/09-6, zo dňa 23. júna 2009, ktorý mi bol doručený dňa 17. 7. 2009“, sa dá usudzovať, že sťažovateľ sa opakovaným podnetom adresovaným generálnej prokuratúre opätovne domáhal podania mimoriadneho dovolania,   ale   neúspešne.   Vyslovenia   porušenia   svojich   ústavných   práv   orgánmi prokuratúry sa sťažovateľ v petite sťažnosti nedomáha.

Sťažovateľ zastáva názor, že „Konaním súdov boli porušené moje ústavné práva s poukazom na čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“, a navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„... Okresný súd v Komárne Pohraničná 6, v konaní č. 9 C/176/2006-90 a Krajský súd v Nitre Štúrová 9 v konaní č. 9 Co 150/2007-113 porušili Ing. J. M. jeho ústavné práva podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky.

2.) Priznáva Ing. J. M. bytom D. finančné zadosťučinenie vo výške 16 596,96.-Eur.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   bližšie neoznačených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 176/2006 a jeho rozsudkom z 9. mája 2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 150/2007 a jeho rozsudkom z 2. mája 2008.

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 176/2006 a jeho rozsudkom z 9. mája 2007

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V danom prípade mohol sťažovateľ podať proti napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade, vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v čl.   127   ods.   1   ústavy,   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   a   preto   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   v   tejto   časti   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 150/2007 a jeho rozsudkom z 2. mája 2008

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 28. apríla 2008 a vykonateľnosť 2. mája 2008. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ počíta začiatok plynutia lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od 17. júna 2009, keď mu bol doručený list generálnej prokuratúry, ktorým bol vybavený jeho ďalší (opakovaný) podnet.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky (§ 243e až § 243j OSP) ani prípadný opakovaný podnet nemožno z hľadiska   čl.   127   ods.   1   ústavy   považovať   za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   nemožno   prihliadať   (m.   m.   I. ÚS   49/02,   I.   ÚS   134/03, IV. ÚS 200/05 a iné).

Podľa konsolidovanej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré   navrhovateľ   (sťažovateľ)   nemôže uplatniť osobne,   nemožno považovať za   účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 OSP totiž neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   rozhodnúť,   či   podá,   alebo   nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale   na naplnení   skutočností   uvedených   v   ustanovení   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

Na základe uvedeného ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 21. októbra 2009, pričom napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol   právoplatnosť už   28.   apríla   2008,   konštatoval, že   sťažnosť   sťažovateľa   bola doručená zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v časti smerujúcej proti napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009