znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 402/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v konaní Okresného súdu Košice I vedenom pod sp. zn. 15 C 830/1994, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 830/1994   p o r u š e n é b o l o.

2. J. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € [slovom tritisícpäťsto eur   (105 441 Sk)],   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť J. H. trovy právneho zastúpenia v sume 263,53 € [slovom dvestošesťdesiattri eur a päťdesiattri centov (7 939,10 Sk)] na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2008 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vednom pod sp. zn. 15 C 830/1994.

Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   žalobou   podanou   okresnému   súdu   14.   októbra   1994 domáha   zriadenia   vecného   bremena   k nehnuteľnosti   v jeho   vlastníctve.   Napriek   tomu, že konanie trvá takmer 14 rokov, nebolo stále právoplatne skončené.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom okresného súdu v označenom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a náhradu trov konania.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a prijal ju na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   402/08-11 zo 16. decembra 2008.

Vzhľadom   na   oznámenie   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 2364/05 zo 6. februára 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Žalobu   o odstránenie neoprávnenej   stavby,   resp.   alternatívne   zriadenie vecného bremena podali na Obvodnom súde K. dňa 14. 10. 1994 J. H. a spol.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v tomto   súdnom   konaní   došlo   k zbytočným prieťahom poukazujem na Nálezy Ústavného súdu SR, ktoré už v tejto veci boli vydané (III. ÚS   298/07-38,   IV.   ÚS   319/07-25,   II.   ÚS   107/08-11,   II.   ÚS   222/07-40   a ďalšie) a v ktorých Ústavný súd SR už dospel k záveru, že doterajším postupom Okresného súdu Košice I došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov. Vec po právnej stránke nie je zložitá. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcu mnoho subjektov, ktorí v priebehu konania zomreli a súd musel zisťovať okruh právnych nástupcov. Na zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti mali za následok predĺženie konania.

Dňa   7. 8. 2008   súd   meritórne   rozhodol.   Rozsudok   doposiaľ   nenadobudol právoplatnosť, pretože vo veci bolo podané odvolanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa sťažovateľ   ako   jeden   zo   žalobcov   domáha   odstránenia   neoprávnenej   stavby, resp. alternatívne zriadenia vecného bremena. Po právnej stránke vec nie je podľa názoru ústavného súdu zložitá, čo konštatoval aj predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania a so zreteľom na rozširovanie okruhu   účastníkov   konania   a súvislosť   veci   s viacerými   ďalšími   konaniami   vedenými okresným súdom, možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Skutková   zložitosť   veci   však   nemôže byť dôvodom   neprimeraného   predĺženia   konania, ktoré   navyše   v danom   prípade   bolo   spôsobené   hlavne   nečinnosťou   okresného   súdu,   čo ústavný súd konštatuje v ďalšej časti tohto nálezu.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania. Ústavný súd nezistil zo spisu okresného súdu také okolnosti, z ktorých by vyplýval podiel sťažovateľa na doterajšej dĺžke konania.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zo spisu okresného súdu   ústavný súd zistil, že konanie začalo 14. októbra 1994 podaním   žaloby   sťažovateľa   a ďalšej   žalobkyne   o odstránenie   neoprávnenej   stavby. Okresný   súd   4.   apríla   1995   vyzval   žalobcov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh a odporcu na vyjadrenie k návrhu. V ďalšom období okresný súd vo veci v podstate nekonal až   do   27.   júla   2000,   keď   uznesením   pripustil   pristúpenie   Mesta   K.   do   konania   ako žalovaného v 2.   rade.   Dňa 14. septembra 2000 sudkyňa nariadila vo veci   pojednávanie a v rámci jeho prípravy požiadala o pripojenie dedičského spisu a od Okresného úradu K., katastrálneho   odboru   (ďalej   len   „Okresný   úrad   K.“)   si   vyžiadala   doklady   týkajúce   sa sporných nehnuteľností.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 17. januára 2001 a bolo odročené z dôvodu ustálenia   okruhu   aktívne   legitímnych   účastníkov   konania.   Prípisom   z   24.   júna   2003   si okresný   súd vyžiadal   od   Okresného úradu   K.   spis   súvisiaci   s   vyvlastňovacím   konaním sporných nehnuteľností a požiadal o pripojenie dedičského spisu. Uznesením z 5. augusta 2003   okresný   súd   priznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a súčasne rozhodol, že žalobkyni v 2. rade nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov. V poradí druhé   pojednávanie   sa   uskutočnilo   30.   októbra   2003,   na   ktorom   okresný   súd   uložil sťažovateľovi   predložiť   zoznam   aktívne   legitimovaných   účastníkov   podľa   všetkých dostupných dedičských rozhodnutí.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 20. apríla 2004. Uznesením zo 17. júna 2004 okresný súd na návrh žalobcov podaný 27. apríla 2004 pripustil pristúpenie T., s. r. o., K., do konania ako žalovaného v 3. rade. Prípisom z 2. júla 2004 okresný súd vyzval právneho zástupcu   žalobcov,   aby   oznámil,   ktorých   žalobcov   zastupuje,   a doplnil   splnomocnenia. Uznesením z 11. novembra 2004 okresný súd spojil na spoločné konanie na účel znaleckého dokazovania do konania vedeného pod sp. zn. 15 C 289/1994 ďalších desať vecí a ustanovil znalca z odboru geodézie a kartografie, odvetvia geodézie a kartografie. Znalec vypracoval znalecký posudok 29. decembra 2005.

Uznesením z 25. mája 2006 okresný súd ustanovil do konania znalkyňu z odboru stavebníctva,   odvetvia   oceňovania   nehnuteľností   na   účel   ocenenia   vecného   bremena. Znalkyňa vypracovala znalecký posudok 3. októbra 2006.

Po   doručení   znaleckých   posudkov   okresný   súd   uskutočnil   6. marca 2007 pojednávanie, na ktorom uložil žalobcom ustáliť okruh žalobcov s označením ich právnych predchodcov.   Pod   spisovou   značkou   spoločného   súdneho   konania   okresný   súd v nasledujúcom období pojednával 3. apríla 2007, 3. mája 2007, 3. júla 2007, 25. januára 2008, 29. februára 2008 a 16. mája 2008. Na pojednávaní konanom 16. mája 2008 okresný súd vylúčil veci spojené do konania vedeného pod sp. zn. 15 C 289/1994 na samostatné konanie.

V posudzovanom konaní sa uskutočnilo pojednávanie 7. augusta 2008, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok. Právnemu zástupcovi sťažovateľa bol rozsudok doručený 14. októbra 2008. Žalobcovia podali 20. októbra 2008 proti rozsudku odvolanie a spis bol 18. decembra 2008 predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore sťažovateľa v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 830/1994 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony   súdu   (nariadenie   pojednávania   po   6 rokoch,   nariadenie   znaleckého   dokazovania po viac   ako   10   rokoch   atď.). Na uvedenom   konštatovaní   nič   nemení   ani   skutočnosť, že okresný súd od 11. novembra 2004, keď spojil napadnuté konanie s inými predmetom totožnými konaniami, začal vo veci priebežne realizovať procesné úkony a o veci už v čase podania   sťažnosti   rozhodol,   pretože   je   z ústavnoprávneho   hľadiska   neakceptovateľné, aby súdne konanie nebolo právoplatne skončené ani po 14 rokoch od jeho začatia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 830/1994   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   síce   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale neprikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 830/1994 konal bez zbytočných prieťahov, pretože v čase rozhodovania ústavného súdu už o veci konal Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 150 000 Sk z dôvodu dlhodobej právnej neistoty v konaní o svojej veci.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany, nielen   rozhodnutie o porušení, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 15 C 830/1994, berúc   do úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že namietané   konanie nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 3 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   v súlade   s   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. E. H., a priznal ich za dva úkony právnej pomoci v sume uplatnenej v sťažnosti, t. j. 263,53 €, pretože táto suma nepresahovala sumu určenú podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009