znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 401/2013-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   P.   M.   a M.   M.,   obaja   bytom   K.,   zastúpených advokátom   JUDr.   C.   S.,   Č.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 275/2004, za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo P. M. a M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 275/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 275/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. M. a M. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 000 € (slovom   dvetisíc   eur),   ktoré   im j e   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   vyplatiť do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý uhradiť P. M. a M. M. trovy konania v sume 349,87 € (slovom tristoštyridsaťdeväť eur a osemdesiatsedem centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. C. S., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013 doručená   sťažnosť   P.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a M.   M.,   obaja   K.   (ďalej   spolu   len „sťažovatelia“   alebo   „poškodení“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   C.   S.,   Č.,   ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T 275/2004.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľov   neobsahovala   náležitosti   predpísané   zákonom Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd ich 3. júna 2013 vyzval, aby sťažnosť   doplnili.   Sťažovatelia   sťažnosť   doplnili   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 11. júna 2013.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uvádzajú:„My   sťažovatelia   v   1.   a   2.   rade   proti   porušovaniu   základných   práv   a   slobôd vystupujeme v trestnom konaní pred Okresným súdom Čadca spisová značka 1 T/275/2004 v postavení poškodených.

V danej veci je obžalovaný M. Ž. zo spáchania trestného činu sprenevery, ktorým nám mal spôsobiť škodu vo výške 169.600,- Sk. Obžaloba v danej veci bola Okresnou prokuratúrou podaná dňa 1. 12. 2005. Posledné pojednávanie v danej veci bolo dňa 29. 9. 2012. Toto bolo odročené na neurčito, pričom podľa nášho názoru sa vo veci nekoná.... Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   pričom   k   odstráneniu   tohto   stavu   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu. Obžalovaný od nás ešte v roku 2003 vylákal 169.600,- Sk čo je pre nás značná čiastka. Túto sumu sme si riadne uplatnili v adhéznom konaní, avšak doteraz nebolo o našom nároku rozhodnuté. My sa nachádzame v stave právnej neistoty od roku 2005 až doteraz, pričom tento stav na nás pôsobí veľmi nepriaznivo a to hlavne na naše zdravie a psychiku. “

Sťažovatelia   na   základe   uvedených   skutočností   navrhujú,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Základné právo P. M. a M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v   článku   48   odsek   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Čadca v konaní vedenom pod spisovou značkou 1 T/275/2004 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod spisovou značkou 1 T/ 275/2004 prikazuje ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. M. a M. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume po 3.000,- € /slovom tritisíc   eur/,   ktorú   je   Okresný   súd   Čadca   povinný   zaplatiť   im   do   2 mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca je povinný uhradiť P. M. a M. M. trovy konania v sume 342,66 € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu JUDr. C. S., advokáta AK Č.“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   uznesením   č.   k. IV. ÚS 401/2013-15 z 26. júna 2013 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde).

Po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie ústavný súd 25. júla 2013 vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti.

Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 2. augusta 2013 (sp. zn. Spr 1376/13, doručenom ústavnému súdu 7. augusta 2013) okrem iného uviedol:„Po   preštudovaní   spisu   1   T   275/2004   konštatujem,   že   vo   veci   boli   spôsobené neodôvodnené prieťahy v konaní.“ Súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania sťažnosti.

Ústavný súd vyzval 12. augusta 2013 aj právneho zástupcu sťažovateľov, aby sa vyjadril k stanovisku okresného súdu, ako aj k otázke nariadenia ústneho pojednávania. Právny zástupca sťažovateľov vo svojom podaní z 15. augusta 2013 (doručenom ústavnému súdu   21. augusta   2013)   uviedol,   že súhlasí   s tým,   aby ústavný súd upustil   od   ústneho prerokovania sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Ústavný súd pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   namietaného   konania   okresného   súdu   je   rozhodovanie   o obžalobe týkajúcej sa štyroch obvinených zo spáchania trestného činu skrátenia dane zo 6. decembra 2004, resp. o obžalobe jedného obvineného zo sprenevery z 1. decembra 2005 v konaní, v ktorom   sú   sťažovatelia   v procesnom   postavení   poškodených.   Podľa   názoru   ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v trestných veciach a nevykazuje znaky právnej ani faktickej zložitosti.

2. Správanie strán konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj k   porušeniu   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   pripísané   na   ťarchu sťažovateľov v súvislosti s prieťahmi v konaní, keďže sa zúčastnili všetkých nariadených pojednávaní okresného súdu a svojimi návrhmi realizovali svoje procesné práva.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrení okresného súdu zistil, že okresnému súdu   bola   obžaloba   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Čadca   na   štyroch   obvinených doručená 6. decembra 2004.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   T   275/2004-2398   zo   14.   apríla   2008   rozhodol o spojení vecí sp. zn. 1 T 275/2004 a sp. zn. 2 T 216/2005 (pôvodne samostatná obžaloba vo veci   toho   istého   obvineného v   spojenej   veci   sp.   zn.   1   T   275/2004   z   trestného   činu sprenevery vznesená 1. decembra 2005) na spoločné prerokovanie a rozhodnutie pod sp. zn. 1 T 275/2004.

Okresný súd následne vydal trestný rozkaz vo veci pod č. k. 1 T 275/2004-2401 z 9. mája   2008   voči   dvom   obvineným.   Proti   trestnému   rozkazu   obaja   obvinení   podali 20. júna 2008 odpor.

Okresný súd ďalej nariadil hlavné pojednávanie vo veci na 22. apríl 2010. Na tomto pojednávaní   sa   zúčastnili   aj   sťažovatelia   ako   svedkovia   a   poškodení;   ospravedlnila   sa obhajkyňa   jednej   z   obžalovaných   (ktorá   žiada   konať   len   v   jej   prítomnosti).   Hlavné pojednávanie bolo odročené na neurčito na účely zistenia pobytu ďalšieho neprítomného obžalovaného; okresný súd mal zistiť miesto jeho pobytu a adresu, resp. predvolať ho pod hrozbou vydania príkazu o zatknutí v prípade neustanovenia sa.

Sťažovateľ doručil 2. júna 2010 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len   „generálna   prokuratúra“)   podanie,   obsahom   ktorého   bola   námietka   zaujatosti   proti predsedovi senátu okresného súdu. Generálna prokuratúra postúpila toto podanie 7. júna 2010 okresnému súdu. Predseda senátu okresného súdu 27. januára 2012 rozhodol o tom, že nie je vylúčený z úkonov trestného konania obžalovaných.

Okresný   súd   pokračoval   v hlavnom   pojednávaní   nariadenom   na   31.   máj   2012. Následne odročil hlavné pojednávanie na 28. september 2012 z dôvodu nedostavenia sa troch   zo štyroch   obžalovaných a niektorých   z predvolaných svedkov;   poškodení boli na hlavnom pojednávaní prítomní.

Na hlavnom pojednávaní nariadenom okresným súdom na 28. september 2012 sa nezúčastnili traja zo štyroch obžalovaných (jeden z obžalovaných z dôvodov dlhodobej hospitalizácie), dvaja z ich obhajcov tiež ospravedlnili svoju neúčasť a okresný súd odročil hlavné   pojednávanie   na   neurčito   na   zistenie   trvania   práceneschopnosti   neprítomného obžalovaného.

Okresný   súd   ďalej   nariadil   hlavné pojednávanie   na   29.   máj 2013,   na   ktorom   sa opätovne nezúčastnili traja zo štyroch obžalovaných, svoju neúčasť ospravedlnil obhajca dvoch obžalovaných (z dôvodov kolízie pojednávania na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku),   pričom   ospravedlnil   aj   dvoch   obžalovaných   (jedného   z   dôvodov   dlhodobej hospitalizácie   s   výhľadom   trvania   počas   ďalších   štyroch   mesiacov).   Niektorí z predvolaných svedkov sa na hlavné pojednávanie znovu nedostavili; sťažovatelia boli na hlavnom pojednávaní prítomní. Okresný súd odročil toto hlavné pojednávanie na neurčito s požiadavkou predvolania všetkých obžalovaných a svedkov na nový termín; svedkov pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty vo výške 1 000 €.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v doterajšom priebehu napadnutého konania ani po viac ako osem a pol roku od jeho začatia a vznesenia obžaloby nerozhodol vo veci samej, pričom bol nečinný v čase od decembra 2004 do apríla 2008 (viac ako tri roky). Štyri hlavné pojednávania, ktoré nariadil v období od 22. apríla 2010 do 29. mája 2013, boli neefektívne, pretože boli nedostatočne pripravené a zo zápisníc o ich priebehu vyplýva, že vo   vzťahu   k   vedenému   trestnému   konaniu   dosiaľ   nepriniesli   nijaké   zásadné   výsledky. Okresný   súd   toleroval   absenciu   predvolaných   osôb   na   nariadených   hlavných pojednávaniach.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   mal   byť   okresný   súd   voči   absencii predvolaných osôb prísnejší a k využitiu uložiť poriadkové pokuty mohol a mal pristúpiť skôr, nie až v máji 2013. Z uvedeného vyplýva, že nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu počas konania vo veci sp. zn. 1 T 275/2004 došlo k zbytočným prieťahom v tomto konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľov   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 275/2004 konal bez   zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume po 3 000 € každému z nich, čo odôvodňujú takto:

„Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   pričom   k   odstráneniu   tohto   stavu   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu. Obžalovaný od nás ešte v roku 2003 vylákal 169.600,- Sk čo je pre nás značná čiastka. Túto sumu sme si riadne uplatnili v adhéznom konaní, avšak doteraz nebolo o našom nároku rozhodnuté. My sa nachádzame v stave právnej neistoty od roku 2005 až doteraz, pričom tento stav na nás pôsobí veľmi nepriaznivo a to hlavne na naše zdravie a psychiku.

Z   toho   dôvodu   žiadame,   aby   nám   bolo   priznané   aj   primerané   finančné zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   pričom   si   myslíme,   že   za   primerané finančné zadosťučinenie možno považovať sumu 3.000,- € pre každého sťažovateľa. Toto žiadame   aj   z   toho   dôvodu,   že   my   –   sťažovatelia   sme   žiadnym   relevantným   spôsobom nespôsobili   predlžovanie   súdneho   konania.   Sme   toho   názoru,   že   len   konštatovanie porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   by nebolo dostatočným zadosťučinením pre nás – sťažovateľov.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia (I. ÚS 80/06). Pri určení finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 1 T 275/2004, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. C.   S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia žiadali, aby im bola priznaná úhrada trov konania v sume 349,86 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)   v   súlade   s   §   1   ods.   3   a   §   13   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a b)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné znížiť o 50 %, pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, čo za každý úkon po 130,16 € pri uvedenom znížení základnej sadzby predstavuje 65,08 €, t. j. 260,32 € za štyri úkony, čo spolu s režijným paušálom 4 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) celkovo predstavuje sumu 291,56 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH (20 %) podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy konania vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 349,87 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013