znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 401/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len,,krajský súd“) č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 3. júla 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume 663,88 €, ktorý   spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných splátkach   po   108,21   €.   Pretože   dlžník   neuhradil   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok, sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkom začala rozhodcovské   konanie   pred   rozhodcovských   súdom,   výsledkom   ktorého   bolo   vydanie rozhodcovského nálezu, ktorý sa stal 18. júna 2009 vykonateľný.

Následne bol 22. júla 2009 súdnemu exekútorovi podaný návrh na výkon exekúcie, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len,,okresný súd“) 3.   septembra   2009   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 61 Er/1817/2009-18   z   11.   januára   2011   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V   ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr. IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011 nadobudlo právoplatnosť 30. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje   svoje   výhrady   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   19   CoE   206/2011-29 z 12. mája 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   krajský   súd   potvrdil zastavenie   už   prebiehajúceho   exekučného   konania   bez   toho,   aby   sa   sťažovateľka   mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský súd   rozhodujúci   v   rámci   exekučného   konania   o   odvolaní   proti   prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovský nález).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, určenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie   okresného   súdu   o   zastavení   exekučného   konania   ako   vecne   správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd svoje uznesenie č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011, ktorým potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie č. k. 61 Er/1817/2009-18 z 11. januára 2011, odôvodnil takto:

«Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného sudu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Odvolací   súd   preskúmal   všetky   rozhodujúce   námietky,   ktoré   boli   v   odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.

K   námietke   oprávneného   o   aplikácii   smernice   Rady   93/13/EHS   z   05.   04.   1993 v danej veci, keď smernice vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho systému, uvádza, že podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia.   Smernica   Rady   93/13/EHS   z   05.   04.   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   bola   implementovaná   do   Slovenského   právneho   poriadku dňom 01. 04. 2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02. 03. 2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny predpis,   do   ktorého   bola   táto   smernica   implementovaná.   Pokiaľ   ide   o   námietku oprávneného,   že   súd   prvého   stupňa   skúmal   rozhodcovský   rozsudok   už   pri   rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kedy uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní.   Keďže   súd   je   oprávnený   v   každom   štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vyporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.»

Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa stotožnil aj s posúdením možnosti zastavenia exekučného konania, ktoré odporuje dobrým mravom, a s právnym názorom na výšku úroku z omeškania   okresného   súdu   namietaného sťažovateľkou   v jej   odvolaní,   keď   v uznesení č. k. 61 Er/1817/2009-18 z 11. januára 2011 okresný súd uviedol:

„Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Rozhodcovský   rozsudok   síce   nadobúda   účinky   rozsudku   súdu,   ale   zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané rozhodcom nevymohlo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. Teda ak je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej   zmluvy,   ktorý   vzťah   teória   a prax   navyše   označujú   za   fakticky   nerovný, nevyvážený,   nemali   by   byť   žiadne   pochybnosti   o tom,   že   takáto   zmluvná   podmienka   sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou   bola   samotná   rozhodcovská   doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd   zastaví   exekúciu   v celom   rozsahu,   ak   exekučným   titulom   je   rozhodcovský rozsudok   rozhodcu   alebo   rozhodcovského   súdu,   ktorý   svoju   právomoc   odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice – postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.

Predpisy   hmotného   práva   platia   aj   pre   rozhodcovské   konanie   z hľadiska rozhodovania vo veci samej a preto aj rozhodca bol povinný aplikovať zák. č. 250/2007 Z. z.   a Smernicu   Rady   93/13/EHS   z 05.   04.   1993.   V predmetnom   exekučnom   titulu   však konajúci rozhodca tieto právne predpisy nerešpektoval keď akceptoval 0,25 % denný úrok (91,25 % p. a.), ktorý je tak isto neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žiadnym spôsobom sa   nevyporiadal   s vylúčením   právnych   predpisov   zameraných   na   ochranu   spotrebiteľa, a tým   vlastne   porušil   kogentné   predpisy   určené   na   ochranu   spotrebiteľa.   Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonník alebo tzv. úver ako   absolútny   obchod   pritom   nie   je   žiadnou   prekážkou   na   aplikáciu   všeobecných ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   medzi   ktoré patria aj   ust.   § 52   a nasl.   týkajúce   sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v ňom v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 61 Er/1817/2009-18 z 11. januára 2011 o zastavení exekúcie. Pričom prvostupňový súd svoje rozhodnutie č. k. 61 Er/1817/2009-18 z 11. januára 2011 v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania založil na § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu, podľa ktorého „exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona“.

Krajský súd a aj okresný súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný [pretože bol toho názoru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase uzatvorenia zmluvy neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,   pretože   spôsobovala   hrubý   nepomer   v   právach   a   povinnostiach   medzi oprávneným   a   povinným   v   neprospech   povinného,   čím   boli   splnené   podmienky na zastavenie   exekúcie   podľa   §   45   ods.   1   písm.   c)   a   ods.   2   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom   konaní   v znení   neskorších   predpisov]   a   nedostatok   tejto   vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   Exekučného   poriadku,   zákona   č.   258/2001   Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   v   znení neskorších   predpisov   v znení platnom v relevantnom čase, zákona   č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, ktorý   v   rozsudku   sp.   zn. 3 Cdo/164/1996   z   27.   januára 1997   publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude   exekúcia   podľa   titulu,   ktorý   tieto požiadavky   nespĺňa, aj napriek tomu   nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu nesignalizuje neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 206/2011-29 z 12. mája 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   To   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré   považuje za nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom   alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011