znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 401/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   Ď.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T/104/2004 a jeho uznesením zo 6. marca 2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní   vedenom pod sp. zn. 1Tos/19/2006 a jeho uznesením z 12. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. augusta 2010 doručená sťažnosť Ing. P. Ď., Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 T/104/2004   a jeho   uznesením zo 6. marca   2006   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos/19/2006 a jeho uznesením z 12. apríla 2006.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   v   trestnej   veci   sp.   zn.   5   T/104/2004   vedenej   na okresnom súde podal 11. mája 2005 námietku zaujatosti proti predsedovi senátu JUDr. J. M. z dôvodov podľa § 30 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb.   o trestnom konaní súdnom v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   pričom   toto   podanie   doplnil 10. augusta 2005. Okresný súd uznesením zo 6. októbra 2005 rozhodol podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku   tak, že JUDr. J. M. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos/148/2005 zo 7. februára 2006 toto uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu.

O námietke zaujatosti okresný súd opakovane rozhodol uznesením sp. zn. 5 T 104/04 zo 6. marca 2006, tak že JUDr. J. M. nevylúčil z prerokúvania tejto veci, pričom rozhodol podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos/19/2006 z 12. apríla   2006   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 5 T 104/04 zo 6. marca 2006.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:„Krajský   súd   v   odôvodnení   vyššie   uvedeného   uznesenia   „pripúšťa,   že   námietky sťažovateľa o nesprávnom použití § 31 ods. 2 TP sú opodstatnené". Zároveň však dodáva, že   zrejme   došlo   k   omylu   predsedu   senátu...   V   danej   veci   nešlo   o   omyl   vo   vyhotovení uznesenia, uznesenie bolo takto už vyhlásené a krajský súd napriek tomu zamietol moju sťažnosť a potvrdil, že sudca M. môže byť vo veci zapisovateľom.

O námietke sťažovateľa, že sudca M. je v tejto trestnej veci zaujatý z dôvodov podľa § 30 ods. 1 TP však doposiaľ nebolo rozhodnuté, ba dokonca priložený dôkaz, nahrávka vyjadrenia sudcu M. na CD, spracovaná a poskytnutá sťažovateľovi T., nebol nikdy ani otvorený,   hoci   oba   senáty   sa   „dôsledne"   zaoberali   mojím   podnetom   a   následnou sťažnosťou.

O   tom,   že ani   jeden   z   konajúcich   súdov   nerozhodoval   o   mnou   dňa   11.   5.   2005 vznesenej námietke zaujatosti, svedčí aj skutočnosť, že všetky doterajšie rozhodnutia boli prijaté bez písomného vyjadrenia namietaného sudcu.

Okresný súd porušil právo sťažovateľa na prejednanie námietky zaujatosti predsedu senátu v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov tým, že o tejto námietke do dnešného dňa nerozhodol.

Krajský   súd   významnou   mierou   prispel   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na prejednanie námietky zaujatosti predsedu senátu okresného súdu v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov tým, že jeho rozhodnutím vyvolal dojem, že o námietke sťažovateľa je právoplatne rozhodnuté.

Oba konajúce súdy doterajším postupom porušili práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,   čl.   48   ods.   1   Ústavy   SR   na   prejednanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom a zákonným   sudcom   tým,   že   v   doterajšom   konaní   nezabezpečili   predloženie   písomného vyjadrenia namietaného sudcu, a napriek tomu sa pokúšali rozhodovať o jeho nezaujatosti. Takýto   postup   je   v   rozpore   s   nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. III. ÚS 202/02, zo 16. marca 2004.

V dôsledku popísaného postupu oboch súdov do dnešného dňa nie je rozhodnuté o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti predsedu senátu Okresného súdu Bratislava 1 JUDr. J. M.“

Na základe týchto skutočností navrhuje sťažovateľ, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava 1 porušil právo Ing. P. Ď. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 Ústavy SR tým, že doposiaľ nerozhodol o ním dňa 11. 5. 2005 vznesenej námietke zaujatosti predsedu senátu   Okresného   súdu   Bratislava   1   JUDr.   J.   M.,   ako   aj   tým,   že   v doterajšom   konaní nezabezpečil predloženie písomného vyjadrenia namietaného sudcu.

Okresný   súd   Bratislava   1   je   povinný   zaplatiť   Ing.   P.   Ď.   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   10000,-   EUR   (slovom   desaťtisíc   EUR)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave porušil právo Ing.   P.   Ď.   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 Ústavy SR tým, že nezanedbateľne prispel k nerozhodnutiu o ním dňa 11. 5. 2005 vznesenej námietke zaujatosti predsedu senátu Okresného súdu Bratislava 1 JUDr. J. M. a k nezabezpečeniu predloženia písomného vyjadrenia namietaného sudcu.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   zaplatiť   Ing.   P.   Ď.   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   10000,-   EUR   (slovom   desaťtisíc   EUR)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ing. P. Ď. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia a náhradu trov konania do 15 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je subsidiárna. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je   a   ani   z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T/104/2004 a jeho uznesením zo 6. marca 2006, ktorým rozhodol, že podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku predseda senátu   JUDr.   J.   M.   nie   je   vylúčený   z   prerokúvania   trestnej   veci   sťažovateľa   vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T/104/2004, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať napadnutý postup a uznesenie okresného súdu, pretože ich preskúmal na základe sťažnosti podľa Trestného poriadku krajský súd, ktorý uznesením sp. zn. 1 Tos/19/2006 z 12. apríla 2006 sťažnosť sťažovateľa podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   postupu a rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   z   ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   preto   podstatné   a   určujúce   len preskúmanie postupu a uznesenia krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ktorý sa týka postupu a uznesenia krajského súdu, vyplýva, že jej podstatou je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu uvedeným v napadnutom uznesení. Sťažovateľ namieta, že krajský súd „významnou mierou prispel k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   námietky   zaujatosti   predsedu   senátu okresného súdu v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov tým, že jeho rozhodnutím vyvolal   dojem,   že   o   námietke   sťažovateľa   je   právoplatne   rozhodnuté“,   a   tiež   že „oba konajúce súdy doterajším postupom porušili práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom a zákonným sudcom tým, že v doterajšom konaní nezabezpečili predloženie písomného vyjadrenia namietaného sudcu, a napriek tomu sa pokúšali rozhodovať o jeho nezaujatosti.“. Ústavný súd sa preto sústredil   na   posúdenie   postupu   a   uznesenia   krajského   súdu   z   hľadiska   jeho   ústavnej udržateľnosti a akceptovateľnosti podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu môže ísť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a   základných   slobodách.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

  Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru (aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku   z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Krajský súd rozhodoval na základe sťažnosti sťažovateľa podanej podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, v ktorej namietal, že okresný súd vo výroku napadnutého uznesenia nesprávne použil § 31 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého sa rozhoduje o zaujatosti   zapisovateľa,   pričom   predmetom   námietky   je   zaujatosť   predsedu   senátu. V odôvodnení   uznesenia krajský   súd   poukázal na to,   že sťažovateľ   námietku   zaujatosti „... odôvodnil tým, že JUDr. J. M. vyhlásil na zázname, ktorý bol zverejnený v televízii M., že môže mať aj pätnásť svedkov, aj tak mu neuverí. Okrem toho, v zápisniciach z hlavného pojednávania   nie   sú   uvedené   podstatné   skutočnosti,   ktoré   sa   na   pojednávaní   odohrali, sudca vytýčil hlavné pojednávanie napriek tomu, že obžaloba nespĺňala základné znaky obžaloby,   v   odôvodnení   rozsudku   uviedol   dôkazy,   ktoré   neexistujú.   Preniesol   svoj nepriateľský postoj na jeho manželku a okrem toho v rozsudku prejavil účelovosť výkladu jeho tvrdení. V ďalšom namietal, že nebol poučený o všetkých svojich právach a pri ústnom odôvodňovaní rozsudku mu vyčítal, že si opakovane uplatňoval svoje ústavné práva. Na   základe   vznesenej   námietky   obžalovaného   predseda   senátu   napadnutým uznesením v zmysle § 31 ods. 2 Tr. por. (správne mal byť uvedený ods. 3) vyslovil svoju nezaujatosť.

...svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že napriek vzneseným námietkam obžalovaného sa necíti byť vo veci zaujatý, obžalovaného pozná len ako účastníka konania a prišiel s ním do styku len v rámci prejednávania trestných vecí.“.

Krajský   súd   konštatoval,   že „účelom uvedeného ustanovenia v prípade sudcu je zaistiť, aby sa na rozhodovaní nepodieľal ten sudca, ktorý má k prejednávanej veci, alebo k vyššie vymedzenému okruhu osôb taký vzťah, ktorý môže objektívne vzbudiť pochybnosť o jeho spôsobilosti rozhodovať nestranne. Postup v zmysle tohto zákonného ustanovenia prichádza do úvahy len vtedy, keď je existencia vyššie uvedeného vzťahu preukázaná. Čo sa týka námietok obžalovaného na nesprávne použitie § 31 ods. 2 Tr. por., možno pripustiť, že sú   opodstatnené.   Tu   došlo   zrejme   k   omylu   predsedu   senátu.   Napriek   tomu   nesprávne použitie tohto zákonného ustanovenia zo strany predsedu senátu nemá žiadny vplyv na spochybnenie   jeho   nezaujatosti   v   prejednávanej   veci.   Ostatné   námietky   obžalovaného, vznesené písomne po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku dňa 11. 5. 2005, budú predmetom prieskumnej   povinnosti   v   odvolacom   konaní   krajského   súdu   a   z   týchto   nemožno   bez ďalšieho vyvodiť záver o zaujatosti predsedu senátu voči obžalovanému.“.

Na základe týchto skutočností krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   1   Tos/19/2006   z   12.   apríla   2006 poukázal na dôvody, pre ktoré okresný súd rozhodol, že predseda senátu JUDr. M. nie je vylúčený z prerokúvania predmetnej trestnej veci, pričom konštatoval, že skutočnosti podľa §   30 ods.   1 Trestného   poriadku,   ktoré   by odôvodňovali vylúčenie JUDr.   M. z úkonov trestného konania, preukázané neboli. Zaoberal sa námietkou sťažovateľa v jeho sťažnosti podľa Trestného poriadku a konštatoval, že zrejme omylom došlo k nesprávnej aplikácii § 31 ods. 2 Trestného poriadku, táto skutočnosť však nijako nespochybňuje nezaujatosť JUDr. M..   Uviedol,   že   ďalšie   námietky   sťažovateľa   môžu   byť predmetom   preskúmania v odvolacom   konaní a ako také nemajú vplyv na zaujatosť sudcu   v prerokúvanej veci. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o porušení čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Krajský súd pri vyslovení svojho právneho názoru interpretoval relevantné právne predpisy ústavne konformným   spôsobom,   čím   je   vylúčená   arbitrárnosť   alebo   zjavná   neodôvodnenosť predmetného   uznesenia.   O   svojvôli   (arbitrárnosti)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd   žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým krajský súd   dospel. Závery krajského   súdu   a   jeho   rozhodnutie   nemožno   z   ústavného   hľadiska   považovať za neudržateľné a neospravedlniteľné.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným   súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Pokiaľ ide o nesprávne uvedenie § 31 ods. 2 Trestného poriadku vo výroku uznesenia okresného   súdu,   táto   skutočnosť   sama   osebe   neznamená   ústavnú   neudržateľnosť a arbitrárnosť predmetného rozhodnutia a neznamená porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu a krajského súdu je zrejmé, že obidva súdy sa s námietkou zaujatosti sťažovateľa proti predsedovi senátu JUDr. M. vyrovnali ústavne   konformným   spôsobom.   Z   odôvodnení   predmetných   rozhodnutí   vyplýva,   že okresný súd aj krajský súd hodnotili osobu predsedu senátu JUDr. M. z hľadiska kritérií podľa   §   30   ods.   1   Trestného   poriadku,   vzhľadom   na   obsah   námietky   zaujatosti   teda hodnotili vzťah JUDr. M. k prerokúvanej veci a k osobe sťažovateľa. Je zrejmé, že napriek nesprávnemu   odkazu   na   §   31   ods.   2   Trestného   poriadku   všeobecné   súdy   nehodnotili zaujatosť   zapisovateľa.   Všeobecné   súdy   sa   náležitým   spôsobom   zaoberali   námietkou zaujatosti sťažovateľa, hodnotili osobu, proti ktorej táto námietka smerovala, a vyhodnotili relevantné zákonné kritériá.

Neobstojí ani názor sťažovateľa, podľa ktorého uvedením nesprávneho § 31 ods. 2 Trestného   poriadku   vzniká   stav,   ako   keby   o   jeho   námietke   zaujatosti   nebolo   vôbec rozhodnuté,   čím   mali   vzniknúť   aj   neodôvodnené   prieťahy   v   prerokovaní   a   rozhodnutí o námietke   zaujatosti.   Sťažovateľ   podal   námietku   zaujatosti   11.   mája   2005,   doplnil   ju podaním z 10. augusta 2005. Okresný súd o námietke prvýkrát rozhodol 6. októbra 2005, krajský súd rozhodol   7.   februára 2006, okresný súd rozhodol   druhýkrát 6. marca 2006 a krajský súd 12. apríla 2006. Z uvedeného je zrejmé, že všeobecné súdy sa námietkou sťažovateľa zaoberali, rozhodovali o nej. Konanie a rozhodovanie o námietke zaujatosti bolo plynulé a postup všeobecných súdov nesignalizuje možnosť vysloviť, že v konaní došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní, a tým ani možnosť vysloviť porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ tiež namieta, že všeobecné súdy porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že o námietke zaujatosti rozhodovali bez toho, aby zabezpečili písomné vyjadrenie namietaného sudcu. Sťažovateľ uviedol, že takýto postup je v rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 202/02 zo 16. marca 2004.

Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 202/02 zo 16. marca 2004 uviedol, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj „zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu   (I.   ÚS   26/94).“. V   predmetnej   veci   ústavný   súd   vyslovil,   že „k   porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo predovšetkým tým, že senát rozhodol bez písomných vyjadrení členov senátu k námietke zaujatosti, ako aj ďalšími procesnými chybami v namietanom konaní.“.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 202/02 hodnotil prerokovanie a rozhodnutie o námietke zaujatosti účastníka konania podľa § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je vyjadrenie namietaného sudcu potrebné, pretože od toho závisí, či predseda súdu pridelí vec inému sudcovi podľa rozvrhu práce, alebo vec s vyjadrením sudcu predloží nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

V   prípade   sťažovateľa   ide   o   trestné   konanie,   preto   postup   pri   prerokovaní a rozhodnutí o námietke zaujatosti upravuje § 30 a § 31 Trestného poriadku. Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku v ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených v § 30 Trestného poriadku rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú, a to aj bez návrhu. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát. Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je prípustná sťažnosť, ktorá nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania. Podľa § 31   ods.   5   Trestného   poriadku   o sťažnosti   rozhoduje   orgán   bezprostredne   nadriadený orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Z uvedených ustanovení Trestného poriadku je zrejmé,   že   mechanizmus   prejednania   námietky   zaujatosti   smerujúcej   proti   sudcovi a rozhodnutia o nej nepredpokladá získanie osobitného písomného vyjadrenia sudcu, proti ktorému   námietka   zaujatosti   smeruje.   Tento   postup   je   daný   tým,   že   na   prerokovaní námietky a rozhodnutí o nej sa v prvom stupni priamo podieľa namietaný sudca. Takto vo veci rozhodujúci senát nevyhnutne získa vyjadrenie namietaného sudcu k skutočnostiam uvedeným v námietke zaujatosti počas porady, ktorá predchádza rozhodnutiu o námietke zaujatosti.   V prípade,   ak   vo   veci   bude   rozhodovať   bezprostredne   nadriadený   orgán   na základe   sťažnosti   podľa   §   31   ods.   5   Trestného   poriadku,   tento   orgán   získa   stanovisko namietaného sudcu z odôvodnenia rozhodnutia o námietke zaujatosti, ktoré preskúmava. Na základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   prípade   sťažovateľa   bol dodržaný postup predpokladaný v § 30 a v § 31 Trestného poriadku.  

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   postupom a rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej smeruje proti rozhodnutiu a postupu krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť   12.   apríla   2006   v   súlade   s   §   140   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku. Sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   v   auguste   2010,   teda   zjavne   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu bolo možné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako podanú oneskorene.  

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010