znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 401/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   L.   a V.   L.,   obaja   bytom   N.,   zastúpených advokátom Mgr. M. M., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 7 C 391/04 z 21. mája 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 431/2008 z 27. januára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. L. a V. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2009 doručená sťažnosť Ing.   A. L. a V. L., obaja bytom N. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. M. M., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 391/04 z 21. mája 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 431/2008 z 27. januára 2009.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   doručenou   okresnému   súdu 3. novembra 2004 sa sťažovatelia domáhali určenia neplatnosti jednak zmluvy o pôžičke uzatvorenej 15. mája 2003 medzi nimi a RNDr. B. N., B. (ďalej len „žalovaná“), ako aj notárskej zápisnice č. N 56/2003, Nz 36772/2003 z 15. mája 2003 spísanej na Notárskom úrade B., a to v časti týkajúcej sa istiny v sume 3 319,39 € (100 000 Sk).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 391/04 z 21. mája 2008 návrh sťažovateľov zamietol   a   súčasne   im   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalovanej   náhradu   trov   konania.   Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom   sp.   zn.   14   Co   431/2008   z 27.   januára   2009   rozhodol   tak,   že   prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľov „Prvostupňový   súd   rovnako   tak   súd   odvolací v predmetnom konaní rozhodli vo veci podnecovateľov v I. a II. rade o určenie neplatnosti nesprávne   a   v   rozpore   s   príslušnou   zákonnou   úpravou,   keď   sa   náležite   nezaoberali inštitútom   naliehavého   právneho   záujmu,   jeho   aplikáciou   a   právnou   opodstatnenosťou v predmetnej veci.“.

Sťažovatelia okrem iného v sťažnosti uvádzajú:„Vážne pochybil súd, ak právny úkon ex officio neposudzoval ako absolútne neplatný pre rozpor so zákonom. Tvrdíme, že bolo porušené trestné právo a že pri navýšení 300.000,- Sk o 100.000,- Sk za dohodnutú dobu ide o úžerné plnenie a najmenej nepriamy úmysel z hľadiska   zavinenia   tu   na   strane   žalovanej   existoval.   Ak   nepostačovalo   súdu   písomné vyhlásenie, mal sa náležite podľa § 120 ods. 1 O. s. p. in fine zaoberať výsluchom svedka. Podnecovatelia podcenili právny význam 100.000,- Sk, ale len kvôli obrovským úrokom z omeškania (niekoľko sto percent p. a.).“

Podľa sťažovateľov:

„Vydaniu   rozsudkov   Okresného   súdu   Bratislava   IV   zo   dňa   21.   05.   2008, č. k. 7 C 391/04 a Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 1. 2009, č. k. 14 Co 431/2008 predchádzalo porušenie základných ústavných práv podnecovateľov v I. a II. rade najmä:

- Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na konanie a rozhodovanie súdu v súlade so zákonom

- Podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 Listiny na konanie a rozhodovanie podľa zákona a v tej súvislosti najmä § 1, 2, 3, 6, § 153 ods. 1 O. s. p.... Súd pochybil aj skutkovo aj právne v súlade s § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV z vlastnej iniciatívy založil svoje rozhodnutie na takých skutočnostiach a dôvodoch, ktoré podnecovatelia nemohli ani predvídať, ani reagovať na ne spontánne vo svojich stanoviskách, ani sa iným spôsobom brániť.“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:„Právo podnecovateľa v I. a II. rade podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky konaním   a   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Bratislava   IV   zo   dňa   21.   05.   2008, č. k. 7 C 391/04 a Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 1. 2009, č. k. 14 Co 431/2008 boli porušené.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v   tomto   prípade   zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto v danej veci predbežne prerokoval sťažnosť len   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   tých   práv,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 1, čl. 2 a čl. 144 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 2, čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ktoré   sťažovatelia   uvádzajú   v texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   v   súlade   s   doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľov (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

K porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v predmetnej veci malo dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 391/04 z 21. mája 2008 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 431/2008 z 27. januára 2009.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 7 C 391/04 z 21. mája 2008

Vo   vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, v danom prípade nemá právomoc preskúmavať toto rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup, ako aj rozhodnutie v predmetnej veci bol na základe odvolania sťažovateľov oprávnený a aj povinný preskúmať krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 391/04 z 21. mája 2008 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 14 Co 431/2008 z 27. januára 2009

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhali   vyslovenia   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   aj   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 14 Co 431/2008 z 27. januára 2009.

Z informácie poskytnutej ústavnému súdu okresným súdom vyplynulo, že namietaný rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C 391/04   z   21.   mája 2008   v   spojení   s rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   14   Co   431/2008   z   27.   januára   2009   nadobudol   právoplatnosť 6. marca 2009.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Vzhľadom na dátum nadobudnutia právoplatnosti označených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu (6. marec 2009) a dátum doručenia sťažnosti (9. september 2009) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009