znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 401/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti T. P., R., M. P., R., a A. A., T., zastúpených advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE/13/2008 a jeho uznesením z 13. mája 2008 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti T. P., M. P. a A. A. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2008   doručená   sťažnosť   T.   P.,   R.,   M.   P.,   R.,   a A.   A.,   T.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE/13/2008 a jeho uznesením z 13. mája 2008.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:„I. Sme účastníkmi exekučného konania, ktoré sa vedie u súdneho exekútora Mgr. E. B. so sídlom v K. ako povinní, ktorí sme podaním zo dňa 9. 1. 2007 vzniesli námietky voči exekúcii. Uvedené námietky OS v Rožňave ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 7. 1. 2008 sp. zn. 8 Er 587/2006 zamietol s poučením že proti tomuto rozhodnutiu súdu (ktoré vydal nie sudca, ale vyšší súdny úradník) máme možnosť podať odvolanie. Riadiac sa týmto poučením, ale aj platnými právnymi predpismi SR, napadli sme toto rozhodnutie odvolaním, o ktorom súd KS v Košiciach ako súd odvolací uznesením sp. zn. 5 CoE/13/2008 zo dňa 13. 5. 2008 rozhodol tak, že ho odmietol majúc za to, že odvolanie v posudzovanej veci nie je prípustné.

Nazdávame sa, že týmto rozhodnutím porušovateľ odňal nám možnosť konať pred súdom najmä preto, lebo podľa nášho názoru tak, ako to vyplýva aj z poučenia súdu prvého stupňa,   odvolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   súdu,   ktoré   vydal   jeho   vyšší súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ.   Keďže   v danom   prípade   šlo   o rozhodnutie odvolacieho   súdu,   nebolo   možné   proti   nemu   podať   odvolanie   či   iný   riadny   prípadne mimoriadny opravný prostriedok a preto nemáme inú možnosť, ako sa nápravy domôcť, než práve podaním tejto ústavnej sťažnosti.

II. Z uvedených dôvodov sme presvedčení o tom, že v našom prípade bolo naše právo na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 a nasl. Ústavy SR porušené rozhodovacou činnosťou porušovateľa,   ktorý   miesto   vecného   prejednania   nášho   odvolania   toto   bezdôvodne odmietol. Okrem toho tým, že sme pre uvedený postup nemohli preukázať naše tvrdenia na nezávislom súde, vznikla nám aj nemajetková škoda, ktorá vyplýva práve z povahy veci a preto sa týmto podaním domáhame i finančného zadosťučinenia, pričom si myslíme, že by vzhľadom na okolnosti prípadu jeho výška mohla byť ustálená sumou po 20. 000,- Sk pre každého z nás.

III.   Z uvedených   dôvodov   v prvom   rade   navrhujeme   vydať   uznesenie,   ktorým   by Ústavný súd SR tento náš podnet prijal na ďalšie konanie a potom navrhujem vydať nález, ktorým by ÚS SR vyslovil, že KS v Košiciach v konaní sp. zn. 5 CoE/13/2008 porušil naše právo   na   súdnu   ochranu   upravené   v čl.   46   a nasl.   Ústavy   SR,   zrušil   by   uznesenie   KS v Košiciach   zo   dňa   13.   5.   2008   a tomuto   by   prikázal   o veci   znovu   konať   a rozhodnúť, zaviazal by ho k povinnosti nahradiť nám nemajetkovú ujmu v sume po 20.000,- Sk titulom primeraného   finančného   zadosťučinenia   pre   každého   z nás   osobitne   do   3   dní   od právoplatnosti a zároveň by porušovateľa zaviazal k povinnosti nahradiť všetky trovy tohto konania v rovnakej lehote, ktorých výška bude uvedená v písomnom vyhotovení samotného nálezu.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sťažovatelia   19.   septembra   2008   priložili k sťažnosti   rozhodnutie   Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 8 Er/587/2006-66 zo 7. januára 2008, ako aj namietané rozhodnutie krajského súdu č. k. 5 CoE/13/2008-77 z 13. mája 2008.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením č. k. IV. ÚS 401/08-8 zo 16. decembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 23. januára 2009 vyzval právneho zástupcu   sťažovateľov   a predsedu   krajského   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   krajského   súdu   súčasne   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny   zástupca   sťažovateľov   v odpovedi   na   výzvu   ústavného   súdu   listom z 3. februára 2009 (doručeným ústavnému súdu 9. februára 2009) oznámil, že netrvá na ústnom   pojednávaní.   Pretože   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   od   ústneho   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od tohto pojednávania upustil.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľov z 26. februára 2009   (sp.   zn.   1   SprV/85/2009,   doručené   ústavnému   súdu   3.   marca   2009)   okrem   iného uviedol:

«... Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 13. 5. 2008 č. k. 5 CoE 13/2008-77 odmietol odvolanie povinných (v 1. – 3. rade).

Rozhodnutie po citácii § 50 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 201 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a § 202 ods. 1, 2 O. s. p. odôvodnil tým..., že proti uzneseniu, ktorým boli zamietnuté námietky povinných proti   exekúcii,   ako   aj   trovám   (správne   predbežným   trovám)   exekúcie   odvolanie   nie   je prípustné. Z tohto dôvodu podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. (správne malo byť § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.) odmietol odvolanie povinných.

Uvedené   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   je   právoplatné   a tak   nám neprislúcha posudzovať zákonnosť (ani ústavnosť) tohto uznesenia.

V sťažnosti sťažovateľa sa „nazdávajú“, že Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uvedeným uznesením im odňal možnosť konať pred súdom. Keďže ide o rozhodnutie odvolacieho   súdu,   nebolo   možné   proti   nemu   podať   odvolanie,   či   iný   riadny   prípadne mimoriadny opravný prostriedok, a preto nemajú inú možnosť ako sa nápravy domôcť, než práve podaním tejto ústavnej sťažnosti.

Dovoľujeme si nesúhlasiť s názorom sťažovateľov, že nemali inú možnosť, ako sa nápravy domôcť.

Je pravdou, že proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie povinných nie je prípustné odvolanie.

Sťažovatelia ale mali možnosť domôcť sa nápravy podaním dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Podľa § 237 písm. f) O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Keď sťažovatelia mali za to, že im odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom, mali možnosť využiť tento mimoriadny opravný prostriedok.

Totiž   výskyt   uvedenej   procesnej   rady   je   vždy   zo   zákona   dôvodom   zakladajúcim prípustnosť   dovolania   a aj   dôvodom,   pre   ktorý   dovolací   súd   napadnuté   rozhodnutie odvolacieho súdu (vždy) musí zrušiť, lebo rozhodnutie vydané v takom konaní namôže byť považované   za   správne.   V tomto   smere   dovoľujeme   si   poukázať   na   vzácne   jednotnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 166/2006 z 30. 1. 2007, 4 Cdo 275/2005 z 26. 1. 2006, 1 Cdo 199/2007 z 14. 10. 2008, 4 Cdo 79/2008 z 21. 5. 2008 etc. Sťažovatelia tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužili. Z toho dôvodu navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietnuť.».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu   poskytnutá   ochrana   v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy uznesením   krajského súdu   č.   k.   5 CoE/13/2008-77 z 13. mája 2008, ktorým tento súd odmietol ich odvolanie proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 8 Er/587/2006-66, EX 329/2006 zo 7. januára 2008, ktorým vyšší súdny úradník zamietol námietky sťažovateľov (povinných v 1., 2. a 3. rade) proti exekúcii, ako aj námietky sťažovateľov proti trovám exekúcie. Odvolanie síce sťažovatelia podali, ale to bolo odvolacím súdom   odmietnuté nie po meritórnom posúdení veci, ale z procesných   dôvodov,   že   proti   rozhodnutiu   o námietkach   exekúcie   podľa   §   50   zákona č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   je   odvolanie neprípustné.   Pritom   uznesenie   okresného   súdu   obsahovalo   poučenie,   podľa   ktorého odvolanie je prípustné. Okresný súd si bol vedomý toho, že v predmetnej veci rozhodol vyšší súdny úradník, a tak treba postupovať v súlade s čl. 142 ods. 2 ústavy. V tomto zmysle naformuloval aj poučenie svojho rozhodnutia.

V napadnutom uznesení č. k. 5 CoE 13/2008-77 z 13. mája 2008, ktorým krajský súd rozhodol,   že   odmieta   odvolanie   povinných   (sťažovateľov),   krajský   súd   vyslovil   takýto právny názor:

„Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, čo umožnilo ust. § 214 ods. 2 písm. c), lebo odvolanie smeruje len proti uzneseniu, a zistil, že je potrebné odmietnuť odvolanie povinných 1., 2. a 3.

S poukazom na § 50 zák. č. 233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, môže povinný vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada   hotových   výdavkov   a náhrada   za   stratu   času   pri   vykonaní   exekúcie   (§   196). Oprávnený   a exekútor   majú   nárok   na   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   vymáhanie nároku.

Podľa   §   201   ods.   1,   2   Exekučného   poriadku   predbežné   trovy   exekúcie   určuje exekútor podľa osobitného predpisu v upovedomení o začatí exekúcie.

Účastník konania môže vzniesť u exekútora do 3 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti trovám exekúcie. O námietkach rozhoduje súd (§ 45). Proti rozhodnutiu súdu o námietkach proti trovám exekúcie nie je prípustné odvolanie.... Odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona,   ak   tento   osobitný   zákon   neustanovuje   inak,   a ani   proti   uzneseniu   v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

V poznámkach   k   textu   Občianskeho   súdneho   poriadku,   zák.   č.   99/1963   Zb., poznámka č. 31 uvádza zákon Národnej rady Slovenskej republiky 233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

Pretože ani z ust. § 50 Exekučného poriadku, zák. č. 233/95 Z. z. nevyplýva možnosť, aby povinní mohli podať odvolanie proti výroku, ktorým námietky povinných proti exekúcii boli   zamietnuté,   a ďalej v ust.   § 201 ods.   1   Exekučného poriadku   je priamo   zakotvené v tomto ustanovení, že proti rozhodnutiu súdu o námietkach proti trovám exekúcie nie je prípustné odvolanie, povinní nemôžu podľa zákona podať odvolanie a bolo potrebné preto ich odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa so zreteľom na znenie ust. § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. odmietnuť.

Ust.   §   218   ods.   1   písm.   b)   O.   s.   p.   v aktuálnom   znení   uvádza,   že   odvolací   súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Na podanie odvolania v riešenej veci vzhľadom na obidva výroky uznesenia súdu prvého stupňa, nie sú oprávnení povinní v 1., 2. a 3. rade.

Odvolací   súd   nerozhodoval   o náhrade   trov   odvolacieho   konania   s poukazom   na § 224 ods. 1 a § 151 O. s. p., o týchto rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí.“

Podľa sťažovateľov namietaným uznesením došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to k odňatiu ich práva konať pred súdom.

Podľa   čl.   142   ods.   2   druhej   vety   ústavy   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   štandardne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavne konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní o súlade   právnych   predpisov   sa   ústavný   súd   k tejto   zásade   vyjadril   takýmto   právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade   s ústavou   a medzinárodnými dohovormi podľa   čl.   11   ústavy   a druhý   výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou.“ (PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,   ak   pri   uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických osôb   alebo   právnických   osôb.   Všetky   orgány   verejnej   moci   sú   preto   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

Ústava je právny predpis najvyššieho stupňa. Z toho vyplýva, že ju tvoria (ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade všetky ostatné právne normy   obsiahnuté v právnych   predpisoch   nižšej   právnej   sily.   Ak   právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán verejnej moci, ktorý   ich   má   aplikovať,   uplatniť   (ústavnú)   právnu   normu   obsiahnutú   v ústave,   t.   j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily. Zásada prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej   normy   obsiahnutej   v právnom   predpise   nižšej   právnej   sily   je   v danom   prípade irelevantná, pretože v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú normu, alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise   nižšej   právnej   sily   tak,   aby   jej   uplatnenie   bolo   v súlade   s dotknutou   ústavnou normou.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom sledovaným v spojení   s čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení   s   čl.   142   ods.   2   ústavy   nikdy   konečným rozhodnutím vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám ako sudcom musí mať v zmysle ústavy minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania veci   nestranným a nezávislým sudcom uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj   pri   výklade   a aplikácii   zákonnej   úpravy   ustanovujúcej   oprávnenie   poverených zamestnancov súdu (vyšších súdnych úradníkov) rozhodovať v občianskom súdnom konaní (vrátane konania exekučného) a tiež pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 102/04) odňatím možnosti konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil   účastníkovi   realizáciu tých procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   dáva   (napr.   právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa vykonaným dôkazom   i k   právnej   stránke   veci   a pod).   Z obdobných   právnych   názorov   vychádza aj judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001 alebo sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000).

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Podľa názoru ústavného súdu   medzi namietaným nedostatkom postupu krajského súdu v konaní sp. zn. 5 CoE 13/2008 a jeho uznesením z 13. mája 2008 a odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska § 237 písm. f) OSP nie je taká absencia súvislosti, ktorá by vylučovala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu. Skutočnosť, že sa sťažovatelia neobrátili na dovolací súd, t. j. nepodali dovolanie, hoci boli povinní tak urobiť (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a podať ho teda   mohli   a   mali   (sťažovatelia   namiesto   toho   zvolili   sťažnosť   ústavnému   súdu), a uplatnenie princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov vylučuje, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľov vyhovel. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosti nevyhovel, o ich ďalších požiadavkách už nerozhodoval.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009