znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 401/04-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   februára   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní   o sťažnosti   JUDr.   Ladislava   Kuffu,   bytom   Ž.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. A. M., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1282/98, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   Ladislava   Kuffu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1282/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 18 C 1282/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr.   Ladislavovi   Kuffovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume   50 000 Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je Okresný   súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. JUDr.   Ladislavovi   Kuffovi   vracia   zaplatený   súdny   poplatok   v kolkových známkach v sume 1 000 Sk (slovom jedentisíc slovenských korún).

5. Daňovému úradu Žilina I ukladá, aby vrátil JUDr. Ladislavovi Kuffovi zaplatený súdny   poplatok   v kolkových   známkach   v sume   1 000 Sk   v lehote   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 401/04   z   8. decembra 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ladislava Kuffu, bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1282/98.

Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom napadnutého konania začatého 21. októbra 1998 podaním   žaloby   sťažovateľa   okresnému   súdu   je   nárok   na   zaplatenie   50 500 Sk s príslušenstvom z titulu plnenia z poistnej zmluvy.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 3500/05 z 24. januára 2005, ku ktorej pripojil aj vyjadrenie zákonného sudcu, ktorého obsahom bola táto chronológia procesných úkonov okresného súdu:

„Návrh v konaní 18 C 1282/98 bol podaný dňa 21. 10. 1998, dňa 23. 10. 1998 bol navrhovateľ   vyzvaný   na   predloženie   výpisu   z   OR (obchodného   registra,   pozn. ústavného súdu) odporcu, túto povinnosť si splnil, dňa 22. 02. 1999 bol vyžiadaný spis od Obvodného oddelenia PZ Žilina Východ a bol vyzvaný odporca na vyjadrenie k návrhu. Spis   bol   predložený   súdu   a   odporca   sa   vyjadril   k   návrhu.   Dňa   15. 01. 2001   bol   spis pridelený na rozhodovanie Mgr. Z. H., sudkyni OS Žilina.

Na základe Opatrenia č. 4 zo dňa 01. 10. 2004 k Rozvrhu práce Okresného súdu Žilina na rok 2004 veci v senáte 14 C boli pridelené sudcovi Okresného súdu v Žiline JUDr. V. K.

Od   22. 02. 1999   do   13. 01. 2005   sa   vo   veci   nekonalo,   dňa   13. 01. 2005   bolo vytýčené pojednávanie na deň 22. 03. 2005.

Od uvedeného dňa sa vo veci koná tak, aby nevznikali zbytočné prieťahy a vec mohla byť čo najskôr rozhodnutá.

Spôsobené prieťahy v konaní boli zapríčinené subjektívnymi skutočnosťami, a to najmä   zlým   zdravotným   stavom   sudkyne   JUDr. H.   ako   aj   jej   vážnymi   osobnými a rodinnými problémami“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   bola   27. januára 2005   ústavným   súdom   vyzvaná na zaujatie   stanoviska   k   vyjadreniu   okresného   súdu,   avšak   túto   možnosť   nevyužila. Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   4. februára 2005   právna   zástupkyňa   sťažovateľa oznámila, že sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho prejednania veci.

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v   prehľade   úkonov okresného súdu, ktorý tvoril prílohu k vyjadreniu predsedu okresného súdu z 24. januára 2005,   a   preto   ústavný   súdu   poukazuje   len   na   úkony   v   ňom   uvedené,   ktoré   považuje za preukázané. Pri celkovom posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a zohľadnil ďalšie okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je podľa   §   117   ods.   1   OSP povinný   robiť vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posudzovaného občianskoprávneho konania je nárok sťažovateľa na plnenie z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi predmetného konania. Z obsahu súdneho spisu, sťažnosti sťažovateľa a vyjadrenia okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej skutkovej alebo právnej zložitosti veci, a to   vzhľadom   na   to,   že   ide   o vec,   ktorá   patrí   do   štandardnej   rozhodovacej   agendy prvostupňových súdov. K právnej a faktickej zložitosti veci sa predseda okresného súdu nevyjadril.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo možné pripísať na jeho ťarchu v súvislosti so vznikom zbytočných prieťahov v konaní. Sťažovateľ podal okresnému súdu riadne spísaný návrh v súlade s § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 a 2 OSP, doložil potrebné dôkazy a uhradil súdny poplatok. Požadovaný výpis z obchodného registra ohľadom žalovanej doručil okresnému súdu v stanovenej lehote. V súhrne možno správanie sťažovateľa hodnotiť ako súčinnostné, ktoré neprispelo žiadnym spôsobom k predĺženiu celkovej doterajšej doby konania. Nie je mu teda možné vyčítať žiaden podiel na nečinnosti okresného súdu, čo však ani okresný súd vo svojom stanovisku k sťažnosti netvrdí.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetná   vec   sa   nachádza   na   okresnom   súde od 21. októbra 1998, t. j. ku dňu vydania tohto nálezu 6 rokov a 4 mesiace. Okresný súd počas celej tejto doby vykonal iba nasledujúce úkony:

- 23. októbra 1998 vyzval sťažovateľa na predloženie výpisu z obchodného registra ohľadne žalovanej,

- 22. februára 1999 vyzval žalovanú na vyjadrenie k pripojenej žalobe,

- 24. marca 1999 požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru Zvolen - východ o zapožičanie spisu sp. zn. ČTS: PZ-319/PPv-98,

- 20. januára 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 22. marec 2005.

Okresný súd vo veci samej počas doby presahujúcej viac ako 6 rokov nevykonal jediný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci   nachádzal,   a   preto   možno   konštatovať,   že   celé   napadnuté   konanie   je   poznačené nečinnosťou okresného súdu. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, posledný úkon okresného súdu   bol   urobený   20. januára 2005,   t. j.   už   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   argumentáciu   zákonného   sudcu   obsiahnutú vo vyjadrení okresného súdu z 24. januára 2005, podľa ktorej „spôsobené prieťahy v konaní boli   zapríčinené   subjektívnymi   skutočnosťami,   a   to   najmä   zlým   zdravotným   stavom sudkyne JUDr.   H.,   ako   aj   jej   Vážnymi   osobnými   a   rodinnými   problémami“.   V   súlade so stabilizovanou judikatúrou (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 61/03, IV. ÚS 137/04) ústavný súd konštatuje, že skutočnosti okresným súdom uvedené ako príčiny prieťahov v označenom konaní   (napr. dlhodobá   práceneschopnosť   konajúceho   sudcu)   nemôžu   byť   dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   18 C 1282/98,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk, ktorej výšku považoval „za primeranú ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch“. Okrem iného poukázal na skutočnosť, že stav právnej neistoty pretrváva už 6 rokov.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1282/98, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, dlhodobú nečinnosť okresného súdu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo po viac ako 6 rokoch jeho trvania právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   35   zákona   o ústavnom   súde   konanie   pred   ústavným   súdom   nepodlieha súdnym poplatkom. Vzhľadom   na to, že sťažovateľ zaplatil pri podaní sťažnosti súdny poplatok vo výške 1 000 Sk v kolkových známkch napriek tomu, že v danom konaní nemal povinnosť tak urobiť, ústavný súd podľa § 11 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) rozhodol o vrátení súdneho poplatku, ktorý sťažovateľ nebol povinný zaplatiť.

Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia ústavný súd zašle jeho rovnopis Daňovému úradu I, Žilina, ako príslušnému podľa trvalého pobytu sťažovateľa, ktorý mu zaplatený súdny poplatok vráti (§ 11 ods. 6 zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže ústavný súd v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd úspešnému sťažovateľovi   úhradu   trov   konania   nepriznal,   pretože   si   ju   právny   zástupca   neuplatnil a trovy konania ani nevyčíslil.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005