znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 400/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., K., zastúpenej AK P., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. P. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 K 42/2011 z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej AK P., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. P. P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 K 42/2011 z 25. októbra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 2 K 42/2011 z 22. júla 2011 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu P., a. s., K. (ďalej len „úpadca“), a za správcu podstaty bola ustanovená JUDr. Z. Š., L. (ďalej aj „správca“). Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 145/2011 z 28. júla 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „si ako veriteľ Úpadcu prihlásila do konkurzu Úpadcu svoje pohľadávky riadne a včas prihláškou, označenou poradovým číslom 1 až 20. Lehota na podávanie prihlášok uplynula dňa 12. 09. 2011...

Nakoľko   súd   ani   správca   nemajú   povinnosť   informovať   veriteľa,   či   je   jeho pohľadávka   zistená,   alebo   ostala   sporná,   spoločnosť   W.   v   záujme   zistenia   stavu prihlásených   pohľadávok   kontaktovala   v   priebehu   lehoty   na   popieranie   pohľadávok Správcu. Správca však do konca lehoty na popieranie pohľadávok nepodal k prihláseným pohľadávkam W. žiadne stanovisko. Deň po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok, t. j. dňa 13. 10. 2011 bola W., po predchádzajúcom ohlásení sa, nahliadať do správcovského spisu   a oboznámiť   sa   s   konečným   zoznamom   pohľadávok   s vyznačením   popretých pohľadávok, ktorý je v zmysle zákona Správca povinný vytvoriť najneskôr v posledný deň lehoty na popieranie pohľadávok. Po príchode do kancelárie Správcu nebolo W. umožnené nahliadnuť do správcovského spisu, nakoľko sa v spise ešte nenachádzal konečný zoznam pohľadávok   s vyznačením   popretých   pohľadávok.   Správca   vzniknutú   situáciu   odôvodnil tým, že na konečnom zozname pohľadávok, vrátane vyznačovania popretých pohľadávok ešte len pracuje, o čom nášho klienta medzičasom informoval e-mailovou správou...“.

V nadväznosti na citované sťažovateľka ďalej argumentuje, že „zo ZKR jednoznačne vyplýva,   že   prihlásené   pohľadávky   môže   správca   popierať   len   do   uplynutia   lehoty   na popieranie pohľadávok. Len čo táto lehota uplynie, správca musí popieranie prihlásených pohľadávok   ukončiť   a   jeden   rovnopis   konečného   zoznamu   pohľadávok   s   vyznačením popretých pohľadávok bezodkladne doručiť na príslušný súd v lehote troch dní. Lehota na popieranie   prihlášok   Správcovi   uplynula   dňa   12.   10.   2011.   Správca   však   vyhotovoval konečný zoznam pohľadávok a vyznačoval popretie pohľadávok až v deň nasledujúci po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok, t. j. 13. 10. 2011. Uvedené vyplýva z e-mailovej komunikácie Správcu a spoločnosti W. zo dňa 13. 10. 2011 a potvrdil to aj samotný Správca na prvej schôdzi veriteľov Úpadcu. Z tohto dôvodu sa prihlásené pohľadávky W. v rozsahu, v akom neboli popreté, považujú v konkurze za zistené.“.

Napokon sťažovateľka uvádza, že «dňa 14. 10. 2011 sa v sídle Správcu konala prvá schôdza   veriteľov   Úpadcu.   Na   prvej   schôdzi   veriteľov   sa   zúčastnila   aj   spoločnosť   W. Správca však na základe svojho záveru, že pohľadávky W. poprel čo do právneho dôvodu, napriek tomu, že toto popretie nebolo vyznačené najneskôr dňa 12. 10. 2011 v zozname pohľadávok spôsobom popísaným v ust. § 32 ods. 4 ZKR, neumožnil spoločnosti W. na schôdzi veriteľov hlasovať. Správca teda nerešpektoval účinky ustanovené v § 32 ods. 4 ZKR, a teda, že uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok sa prihlásená pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú. Splnomocnený právny zástupca W. na prvej   schôdzi   veriteľov   preto   vzniesol   voči   prijatým   uzneseniam   odôvodnené   námietky rozporu prijatých uznesení so zákonom....

Na prvej schôdzi veriteľov bolo prijaté uznesenie č. 2, v zmysle ktorého: „schôdza veriteľov nezvolila veriteľský výbor, nakoľko sa prvej schôdze veriteľov zúčastnili len dvaja veritelia oprávnení hlasovať na schôdzi v zmysle § 39 ZKR, pôsobnosť veriteľského výboru vykonáva až do riadneho zvolania veriteľského výboru súd“, ako aj uznesenie č. 5, v zmysle ktorého: „Schôdza veriteľov potvrdila zotrvanie správcu, JUDr. Z. Š. vo funkcii správcu.“».

Sťažovateľka 17. októbra 2011 podala okresnému súdu návrh na zrušenie uznesenia č. 2 a uznesenia č. 5, ktoré boli prijaté na prvej schôdzi veriteľov, z dôvodu, že podľa jej tvrdenia sú v rozpore s § 35 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), keďže jej ako veriteľovi so zistenou pohľadávkou nebolo umožnené na schôdzi veriteľov hlasovať.

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 K 42/2011 z 25. októbra 2011 návrh sťažovateľky na zrušenie uznesení schôdze veriteľov zamietol. Sťažovateľka uviedla, že podľa názoru okresného súdu „keďže pohľadávky veriteľa W. správkyňa v celom rozsahu poprela, nemá tento   veriteľ   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   návrhu   na   zrušenie   uznesenia   schôdze veriteľov“.

Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi okresného súdu uvedenými v odôvodnení jeho   uznesenia   z   25.   októbra   2011   a   opätovne   poukazuje   najmä   na   to,   že „súd   pri rozhodovaní   o   predmetnej   veci   neprihliadal   na   účinky   ustanovenia   §   32   ods.   4   ZKR, v zmysle ktorého uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok sa prihlásená pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú. Zistenie prihlásených pohľadávok v dôsledku   uplynutia   lehoty   na   popieranie   pohľadávok   nastáva   priamo   zo   zákona   bez ďalšieho. Aby tento následok nastal, nevyžaduje sa žiaden osobitný úkon ani so strany správcu, ani zo strany súdu. Je preto dôležité, aby správca nezanedbal svoje povinnosti v súvislosti   s   popieraním   prihlásených   pohľadávok.   Zistenie   prihlásenej   pohľadávky v dôsledku   uplynutia   lehoty   na   popiera   nie   prihlásených   pohľadávok   má   povahu nevyvrátiteľnej právnej domnienky (presumptiones iuris ac de iure), ktorú nie je možné v konkurze nijakým spôsobom spochybniť.“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   namieta,   že „súd   však   túto   zákonom   stanovenú nevyvrátiteľnú domnienku nerešpektoval, a to aj napriek tomu, že z predloženej mailovej komunikácie a konečného zoznamu pohľadávok nepochybne vyplýva, že Správca nemal ani dňa   13.   10.   2011,   t.   j.   deň   nasledujúci   po   poslednom   dni   na   popieranie   pohľadávok vyhotovený   konečný   zoznam   pohľadávok,   a   teda   W.   ako   veriteľ   pred   konaním   schôdze veriteľov nevedela, z akého dôvodu sú jeho pohľadávky popreté, aj keď táto skutočnosť mala byť zrejmá a mala vyplývať z konečného zoznamu pohľadávok už dňa 12. 10. 2011, a teda v posledný deň na popieranie pohľadávok. Zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že prihlásené pohľadávky možno popierať len do uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok. Len čo táto lehota uplynie, správca musí popieranie prihlásených pohľadávok ukončiť   a   jeden   rovnopis   konečného   zoznamu   pohľadávok   s vyznačením   popretých pohľadávok bezodkladne doručiť na súd. Na tento účel ZKR v § 31 ods. 5 ukladá správcovi lehotu troch dní, ktorá začína plynúť od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.“. Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2   K   42/2011 z 25. októbra 2011, ktorým zamietol jej návrh na zrušenie uznesení schôdze veriteľov, došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „W. je v zmysle znenia § 32 ods. 4 piata veta ZKR ex lege veriteľom úpadcu, a teda je osobou oprávnenou na podanie návrhu na zrušenie uznesení schôdze veriteľov“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti W., a. s., K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 25. 10. 2011, so sp. zn. 2 K 42/2011-319, ktorým zamietol návrh na zrušenie uznesení schôdze veriteľov porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 25. 10. 2011, so sp. zn. 2 K 42/2011-319 a vracia ho Okresnému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Okresný súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť spoločnosti W., a. s., K. trovy právneho zastúpenia vo výške 314,18 € (261,82 € + 20 % daň z pridanej hodnoty), za dva úkony právnej služby na účet jej právneho zástupcu, AK P., s. r. o., B..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky považoval za potrebné   najprv   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný návrhom sťažovateľky, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 47 ods. 3), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

K porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnej veci malo podľa jej tvrdenia dôjsť uznesením okresného súdu sp. zn. 2 K 42/2011 z 25. októbra 2011. Zásadnou a jedinou námietkou sťažovateľky, z ktorej podľa jej názoru vyplýva porušenie ňou označených práv, je skutočnosť, že okresný súd v dôsledku nerešpektovania účinkov § 32 ods. 4 ZKR sa vôbec nezaoberal jej návrhom na   zrušenie   uznesení   schôdze   veriteľov   č.   2   (o   nezvolení   veriteľského   výboru)   a   č.   5 (o potvrdení správcu JUDr. Z. Š. vo funkcii správcu) konanej 14. októbra 2011, ale tento návrh zamietol z dôvodu, že „nie je veriteľom s právom hlasovať, a teda nie je subjektom oprávneným domáhať sa návrhu na zrušenie uznesení schôdze veriteľov“. V tejto súvislosti sťažovateľka namietala, že predmetný návrh v postavení konkurzného veriteľa podala z dôvodu,   že   správca   poprel   jej   prihlásené   pohľadávky   čo   do   právneho   dôvodu,   ale toto popretie nebolo vyznačené najneskôr 12. októbra 2011 v zozname pohľadávok spôsobom podľa § 32 ods. 4 ZKR, a napriek tomu jej neumožnil na schôdzi veriteľov hlasovať.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a tiež ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ich   účelovo   chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Aplikujúc   uvedené   právne   názory   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosťou   napadnuté uznesenie okresného súdu na účely zistenia, či sťažnosť nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:«Podľa § 35 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZKR“)   právo hlasovať na schôdzi veriteľov má veriteľ, ktorého pohľadávka je v čase konania schôdze veriteľov zistená čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti; na každé jedno euro zistenej sumy pohľadávky má veriteľ jeden hlas. Podmienený veriteľ môže na schôdzi veriteľov hlasovať len vtedy, ak vznik ním prihlásenej a zistenej podmienenej pohľadávky závisí od splnenia   záväzku   podmieneným   veriteľom   za   úpadcu   a   veriteľ   oprávnený   požadovať splnenie záväzku od podmieneného veriteľa na schôdzi veriteľov v rozsahu podmienenej pohľadávky   svoje   hlasovacie   právo   neuplatní   alebo   si   svoju   pohľadávku   v   rozsahu podmienenej   pohľadávky   v   konkurze   neprihlási.   Toto   právo   podmienenému   veriteľovi zanikne, ak sa vznik ním prihlásenej podmienenej pohľadávky stane nemožným; o tom je podmienený veriteľ povinný informovať správcu, len čo sa o tejto skutočnosti dozvie, inak zodpovedá iným veriteľom za škodu, ktorá im v dôsledku toho vznikla. Ak je podmienených veriteľov, ktorí sú povinní plniť za úpadcu tomu istému veriteľovi pre tú istú pohľadávku, viac,   môžu   vykonávať   hlasovacie   práva   spojené   s   ich   prihlásenými   podmienenými pohľadávkami, len ak si zvolia spoločného zástupcu; tieto hlasovacie práva pritom môžu vykonávať len v rozsahu, v akom sú povinní plniť za úpadcu.

Podľa § 35 ods. 8 ZKR každý veriteľ oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať sa môže do piatich dní od skončenia schôdze veriteľov domáhať, aby súd zrušil uznesenie schôdze   veriteľov,   ak   uplatnil   na   schôdzi   veriteľov   do   zápisnice   odôvodnenú   námietku rozporu   prijatého   uznesenia   so   zákonom;   uznesenie   možno   napadnúť   len   dôvodmi uvedenými   v   námietke.   Ak   je   uznesenie   schôdze   veriteľov   v   rozpore   so   zákonom,   súd uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenia návrhu zruší, inak návrh na jeho zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia vo veci môže súd aj bez návrhu účinky uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.

Z   konečného   zoznamu   pohľadávok   s   vyznačením   zistených   a   popretých,   ktoré doručila tunajšiemu súdu správkyňa konkurznej podstaty dňa 17. 10. 2011 vyplýva, že dňa 12. 10. 2011 poprela veriteľovi W., a. s., K. pohľadávky v celom rozsahu čo do právneho dôvodu a výšky. Teda v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 35, ods. 8 ZKR právo domáhať sa zrušenia uznesenia schôdze veriteľov ZKR priznáva len veriteľom, ktorí sú oprávnení na schôdzi veriteľov hlasovať. Toto právo nepatrí veriteľom, ktorým ZKR hlasovacie právo na schôdzi veriteľov nepriznáva (§ 35, ods. 4 ZKR). Keďže pohľadávky veriteľa W., a. s. správkyňa v celom rozsahu poprela, nemá tento veriteľ aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov. Súd nemôže v tomto konaní odstraňovať spornosť popretia pohľadávky, toto je potrebné riešiť v samostatnom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené súd návrh veriteľa W., a. s., K. na zrušenie uznesení schôdze veriteľov zamietol.»

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 2 K 42/2011 z 25. októbra 2011 dospel k názoru, že zo záverov okresného súdu týkajúcich sa   posudzovanej   právnej   otázky   (popretie   pohľadávky   konkurzného   veriteľa   správcom a s tým   súvisiaca   otázka   oprávnenia   takéhoto   veriteľa   hlasovať   na   schôdzi   veriteľov a následne jeho oprávnenia   na podanie   návrhu na zrušenie uznesení   schôdze   veriteľov) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Dôvody   uvedené   v   napadnutom   uznesení   okresného   súdu   možno   považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných v danej veci. Výklad uvedených právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov v procese uplatňovania pohľadávok v konkurznom konaní podľa právnej úpravy (ZKR) účinnej do 31. decembra 2011. Obsah predložených   listinných   dôkazov   v   predmetnom   súdnom   konaní   zároveň   pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované okresným súdom.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka namieta rozhodnutie   okresného   súdu   v   konkurznom   konaní.   Konanie   všeobecného   súdu v konkurznom konaní je špecifickým konaním, v ktorom platia špeciálne pravidlá konania ustanovené ZKR a podporne aj ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (vychádzajúc z § 196 ZKR).

Právo preskúmať a popierať prihlásené pohľadávky má len správca. ZKR na jednej strane   prikazuje   správcovi   preskúmať   každú   prihlásenú   pohľadávku   s   odbornou starostlivosťou   a   na   druhej   strane   mu   stanovuje   na   preskúmanie   všetkých   pohľadávok lehotu len 30 dní od uplynutia lehoty na prihlasovanie pohľadávok bez ohľadu na počet veriteľov a počet nimi prihlásených pohľadávok. Prihlásenú pohľadávku správca poprie tak, že   popretie   pohľadávky   spolu   s   dôvodom   a   rozsahom   jej   popretia   zapíše   do   zoznamu pohľadávok.   Ak   správca   nepoprie   pohľadávku   v   ustanovenej   lehote,   považuje   sa pohľadávka za zistenú (§ 32 ods. 4 ZKR).

Obsah   zoznamu   pohľadávok   je   určujúci   pre   určenie   práv   jednotlivých   veriteľov v konkurze, tzn. že veriteľ nadobudne alebo stratí výkon práva spojeného s prihlásenou pohľadávkou momentom zápisu rozhodných skutočností do zoznamu pohľadávok.

Podľa   §   32   ods.   5   ZKR   po   uplynutí   lehoty   na   popieranie   pohľadávok   správca najneskôr do troch dní od uplynutia tejto lehoty doručí jeden rovnopis konečného zoznamu pohľadávok s vyznačením popretých pohľadávok na súd; pre posúdenie, v akom rozsahu sú prihlásené   pohľadávky   popreté,   sú   údaje   zapísané   do   konečného   zoznamu   pohľadávok doručeného súdu rozhodujúce.

Okresný   súd   v   posudzovanej   veci   vychádzajúc   práve   z   konečného   zoznamu pohľadávok (okrem iného s vyznačením popretých pohľadávok sťažovateľky) doručeného mu správkyňou 17. októbra 2011 dospel k záveru, že sťažovateľka, ktorá z dôvodu popretia jej pohľadávky správcom nebola oprávnená hlasovať na schôdzi veriteľov, z tohto dôvodu nebola ani oprávnenou osobou (nemala aktívnu legitimáciu) na podanie návrhu na zrušenie uznesení prijatých na schôdzi veriteľov.

Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd vysporiadal s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ jeho rozhodnutia.   Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   okresného súdu   je zrejmé,   čo   bolo dôvodom, pre ktorý zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie uznesení schôdze veriteľov, najmä pokiaľ okresný súd poukazujúc na príslušné ustanovenia ZKR zrozumiteľne a jasne odôvodnil, z akých skutkových zistení pri svojich úvahách vychádzal, argumentujúc najmä popretím   pohľadávok   sťažovateľky   správcom   v   konečnom   zozname   pohľadávok doručenom okresnému súdu, a k akým právnym záverom vyplývajúcim z týchto zistení dospel.   Ústavný   súd   pritom   nezistil   žiadnu   skutočnosť   naznačujúcu   svojvoľný   postup okresného súdu, ktorý by nemal oporu v ZKR, stotožňujúc sa s jeho konštatovaním, že v namietanom   konaní   nemohol   (okresný   súd,   pozn.)   odstraňovať   spornosť   popretia pohľadávky sťažovateľky, pretože podľa § 32 ods. 6 ZKR sa sťažovateľka mohla domáhať určenia pravosti pohľadávky incidenčnou žalobou v samostatnom konaní, čo aj v zákonom ustanovenej lehote (do 30 dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok) urobila.

Ústavný súd nezistil, že by sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou   právnou   úpravou.   V takomto   prípade   ústavný   súd   nemá   žiaden   dôvod   a   ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre ňu nepriaznivé,   čo   však   nemožno   spájať s   porušením   jej   základného   práva   garantovaného ústavou   ani   porušením   práva   garantovaného   dohovorom.   K   porušeniu   ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu preto ústavný súd   konštatoval,   že   okresný   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval,   pričom   jeho   úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným uznesením okresného súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie sťažovateľom označených základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým uznesením okresného súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označených   sťažovateľkou   neexistuje   taká   príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd navyše k veci uvádza, že z príslušného konkurzného spisu vedeného novovymenovaným   správcom   podstaty   [okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   2   K   42/2011 z 20. júna   2012   (zverejnený   v   Obchodnom   vestníku   č.   122/2012   z   26.   júna   2012) medzičasom odvolal JUDr. Z. Š. a ustanovil správcu JUDr. P. T., B.] zistil, že na základe uznania pohľadávok sťažovateľky správcom boli incidenčné konania (tri) vedené okresným súdom   na   návrh   sťažovateľky   právoplatne   zastavené.   Funkciu   veriteľského   výboru v predmetnom konkurznom konaní podľa § 39 ods. 1 ZKR dosiaľ vykonáva okresný súd.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012