znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 400/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. C., M., ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 209/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. augusta 2011 doručené podanie R. C., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 209/2003.

Predmetom   napadnutého   konania   bolo   rozhodovanie   o návrhu   na   neúčinnosť právneho úkonu a na peňažnú náhradu na základe žaloby sťažovateľa z 24. októbra 2003, konanie bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 9 C 209/2003.

Okresný súd po prvý raz rozhodol vo veci rozsudkom zo 14. novembra 2005 tak, že návrh   sťažovateľa   v celom   rozsahu   zamietol;   rozsudok   bol   sťažovateľovi   doručený 29. novembra 2005. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal, pričom Krajský súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   predmetný   rozsudok   zrušil   uznesením   sp.   zn. 6 Co 597/2005 z 13. decembra 2006 a okresnému súdu vrátil vec na ďalšie konanie.

V ďalšom priebehu konania sťažovateľ upravil svoj pôvodný návrh a okresný súd pripustil uznesením z 28. mája 2007 zmenu návrhu na začatie konania podľa upraveného petitu.

Okresný súd po druhý raz rozhodol vo veci rozsudkom z 30. marca 2009, ktorým návrhu   sťažovateľa   v   časti   návrhu   na   vyslovenie   neúčinnosti   právneho   úkonu   vyhovel a vo zvyšku ho zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal v rozsahu, v ktorom   bol   jeho   návrh   prvostupňovým   súdom   zamietnutý.   Krajský   súd   rozhodol o odvolaní vo veci rozsudkom sp. zn. 9 Co 201/2009 z 22. októbra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a vo výroku, ktorým súd vyslovil neúčinnosť právneho úkonu, rozsudok okresného súdu potvrdil.

Okresný súd po tretí raz rozhodol vo veci rozsudkom z 8. júla 2010, ktorým návrhu sťažovateľa   na   určenie   peňažnej   náhrady   vyhovel   a   odporcom   v   1.   a   2.   rade   uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Proti rozsudku okresného súdu sa odvolali odporcovia.   Krajský   súd o odvolaní rozhodol   tak, že rozsudkom   sp.   zn. 9 Co 19/2011 zo 7. apríla 2011 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnutý   rozsudok   č.   k.   9   C   209/03-371   z 8.   júla   2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 19/2011 zo 7. apríla 2011 nadobudol právoplatnosť 24. júna 2011.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd vo veci právoplatne rozhodol až po siedmich rokoch a ôsmich mesiacoch od podania návrhu na tento súd, a namieta, že vo veci došlo k zbytočným prieťahom v konaní okresného súdu. Uvádza aj to, že vo veci sa nepokúšal o nápravu   podaním   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu „vzhľadom   na   svoje   obavy o výsledok sporu, pretože sudca prvostupňového súdu svojím postupom a prejavmi dával najavo,   že   nemieni   vyhovieť   návrhu   navrhovateľa   a   svoje   prvé   zamietavé   rozhodnutie vo veci ani riadne neodôvodnil“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Okresný   súd   Martin v   konaní   vedenom pod   spisovou značkou   9 C/209/2003 porušil právo R. C., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   a   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   upravené   v článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin vedenom v konaní 9 C/209/2003 porušené bolo.

2. R. C. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 EUR, ktoré je Okresný súd Martin povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   III.   ÚS   263/03,   IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   základných   pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   odstránenie   stavu   právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   už   nie   je   spôsobilé   naplniť   účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti namieta postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 209/2003, v ktorom podľa neho okresný súd porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateľa, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 209/2003-371 z 8. júla 2010 podali odporcovia odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 Co 19/2011 zo 7. apríla 2011. Označený rozsudok okresného súdu v spojení s označeným rozsudkom krajského súdu nadobudli právoplatnosť 24. júna 2011.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 24. augusta 2011, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci nekonal a jeho rozsudok v spojení s rozsudkom krajského súdu už nadobudol právoplatnosť, a teda k porušovaniu označeného základného práva   v súlade   so   stabilizovanou   judikatúrou   ústavného   súdu   už   nemohlo   dochádzať. Ústavný súd preto sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia k veci uvádza, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní sa už ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011