znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 400/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave č. k. 6 To/59/2009-754 z 20. mája 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2010 doručená sťažnosť Ľ. H., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,   T.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To/59/2009 z 20. mája 2010 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a vypožičaného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T/105/2008 z 26. februára 2009 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. e) spolupáchateľstvom podľa § 20 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“) a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu na výkon   trestu   s maximálnym   stupňom   stráženia. Uvedený   rozsudok   okresného   súdu   bol rozsudkom   krajského   súdu   zrušený   v celom   rozsahu.   Krajský   súd   uznal   sťažovateľa   za vinného zo   spáchania   trestného činu   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných látok,   jedov   alebo prekurzorov,   ich   držania   a obchodovania   s nimi   podľa   §   172   ods.   1 písm. c) a d) spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a odsúdil ho na trest odňatia slobody   v trvaní   sedem   rokov   so   zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestu   s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ   považuje za   namietané porušenie   označených   práv   konanie   krajského súdu spočívajúce v tom, že,,Krajský súd v Trnave neodôvodnil výrok o treste v rozsudku, jeho rozhodnutie v tomto smere považuje sťažovateľ za svojvoľné, nevie prečo dostal práve 7 rokov a nie napríklad 4 roky trestu odňatia slobody. Prvostupňový súd mu pritom ukladal trest na dolnej hranici trestnej sadzby (i keď pri inej právnej kvalifikácii).“.

Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti poukázal na § 168 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého:,,Ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal   za   dokázané,   o ktoré   dôkazy   svoje   skutkové   zistenia   opiera   a akými   úvahami   sa spravoval   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   najmä   ak   si   navzájom   odporujú. Z odôvodnenia   musí   byť   zrejmé,   ako   sa   súd   vyrovnal   s obhajobou,   prečo   nevyhovel návrhom   na   vykonanie   ďalších   dôkazov   a akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval,   keď posudzoval   dokázané   skutočnosti   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   v otázke   viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.“

Podľa sťažovateľa,,bol v tomto konaní porušený článok 46. ods.1 Ústavy Slovenskej republiky,   článok   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví, že:

,,Rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 6 To/59/2009-754 zo dňa 20. 5. 2010, vo výroku o treste sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 6 To/59/2009-754 zo dňa 20. 5. 2010 sa vo výroku   o treste   sťažovateľa   zrušuje   a vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v Trnave   na   nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade krajského súdu v trestnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu (v tomto prípade rozsudkom krajského súdu) a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu vydaným v trestnom konaní vedenom proti nemu ako obžalovanému.

Podstatou jeho námietok bola skutočnosť, že v odvolacom konaní krajský súd svoje rozhodnutie v časti výroku o treste sťažovateľa dostatočne neodôvodnil.

Z odôvodnenia   rozsudku   krajského súdu   ústavný   súd   zistil,   že krajský   súd   uznal obžalovaného sťažovateľa za vinného, pretože „potom čo ako obvinený dňa 11. 3. 2008 v meste S. zadovážil od doposiaľ neustálenej osoby omamnú látku a to 101,08 g heroínu s priemernou koncentráciou účinnej látky 23 %   hmotnostných, ukázal miesto jej úschovy na presne nezistenom mieste za mestom S. obvinenému I. T., s ktorým sa dohodli, aby tento heroín   dna   12.   3.   2008   zobral   a priviezol   do   T.,   pričom   obvinený   I.   T.   na   vozidle  ... s neoprávnene namontovaným evidenčným číslom..., ktoré mu bolo zapožičané vlastníkom – Ľ. H. dňa 12. 3. 2008 omamnú látku – heroín vyzdvihol a priviezol do mesta T., kde bol dňa 12. 3. 2008 o 6.30 hod. na ulici P. kontrolovaný policajtmi Krajského riaditeľstva PZ Trnava, kde im dobrovoľne vydal omamnú látku – heroín s celkovou hmotnosťou 101,08 g s priemernou   koncentráciou   účinnej   látky   23   %   hmotnostných   obsahujúcej   23   247   mg absolútneho   heroínu,   v minimálnej   hodnote   na   čiernom   trhu   najmenej   60.648,-Sk (2013 Eur),   pričom   heroín je   zaradený v zmysle zákona   č.   139/1998   Z. z.   o omamných látkach,   psychotropných   látkach   a prípravkoch   do   I.   skupiny   omamných   látok,   teda obžalovaní I. T. a Ľ. H. spoločným konaním zadovážili a prechovávali po akúkoľvek dobu omamnú látku, čím spáchali zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k §172 ods. 1 písm. c/, d/ Tr. zák.“.

Z výroku napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody v trvaní siedmich rokov a na jeho výkon ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s rozsudkom   krajského   súdu   a jeho   spisom konštatuje, že krajský súd pri určení druhu a výšky trestu sťažovateľa vychádzal „... zo skutkových záverov ustálených súdom I. stupňa...“ obsiahnutých v jeho rozsudku sp. zn. 3 T/105/2008   z   26.   februára   2009,   ktoré   si   krajský   súd   čiastočne   osvojil,   pričom   sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré majú vplyv na druh a výšku trestu, a nezistil žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní výroku o treste sťažovateľa, ktorý by nemal oporu v zákone.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že,,Pri ustáľovaní zavinenia oboch obžalovaných súd I. stupňa vychádzal predovšetkým z výpovede obž. I. T., ktorý sám sa k spáchanej   trestnej   činnosti   priznal   a v niektorých   výpovediach   usvedčil   i obž.   Ľ.   H.. Skutočnosťou je, že I. T. čiastočne svoju výpoveď menil, avšak v konaní pred súdom sa vrátil k pôvodnej svojej výpovedi, podľa ktorej sa mal L. H. dopustiť žalovaného skutku spolu s ním. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje so spôsobom hodnotenia výpovede I. T.   Len   vďaka   jeho   výpovedi   bolo   možné   objasniť   predmetnú   trestnú   vec,   pričom z konkrétnych   skutkových   okolností   je   nepochybne   zrejmé,   že iniciátorom   tejto   (trestnej činnosti)   bol   obž.   Ľ.   H.   Výpoveď   obžalovaného   I.   T.   spolu   s ďalšími   pred   súdom vykonanými   dôkazmi   pritom   vytvára   ucelenú   reťaz   dôkazov   umožňujúcu   vysloviť   záver o vzájomnej participácii obžalovaných na spáchaní skutku. V tejto časti si preto odvolací súd dôkazné závery I. stupňového súdu osvojuje. Inou je však otázka spôsobu akým sa súd I. stupňa vysporiadal s ustálením hodnoty zistenej drogy v množstve 101,08 gramu. Vykonané dôkazy   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   v súlade   s obhajobnými   námietkami   Ľ.   H. neumožňujú ustáliť takéto závery, a to predovšetkým pre ich rozporuplnosť.

Pri takto stanovenom skutkovom a právnom stave, odvolací súd na rozdiel od súdu I. stupňa posúdil konanie obžalovaných I. T. a Ľ. H. v zmysle ustanovenia § 20 k § 172 ods. 1 Tr. Zák. ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi spáchaný spolupáchateľstvom. Pri takto stanovenom skutkovom a právnom stave, ktorý prospieva nielen obž. H. ale i obž. I. T. odvolací súd za zákonné považuje u obž. I. T. za zákonný trest v trvaní 6 (šesť) rokov so zaradením   pre   jeho   výkon   do   ústavu   na   výkon   trestu   s minimálnym   stupňom   stráženia a u obž. Ľ. H. trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov so zaradením pre jeho výkon do   ústavu   s minimálnym   stupňom   stráženia.   Z dôvodu   prekvalifikovania   konania obžalovaných pominuli dôvody u nich na uloženie akéhokoľvek ochranného opatrenia.“.

Ústavný súd v súvislosti s citovaným konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu mohlo byť podrobnejšie, avšak napriek jeho stručnosti nemožno v ňom nájsť prvky arbitrárnosti,   ktoré   by   spočívali   v neodôvodnenom   výroku   o treste   sťažovateľa, a v okolnostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľné.

V okolnostiach   prípadu   treba   zdôrazniť,   že   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom zmenil právnu kvalifikáciu skutku v prospech sťažovateľa a uznal čiastočnú dôvodnosť jeho odvolania,,...   Za   takejto   dôkaznej   situácie   nebolo   možné   bez   akýchkoľvek   pochybností osvojiť   si   závery   kriminalisticko   –   expertízneho   ústavu   o počte   možných   dávok,   ako i v konečnom dôsledku celkovej hodnoty zadržanej omamnej látky. Jediný spoľahlivý záver rešpektujúc pritom kritériá umožňujúce zohľadňovať skutočnosti nepochybne preukázané, resp.   vyznievajúce   v prospech   obžalovaného   viedli   tunajší   odvolací   súd   k potrebe reparovania   rozsudku   v smere   stanovenia   minimálnej   hodnoty   drogy   zadováženej a prechovávanej   obžalovanými   a to   v rozsahu   minimálne   60.648,-Sk   (2013   eur)...“, výsledkom   čoho   bolo,   že   pôvodný   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T/105/2008   z 26. februára 2009 zrušil a rozhodol rozsudkom, ktorým sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov.

Aj z tohto dôvodu mohol opodstatnene krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 6 To/59/2009 z 20. mája 2009 konštatovať, že zákonom predpísaným spôsobom preskúmal   zákonnosť   a odôvodnenosť   všetkých   napadnutých   výrokov   rozsudku,   proti ktorým   sťažovateľ   podal   odvolanie,   i správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo napadnutému rozsudku, vrátane preverenia sťažovateľových obhajobných tvrdení.

So   zreteľom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti   ani   z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených označeným všeobecným súdom, a teda o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ   teda   ide   o námietku,   ktorú   sťažovateľ   opísal   vo   svojej   sťažnosti,   a síce porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   postupom   krajského   súdu,   ústavný   súd vzhľadom   na   uvedené   konštatovanie   pripomína,   že   podľa   konštantnej   judikatúry   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS. 13/00, I. ÚS 17/01). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na to, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010