znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 400/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v spojení   s porušením   čl.   142   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 180/09 z 25. júna 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. J. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2009 doručená sťažnosť RNDr. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na verejné   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 142 ods. 3 ústavy, podľa ktorého sa rozsudky vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy   verejne, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 180/09 z 25. júna 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka podala 17. septembra 2008 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na rozvod manželstva a úpravu práv   a povinností   k maloletým   deťom.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   42   C   112/2008 z 30. marca 2009 manželstvo sťažovateľky a odporcu rozviedol a upravil práva a povinnosti rodičov   k maloletým   deťom   na   čas   po   rozvode   manželstva.   Pokiaľ   ide   o styk   odporcu s maloletými   deťmi,   tento   upravil   okresný   súd   tak,   že   odporca   je   oprávnený   stýkať   sa s maloletými deťmi vždy posledný víkend v mesiaci, a to v sobotu od 10.00 h do 12.00 h a od 14.00 h do 18.00 h a následne v nedeľu od 8.00 h do 12.00 h a od 14.00 h do 18.00 h za prítomnosti   sťažovateľky.   Proti   výroku   rozsudku   okresného   súdu   o úprave   styku s maloletými   deťmi   podal   odporca   odvolanie.   Okresný   súd   zaslal   odvolanie   odporcu sťažovateľke   a vyzval   ju,   aby   sa   k nemu   vyjadrila.   Sťažovateľka   tak   urobila   podaním z 27. mája 2009 a navrhla, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 180/09 z 25. júna 2009 bol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenený tak, že na čas po rozvode je odporca oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi každý posledný víkend v mesiaci, a to v sobotu od 10.00 h do 18.00   h   bez   prítomnosti   sťažovateľky.   Krajský   súd   rozhodol   vo   veci   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta   predovšetkým   procesný   postup   krajského   súdu predchádzajúci vydaniu napadnutého rozsudku, ktorým podľa jej názoru došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením práva na verejné   vyhlásenie   rozsudku   podľa   čl.   142   ods.   3   ústavy.   Uvedený   názor   zakladá sťažovateľka najmä na tejto argumentácii:

„... Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sa môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní.

... Tento postup Krajského súdu v Košiciach nemožno hodnotiť inak, ako svojvoľný resp. arbitrárny. Preto došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

... Krajský súd nedal možnosť sťažovateľke slobodne sa rozhodnúť, pretože rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania bez prítomnosti sťažovateľky a na vyhlásenie rozsudku sťažovateľku nepredvolal a tým postupom porušil jej základné práva.

... V danom prípade ide predovšetkým o princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní   veci.   Aj   v tomto   smere   sťažovateľka   postupovala   v súlade   s ustálenou judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   keď   sa   verejnosti   a ústnosti   konania nevzdala, ale výslovne sa jej dožadovala listom zo dňa 7. 10. 2008, ktoré podala súdu dňa 10.   10.   200.   Princíp   verejnosti   nie   je   absolútny,   to   znamená,   umožňuje   už   spomenuté výnimky, jednak z hľadiska stupňov konania (judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vyžaduje verejnosť aspoň na jednom stupni), ako aj zákonných dôvodov čl. 48 ods. 2 druhá veta   Ústavy   SR   (§   116   OSP).   Výnimky   z princípu   verejnosti   sa   ale   vzťahujú   na   súdne pojednávanie,   nie   na   vyhlásenie   rozsudku.   Povinnosť   verejného   vyhlásenia   rozsudku   je bezvýnimočná.“

Sťažovateľka tiež tvrdí, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jej práv aj z toho   dôvodu,   že   v zápisnici   o verejnom   vyhlásení   rozsudku   pred   odvolacím   súdom z 25. júna 2009 sú uvedené nepravdivé údaje, a zápisnica je preto nevierohodná.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 180/09 zo dňa 25. 6. 2009 bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy a právo na verejné vyhlásenie rozsudku v jej prítomnosti zaručené v čl. 142 ods. 3 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp, zn. 7 CoP 180/09 zo dňa 25. 6. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia za dva právne úkony (prevzatie   a príprava,   spracovanie   a podanie   sťažnosti)   vo   výške   245,70   Eur,   (odmena z výpočtového základu 695,41 €, t. j. 115,90 € a režijný paušál 6,95 €, teda spolu za jeden právny úkon 122,85 €), ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach uhradiť na účet právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 CoP 180/09 z 25. júna 2009, ako aj postupu krajského súdu, ktorý vydaniu tohto rozsudku predchádzal. Označeným rozsudkom krajského súdu malo podľa jej tvrdenia dôjsť k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 142 ods. 3 ústavy.

Z už uvedeného (pozri príslušnú časť bodu I odôvodnenia tohto uznesenia) vyplýva, že sťažovateľka svoje tvrdenie o porušení ňou označených ustanovení ústavy a dohovoru zakladá predovšetkým na týchto námietkach:

a) že krajský súd prerokoval vec bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP,

b) že jej nebolo umožnené, aby sa zúčastnila vyhlásenia rozsudku, keďže ju krajský súd nepredvolal na verejné vyhlásenie rozsudku.

Pre účely preskúmania uvedených námietok sťažovateľky sa ústavný súd oboznámil s príslušným spisom okresného súdu, z ktorého zistil toto:

1. Oznámením z 15. júna 2009 predsedníčka senátu krajského súdu oznámila, že v predmetnej právnej veci   bude v zmysle § 214 ods. 2 a § 156 ods.   3 OSP vyhlásený rozsudok 25. júna 2009 o 8.35 h v miestnosti č. 204 na druhom poschodí. Toto oznámenie bolo následne vyvesené na úradnej tabuli súdu.

2. Zo zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku pred odvolacím súdom vyplýva, že 25. júna 2009 bol vo veci verejne vyhlásený rozsudok krajského súdu.

Podľa § 213 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Podľa § 213 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) ak má odvolací súd za   to,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Podľa § 213 ods. 4 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal   súd   prvého   stupňa,   hoci   mu   ich   účastník   navrhol,   alebo   za   podmienok ustanovených v § 205a.

Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa   §   214   ods.   2   OSP   (v   znení   účinnom   od   15.   októbra   2008)   v   ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa   §   156   ods.   3   OSP   vo   veciach,   v   ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Novelizácia Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou   od   15.   októbra   2008   krajskému   súdu   umožnila   rozhodnúť   vo   veci sťažovateľky aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie.   O   tom,   či   treba   zopakovať   alebo   doplniť dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu ani zo spisovej dokumentácie nevyplýva, že by krajský súd pred vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané súdom   prvého stupňa. Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, tak postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Rovnako ako súladný so zákonom považuje ústavný súd aj postup krajského súdu pri vyhlasovaní   rozsudku,   keďže   z   jeho   zistení   vyplýva,   že   v   súlade   s   požiadavkami vyplývajúcimi z § 156 ods. 3 OSP riadne a včas na úradnej tabuli vyhlásil, kedy bude rozsudok   verejne   vyhlásený,   pričom   zápisnica   z   pojednávania   ako   verejná   listina potvrdzuje, že v oznámenom čase bol rozsudok aj verejne vyhlásený.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej úpravy,   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci ktorého rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania a rozsudok vyhlásil verejne pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich z § 156 ods. 3 OSP, za ústavne akceptovateľný a udržateľný (nie za arbitrárny, ako tvrdí sťažovateľka, pozn.) a na tomto základe dospel k záveru, že sťažovateľkou namietaným postupom krajského súdu nemohlo dôjsť   k   porušeniu   ňou   označených   základných   práv,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka   tiež   namietala,   že   v zápisnici   o verejnom   vyhlásení   rozsudku   pred odvolacím   súdom   z 25.   júna   2009   sú   uvedené   nepravdivé   údaje.   V tejto   súvislosti v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Nie   sú   pravdivé   údaje   v zápisnici   Krajského   súdu   v Košiciach,   že   predvolal sťažovateľku na pojednávanie a na vyhlásenie rozsudku a teda nemohla byť ani zachová 5 dňová lehota na prípravu.

Ďalej   v zápisnici   je   zapísaná   neprítomnosť   navrhovateľa   a odporcu.   Avšak   je nepravdivé zapísané u sťažovateľky zákonný zástupca, plnomocenstvo a taktiež u odporcu zákonný zástupca a, plnomocenstvo. Rovnaké zápisy zástupcov sú nepravdivé. Okrem toho sťažovateľka nemala právneho zástupcu.“

Ústavný súd po oboznámení sa so zápisnicou o verejnom vyhlásení rozsudku pred odvolacím súdom z 25. júna 2009 zistil, že v jej časti týkajúcej sa prítomnosti účastníkov konania pri vyhlásení rozsudku je hrubým písmom v kolónkach týkajúcich sa navrhovateľa, odporcu, ako aj kolízneho opatrovníka uvedené „nikto“, pričom v kolónkach týkajúcich sa navrhovateľa a odporcu je uvedené „– zák. zástupca, plnomocenstvo“, ale bez uvedenia akéhokoľvek ďalšieho údaju. Zo zápisnice, ktorá je vyhotovená na štandardne používanej predtlači,   teda   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   vyvodiť,   že   navrhovateľ,   resp. odporca mali v konaní zástupcu, ako tvrdí sťažovateľka.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa zachovania päťdňovej lehoty na prípravu pred pojednávaním ústavný súd poukazuje na tento text predmetnej zápisnice: „Po začatí   pojednávania   súd   konštatuje,   že   bola   zachovaná   päťdňová   lehota   (§ 115   ods.   2 O. s. p.), na prípravu pred pojednávaním.“ Citovaný text je v zápisnici uvedený zjavne nesprávne, keďže v danom prípade odvolací súd postupoval podľa § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP, a preto je tento text zavádzajúci a nemal byť súčasťou zápisnice. Podľa názoru ústavného súdu však nejde o také pochybenie krajského súdu, ktorého intenzita dosahuje ústavnoprávny rozmer, t. j. také, ktoré by zakladalo dôvody na vyslovenie záveru o porušení práv označených sťažovateľkou. Zápisnica totiž pokračuje týmto textom: „... Po tom, čo bola vec prejednaná podľa § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p. predsedníčka senátu verejne vyhlásila tento rozsudok...“ V danom prípade teda záver o dodržaní päťdňovej lehoty na prípravu pojednávania možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť z ustanovenia § 156 ods. 3 OSP, na ktoré sa správne krajský súd v zápisnici odvoláva, a nie z § 115 ods. 2 OSP, čo však nič nemení na skutočnosti, že predmetná lehota bola zachovaná, keďže oznámením z 15. júna 2009, ktoré bolo následne vyhlásené na úradnej tabuli súdu, predsedníčka senátu krajského súdu oznámila, že v predmetnej právnej veci bude v zmysle § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP vyhlásený rozsudok 25. júna 2009 o 8.35 h v miestnosti č. 204 na druhom poschodí. Za daných okolností bol podľa názoru ústavného súdu postup krajského súdu pri vyhotovovaní   zápisnice   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný   napriek   pochybeniu,   ktoré spočívalo   v tom,   že   súčasťou   predmetnej   zápisnice   je   aj   zavádzajúci   a v okolnostiach prípadu aj nesprávny text [„Po začatí pojednávania súd konštatuje, že bola zachovaná päťdňová lehota (§ 115 ods. 2 O. s. p.), na prípravu pred pojednávaním.“].

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009