znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 400/04-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   PaedDr. J. M.,   bytom B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. S. J.,   B.,   ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 260/98, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   PaedDr. J. M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 260/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. PaedDr. J. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť PaedDr. J. M. trovy právneho zastúpenia   v   sume   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún) na účet advokáta JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 400/04 z 8. decembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   PaedDr. J. M.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 260/98.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   29. októbra 1998 „... žalobu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu manželmi“ po rozvode manželstva.

Podľa sťažovateľky napriek tomu, že žalobu podala pred viac než 6 rokmi, „súd k dnešnému dňu nevydal právoplatné rozhodnutie“.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3626/04 doručeným ústavnému súdu 28. januára 2005   predložil   k sťažnosti   vyjadrenie,   ktorého   obsahom   je   aj „chronológia   všetkých vykonaných úkonov“ okresného súdu:

„- 29. 10. 1998 - podanie žaloby na súd (...)

- 4. 5. 1999 - stanovený termín pojednávania na deň 2. 6. 1999, žiadosť o zaslanie vyjadrenia Stavebného bytového družstva BA II (...)

- 2. 6. 1999 - pojednávanie - odročené na neurčito nedostavil sa odporca

- 1. 7. 1999 - zisťovanie pobytu odporcu (...)

- 13. 9. 1999 - stanovenie termínu pojednávania na deň 18. 10. 1999 (...)

- 18. 10. 1999 - pojednávanie - odročené na neurčito, nedostavil sa odporca

- 2. 11. 1999 - stanovenie termínu pojednávania na deň 8. 12. 1999, predvolanie odporcu cestou PZ (...)

- 8. 12. 1999 - pojednávanie, odročené na deň 23. 2. 2000

- 23. 2. 2000 - pojednávanie, odročené na neurčito, nedostavil sa zástupca odporcu, ospravedlnenie z dôvodu PN (...)

- 13. 7. 2000 - stanovenie termínu pojednávania na deň 8. 8. 2000

- 31. 7. 2000 - zrušenie stanoveného termínu

- 18. 8. 2000 - stanovenie termínu pojednávania na deň 27. 9. 2000

- 27. 9. 2000 - pojednávanie - odročené na neurčito (...)

- 21. 2. 2001 - stanovený termín pojednávania na deň 2. 4. 2001 (...)

- 2. 4. 2001 - pojednávanie, odročené na neurčito

- 25. 5. 2001 - výsluch svedkyne (...)

- 11. 9. 2001 - prikázanie veci JUDr. N.

- 17. 10. 2001 - prikázanie veci JUDr. M.

- 17. 1. 2002 - výsluch svedkyne - urgencia psychiatrickej ambulancie (...)

- 14. 2. 2002 - stanovený termín pojednávania na deň 22. 4. 2002

- 22. 4. 2002 - pojednávanie - odročené na neurčito

- 7. 5. 2002 - stanovenie termínu pojednávania na deň 10. 6. 2002 (...)

- 10. 6. 2002 - pojednávanie - odročené na deň 12. 7. 2002

- 14. 7. 2002 - žiadosť na SBD BA II

- 21. 6. 2002 - odpoveď SBD BA II

- 12. 7. 2002 - pojednávanie - odročené na deň 27. 4. 2002

- 17. 7. 2002 - žiadosť na SBD BA II

- 24. 7. 2002 - odpoveď SBD BA II

- 24. 7. 2002 - pojednávanie - vyhlásený rozsudok (...)

- 25. 9. 2002 - odvolanie navrhovateľky

- 23. 10. 2002 - zaslanie odvolania na vyjadrenie odporcovi

- 3. 12. 2002 - opravné uznesenie - oprava v rozsudku

- 4. 2. 2003 - výzva na zaplatenie SP za odvolanie

- 12. 2. 2003 - spis predložený KS v BA (...)

- 17. 6. 2003 - pojednávanie na KS - zrušenie veci a vrátenie na ďalšie konanie

- 31. 7. 2003 - doručené OS BA II (...)

- 7. 4. 2004 - stanovený termín pojednávania na deň 26. 5. 2004 + doruč. uznesenia KS, žiadosť   na   Správu   katastra   BA   I   o   zaslanie   listu   vlastníctva,   žiadosť   SBD   BA   II, Liečebňa dlhodobo chorých, OS BA V

- 21. 4. 2004 - odpoveď SBD BA II

- 21. 4. 2004 - oznámenie Liečebne pre dlhodobo chorých

- 26. 5. 2004 - pojednávanie - odročené na neurčito (...)

- 13. 8. 2004 - stanovený termín pojednávania na deň 20. 9. 2004

- 20. 9. 2004 - pojednávanie - odročené na deň 1. 12. 2004 (...)

- 1. 12. 2004 - pojednávanie - odročené na deň 2. 2. 2005 (...).“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené vo vyjadrení okresného súdu z 24. januára 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   7. februára 2005   sa   právny   zástupca sťažovateľky vyjadril k stanovisku okresného súdu okrem iného aj takto:

„So záverečným konštatovaním JUDr. M. Š. o tom, že zo strany súdu neboli zistené prieťahy v konaní a zároveň že neboli zistené prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. O. s. p., sa nemôžem stotožniť. V zmysle § 6 O. s. p. súd postupuje v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Podľa § 100 O. s. p. ak sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   čl. 48   ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré jej garantujú právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Dňa   2. februára 2005   sa   v   právnej   veci   vedenej   pod   sp. zn.   11 C 280/98   konalo pojednávanie a súd vo veci rozhodol. Napriek tejto skutočnosti na podanej sťažnosti trvám v celom rozsahu a pridržiavam sa použitej argumentácie. Celé konanie od podania návrhu až   do   rozhodnutia   trvalo   viac   ako   6 rokov.   Z   judikatúry   vyplýva,   že   ústavný   súd pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, zohľadňuje tri primárne kritériá, a to právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje; správanie účastníka   súdneho   konania;   postup   samotného   súdu.   Sama   JUDr. M. Š.,   poverená zastupovaním   predsedníčky   okresného   súdu,   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   uviedla, že nejde o skutkovo a právne zložitý spor. Výklad k danej právnej problematike a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov. Správanie sťažovateľky neprispelo žiadnym spôsobom k predĺženiu celkovej doterajšej doby konania, čo vyplýva z chronológie   úkonov   v   spise.   Pokiaľ   ide   o   postup   Okresného   súdu   Bratislava II v posudzovanom   konaní,   z   analýzy   dosiaľ   vykonaných   úkonov   súdu   vyplýva,   že   súd bol v spore sťažovateľky málo činný. Nečinnosť súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 11 C 26/1998 ako celok, a preto nemá význam hodnotiť sporadické úkony súdu. Som toho názoru, že práca súdu nebola organizovaná tak, aby bola vec rozhodnutá bez zbytočných prieťahov.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 315/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, v súlade so   svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 315/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný súd konštatuje,   že   pred okresným   súdom   prebieha konanie o zrušenie práva spoločného nájmu bytu manželov po rozvode ich manželstva.

Celkovú viac ako 6-ročnú dobu trvania konania nemôže ústavný súd pripísať na vrub právnej alebo faktickej zložitosti prerokovávanej veci, čo napokon potvrdzuje aj okresný súd, keď vo vyjadrení k sťažnosti uvádza, že „nejde o skutkovo a právne zložitý spor“.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania. Sťažovateľka svojím správaním neprispela k prieťahom v konaní. Zo 14 uskutočnených pojednávaní pred okresným súdom sa iba jedného nezúčastnila na rozdiel od žalovaného, ktorý sa osobne zúčastnil   iba   na   jednom   pojednávaní.   Prostredníctvom   právneho   zástupcu   urýchlenie priebehu   konania   viackrát   písomne   urgovala   a okresným   súdom   vyžiadané   dôkazy predložila v stanovenej lehote.

Na základe uvedeného, ústavný súd vyhodnotil správanie sťažovateľky ako aktívne a súčinnostné, ktoré žiadnym spôsobom neprispelo k predĺženiu celkovej doby konania. Nie je   jej   teda   možné   vyčítať   žiaden   podiel   na   nečinnosti   súdu,   ako   to   vyplýva   aj zo stanoviska okresného súdu k sťažnosti, keď uvádza, „že zo strany sťažovateľky neboli zistené prieťahy“.

3. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Pri hodnotení preskúmavaného konania podľa tretieho kritéria ústavný súd síce zistil, že   v prevažnej   časti   posudzovaného   obdobia   okresný   súd   vo   veci   konal,   avšak   musí konštatovať aj opakované niekoľkomesačné obdobia nečinnosti bez toho, aby mu v postupe bránila zákonná prekážka. Ide o tieto časové obdobia:

- od   29. októbra 1998,   keď   sťažovateľka   podala   žalobu,   do   4. mája 1999,   keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. júl 1999 (t. j. 6 mesiacov);

- od   23. februára 2000,   keď   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito,   do 18. augusta 2000,   keď   okresný   súd   nariadil   nový   termín   pojednávania   (t. j.   takmer 6 mesiacov);

- od   27. septembra 2000,   keď   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito, do 21. februára 2001,   keď   okresný   súd   nariadil   nový   termín   pojednávania   (t. j.   takmer 5 mesiacov);

- od 25. mája 2001, keď okresný súd prípisom   požiadal psychológa o predloženie stanoviska   k vhodnosti   výsluchu   svedkyne   (matky   žalovaného),   do   17. januára 2002, keď okresný   súd   urgoval   zaslanie   odpovede   na   predchádzajúci   prípis   (t.   j.   takmer 8 mesiacov);

- od   31. júla 2003,   keď   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vrátil okresnému súdu spis spolu so zrušujúcim uznesením, do 7. apríla 2004, keď okresný súd nariadil termín pojednávania (t. j. 8 mesiacov).

Uvedené   obdobia   nečinnosti   v   trvaní   spolu   takmer   33 mesiacov   (t. j.   2 roky a 9 mesiacov) ústavný súd kvalifikoval ako prieťahy v postupe okresného súdu, resp. ako jeho nečinnosť.

Je   pravdou,   že   postup   okresného   súdu   sťažovala   nedisciplinovanosť   žalovaného, ktorý   sa,   ako   už   bolo   uvedené,   osobne   zúčastnil   iba   jedného   zo   14   uskutočnených pojednávaní, inak bol zastúpený právnou zástupkyňou. Ostatných pojednávaní sa z dôvodu neprevzatia   predvolania,   ospravedlnenej   práceneschopnosti,   pracovnej   zaneprázdnenosti, resp. bez ospravedlnenia nezúčastnil. Preto boli prvé 4 pojednávania v časovom rozmedzí 9 mesiacov odročené pre jeho neprítomnosť. Na ostatných pojednávaniach sa uskutočnilo dokazovanie vo veci, resp. niektoré boli odročené s tým, že okresný súd na základe návrhov účastníkov konania zabezpečí nimi požadované dôkazy.

Procesné   úkony   okresného   súdu   však   boli   aj   neefektívne.   Dôkazom   toho je aj skutočnosť, že jeho meritórny rozsudok z 24. júna 2002 bol krajským súdom zrušený z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Až po doplnení dokazovania v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 36/03-146 zo 17. júna 2003 okresný súd 2. februára 2005 vo veci opätovne rozhodol tak, že sťažovateľkinej žalobe vyhovel a zrušil právo spoločného nájmu účastníkov konania k družstevnému bytu bez uloženia povinnosti sťažovateľke   zabezpečiť   pre   žalovaného   bytovú   náhradu.   Rozsudok   okresného   súdu č. k. 11 C 260/98-203 z 2. februára 2005 nadobudol právoplatnosť 29. marca 2005.

Vychádzajúc z analýzy namietaného konania podľa troch uvedených kritérií ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré bolo na ňom vedené   pod   sp. zn.   11 C 260/98,   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže ešte pred vydaním tohto nálezu ústavného súdu bolo vo veci právoplatne rozhodnuté, neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 260/98 bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk, aby jej štát „... aspoň čiastočne kompenzoval škodu, ktorú (...) sťažovateľke spôsobil prieťahmi v súdnom konaní“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa názoru ústavného prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 260/98, t. j. viac ako 6 rokov, ako aj to, že okresný súd počas konania pred ústavným súdom   vo   veci   právoplatne   rozhodol,   berúc   do   úvahy   formuláciu   vyjadrenú   v závere sťažnosti, keď samotná sťažovateľka uviedla, že sa „Pri spracovávaní tejto sťažnosti (...) zameriavala   predovšetkým   na   dosiahnutie   prvoradého   cieľa,   ktorým   je   odstránenie zbytočných   prieťahov   v konaní“, ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. S. J. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2003,   ktorá   bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“)   každý v sume 4 534 Sk a k tomu 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 9 342 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005