znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 40/2014-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. G., zastúpeného SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Svitka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Dso 4/2011 z 21. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2013 doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Svitka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   v spojení   s čl.   2   ods.   2   a čl.   1   ods. 1   ústavy   rozhodnutím   odvolacieho disciplinárneho   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „odvolací disciplinárny senát najvyššieho súdu“) sp. zn. 1 Dso 4/2011 z 21. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že proti sťažovateľovi sa vedie disciplinárne konanie z dôvodu zavineného neplnenia povinnosti sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podľa § 30 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“). Podaním z 3. mája 2011 sťažovateľ namietol   zaujatosť   predsedníčky   disciplinárneho   senátu   najvyššieho   súdu 1 Ds (disciplinárny senát, ktorý vedie disciplinárne konanie proti sťažovateľovi pod sp. zn. 1 Ds 1/2010, pozn.) JUDr. Renáty Janákovej v zmysle § 121 ods.   1 zákona o sudcoch a prísediacich. O tejto námietke zaujatosti rozhodol disciplinárny senát najvyššieho súdu v zložení – predsedníčka disciplinárneho senátu JUDr. Jana Burešová a členky JUDr. Anna Kovaľová a JUDr. Tatiana Biedniková rozhodnutím sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011 (ďalej len „rozhodnutie disciplinárneho senátu z 13. júla 2011“) tak, že JUDr. Renáta Janáková nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodnutia disciplinárnej veci vedenej proti sťažovateľovi pod sp. zn. 1 Ds 1/2010.

V nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že „... v odôvodnení uvedeného rozhodnutia vyslovil konajúci disciplinárny orgán, že uvedenú námietku   zaujatosti   považuje   námietku   zaujatosti za   obštrukčné   správanie   zo   strany disciplinárne   stíhaného   sudcu.   Týmto   súčasne   uvedený   disciplinárny   senát   prezentoval hodnotiaci úsudok o neprípustnosti aplikácie ústavou garantovaného práva na spravodlivý proces účastníkom v konaní, avšak na druhej strane celkom odsunul do úzadia právny princíp obsiahnutý v čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, že základné práva a slobody sú neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné   a nezrušiteľné,   že   nikoho   nemožno   iba z dôvodov jeho postavenia pri ich výkone poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, poprípade   nikomu   nesmie   byť   spôsobená   ujma   na   právach   pre   to,   že   uplatňuje   svoje základné práva a slobody. Z uvedených dôvodov sa domnievam, že pokiaľ by mal uvedený senát opätovne rozhodovať o tejto námietke, mali by byť jeho členovia z titulu takéhoto nevhodného hodnotenia žiadosti o poskytnutie súdnej ochrany vylúčení.“.

Proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu z 13. júla 2011 podal sťažovateľ 1. augusta 2011   odvolanie,   v ktorom   zároveň   vzniesol   námietku   zaujatosti   proti   predsedníčke odvolacieho   disciplinárneho   súdu   1   Dso   JUDr.   Urbancovej.   O tejto   námietke   rozhodol odvolací disciplinárny súd 2 Dso rozhodnutím sp. zn. Dn 6/2011 z 31. októbra 2011 (ďalej len   „rozhodnutie   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   z 31.   októbra   2011“)   tak,   že JUDr. Urbancovú   nevylúčil   z vykonávania   úkonov   na   disciplinárnom   odvolacom   súde v sťažovateľovej veci vedenej pod sp. zn. 1 Dso 4/2011 (konanie o odvolaní sťažovateľa proti   rozhodnutiu   disciplinárneho   senátu   z 13.   júla   2011,   pozn.).   Proti   rozhodnutiu odvolacieho disciplinárneho senátu z 31. októbra 2011 sťažovateľ podal ústavnému súdu 5. decembra 2011 sťažnosť, ktorú tento uznesením sp. zn. III. ÚS 287/2012 z 26. júna 2012 odmietol   ako zjavne neopodstatnenú. Následne odvolací disciplinárny senát najvyššieho súdu 1 Dso, konajúci v zložení JUDr. Jarmila Urbancová – predsedníčka senátu a členovia – JUDr.   Martin   Vladik,   JUDr.   Marián   Jarábek,   JUDr.   Iveta   Gildeinová   a JUDr.   Martin Dolník, napadnutým rozhodnutím odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu z 13. júla 2011 zamietol podľa § 131 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich.

Sťažovateľ   v sťažnosti   formuluje   výhrady   voči   napadnutému   rozhodnutiu odvolacieho disciplinárneho senátu, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza:

„Opätovne aj   tento disciplinárny orgán vo svojom odôvodnení zopakoval už raz uvedený   hodnotiaci   úsudok,   že   uvedená   námietka   zaujatosti   sa   považuje   za   obštrukčné správanie   zo   strany   disciplinárne   stíhaného   sudcu.   Takýmto   zverejnením   negatívneho hodnotenia   sudcu   (verejne   dostupné   internetové   stránky   Najvyššieho   súdu)   vznikli u sťažovateľa   pochybnosti,   prečo   predsedníčka   konajúceho   disciplinárneho   orgánu pociťovala   potrebu   zopakovať   hodnotiaci   úsudok   o   neprípustnej   aplikácii   ústavou garantovaného práva účastníkom, hoci, ako bolo uvedené v bode 1, toto u sťažovateľa vyvoláva pochybnosti o jej nezaujatosti.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na vnútroštátne, ako aj medzinárodné pramene práva a ďalšie dokumenty, ktoré sú podľa jeho názoru relevantné pre rozhodnutie o jeho   veci,   predovšetkým   Dohovor   Organizácie   Spojených   národov   proti   korupcii z 31. októbra   2003   (oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky č. 434/2006   Z.   z.),   Odporúčanie   CM/Rec   (2010)   12   Výboru   ministrov   Rady   Európy členským   štátom   o   sudcoch:   nezávislosť,   efektívnosť   a zodpovednosť   (prijaté   Výborom ministrov   Rady   Európy   17.   novembra   2010   na   1098.   zasadnutí   zástupcov   ministrov), Magnu   Charta   sudcov   (Základné   princípy)   prijatú   17. novembra   2010   v Štrasburgu poradným orgánom Rady Európy (Poradná rada európskych sudcov –   pracovná skupina Magna Charta), Návrh Bangalórskych zásad správania sudcov prijatý Súdnou skupinou na posilnenie   sudcovskej   integrity   v   Bangalore   v roku   2001   a   revidovaný   počas   stretnutia predstaviteľov   spravodlivosti   za   okrúhlym   stolom,   ktoré   sa   konalo   v   Haagu 25. až 26. novembra   2002,   ako   aj   externé   správy   o nezávislosti   sudcov   v Slovenskej republike   (Odporúčania   prijaté   Európskou   asociáciou   sudcov   4.   septembra   2011, Hodnotiaca správa mimovládnej organizácie Nadácia otvorenej spoločnosti „Aktuálny stav slovenského súdnictva a jeho výzvy“ z decembra 2011).

Sťažovateľ   poukazuje   tiež   na   relevantnú   judikatúru   ústavného   súdu (III. ÚS 257/2011, I. ÚS 129/2010), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“, (časť III, body 104 až 114 rozsudku vo veci Harabin v. Slovensko z 20. 11. 2012)], na ktorú je potrebné podľa neho prihliadať „pri posudzovaní konania namietaných osôb, ich prejavov vôle a iných náznakov...“.

V súvislosti s odôvodňovaním namietaného porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ predovšetkým uvádza:

«22. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené mu nielen podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj v článku 46 ods. 1 ústavy bolo podľa sťažovateľa porušené tým, že o jeho   odvolaní   proti   nevylúčeniu   namietanej   sudkyne   JUDr.   Renáte   Janákovej nerozhodoval disciplinárny orgán spravodlivo.

23. Sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 01. 08. 2011 vyslovil viacero pochybností, prečo   sa   domnieva,   že   JUDr.   Renáta   Janáková   by   mala   byť   z   objektívneho   hľadiska zaujatá. Najmä poukazoval na možný, a v zmysle rôznych hodnotiacich správ a úsudkov... aj   logicky   predpokladaný   vzťah   medzi   JUDr.   Renátou   Janákovou   a   JUDr.   Štefanom Harabinom (ako osobu, ktorá neprehliadnuteľným spôsobom môže ovplyvniť kariérny rast a výhody sudcov z nižších súdov), že

a)   JUDr.   Janáková,   hoci   v čase   od 12.   03.   2007   do 31.   07.   2010   ako   sudkyňa Okresného súdu Bratislava V. mala vykonávať v zmysle § 13 zák. č. 385/2000 Z. z. stáž sudcu na ministerstve spravodlivosti, tak v rozpore s čl. 145a ods. 2 veta druhá ústavy narušujúc   zásadu   inkompatibility   funkcie   sudcu   s   výkonom   funkcie   vo   verejnej   správe, aktívne   dlhé   obdobie   vykonávala   funkciu   generálnej   riaditeľky   sekcie   civilného   práva v priamej   podriadenosti   a   závislosti   (do   funkcie   bola   vymenovaná   JUDr.   Štefanom Harabinom) na JUDr. Štefanovi Harabinovi ako vtedajšom ministrovi, ktorý o povolení stáže mal rozhodnúť dňa 28. 02. 2007.

b) Po tom, čo menovanej sudkyni bola stáž na ministerstve k 31. 07. 2010 (sobota) ukončená,   bola   okamžite   s   podporou   predsedu   Najvyššieho   súdu   pridelená   ku   dňu 03. 08. 2010 (nasledujúci utorok) to istou Súdnou radou,   ktorá ju dočasne pridelila na výkon funkcie disciplinárneho sudcu na Najvyšší súd, pridelená aj na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Bratislave.

c)   JUDr.   Janáková   sa   v   roku   2009   uchádzala   ako   kandidátka   na   sudcu disciplinárneho   súdu   a   bola   navrhnutá   pri   parlamentnej   voľbe   poslancom   a   súčasne predsedom   politického   hnutia,   ktoré   predtým   nominovalo   JUDr.   Štefana   Harabina   ako svojho kandidáta do politickej funkcie ministra spravodlivosti.

d)   Počas   disciplinárneho   konania   proti   sťažovateľovi   konajúci   senát   1   Ds   bol napriek   uplynutiu   3   ročného   funkčného   obdobia   na   návrh   predsedu   Najvyššieho (disciplinárneho)   súdu   a   súčasne   predsedu   Súdnej   rady   JUDr.   Štefana   Harabina (navrhovateľ disciplinárneho konania proti sťažovateľovi), viackrát personálne pozmenený, hoci toto zákon neumožňuje a Národnou radou Slovenskej republiky bola navrhnutá ako kandidátka   do   novovytvorených   (nie   doterajších)   disciplinárnych   senátov,   tak,   že JUDr. Janáková sa stala jeho predsedníčkou.

29.   Na   základe   hore   uvedených   záverov   a   ako   aj   citovaného   textu   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia disciplinárneho orgánu je sťažovateľ nútený vysloviť pochybnosti o riadnom zistení, resp. snahe zistiť riadne skutkový stav a pozadie vznesených námietok, ktoré neboli vôbec nielen konajúcim disciplinárnym orgánom v odôvodnení uvedené, ale ani nebolo vykonané adekvátne zisťovanie skutkového stavu. Hore uvedené právne pramene (časť 2.) ako aj stanoviská rôznych medzinárodných inštitúcií (časť 3.) naznačujú nielen rozsah ale aj oprávnené podozrenie, že pomery v slovenskej justícii sa nenachádzajú na európskom štandarde, ale aj, že niektoré disciplinárne konania nevykazujú od počiatku snahu postihnúť sudcov za ich porušenie povinností pri výkone funkcie, ale sledujú celkom niečo iné. Preto povrchný prístup disciplinárneho orgánu pri preverovaní skutkového stavu nemá žiadne opodstatnenie.

30.   Za   tohto   právneho   stavu   sa   sťažovateľ   osobne   domnieva,   že   prinajmenej z objektívneho   hľadiska   naďalej   pretrvávajú   pochybnosti   o   nezaujatosti   predsedníčky konajúceho disciplinárneho orgánu 1 Ds JUDr. Janákovej voči jeho osobe s prihliadnutím na   osobu   navrhovateľa   (JUDr.   Štefan   Harabin).   V   súvislosti   s   uvedeným   je neprehliadnuteľné, že práve osoba JUDr. Štefana Harabina pri takýchto pochybnostiach zohráva kľúčovú úlohu. Sťažovateľ viackrát, osobne alebo v skupine viacerých sudcov, sa kriticky   vyjadril   k   nedostatkom   výkonu   funkcie   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky.   JUDr.   Štefan   Harabin,   nakoľko   vykonáva   nie   vhodným,   resp.   nie   súladným spôsobom svoju právomoc zverenú mu zákonom (viď požiadavky na výkon funkcie načrtnuté prostredníctvom čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru Organizácie Spojených Národov proti korupcii), nie je vylúčené, že z titulu svojej kumulatívnej funkcie môže pôsobiť negatívnym spôsobom na   uvedenú   sudkyňu,   čo   je   v   rozpore   s   hore   uvedenými   medzinárodnými   pravidlami a zásadami, najmä s článkom 6 Dohovoru, čl. 2 Základných princípov, resp. Sudcovskou Magnou   chartou,   ktorých   relevanciu   pre   konanie   o   námietke   zaujatosti   vyzdvihuje aj Európsky súd pre ľudské práva (body 104. až 110 rozsudku sp. zn. sťažnosti 58688/11 vo veci   Harabin   v.   Slovensko),   a   táto   situácia   už   vôbec   negarantuje   jeho   právo na sudcovskú   nezávislosť   predsedníčky   disciplinárneho   senátu   v   tom   duchu,   ako   je napríklad zakotvená v čl. 3 Odporúčania Výboru ministrov (2010) 12.

32.... JUDr. Štefan Harabin sa viackrát negatívne vyjadril k osobe sťažovateľa, ktorú, v rozpore so zákonom, hodnotil verbálne ako „nedostatočná výkonnosť, odbornosť a rýchlosť   rozhodovania“   (zápisnica   Sudcovskej   rady   pri   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky   z   23.   09.   2009)   alebo   ako   „nekvalita   rozhodovania   sťažovateľa   vyplývajúca z prvého nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý sa mu dostal po nástupe do funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ (zápisnica Sudcovskej rady pri Najvyššom súde Slovenskej republiky z 13. 01. 2010).

33.   Sťažovateľ   nevylučuje,   že   ním   hore   vyslovené   pochybnosti   o   JUDr.   Renáte Janákovej o nemožnosti „a priori poprieť jej previazanosť s JUDr. Štefanom Harabinom, mali   byť   zisťované   nielen   na   základe   vysloveného   stanoviska   dotknutej   sudkyne,   ale   aj menovaného navrhovateľa v tomto disciplinárnom konaní, tzn. JUDr. Štefana Harabina. Pri   menovanej   osobe   pretrvávajú,   a   tieto   pochybnosti   signalizujú   aj   niektoré   postoje čelných predstaviteľov medzinárodných sudcovských organizácií... dlhodobo pochybnosti o tom, či nie nadmerným spôsobom zasahuje do činnosti niektorých sudcov.

34. Je neprehliadnuteľné, že JUDr. Štefan Harabin nečakaným spôsobom výkonu svojej funkcie predsedu podnietil disciplinárne stíhania voči viacerým sudcom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (viď   otázky   Güntera   Woratscha   na   zasadnutí   Súdnej   rady Slovenskej republiky dňa 04. 05. 2010, najmä str. 11), ktorého bol a je predsedom, a tým súčasne vytvoril absurdnú situáciu, že podľa jeho mienky niektorí sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nespĺňajú, hoci úspešne absolvovali kariérne výberové konania, kritériá na zotrvanie vo výkonu funkcie na uvedenom súde. Je ďalej logické, že za tohto stavu narastajú obavy zvyšných sudcov z možnosti disciplinárnych konaní voči sebe, ak sa dostanú do otvoreného, resp. skrytého konfliktu s JUDr. Štefanom Harabinom. Preto tento konflikt   budú   chcieť   riešiť   ústupkom   voči   jeho   požiadavkám.   Práve   kombinácia   týchto dvoch   činností   objektívne   nevylučuje,   že   JUDr.   Renáta   Janáková   k   sťažovateľovi prechováva negatívny, hoci podľa jej vyjadrenia, utajený vzťah.

35. Tomuto záveru nasvedčuje aj to, že JUDr. Renáta Janáková sa nevyjadrila, resp. výslovne a presvedčivo nepoprela prepojenie a osobnú kariérnu zaviazanosť, ktorá sa môže prejavovať   najmä   vo   vzájomnej   podpore   a   priazni   uvedených   osôb   s   JUDr.   Štefanom Harabinom (t. j. iniciátorom disciplinárneho konania sťažovateľa).

Iba   zo   str.   4   odôvodnenia   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky

-disciplinárny   súd   sp.   zn.   Dn   3/2011   z 13.   júla   2011   vyplýva,   že   „[(Navrhovateľ,   t.   j. JUDr. Štefan   Harabin)   žiadal,   aby   disciplinárny   súd   rozhodol   tak,   že   JUDr.   Renáta Janáková nie je vylúčená z vykonávania úkonov vo veci 1 Ds 1/2010.]“

Už   tento   postoj   kladný   navrhovateľa   k   menovanej   sudkyni   nepriamo   podporuje mienku sťažovateľa o tom, že navrhovateľ, hoci ako účastníkovi toto právo neprislúcha a preto aj takéto vyjadrenie sa javí ako neefektívne a nadbytočné, tak svojim vysloveným postojom, z už uvedených dôvodov favorizoval namietanú sudkyňu...

37. Pri uvedených skutočnostiach myšlienka, že u JUDr. Renáty Janákovej sa vytvorí predstava, a tejto môže aj podľahnúť, že túto pre ňu negatívnu situáciu spojenú s častými výhradami   voči   jej   osobe   môže,   ako   navonok   sa   javiaca   nestranná   predsedníčka disciplinárneho senátu, veľmi jednoducho vyriešiť tým, že dá za pravdu návrhu predsedu Najvyššieho súdu, aby bol sťažovateľ pozbavený sudcovskej funkcie; tzn. tomu nositeľovi kumulovaných funkcií, ku ktorému, ako sťažovateľ už pôvodne ale aj teraz naznačoval, nie je vylúčená.

Toto všetko sa však už prejavilo pri otvorenom konflikte pri prideľovaní sudcov na krajské   súdy,   kedy,   pričom   nie   je   možné   bez   pochybností   vylúčiť,   že   aj   pod   vplyvom argumentácie predsedu Súdnej rady, bola JUDr. Renáta Janáková preferovaným spôsobom pridelená na Krajský súd v Bratislave. Práve právomoc predsedu Súdnej rady dominantným spôsobom   ovplyvňovať   priebeh   rokovania   (návrhová   právomoc,   zásadne   nepripúšťanie protinávrhov,   odoberanie   slova   svojim   kritikom   v   Súdnej   rade,   resp.   tvrdá a bezargumentačná   kritika   argumentov   vznesených   proti   predsedovi   Súdnej   rady s podporou mnohých jej členov) viedla sťažovateľa ku kritickej aktivite, za ktorú je teraz jej predsedom disciplinárne stíhaný, a je celkom logické za súčasného stavu disciplinárneho súdnictva, že navrhovateľ má eminentný záujem na presadení svojich úmyslov všetkými možnými prostriedkami.

40.... sťažovateľovi však konajúci senát neposkytol žiadne informácie, aby mohol vyhodnotiť   závery   disciplinárneho   senátu,   že   aj   v objektívnom   teste   namietaná   sudkyňa obstála.   Avšak   pre   objektívny   test   nezaujatosti   je   nutné   dostatočne   preveriť   všetky skutočnosti   hore   namietané   sťažovateľom,   a to   s vyšším   dôrazom   na   tú   skutočnosť,   že pochybnosti   sťažovateľa   sa   viažu   k osobe   predsedu   Najvyššieho   (disciplinárneho)   súdu a súčasne predsedu súdnej rady, kde sa musí explicitne vylúčiť akýkoľvek možný náznak podriadenosti (lojality) konajúcich sudcov tohto súdu voči jeho predsedovi. Toto konajúci senát   celkom   opomenul   a preto   sťažovateľ   vidí   v tomto   konaní   svojvôľu,   ktorá   je neprípustná.

42.   Za   tejto   situácie   musí   sťažovateľ   zdôrazniť,   že   nezávislosť   a nestrannosť   sú základnými znakmi pojmu spravodlivého súdu, resp. súdu vôbec, ktorý je súčasne jednou zo záruk   rovnosti   a právnej   istoty   v demokratickom   a právnom   štátne.   Sťažovateľ   je presvedčený,   že   všetky   spomínané   princípy   Najvyšší   súd   ako   disciplinárny   súd v disciplinárnom   konaní   proti   nemu   ignoroval.   Nezaoberanie   sa   s jeho   námietkami   na vylúčenie   namietanej   sudkyne   podľa   odvolania,   proti   ktorým   sťažovateľ   bol   nútený   vo všeobecnej rovine, vzhľadom na objektívne okolnosti, nesprávny výkon funkcie predsedu súdu   spojený   s odňatím   možnosti   si   zaobstarať   relevantné   dôkazy...,   adresovať   svoje námietky, preto sťažovateľ považuje za porušenie práva sťažovateľa priznané v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj v článku 46 ústavy na spravodlivé súdne konanie, konkrétne právo, aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.»

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti spochybňuje postavenie disciplinárnych senátov najvyššieho súdu z hľadiska toho, či „spĺňajú atribúty súdu v demokratickej spoločnosti“, pričom   v tejto   súvislosti   poukazuje na skutočnosť,   že ide   o námietku,   ktorú   uplatnil už vo svojej   predchádzajúcej   sťažnosti,   o ktorej   ústavný   súd   rozhodol   nálezom   sp.   zn. III. ÚS 287/2012   z 26.   júna   2012,   pričom   v nadväznosti   na   skutočnosť,   že   III.   senát ústavného   súdu   sa   v označenom   konaní   touto „jeho   argumentáciou   nezaoberal“, zdôrazňuje, že na nej „zotrváva a následne ju opakuje...“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na právny názor ústavného súdu vyjadrený v   uznesení sp. zn.   PL.   ÚS   7/02   zo   4.   marca   2002,   podľa   ktorého   „disciplinárny   súd   je   orgánom samosprávneho   riadenia   súdnictva“,   ako   aj „začlenenie   disciplinárneho   súdu   do   iného subsystému, ako je systém, v ktorom bežne Najvyšší súd...“. V nadväznosti na to sťažovateľ vyslovuje pochybnosti o „inštitucionálnej oprávnenosti orgánu označeného ako Najvyšší súd Slovenskej republiky – Disciplinárny súd vykonávať súdnu moc, tzn. či vôbec spĺňa všetky formálne a materiálne znaky súdu, ktoré sú v demokratických spoločnostiach na túto inštitúciu súdnej moci kladené“.

V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľ ďalej okrem iného poukazuje na absenciu funkcie predsedu disciplinárneho súdu aj napriek existujúcemu štandardu na každom súde v Slovenskej republike, podľa ktorého orgánmi riadenia a správy súdu sú jeho predseda a podpredseda, na právomoc Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „Súdna rada“) podľa § 119 ods. 9 zákona o sudcoch a prísediacich v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2011 určiť počet a zloženie disciplinárnych senátov, spôsob prideľovania vecí a zastupovanie,   a na „konanie   predsedu   Najvyššieho   súdu,   ktorý   s odvolaním   sa   na oprávnenie   podľa   čl.   2   bod   2.   Rozvrhu   práce   Disciplinárneho   súdu   na   rok   2010,   tzv. rozvrhu práce schváleným celkom odlišným orgánom štátu, vydal Opatrenie zo 04. februára 2010, podľa ktorého v rozpore s princípom náhodného výberu nariadil, aby nasledujúcich 6 návrhov na disciplinárne konanie sa pridelilo podľa poradia novozriadeným senátom 3 Ds, 4 Ds a 5 Ds v dvoch kolách“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a v konaní vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné   práva   M.   G.   podľa   článku   6   Dohovoru,   článku   46   ods.   1   v spojení s článkom 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy boli Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolací disciplinárny senát sp. zn. 1 Dso 4/2011 z 21. januára 2013, porušené. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolací disciplinárny senát sp. zn. 1 Dso 4/2011 z 21. januára 2013 sa zrušuje a ukladá sa mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre síce nepovažuje disciplinárny súd za všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy, ale zároveň na druhej   strane   uvádza,   že   disciplinárny   súd   je   súdom,   ktorého   pôsobnosť   je   definovaná v zákone   o   sudcoch   a prísediacich   a   je zameraná   výlučne   na   disciplinárne   veci   sudcov všeobecných súdov (m. m. PL. ÚS 7/02, III. ÚS 392/2010, II. ÚS 140/2011). Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   v rámci   konania   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   aj o sťažnostiach   fyzických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ku ktorému malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť postupom, alebo rozhodnutím   disciplinárneho súdu.   Disciplinárne konanie má vo svojej podstate povahu a znaky trestného konania, a preto je disciplinárny súd povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať na základné zásady, ktoré sa uplatňujú v trestných veciach. Je preto nepochybné, že   ak v konaní pred   disciplinárnym   súdom,   resp.   jeho   rozhodnutím   dôjde   k zásadnému porušeniu týchto zásad, prichádza následne v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy do úvahy aj vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru disciplinárne obvineného sudcu,   teda   v posudzovanom   prípade   sťažovateľa.   Uvedené   sa vzťahuje   aj   na   rozhodovanie   o námietke   zaujatosti   sudcov   konajúcich   disciplinárnych senátov.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo skutkového stavu podrobnejšie uvedeného v I. časti tohto uznesenia vyplýva, že sťažovateľ   podal   v   rámci   disciplinárneho   konania   vedeného   proti   nemu   disciplinárnym senátom   pod   sp.   zn.   1   Ds   1/2010   námietku   zaujatosti   proti   predsedníčke   tohto   senátu JUDr. Renáte Janákovej. Disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011 rozhodol   podľa   §   121   ods.   2   zákona   o sudcoch   a prísediacich   tak,   že   JUDr.   Renáta Janáková,   predsedníčka   disciplinárneho   senátu   1   Ds,   nie   je   vylúčená   z prerokúvania a rozhodnutia   disciplinárnej   veci   vedenej   proti   sťažovateľovi   pod   sp.   zn.   1 Ds 1/2010. Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   rozhodnutie   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   sp. zn. 1 Dso   4/2011   z 21.   januára   2013   (napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   disciplinárneho senátu, pozn.), ktorým tento podľa § 131 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu z 13. júla 2011.

Podstata   kľúčových   námietok   sťažovateľa   je   založená   na   argumentácii o nespravodlivosti   a svojvoľnosti   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   disciplinárneho senátu,   keďže   odvolací   disciplinárny   senát   najvyššieho   súdu   podľa   neho   nevykonal adekvátne   zisťovanie   skutkového   stavu   a nevyhodnotil   správne   prinajmenšom z objektívneho   hľadiska   pochybnosti   o nezaujatosti   predsedníčky   vo   veci   sťažovateľa konajúceho   disciplinárneho   senátu   1   Ds.   Podľa   sťažovateľa „pre   objektívny   test nezaujatosti je nutné dostatočne preveriť všetky skutočnosti hore namietané sťažovateľom, a to s vyšším dôrazom na tú skutočnosť, že pochybnosti sťažovateľa sa viažu k osobe predsedu Najvyššieho (disciplinárneho) súdu a súčasne predsedu súdnej rady, kde sa musí explicitne vylúčiť akýkoľvek možný náznak podriadenosti (lojality) konajúcich sudcov tohto súdu voči jeho predsedovi. Toto konajúci senát celkom opomenul a preto sťažovateľ vidí v tomto konaní svojvôľu, ktorá je neprípustná.“.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   v sťažnosti uplatňuje v zásade totožnú argumentáciu, akú uplatnil vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu sp. zn. Dn 3/2011 z 13. júla 2011 (časti I – III).

Formulujúc svoj postoj k námietkam sťažovateľa, ústavný súd považuje za potrebné poukázať v prvom rade na ústavný inštitút zákonného sudcu, ktorý je priamo prepojený so zákonom   ustanovenou   právomocou,   ako   aj   vecnou   a   miestnou   príslušnosťou   súdu. Okrem   toho   je   potrebné   vziať   do   úvahy   rozvrh   práce,   ktorý   určuje   sudcu   alebo   senát príslušný   na   rozhodnutie   konkrétneho   prípadu   (obdobne   II.   ÚS   47/99,   I.   ÚS   11/01, III. ÚS 285/2010).

Podľa   §   119   ods.   1   prvej   vety   zákona   o   sudcoch   a   prísediacich   disciplinárnu zodpovednosť zisťuje a disciplinárne opatrenia ukladá disciplinárny súd.

V súlade s § 119 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich disciplinárny senát prvého stupňa je trojčlenný a jeho predseda a jeden člen musia byť sudcovia a jeden člen iná osoba ako sudca. Odvolací disciplinárny senát je päťčlenný a jeho predseda a dvaja členovia musia byť sudcovia a dvaja členovia iné osoby ako sudcovia.

Podľa § 119 ods. 3 a 4 zákona o sudcoch a prísediacich zákonným sudcom na účely disciplinárneho konania je predseda disciplinárneho senátu a člen disciplinárneho senátu vybraný do disciplinárneho senátu podľa tohto zákona. Činnosť disciplinárnych senátov organizačne a technicky zabezpečuje najvyšší súd.

Vo vzťahu k výhradám, ktoré sťažovateľ formuluje proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho   disciplinárneho   senátu,   ústavný   súd   poukazuje   na   nasledovné   časti   jeho odôvodnenia:

«Podľa § 121 ods. 1 zákona o sudcoch, ak nastanú okolnosti, ktoré môžu zakladať dôvod zaujatosti predsedu disciplinárneho senátu alebo jeho členov, môže ten, koho sa konanie týka, namietať ich zaujatosť.

Podľa § 121 ods. 2 zákona o sudcoch o zaujatosti rozhodne iný disciplinárny senát rovnakého stupňa.

Podľa § 150 ods. 2 zákona o sudcoch, pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti sudcu sa primerane použije prvá časť Trestného zákona a na disciplinárne konanie sa primerane použije Trestný poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné. Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného   konania   je   vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca   (ďalej   len   „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosti   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.

Nestrannosť   je   neodmysliteľným   atribútom   pojmu   súd.   Nestrannosť   sa   obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti). Možno rozlišovať subjektívny prístup, ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro foro interno a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti v tomto   smere.   Pri   aplikácii   tohto   prístupu   potom   rozlišujeme   nestrannosť   subjektívnu (konkrétnu) a nestrannosť objektívnu alebo štrukturálnu (abstraktnú).

Subjektívna   nestrannosť   sa   prezumuje,   až   kým   nie   je   preukázaný   opak,   pričom spravidla sa posudzuje podľa správania sudcu.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale   napriek   tomu   jeho   nestrannosť   môže   byť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkciu, ktoré vo veci vykonáva.

Práve tu sa uplatňuje teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,   ale   sa   musí   ako   taký   aj   objektívne   javiť   v   očiach   strán   a   predovšetkým obvineného, ale i verejnosti.

V posudzovanej veci odvolací disciplinárny senát k vznesenej námietke zaujatosti voči predsedníčke disciplinárneho senátu JUDr. Renáte Janákovej nezistil žiadne dôvody pre   jej   vylúčenie   z   rozhodovania   predmetnej   veci,   predpokladané   ustanovením   §   31 Trestného   poriadku.   Aj   keď zákon   v ustanovení § 31 ods.   1   Trestného poriadku   spája vylúčenie   sudcu   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania   v   posudzovanej   veci disciplinárneho   konania   nielen   so   skutočne   preukázanou   zaujatosťou,   ale   aj   vtedy,   ak možno mať čo i len pochybnosti o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku predstavuje výnimku z významnej ústavnej   zásady,   že nikto nesmie byť   odňatý   svojmu zákonnému   sudcovi   (čl.   48   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov disciplinárneho konania len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade zo zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z týchto dôvodov k vylúčeniu sudcu z vykonávania úkonov disciplinárneho konania môže dôjsť len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o sudcoch, sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony   a   iné   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   vykladá   podľa   svojho   najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky   môžu   vyplývať   len   z   naplnenia   zákonných   predpokladov,   ktoré   však v prejednávanom prípade splnené neboli.

Disciplinárne stíhaný sudca v posudzovanej veci namieta, že JUDr. Janáková počas stáže na Ministerstve Spravodlivosti Slovenskej republiky, (ďalej len „ministerstvo“) v čase od 12. marca 2007 do 31. júla 2010 zastávala funkciu generálnej riaditeľky sekcie civilného práva a následne vykonávala stáž na Krajskom súde v Bratislave. O povolení stáže na ministerstve   mal   rozhodnúť   vtedajší   minister   spravodlivosti   JUDr.   Harabin   a   teda podliehala   právomoci   ministra   a   je   logické,   že   JUDr.   Harabin   musel   mať k JUDr. Janákovej vzťah založený na vysokom stupni dôvery a lojálnej nadriadenosti, čo modifikuje nezávislosť predpokladanú pre výkon funkcie sudcu, a že JUDr. Janáková sa v druhej polovici roku 2009 uchádzala ako kandidátka na sudkyňu disciplinárneho súdu a bola navrhnutá poslancom a predsedom politického hnutia, ktoré predtým nominovalo JUDr. Harabina ako svojho kandidáta na ministra spravodlivosti. Odvolací disciplinárny senát rozhodujúci o odvolaní proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti nezistil konkrétne skutočnosti odôvodňujúce pochybnosti o nezaujatosti predsedníčky disciplinárneho senátu JUDr.   Janákovej   vo   vzťahu   k   prejednávanej   disciplinárnej   veci.   Námietka   zaujatosti neobsahuje   žiadne okolnosti,   ktoré sú   spôsobilé   vyvolať   pochybnosti   o jej   objektívnosti a nestrannosti. Pokiaľ ide o otázku objektívnej zaujatosti, odvolací disciplinárny senát sa nestotožnil s názorom odvolateľa, keď nezistil, že by bolo preukázané akékoľvek vzájomné prepojenie   medzi   predsedníčkou   disciplinárneho   senátu   JUDr.   Janákovou   a   predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr.   Harabinom,   napriek tomu,   že skutočnosti týkajúce sa pôsobenia JUDr. Janákovej na ministerstve sú pravdivé. Konajúci disciplinárny senát   sa   dostatočným   spôsobom   vysporiadal   pri   rozhodovaní   o   predmetnej   námietke zaujatosti so všetkými právnymi predpismi,   na ktoré G. vo svojom odvolaní poukazuje. Podľa výsledkov prieskumu napadnutého rozhodnutia disciplinárneho senátu a konania, ktoré   mu   predchádzalo,   odvolacím   disciplinárnym   senátom   neboli   zistené   žiadne pochybenia pri aplikácii práva hmotného ani procesného, a preto odvolací disciplinárny senát odvolanie M. G., zamietol.»

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   vo   všeobecnej   rovine   názor,   že odvolací disciplinárny senát v napadnutom rozhodnutí primeraným spôsobom reagoval na podstatnú časť výhrad sťažovateľa formulovaných v odvolaní a zaujal k nim právne závery, na základe ktorých jeho odvolanie odmietol.

V konkrétnostiach   k sťažovateľom   spochybňovaným   aspektom   napadnutého rozhodnutia   týkajúcim   sa   posudzovania   nestrannosti   namietanej   sudkyne   z objektívneho hľadiska (sťažovateľ tvrdí, že odvolací disciplinárny senát ju posúdil nespravodlivo, pozn.) ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   I.   ÚS   352/2010),   ako   aj judikatúrou   ESĽP   zdôrazňuje,   že   objektívna   nestrannosť   sa   nikdy   neposudzuje   podľa subjektívneho hľadiska, resp. postoja sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností, t. j. nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán (tzv. teória zdania). Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom konania.

Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu vyplýva, že tento sa nestotožnil   s postojom   sťažovateľa   o existencii   takých   objektívnych   skutočností,   ktoré vzbudzujú   bez   ďalšieho   pochybnosti   o nezaujatosti   predsedníčky   disciplinárneho   senátu 1 Ds. Aj keď odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu je stručné,   postačuje   na   prijatie   záveru   o tom,   že   je   z ústavného   hľadiska   dostačujúce. K vylúčeniu   sudcu   z prerokúvania a rozhodovania   veci   môže dôjsť pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP v zásade len vtedy, keď je celkom zjavné, že jeho   vzťah   k   danej   veci,   účastníkom   alebo   ich   zástupcom   dosahuje   taký   charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Osobitný štátnozamestnanecký vzťah a následné okamžité   umožnenie   výkonu   stáže   na   súde   vyššieho   stupňa,   spôsob   návrhu,   výberu a začlenenie   do   konkrétneho   senátu   disciplinárneho   súdu   predsedníčky   disciplinárneho senátu   1 Ds   (citované   z odvolania   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   disciplinárneho   senátu z 13. júla 2011, pozn.) nemôžu podľa názoru ústavného súdu bez ďalšieho predstavovať také skutočnosti, ktoré by objektívne vyvolávali u strán pochybnosti o nezaujatosti, ktoré sťažovateľ „viaže k osobe predsedu Najvyššieho (disciplinárneho) súdu a súčasne predsedu súdnej rady“, o to viac, ak Súdna rada svoje kompetencie vykonáva na kolegiátnom, nie monokratickom princípe (k tomu pozri napr. III. ÚS 403/09).

Stotožňujúc   sa   s ideou   vyjadrenou   aj   v napadnutom   rozhodnutí   odvolacieho disciplinárneho   senátu,   v zmysle   ktorej „možno   vylúčiť   sudcu   z   vykonávania   úkonov disciplinárneho konania len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade zo zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo“, ústavný súd   zastáva   názor,   že   právny   záver   odvolacieho   disciplinárneho   senátu,   podľa   ktorého sťažovateľom uvádzané skutočnosti (skutočnosti uvedené v jeho odvolaní proti rozhodnutiu disciplinárneho   senátu   z 13.   júla   2011,   pozn.)   nepreukazujú „akékoľvek   vzájomné prepojenie   medzi   predsedníčkou   disciplinárneho   senátu   JUDr.   Janákovou   a   predsedom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky“, je   aj   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti posudzovanej veci z ústavného hľadiska udržateľný, a teda akceptovateľný.

Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým rozhodnutím odvolacieho   disciplinárneho   senátu   a   sťažovateľom   namietaným   porušením   základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie.

Vo   vzťahu   k tej   časti   argumentácie   sťažovateľa,   ktorou   spochybňuje   postavenie disciplinárnych   senátov   najvyššieho   súdu   z hľadiska   toho,   či „spĺňajú   atribúty   súdu v demokratickej spoločnosti“, a ktorou vo svojej podstate namieta ústavnosť príslušných ustanovení zákona o sudcoch a prísediacich upravujúcich postavenie disciplinárnych súdov, nemá v tejto veci konajúci IV. senát ústavného súdu dôvod spochybňovať právny záver III. senátu, ktorý sa vyjadril k analogickým námietkam sťažovateľa formulovaným v jeho predchádzajúcej sťažnosti, keď v uznesení sp. zn. III. ÚS 287/2012 z 26. júna 2012 túto časť argumentácie   sťažovateľa   „...   vyhodnotil   ako   jeho   úvahy   a právne   názory   nesúvisiace priamo   s predmetom   konania.   Ak   teda   sťažovateľ   prezentuje   svoje   výhrady   proti legislatívnej úprave, ústavný súd ich nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy skúmať. Tieto môžu byť predmetom abstraktnej kontroly ústavnosti (čl. 125 ústavy), avšak len na návrh   osoby   na   to   oprávnenej   (§   18   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde).“.   Nad   rámec citovaného právneho záveru ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti aj na ďalší (súvisiaci) právny názor vyjadrený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého „v konaní o sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemôže   ústavný   súd   uplatniť právomoc,   ktorou   disponuje v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy“.   Tento   právny   názor   má nespochybniteľnú   ústavnú relevanciu   zvlášť v prípadoch,   ak by sa   v konaní,   ktoré patrí v zmysle   čl.   131   ods.   2   ústavy   do   pôsobnosti   senátu   ústavného   súdu,   mala   uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy, ktoré majú   charakter   ústavných   princípov,   resp.   všeobecných   interpretačných   pravidiel,   a   nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou. Uvedené ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, prípadne práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014