znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 40/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. T., P., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/102/2009, pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C/67/2008 (predtým vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN 6 C/27 C/168/2004), za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/102/2009   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému súdu Piešťany   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/102/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Piešťany   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Piešťany   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   T.   trovy   konania   v sume 413,91   €   (slovom   štyristotrinásť   eur   a deväťdesiatjeden   centov)   na   účet   jej   právneho zástupcu JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 40/2013   z 23.   januára   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/102/2009 (ďalej aj „namietané konanie“), pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C/67/2008 (predtým vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN 6 C/27 C/168/2004).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Navrhovateľ   podal   dňa   15. 11. 2004   žalobu   o   zaplatenie   277.471,60   Sk s príslušenstvom proti 18-tim žalovaným. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 C/168/2004. Po 01. 01. 2005 až do 31. 12. 2007 bol vo veci oprávnený a povinný konať Okresný súd Trnava. Konanie bolo vedené pod sp. zn. PN 6 C/27 C/168/2004. Počas 3-och rokov nebolo vo veci vytýčené ani jedno pojednávanie. Okresný súd Trnava okrem štandardných administratívnych   úkonov   vykonal   len   jeden   úkon   a   to   vo   forme   uznesenia   zo   dňa 04. 11. 2005,   ktorým   zastavil   konanie   proti   siedmim   žalovaným   z   dôvodu   dohody   o zaplatení istín v splátkach, teda rozhodol, ale nie meritórne.

Okresný   súd   Piešťany   po   jeho   znovuobnovení   (01. 01. 2008)   pod   novou   sp. zn. 7 C/67/2008 vylúčil po viac ako 21 mesiacoch zvyšných žalovaných na samostatné konanie. Proti sťažovateľovi je teda konanie vedené pod ďalšou sp. zn. 10 C/102/2009. Od vtedy uplynulo ďalších viac ako 3 roky. V celom, zatiaľ vyše 8 ročnom konaní o zaplatenie nebolo porušovateľmi vytýčené ani jedno pojednávanie.

Oba   súdy   sú   teda   v   celom   8-ročnom   konaní   nečinné.   Výsledkom   nečinnosti   je do dnešného   dňa   nielen   nerozhodnutie   vo   veci   samej,   ale   ani   vytýčenie   žiadneho pojednávania. Od podania návrhu proti sťažovateľovi uplynulo viac ako 8 rokov.“

Keďže   namietané   konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené,   sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov v zmysle čl.   48 ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN 6 C/27 C/168/2004 a postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/102/2009, pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C/67/2008, bolo porušené.

Ďalej   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/102/2009 konal bez ďalších prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr. 89/13 doručeným ústavnému súdu 1. marca 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu ide o spor zo zodpovednosti za škodu podľa   Zákonníka   práce   na   základe   spoločnej   hmotnej   zodpovednosti   zamestnancov za škodu, pričom vo veci pôvodne vystupovalo 18 odporcov, čo sťažilo procesný postup súdu   z   dôvodu   potreby   mať   riadne   vykázané   doručenie   od   všetkých   účastníkov,   alebo všetkým   účastníkom   doručovať   rozhodnutia   vo   veci.   Z   tohto   dôvodu,   keďže   nárok navrhovateľa voči každému z odporcov bol samostatný, sa javí ako účelné rozhodnutie zákonnej   sudkyne   v   roku   2009,   kedy   vylúčila   všetkých   zostávajúcich   odporcov po čiastočnom späťvzatí návrhu na samostatné konanie.

Ku   konštatovaniu   odporkyne,   že   doposiaľ   nebol   vo   veci   nariadený   termín pojednávania, treba uviesť, že v roku 2005 boh nariadené pojednávanie, na ktoré bola odporkyňa   aj riadne predvolaná,   ale nemohlo   sa   vykonať z dôvodu,   že sa   predvolanie nepodarilo doručiť viacerým odporcom.

Zo   spisu   nevyplývajú   skutočnosti,   že   by   prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené odporkyňou.

K vzniknutým dlhým časovým obdobiam medzi jednotlivými úkonmi súdu môžem len poukázať na enormnú zaťaženosť tunajšieho súdu, pričom zákonná sudkyňa má v súčasnosti v senáte 901 nevybavených vecí v agende C a Cb, pričom obdobnú zaťaženosť majú všetci civilní sudcovia súdu, takže ju nie je možné ani riešiť prerozdelením vecí medzi ostatných sudcov.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 25. februára 2013 k sťažnosti bol aj prehľad dosiaľ vykonaných procesných úkonov priebehu namietaného konania, z ktorého vo vzťahu k predmetu sťažnosti považuje ústavný súd za relevantné tieto:

„- žaloba   v   danej   právnej   veci   bola   podaná   na   Okresnom   súde   Piešťany   dňa 15. 1. 2004 pôvodne voči 18 odporcom, a to z titulu ich spoločnej hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty v zmysle Zákonníka práce. Voči každému z odporcov bola uplatnená pomerná časť žalovanej náhrady škody,

- dňa   19. 11. 2004   bol   navrhovateľ   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   z návrhu, ktorý uhradil dňa 8. 12. 2004,

- v rámci prechodu výkonu súdnictva bola právna vec sp. zn. PN 6C/168/2004 dňom 1. 1. 2005 postúpená na Okresný súd Trnava (zánik Okresného súdu Piešťany) a opatrením predsedníčky súdu pridelená sudkyni JUDr. M.,

- dňa 12. 8. 2005 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na 5. 10. 2005, pričom pred termínom pojednávania sa k žalobe vyjadrili viacerí odporcovia, aj odporkyňa (J. T.) podaním doručeným súdu dňa 22. 9. 2005,

- na pojednávanie 5. 10. 2005 sa nepodarilo doručiť predvolanie 2 odporcom (jeden bol odsťahovaný z uvedeného bydliska a jeden bol v mieste bydliska neznámy), ostatní odporcovia mali riadne vykázané doručenie alebo fikciou doručenia,

- navrhovateľ na pojednávaní dňa 5. 10. 2005 pred začatím pojednávania zobral svoj návrh voči 7 odporcom spať z dôvodu, že s nimi uzavrel dohody o splátkach,

- súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   za   účelom   prešetrenia   pobytu   niektorých odporcov,

- dňa   4. 11. 2005   súd   uznesením   konanie   voči   7   odporcom   zastavil,   pričom   pri doručovaní tohto uznesenia všetkým účastníkom musel byť prešetrovaný pobyt viacerých z nich, nakoľko sa im zásielku nepodarilo doručiť,

- šetrenie   pobytu   a   pokusy   o   doručenie   zásielok   prostredníctvom   OO   PZ   boli vykonávané od novembra 2005 do marca 2007,

- v   rámci   prechodu   výkonu   súdnictva   bola   vec   sp. zn.   PN 6C/168/2004   dňom 1. 1. 2008 postúpená na Okresný súd Piešťany (znovuobnovenie Okresného súdu Piešťany) a pridelená sudkyni JUDr. L. C.,

- dňa   25. 8. 2009   sudkyňa   predložila   spis   súdnemu   tajomníkovi   na   vylúčenie zostávajúcich odporcov na samostatné konanie,

- dňa 11. 9. 2009 bolo vydané uznesenie o vylúčení odporcov na samostatné konanie, odporkyni J. T. bolo uzn. doručené dňa 29. 12. 2009, pričom ohľadom viacerých ďalších odporcom súd prešetroval v priebehu roku 2010 a 2011 ich pobyt.

- dňa 18. 1. 2011 sudkyňa predložila spis vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalší postup,

- dňa 13. 7. 2011 vyššia súdna úradníčka žiadala prešetriť pobyt odporkyne a založiť do nového spisu vyjadrenie odporkyne z pôvodného spisu,

- po   doručení   správ   o   odporkyni   v   priebehu   augusta   2011   dala   vyššia   súdna úradníčka predložiť spis sudkyni,

- dňa 7. 2. 2013 sudkyňa vo veci vytýčila termín pojednávania na 9. 4. 2013“.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko v podaní doručenom ústavnému súdu 13. marca 2013, v ktorom okrem iného uviedla:

«Obranu   Okresného   súdu   Piešťany   spočívajúcu   v   poukázaní   na   personálne problémy, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, nemožno akceptovať.   I   podľa   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   (napr.   II. ÚS 4S/96, II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.   Personálne   obsadenie   súdu,   jeho   organizácia,   vysoký   počet   vecí   v   príslušnom oddelení,   ako   i   optimalizácia   súdnictva,   teda   nie   sú   dôvodmi,   pre   ktoré   by   malo   byť ospravedlnené,   tolerované   a   ústavne   udržateľné   porušovanie   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Nielen Okresný súd Piešťany (už v roku 2008) mohol a mal vec sťažovateľky vylúčiť na samostatné konanie, ale už Okresný súd Trnava (v roku 2005) takto mal postupovať, keďže vedieť mal a musel, že v prípade vysokého počtu účastníkov dochádza prirodzene k problémom riadneho doručovania, resp. k problémom riadneho vedenia konania, čo vedie k „prieťahovosti“ konania samotného. Je pravdou, že Okresný súd Trnava vytýčil jedno pojednávanie, ale bolo neúčelné vzhľadom na počet účastníkov, čo si Okresný súd Trnava nevyriešil   už   pred   vytýčením   pojednávania.   Okresný   súd   Piešťany   od   roku   2008 do dnešného dňa vytýčil len jedno pojednávanie na deň 09. 04. 2013, teda po viac ako 5tich rokoch   a   3   mesiacov   od   prechodu   výkonu   súdnictva.   Základné   právo   na   konanie   bez zbytočných prieťahov, ako i právo na rozhodnutie v primeranej lehote, bolo takto porušené oboma súdmi. Okresný súd Trnava bol nečinný, resp. neefektívne činný po dobu 3-och rokov a Okresný súd Piešťany nečinný po dobu viac ako 5 rokov.»

Obsah vyžiadaného súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené v jeho vyjadrení z 25. februára 2013, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom namietaného konania vedeného v súčasnosti pred okresným súdom pod   sp. zn.   10 C/102/2009   je   rozhodovanie   o uplatnenom   nároku   na   náhradu   škody vzniknutej   z dôvodu   schodku   na zverených   hodnotách   (zisteného na základe   vykonanej inventarizácie),   pričom   zodpovednosť   odporcov   za   vzniknutú   škodu,   medzi   ktorými   je aj sťažovateľka, vyvodzuje navrhovateľ z uzavretých dohôd o hmotnej zodpovednosti.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania a stav, v akom sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzalo, je zaoberanie sa otázkou   prípadnej   právnej   a faktickej   zložitosti   namietaného   konania   v súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi v preskúmavanom konaní irelevantné. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ani prípadná zložitosť   sporu   nezbavuje   všeobecný   súd   ústavnej   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy v konaní   zapríčinené   nesprávnou   organizáciou   práce   alebo   inými   nedostatkami   v jeho postupe vrátane nečinnosti (m. m. I. ÚS 47/96).

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   tohto   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní, či v namietanom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom. Ústavný súd z obsahu   zapožičaného   spisu   okresného   súdu   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   bolo možné   pripísať   na   ťarchu   sťažovateľky   v súvislosti   s doterajšou   dĺžkou   namietaného konania alebo spomalením jeho priebehu. Aj podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti   uviedla,   že „zo   spisu   nevyplývajú   skutočnosti,   že   by   prieťahy   v konaní   boli spôsobené odporkyňou“.

3. Tretím   kritériom, podľa   ktorého ústavný súd skúmal, či   v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Keďže namietané konanie v jeho viac ako 8-ročnom priebehu je ako celok poznačené nečinnosťou a neefektívnosťou, ústavný súd nepovažuje za potrebné bližšie vymedzovať obdobia   nečinnosti   a hodnotiť   konkrétne   procesné   úkony.   O uvedenom   svedčí aj skutočnosť, že okrem dvoch procesných uznesení, v ktorých v prvom prípade Okresný súd Trnava zastavil konanie voči siedmim odporcom a v druhom prípade okresný súd voči zvyšným odporcom vrátane sťažovateľky vec vylúčil na samostatné konanie, Okresný súd Piešťany a Okresný súd Trnava v celom doterajšom priebehu namietaného konania vykonali iba   niekoľko   jednoduchých   procesných   úkonov   (výzva   na zaplatenie   súdneho   poplatku, zisťovanie   bydliska   účastníkov   konania).   Navyše,   podľa   vyjadrenia   okresného   súdu k sťažnosti „z dôvodu nedoručenia predvolaniek viacerým odporcom“ sa neuskutočnilo ani v doterajšom priebehu jediné nariadené pojednávanie (na 5. október 2005) vo veci.

Na   uvedenom   zhrnutí   postupu   doterajšieho   priebehu   namietaného   konania   nič nemení ani skutočnosť, že okrem krátkeho obdobia od podania žaloby 15. novembra 2004 (ešte predchádzajúcemu Okresnému súdu Piešťany) do 1. januára 2005, bol na prerokovanie a rozhodovanie vo veci v ďalšom období vecne a miestne príslušný Okresný súd Trnava a od 1. januára 2008 po reorganizácii súdnictva je až dosiaľ na prerokovanie a rozhodnutie vo veci príslušný Okresný súd Piešťany.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na uvedené   poukazuje   na   to,   že   podľa   príslušných ustanovení zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 1. januára 2008 prešiel výkon súdnictva v danej   veci   z   Okresného   súdu   Trnava   (odovzdávajúci   súd)   na   Okresný   súd   Piešťany (nadobúdajúci súd).

Neoddeliteľnou   súčasťou   prechodu   súdnictva   v   danej   veci   je   aj   prenesenie zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní   z odovzdávajúceho   súdu   na   nadobúdajúci   súd. Z uvedeného dôvodu zodpovednosť za doterajší priebeh celého namietaného konania nesie okresný súd.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v poukazovaní na enormnú zaťaženosť všetkých sudcov civilného úseku, ktorú nie je možné riešiť ani prerozdelením vecí medzi ostatných sudcov, ústavný súd nemohol akceptovať, pričom poukazuje na svoju ustálenú štandardnú judikatúru   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06),   na   ktorú   sa   napokon   odvoláva aj sťažovateľka,   podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v namietanom konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C/67/2008 (predtým vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN 6 C/27 C/168/2004) došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu   v namietanom   konaní porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Sťažovateľka uvádza, že po viac ako 8 rokoch od podania žaloby nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté, v dôsledku čoho nebola odstránená právna neistota, v ktorej sa nachádza.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C/102/2009 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti   a stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu)   v   súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3 a § 14 ods. 1   písm. a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a to   každý   úkon   po   130,16   €, t. j. za tri úkony 390,48 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 413,91 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013