znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 40/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., T., ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo/10/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2011 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo/10/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel s advokátom

JUDr. J. K. zmluvu o poskytnutí právnych služieb  „Predmetom právnej pomoci bolo zastupovanie   na   súde   vo   veci   výstavby   plynovodu   v   obci   C.   Za   právnu   pomoc   bola dohodnutá odmena podielová 20% zo sumy, ktorá bude žalovanému súdom priznaná nad sumu 380.000,- Sk. Do sumy 380.000,- Sk odmena zmluvná (paušálna) 15.000,- Sk.“.

Pred skončením súdneho konania sťažovateľ 11. februára 2008 odvolal právnemu zástupcovi splnomocnenie a odstúpil od zmluvy o poskytnutí právnych služieb.

„Žalobca   po   odvolaní   plnomocenstva   nerešpektoval   zmluvu,   ktorá   platila   do odvolania plnomocenstva a v rozpore so zmluvou si vyúčtoval faktúrou vystavenou dňa 28. 04.   2008   tarifnú   odmenu.   Žalobca   žalovaného   poučením,   že   na   takúto   odmenu   má nárok, uviedol do omylu a žalovaný začal plniť. Neskôr k dohode nedošlo, faktúra uhradená v plnej výške nebola. Žalobca sa v k. č. 36 Cb/153/2009 domáhal úhrady fakturovanej tarifnej odmeny a žalovaný cestou súdu v k. č. 36Cb/38/2011 požadoval vrátiť späť to, o čo sa advokát neoprávnene obohatil....

Súd   prvého   stupňa   rozsudkom   36Cb/153/2009   -   53   zo   dňa   11.   decembra   2009 priznal   žalobcovi   nárok   na   tarifnú   odmenu   namiesto   zmluvne   dohodnutej   paušálnej   a podielovej odmene....

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom 8Cob/21/2010-93 zo dňa 29. septembra 2010 potvrdil   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   -   žalobcovi   priznal   tarifnú   odmenu. Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie na otázku, či v prípade zániku zmluvného   vzťahu   zo   zmluvy,   predmetom   ktorej   bolo   poskytovanie   právnych   služieb advokátom, výpoveďou zo strany zastúpeného skôr, než došlo k výsledku v zastupovanej veci, ak medzi zastúpeným a zástupcom (advokátom) bola dohoda o paušálnej a podielovej odmene   z   prisúdenej   pohľadávky   v   sporovej   veci,   možno   s   ohľadom   na   nemožnosť vyčíslenia takejto odmeny vychádzať pri jej výpočte z ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb o tarifnej odmene a túto určiť z hodnoty veci podľa počtu úkonov právnej služby.“

Sťažovateľ v sťažnosti   poukazuje na to,   že na účely podania dovolania požiadal viacerých advokátov o zastupovanie v dovolacom konaní, pričom oslovení advokáti mali jeho   žiadosť   odmietnuť.   Sťažovateľ   požiadal   JUDr.   A.   P.,   aby   mu   ponúkol   vhodného advokáta, ktorý na jeho žiadosť „nereagoval, vhodného advokáta... neponúkol“. Poukázal tiež na to, že ani konajúci súd mu inú možnosť neponúkol, „a preto v snahe domôcť sa spravodlivosti som prijal do zamestnania Mgr. M. P., ktorého som poveril konaním na súde dovolacom....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   31.   mája   2011   zn. 1Obdo/10/2011-158 rozhodol, že konanie o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu   v   Trenčíne   č.   k.   8Cob/21/2010-93   zo   dňa   29.   septembra   2010   zastavuje.   Svoje rozhodnutie odôvodňuje tým, že ako fyzická osoba na rozdiel od právnickej osoby dovolateľ nemôže   poveriť   svojho   zamestnanca,   aby   za   ňu   na   súde   konal,   môže   len   udeliť plnomocenstvo advokátovi.

Podľa názoru dovolacieho súdu za fyzickú osobu môže iná fyzická osoba pred súdom konať len ako zástupca.   Môže ísť   o zákonného zástupcu procesne nespôsobilej fyzickej osoby (pre nedostatok veku alebo pre pozbavenie alebo obmedzenie na právne úkony), zástupcu   na   základe   rozhodnutia   súdu   (opatrovník)   alebo   zástupcu   na   základe plnomocenstva (napr. advokát), ktorého si zvolila sama zastúpená fyzická osoba, alebo ktorého jej vybral jej zástupca (zákonný alebo ustanovený súdom). Fyzická osoba však na rozdiel od právnickej osoby nemôže poveriť svojho zamestnanca, aby za ňu na súde konal....

Naviac poukazujem na to, že Okresný súd Trenčín, výzvou zo dňa 09.   03.   2011 č. 36Cb/153/2009 požaduje od dovolateľa predložiť pracovnú zmluvu zamestnanca Mgr. M. P., doklad o tom, že zamestnanec Mgr. M. P. má právnické vzdelanie a jeho presnú adresu bydliska. Ako z listu súdu vyplýva uvedené žiada splniť - preukázať za účelom splnenia procesných   podmienok.   Dňa   24.   03.   2011   som   súdu   prvého   stupňa   doručil   to,   čo   súd požadoval, čím boli splnené procesné podmienky dovolacieho konania. Po tomto podaní som nebol súdom poučený o tom, že by podmienka zastúpenia nebola splnená. Súd prvého stupňa zasiela dovolanie súdu dovolaciemu.

Ako som dokázal, súd prvého stupňa po podaní dovolateľa dňa 24. 03. 2011 nevidel nedostatok   podmienky   konania   (zastúpenie   advokátom)   tak,   ako   ju   vidí   súd   dovolací a chcem zdôrazniť, že súd dovolací sa ani nepokúsil nedostatok podmienky konania ako ju sám vidí odstrániť a v rozpore s § 104 ods. 2 OSP konanie zastavil.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd   postupom   v   namietanom   konaní   a   svojím uznesením z 31. mája 2011 porušil jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Taktiež   bola   porušená   zásada   rovnosti   zbraní.   Žalobca   -   advokát   mal   odlišné postavenie ako žalovaný. Žalovanému advokáti a aj advokátska komora odmietli právnu pomoc, čím sa snažili žalovanému znemožniť dovolať sa spravodlivosti na súde dovolacom. Taktiež považujem za nespravodlivé - diskriminačné Najvyšším súdom Slovenskej republiky zvýhodňovať podnikateľov - právnické osoby voči podnikateľom osobám fyzickým v   dovolacom   konaní   tým,   že   umožňuje   zastúpenie   zamestnancom   jedine   právnickým osobám.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd,   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením zo dňa 31. mája 2011, sp. zn. 1 Obdo/10/2011-158, ktorým dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne   č.   k.   8Cob/21/2010-93   zo   dňa   29.   septembra   2010   zastavil,   porušil   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. mája 2011 sp. zn. 1 Obdo/10/2011-158 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur (slovom: päťsto eur), ktoré je Najvyšší súd povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   v   súlade so všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   upravujúcimi   platenie   a   náhradu   trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obdo/10/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   č.   k.   1   Obdo/10/2011-158 z 31. mája 2011, ktorým zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Cob/21/2010-93 z 29. septembra 2010, v prvom rade poukázal na procesnú aktivitu Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“), ktorá smerovala k odstráneniu nedostatku právneho zastúpenia sťažovateľa. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol:

„V prejednávanom prípade súd prvého stupňa uznesením č. k. 36Cb/153/2009-116 zo dňa 8. 12. 2010 uložil žalovanému, aby do 10 dní od doručenia tohto uznesenia opravil a doplnil   svoje   podanie   označené   ako   dovolanie   o.   i.   aj   doplnením   plnomocenstva   na zastupovanie   žalovaného   v   konaní   o   dovolaní,   nakoľko   s   poukazom   na   §   241   ods.   1 posledná veta OSP, musí byť dovolateľ povinne právne zastúpený v prípade, ak nemá sám právnické vzdelanie. Na výzvu súdu žalovaný odpovedal podaním zo dňa 20. 12. 2010, ktorého prílohou bol list žalovaného datovaný rovnako 20. 12. 2010 a plnomocenstvo s tým istým dátumom udelené JUDr. A. P., na zastupovanie žalovaného v konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky vo veci dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8Cob/21/2010-93 zo dňa 29. 9. 2010. V liste adresovanom JUDr. A. P. žalovaný uviedol, že doposiaľ od neho nedostal odpoveď na svoj predchádzajúci list zo dňa 27. 10. 2010, ktorým ho žiadal o ponúknutie vhodného advokáta na zastupovanie v predmetnej veci. Preto sa na neho obracia s prosbou o prijatie plnomocenstva, ktoré mu zasiela v troch rovnopisoch a žiada o jeho potvrdenie a zaslanie na svoju adresu. Výzvou zo dňa 3. 2. 2011 súd prvého stupňa vyzval JUDr. A. P. na oznámenie, či je právnym zástupcom žalovaného v konaní pod sp. zn. 36Cb/153/2009 a v kladnom prípade, aby súdu predložil plnomocenstvo podpísané splnomocniteľom aj splnomocnencom. Z jeho odpovede zo dňa 16. 2. 2011 vyplýva, že žiadne   plnomocenstvo   od   Ing.   Š.   Š.   nedostal   a   ani   neprijal,   o   čom   žalovaného   tiež informoval. Vzhľadom k tomu, že má pozastavený výkon advokácie z dôvodu pracovného pomeru so Slovenskou advokátskou komorou, by ho ani nemohol zastupovať. Žalovaného tiež   informoval   o   tom,   že   v   zmysle   platného   zákona   o   advokácii   Slovenská   advokátska komora nemá oprávnenie ustanoviť mu advokáta, také oprávnenie má iba súd podľa § 30 OSP   alebo Centrum právnej pomoci podľa zákona č.   527/2003 Z.   z.   Dňa 14.   2.   2011 žalovaný doručil na Najvyšší súd SR poverenie zo dňa 11. 2. 2011 udelené zamestnancovi Mgr. M. P. na zastupovanie vo veci dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k.   8Cob/21/2010-93   zo   dňa   29.   9.   2010.   Svoj   postup   odôvodnil   tým,   že   Slovenská advokátska komora mu neponúkla vhodného advokáta na zastupovanie pred NS SR, a preto prijal do zamestnania zamestnanca s právnickým vzdelaním. Na výzvu prvostupňového súdu žalovaný   následne   predložil   fotokópiu   Dohody   o   vykonaní   práce   zo dňa   10.   2.   2011 uzavretej, so zamestnancom Mgr. M. P. a fotokópiu diplomu menovaného ako dokladu o získaní   vysokoškolského   vzdelania   absolvovaním   štúdia   v   magisterskom   študijnom programe právo s tým, že originály týchto dokumentov súdu zaslal k sp. zn. 18Cb/744/1999. Pre úplnosť treba uviesť, že uznesením č. k. 36Cb/153/2009-114 zo dňa 8. 12. 2010 Okresný súd Trenčín nepriznal žalovanému oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Žalovaný sa proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolal,   ešte   pred   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   však   svoje odvolanie zobral späť a súdny poplatok za dovolanie (vyrubený výzvou zo dňa 8. 11. 2010) zaplatil.

Z uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa urobil opatrenia (ktoré vzhľadom na okolnosti   daného   prípadu   prichádzali   do   úvahy),   aby   dovolateľovi   pomohol   odstrániť nedostatok podmienky dovolacieho konania, spočívajúci v chýbajúcom zastúpení dovolateľa advokátom. Dovolateľ napriek výzve súdu nepredložil platnú plnú moc udelenú advokátovi na   zastupovanie   v   dovolacom   konaní.   Ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov neprichádzalo   do   úvahy,   nakoľko   dovolateľ   nespĺňal   predpoklady   pre   oslobodenie   od platenia súdnych poplatkov. Z vyjadrení dovolateľa zároveň vyplýva, že nemá právnické vzdelanie.“

V ďalšej časti odôvodnenia svojho uznesenia najvyšší súd uviedol svoj právny názor týkajúci sa podmienky právneho zastúpenia účastníka v dovolacom konaní, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Zastúpenie   zamestnancom   s   právnickým   vzdelaním,   s   ktorým   dovolateľ   uzavrel dohodu   o   vykonaní   práce,   dovolací   súd   nemohol   akceptovať,   pretože   táto   výnimka   zo zásady povinného zastúpenia dovolateľa advokátom sa vzťahuje výlučne na prípady, keď je dovolateľom právnická osoba. Ustanovenie § 241 ods. 1 OSP treba totiž vykladať v spojení so   všeobecnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   konaní   fyzických a právnických osôb pred súdom a o zastúpení (§§ 18 - 31a OSP), ktoré nadväzujú na hmotnoprávnu   úpravu   fyzických   a   právnických   osôb   ako   účastníkov   občianskoprávnych vzťahov (§§ 7 - 21 Občianskeho zákonníka, ďalej len OZ). Podľa tejto úpravy fyzická osoba koná pred súdom sama alebo za ňu koná jej zástupca. Právnická osoba môže konať iba prostredníctvom fyzických osôb. Fyzické osoby oprávnené konať pred súdom za právnickú osobu vymenúva § 21 ods. 1 OSP pod písmenami a/ až d/. Právnická osoba koná priamo prostredníctvom   týchto   fyzických   osôb,   ich   úkony   sú   priamo   úkonmi   právnickej   osoby. Nejde teda o zastúpenie v zmysle §§ 24 až 28 OSP. V prvom rade sú to štatutárne orgány právnickej osoby (§ 21 ods. 1 písm. a/ OSP), ktorých všeobecnú definíciu obsahuje § 20 ods. 1   OZ.   Sú   oprávnené   konať   za   právnickú   osobu   vo   všetkých   veciach   a   toto   ich oprávnenie môže vyplývať zo zmluvy o zriadení právnickej osoby, zo zakladacej listiny alebo priamo zo zákona. Ďalšiu skupinu fyzických osôb s oprávnením konať pred súdom za právnickú osobu predstavujú poverení zamestnanci právnickej osoby (§ 21 ods. 1 písm. b/ OSP).   Podľa § 20 ods.   2 OZ, za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Tieto osoby preukazujú svoje oprávnenie   konať   pred   súdom   za   právnickú   osobu   predložením   poverenia   udeleného štatutárnym   orgánom   príslušnej   právnickej   osoby.   Toto   poverenie   treba   odlíšiť   od plnomocenstva, ktoré udeľuje účastník konania zástupcovi (§ 28 OSP). Aj právnická osoba sa pochopiteľne môže dať v konaní pred súdom zastúpiť zástupcom, ktorému udelí písomnú plnú moc. Za fyzickú osobu môže iná fyzická osoba pred súdom konať len ako jej zástupca. Môže ísť o zákonného zástupcu procesné nespôsobilej fyzickej osoby (pre nedostatok veku alebo pre pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony), zástupcu na základe rozhodnutia súdu (opatrovník) alebo zástupcu na základe plnomocenstva (napr. advokát), ktorého   si zvolila   sama zastúpená fyzická osoba,   alebo   ktorého   jej   vybral   jej   zástupca (zákonný alebo ustanovený súdom). Fyzická osoba však na rozdiel od právnickej osoby nemôže   poveriť   svojho   zamestnanca,   aby   za   ňu   na   súde   konal.   Môže   mu   len   udeliť plnomocenstvo   na   zastupovanie   v   konaní   pred   súdom   (ide   o   situáciu   predpokladanú ustanovením § 27 ods. 1 OSP). Takéto zastúpenie ale neprichádza do úvahy v prípade dovolateľa, t. j. účastníka konania, ktorý podal dovolanie. Zákon v ustanovení § 241 ods. 1 OSP vyžaduje zastúpenie dovolateľa nie akýmkoľvek zástupcom s právnickým vzdelaním ale len   advokátom,   teda   osobou,   ktorá   je   v   zmysle   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii a o zmene   a doplnení zákona č.   455/1991 Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský zákon)   v   znení   neskorších   predpisov,   zapísaná   do   zoznamu   advokátov,   ktorý   vedie Slovenská advokátska komora, alebo je euroadvokátom alebo zahraničným advokátom. Z tejto   zásady   platia   už   spomínané   výnimky,   ktoré   (keďže   ide   o   výnimky)   treba   vykladať reštriktívne. V prípade týchto výnimiek už nejde o zastúpenie na základe plnomocenstva ale o priame konanie dovolateľa. Prvou takou výnimkou je situácia, keď má dovolateľ sám právnické   vzdelanie,   táto   výnimka   sa   pochopiteľne   uplatní   len   za   predpokladu,   že dovolateľom   je   fyzická   osoba.   Ak   je   dovolateľ   právnická   osoba,   musí   mať   právnické vzdelanie jeho zamestnanec alebo člen s oprávnením konať za právnickú osobu v zmysle § 20 ods. 2 OZ. Povinné zastúpenie dovolateľa advokátom nie je len akousi formalitou, ako sa zrejme (a treba dodať, že mylne) domnieva dovolateľ. Zmyslom tohto inštitútu je v prvom rade   zaistenie   ochrany   práv   a   právom   chránených   záujmov   účastníka   konania. Preskúmavanie zákonnosti a správnosti rozhodnutia v dovolacom konaní spočíva najmä v zisťovaní, či v predchádzajúcom konaní na odvolacom súde, ale aj na súde prvého stupňa, nedošlo   k takým   procesným   vadám,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   správnosť   dovolaním napadnutého   rozhodnutia.   Keďže   konanie   o   dovolaní   sa   riadi   prísnymi   procesnými pravidlami a dovolací súd je s výnimkou vád podľa § 237 OSP viazaný rozsahom a dôvodmi dovolania, pričom rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, je dôležité, aby toto podanie vypracovala osoba znalá práva, a to vrátane predpisov upravujúcich konanie pred súdom.   V   konečnom   dôsledku   sa   tým   prispieva   aj   k   rýchlejšiemu   a   hospodárnejšiemu rozhodovaniu   dovolacieho   súdu.   Postup,   ktorý   zvolil   dovolateľ   v danej   veci   je   s   týmto účelom v priamom rozpore.“

Na   základe   citovaných   skutočností   najvyšší   súd   konanie   o   odvolaní   sťažovateľa podľa § 104 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 243c OSP zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zastavil dovolacie konanie, pretože dospel k záveru, že sťažovateľ ako fyzická osoba na rozdiel od právnickej osoby nemôže poveriť svojho zamestnanca, aby za neho na súde konal. Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd konanie   zastavil   bez   toho,   aby   sa   pokúsil   odstrániť   namietaný   nedostatok   (podmienky) konania.

Podľa   § 104 ods.   2 OSP ak ide   o   nedostatok   podmienky   konania, ktorý   možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa § 241 ods. 4 OSP súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné   dovolanie   alebo   dovolanie,   ktoré   neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.

Podľa § 241 ods. 1 OSP v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto   rozhodnutie   napadá,   prípadne   ktoré   dôkazy   by   sa   mali   vykonať   na   preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

K námietke sťažovateľa, že dovolací súd zastavil konanie o dovolaní bez toho, aby sa pokúsil   odstrániť   nedostatok   podmienky   právneho   zastúpenia   sťažovateľa,   ústavný   súd uvádza, že táto námietka je neopodstatnená. Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že účastník podáva dovolanie na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni (§ 240 ods. 1 OSP), s tým, že tento súd vyzve účastníka, aby doplnil alebo opravil nesprávne, neúplné   alebo   nezrozumiteľné   dovolanie   alebo   dovolanie,   ktoré   neobsahuje   náležitosti podľa § 241 ods. 1 OSP vrátane podmienky právneho zastúpenia (§ 241 ods. 4 OSP). Z odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   31.   mája   2011   vyplýva,   že okresný súd ako súd prvého stupňa svojou procesnou aktivitou v súlade s § 104 ods. 2 v spojení s § 241 ods. 4 OSP sa pokúsil odstrániť nedostatok podmienky kvalifikovaného zastúpenia   sťažovateľa.   Uznesením   z   8.   decembra   2010   č.   k.   36   Cb/153/2009-116 sťažovateľa vyzval, aby doplnil a opravil svoje podanie označené ako dovolanie o. i. aj predložením   plnej   moci   na   zastupovanie.   Výzvou   z   3.   februára   2011   adresovanou Slovenskej   advokátskej   komore   zisťoval   pravdivosť   splnomocnenia,   ktoré   predložil sťažovateľ.   Ďalšou   výzvou   vyzval sťažovateľa,   aby predložil   dohodu   o vykonaní práce uzavretú s Mgr. M. P. a tiež doklad o dosiahnutom vzdelaní tohto zástupcu. Z uvedených skutočností je zrejmé, že okresný súd sa pokúsil odstrániť nedostatok podmienky právneho zastúpenia sťažovateľa primeranou a dostatočnou aktivitou. Pokiaľ ide o výzvu okresného súdu vo vzťahu k zástupcovi Mgr. M. P., uvedený postup nijako neprejudikoval záver o tom, že podmienka právneho zastúpenia je u sťažovateľa splnená jeho zastúpením Mgr. M. P. Z § 241 ods. 4 OSP vyplýva, že okresný súd ako súd prvého stupňa nerozhoduje o tom, či podanie má všetky náležitosti dovolania, prípadne o tom, či je splnená podmienka právneho zastúpenia účastníka. O týchto skutočnostiach stále rozhoduje dovolací súd, úlohou súdu prvého stupňa je primeranou procesnou aktivitou sa pokúsiť odstrániť nedostatky dovolania, prípadne   zaobstarať   dostatočné   podklady   na   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   aj o podmienkach konania.

Pokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu o tom, že fyzická osoba na rozdiel od právnickej osoby nemôže poveriť svojho zamestnanca, aby za ňu na súde konal, ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľa nie je dôvodná. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z toho, že z povahy veci vyplýva, že pred súdom môže konať osobne len účastník konania, ktorý je fyzickou osobou. Právnické osoby môžu v konaní pred súdom vykonávať svoje procesné práva a povinnosti len prostredníctvom fyzických   osôb.   V   §   21   OSP   sú   uvedené   fyzické   osoby,   ktoré   sú   oprávnené konať za právnickú osobu ako účastníka konania. Osobou oprávnenou konať za právnickú osobu je aj zamestnanec, poverený jej štatutárnym orgánom. Konanie fyzických osôb uvedených v § 21 OSP   predstavuje   úkony   samotnej   právnickej   osoby,   nejde   preto   o   konanie   zástupcu právnickej osoby podľa § 24 a nasl. OSP. Možnosť, aby za účastníka konania – fyzickú osobu   mohol   pred   súdom   konať   jeho   zamestnanec   v   rovnakej   podobe   a   s   rovnakými dôsledkami, ako uvádza § 21 OSP v prípade konania zamestnanca (člena) za účastníka právnickú osobu, Občiansky súdny poriadok a ani iný všeobecne záväzný právny predpis nepripúšťa (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 28. marca 2001 sp. zn. 21 Cdo 1841/2000). Z týchto dôvodov je právny názor najvyššieho súdu, na základe ktorého konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil z dôvodu, že sťažovateľ ako fyzická osoba na rozdiel od právnickej osoby nemôže poveriť svojho zamestnanca, aby za neho na súde konal,   legitímny   a   ústavne   udržateľný   a   rozhodne   nie   arbitrárny.   Najvyšší   súd   svoje rozhodnutie   dostatočne   a   zrozumiteľne   odôvodnil,   preto   jeho   rozhodnutie   nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesenie z 31. mája 2011, ktorým zastavil konanie   o   dovolaní   sťažovateľa,   nemá   znaky   arbitrárnosti,   t.   j.   svojvôle,   je   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 104 ods. 2, § 241 ods. 1, § 241 ods. 4 OSP) s tým, že   najvyšší   súd   ako dovolací   súd   svoje   závery   primerane odôvodnil.   V   tejto   súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovať   za   porušenie   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v   namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2011. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad § 104 ods. 2 OSP a § 241 ods. 1 OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2011 a namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ poukazuje na diskriminačný (a teda protiústavný) charakter rozdielnej právnej úpravy pre fyzické osoby a právnické osoby pri ich právnom zastupovaní v dovolacom konaní, ústavný súd považoval za potrebné nad rámec tohto rozhodnutia poukázať na svoju ustálenú judikatúru v obdobných veciach (aj keď sťažovateľ v sťažnosti preukazuje, že ju pozná).

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe   jeho   vlastného   rozhodnutia.   Ústavná   a   zákonná   úprava   konaní   pred   ústavným súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania   a   nepripúšťa   možnosť uskutočniť   ich   aj   v   rámci   a   ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd   uplatniť právomoc,   ktorou   disponuje   v   konaní o   súlade   právnych   predpisov   podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž   viazaný   čl.   2   ods.   2   ústavy,   a   preto   si   senát   ústavného   súdu   nemôže   v   rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane uvádza, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní o takejto sťažnosti vysloviť, že k porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   došlo   priamo   ustanovením   normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou (IV. ÚS 306/08, m. m. III. ÚS 18/02). Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Na posúdenie ich ústavnosti slúži   iný   typ   konania   (konanie   o   súlade   právnych   predpisov).   Z   tohto   dôvodu   takéto sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná neopodstatnenosť spočíva v rozpore   medzi   typom   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorý   sťažovatelia   zvolili, a obsahom sťažnosti (m. m. IV. ÚS 253/08, tiež II. ÚS 40/00, II. ÚS 19/01).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012