znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 40/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného   porušenia   čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 2   ods. 2   Listiny základných práv a slobôd a jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 159/2010 z 28. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2011 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a   čl. 36   ods. 1   a čl. 37   ods. 3   listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 159/2010 z 28. októbra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   namietaným   uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 51/09-119 z 3. júna 2010 vo výroku o náhrade trov konania a zároveň zaviazal sťažovateľa (v konaní pred   všeobecnými   súdmi   v procesnom   postavení   žalobcu)   nahradiť   žalovaným   trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „sa v civilnom konaní žalobou voči žalovaným domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve zapísanej na LV č... v kat. území P., a to parcely KN-C č... – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2 v období od 23. 2. 2007 do 20. 2. 2009 vrátane. Sťažovateľ žiadal, aby súd zaviazal každého zo žalovaných zaplatiť mu sumu 1.468,53 EUR spolu so 6,0 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 23. 2. 2009 do zaplatenia.

Svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   v   predmetnej   právnej   veci   sa   jedná   o   výlučné užívanie nehnuteľnosti, parc. KN-C č... žalovanými. Na tejto nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa sa nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných.

Súd   prvého   stupňa   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh vo vzťahu k žalovaným voči každému z nich vo výške 88,- EUR, teda spolu vo výške 352,- EUR, podľa pol. č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý bol sťažovateľ povinný zaplatiť v lehote 10 dní odo dňa doručenia každej z týchto výziev. Vo výzvach bol sťažovateľ náležite poučený o tom, že ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie zastaví. Sťažovateľ si všetky výzvy prevzal dňa 25. 03. 2010.

Keďže sťažovateľ súdny poplatok za návrh nezaplatil, súd prvého stupňa podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. konanie zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. K zastaveniu konania došlo z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za návrh, preto majú žalovaní právo na trovy konania. Súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľ je povinný nahradiť žalovanej v 1. rade trovy konania vo výške 279,96 EUR a každému zo žalovaných v 2., 3. a 4.   rade   trovy   konania   vo   výške   259,98   EUR   na   účet   právneho   zástupcu   žalovaných do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie doručené súdu dňa 8. 7. 2010, a to len proti výrokom,   ktorými súd prvého stupňa rozhodol tak,   že zaviazal sťažovateľa uhradiť žalovaným trovy konania.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, okrem výroku o zastavení konania a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanej v 1. rade trovy odvolacieho konania vo výške 19,65 EUR a každému zo žalovaných v 2., 3. a 4. rade trovy odvolacieho konania vo výške 18,85 EUR, na účet právneho zástupcu žalovaných do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.“.

Sťažovateľ   v súvislosti   s namietaným   porušením   svojich   práv   argumentuje   najmä tým, že „proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 03. 06. 2010, sp. zn.: 16 C 51/2009, proti výrokom o náhrade trov konania uviedol, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove,   sp. zn.:   4 Co 40/2010,   odvolací   súd   uznesením   zo   dňa   30. 4. 2010   potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorý dovolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku (v tomto konaní súd prvého stupňa nepriznal žalovanej náhradu trov konania) a nepriznal   účastníkom   náhradu   trov   dovolacieho   konania.   V   odôvodnení   uviedol,   že nezaplatenie   súdneho   poplatku   nemožno   považovať   za   procesný   úkon,   ktorý   by   mal za následok zastavenie dovolacieho konania a preto aplikácia § 146 ods. 2 O. s. p. na daný prípad nie je dôvodná.

Krajský súd v Prešove v uznesení zo dňa 30. 4. 2010, sp. zn. 4 Co 40/2010 uviedol, že nezaplatenie   súdneho   poplatku   nemožno   považovať   za   procesný   úkon,   ktorý   by   mal za následok zastavenie dovolacieho konania, a preto aplikácia § 146 ods. 2 O. s. p. na daný prípad nie je dôvodná.“.

Podľa sťažovateľa bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010   súčasťou   ním   podaného   odvolania,   avšak   krajský   súd   sa   o ňom   napriek   tomu v odôvodnení namietaného uznesenia nezmienil. Sťažovateľ z uvedeného vyvodzuje, že sa krajský súd takýmto postupom odklonil od platnej judikatúry, keďže rozhodol inak ako iný senát krajského súdu, a pritom nijako neodôvodnil svoj názorový posun, čím mal zároveň významne narušiť princíp právnej istoty a legitímneho očakávania. Sťažovateľ na základe uvedeného   zastáva   názor,   že   sa   takýmto   postupom „porušovateľ dopusti   ľubovôle, odporujúcej základnému princípu materiálneho právneho štátu, ktorým je predvídateľnosť rozhodnutí   orgánov   súdnej   moci   a   s   nimi   súvisiaci   princíp   právnej   istoty,   majúci v konečnom dôsledku dopad aj na rovnosť účastníkov súdneho konania“.

V nadväznosti na to sa sťažovateľ odvoláva aj na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať   rovnaká   odpoveď   citujúc   napr.   z nálezov   vo   veciach   vedených   pod   sp. zn. II. ÚS 159/07,   III. ÚS 328/05   a   IV. ÚS 88/07,   v ktorých   je   vyslovený   názor,   že   je diskriminačný   taký   postup,   ktorý   „rovnaké   alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť“.

Podstata namietaného porušenia označených práv sťažovateľa spočíva podľa neho v tom,   že   krajský   súd „sa   v sťažnosťou   napadnutom   uznesení   nezaoberal   odvolacími dôvodmi...,   nepreskúmal   dôkaz,   na   ktorý   poukazoval...,   iba   prevzal   odôvodnenie   súdu prvého   stupňa.   Skutočnosť,   že   porušovateľ   nevysvetlil,   z akých   dôvodov   sťažovateľom predložený dôkaz (uznesenie KS v Prešove zo dňa 30. 4. 2010, sp. zn. 4 Co 40/2010) pre základ svojho skutkového zistenia neprevzal, má za následok protiústavnosť napadnutého uznesenia Krajského súdu v Prešove.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a   slobôd   bolo   základné   právo   sťažovateľa,   podľa   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 3,   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené Krajským súdom v Prešove, uznesením zo dňa 28. 10. 2010, č. k.: 7 Co 159/2010.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 10. 2010, č. k.: 7 Co 159/2010, sa zrušuje.

4. Vec sa vracia na ďalšie konanie.”

Sťažovateľ zároveň žiada priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 314,18 € (vrátane dane z pridanej hodnoty).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 7 Co 159/2010   z 28. októbra   2010,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu č. k. 16 C 51/09-119 z 3. júna 2010 vo výroku o náhrade trov konania a zároveň ním krajský súd   zaviazal   sťažovateľa   (v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   v procesnom   postavení žalobcu) nahradiť žalovaným v 1. a vo 4. rade trovy odvolacieho konania.

Z citovaného   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   toto   ustanovenie rozoznáva   ako   osobitnú   kategóriu   návrhov   tiež   také   návrhy,   ktoré   sú   „zjavne neopodstatnené“, čím sa v záujme efektivity a hospodárnosti konania dáva ústavnému súdu príležitosť   posúdiť   otázku   prijateľnosti   návrhu   na   ďalšie   konanie   ešte   v štádiu predchádzajúcom jeho vecnému preskúmaniu. Ústavný súd môže podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnený   odmietnuť   návrh   (sťažnosť)   už   pri   jeho predbežnom   prerokovaní   za   predpokladu,   že   na   základe   odôvodnenia   sťažnosťou napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, ako aj argumentácie sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu   dospeje   k   záveru,   že   sťažnosť   prima   facie   nedosahuje   ústavnoprávnu relevanciu,   resp.   že   namietaným   rozhodnutím   nemohlo   byť   vzhľadom   na   jeho   povahu a obsah zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv sťažovateľa.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný súd opakovane judikoval, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia   ústavného   súdu   možno   vyvodiť,   že   ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   a   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade a uplatňovaní   iných   než   ústavných   zákonov   vytvorili   skutkový   a   právny   základ   ich rozhodnutí.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Jeho   úloha   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento pri svojom rozhodovaní natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri   poskytovaní   súdnej   ochrany   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   môže   rozhodnutím,   ako   aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je ratione   materiae aj právo   na   rozhodnutie   o   trovách   konania,   resp.   o   náhrade   trov   konania   v   súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo   osebe   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   porušenia   základných   práv   a   slobôd   bez ohľadu   na   to,   akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd   pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred   všeobecnými   súdmi   akcesorickej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   k   zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo   zasiahnuté   aj   iné   základné   právo   (m. m.   II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,   IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010).

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 Co 159/2010 z 28. októbra 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 16 C 51/09-119 z 3. júna 2010 vo výroku o náhrade trov konania.

Krajský súd odôvodnil v relevantnej časti potvrdzujúce uznesenie, ktorým zároveň priznal žalovaným v 1. až vo 4. rade náhradu trov odvolacieho konania, uvádzajúc: „V   danom   prípade,   ako   to   vyplýva   z   obsahu   spisu,   k   zastaveniu   konania   došlo v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku zo strany žalobcu postupom vyplývajúcim z ust. § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Nesplnenie si poplatkovej povinnosti je potrebné bez akýchkoľvek   pochybností   považovať   za   platobnú   nedisciplínu.   Platobná   nedisciplína účastníka konania už sama osebe je očividne nežiaduca, nakoľko všeobecné súdy v ich agende   zbytočne   zaťažuje   a   ak   účastník   konania   v   tejto,   nedisciplíne   napriek   výzve a upozorneniu   na   procesné   dôsledky   spojené   s   nerešpektovaním;   výzvy   pokračuje,   ide o konanie, za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť, a to i vo vzťahu k jeho povinnosti nahradiť trovy konania.

Ak teda žalobca nesplnením si povinnosti zaplatiť súdne poplatky zo žaloby zavinil zastavenie konania, pri rozhodovaní o trovách sa správne vychádzalo z ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Zo znenia ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. pritom nevyplýva, aby k zastaveniu konania malo dôjsť len v dôsledku procesného úkonu účastníka. Uvedené ustanovenie teda nevylučuje,   aby   rovnaký   následok   mohol   nastať   aj   v   dôsledku   iných   skutočností,   napr. v dôsledku nečinnosti účastníka pri plnení si svojej poplatkovej povinnosti. Argumentácia žalobcu o nemožnosti použitia ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. na prejednávanú vec nie je správna.

Za   takejto   situácie   odvolací   súd   postupom   vyplývajúcim   z   ust.   § 219   O. s. p. uznesenie vo výrokoch o trovách konania potvrdil.“

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietané uznesenie krajského súdu   je   primeraným   spôsobom   odôvodnené   a nemožno   ho   považovať   za   exces   alebo za prejav aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného a ako   také kvalifikovať ako arbitrárne. Preto je z ústavného hľadiska akceptovateľné a podľa názoru ústavného   súdu   ním   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   podľa ústavy,   listiny   a dohovoru.   Rovnako   tak   nemohlo   dôjsť   podľa   názoru   ústavného   súdu namietaným uznesením krajského súdu k porušeniu princípu legality vyplývajúceho z čl. 2 ods. 2   ústavy   (resp.   čl. 2   ods. 2   listiny),   pričom   v danom   prípade   zo   sťažnosti   zjavne vyplýva,   že   sťažovateľ   tvrdí,   že   došlo   k   porušeniu   tohto   ústavného   princípu   v spojení s namietaným   porušením   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   výslovne   uviedol,   že   sa v okolnostiach danej veci nestotožnil s názorom sťažovateľa o nemožnosti použitia § 146 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku na prejednávaný prípad. Tým zároveň odmietol ako nesprávny aj odlišný právny názor vyslovený krajským súdom v inej obdobnej veci, a to konkrétne v uznesení sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010, na ktoré sťažovateľ poukazoval   a nevysporiadanie   sa   s ktorým   označil   vo   svojej   sťažnosti   ako   ťažiskový argument.

K sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry krajského súdu ústavný   súd   dodáva,   že si   je   vedomý   toho,   že   situácie,   keď   všeobecné   súdy   v iných konaniach obdobnú či zhodnú problematiku odlišne právne posúdia, nie je žiaduci. To však nemusí   znamenať,   že   by   každá   takáto   nezhoda   musela   mať   bez   ďalšieho   za následok porušenie   základného   práva   s ústavnoprávnym   rozmerom   a v každom   prípade   by   to zakladalo nutnosť vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody vedúceho zároveň k zrušeniu   namietaného   rozhodnutia.   O zásah   do   základných   práv   a   slobôd   účastníka konania by mohlo ísť len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokúvanej veci.

V tejto   súvislosti   však   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   pokiaľ   ide o uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010, v ktorom je vyslovený názor, že „nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by mal za následok zastavenie dovolacieho konania, a preto aplikácia ust. § 146 ods. 2 O. s. p. na   daný   prípad   nie   je   dôvodná“,   uvedený   názor   je celkom   ojedinelý   a netvorí   súčasť ustálenej judikatúry všeobecných súdov.

Preto vôbec nemožno uvažovať v tom zmysle, že by sa bol krajský súd v danej veci odklonil od stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov, a nebolo ani nevyhnutné, aby sa touto argumentáciou sťažovateľa v danej veci podrobnejšie zaoberal.

Riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   totiž   nemusí   znamenať,   že   na   každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď, ale musí reagovať len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvostupňového aj odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry   vyslovil,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 7 Co 159/2010 z 28. októbra 2010 a namietaným porušením označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 112/05), a vzhľadom na to podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   a   rozhodovanie   o   zrušení   napadnutého rozhodnutia, ako aj o úhrade trov konania je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011