znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 40/2010-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   9 Co 324/2007 z 12. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2008 faxom a 30. mája 2009 v origináli poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 324/2007 z 12. februára 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka   bola v procesnom   postavení žalovanej účastníčkou   konania v spore o ochranu osobnosti   v konaní vedenom   Okresným súdom   Liptovský   Mikuláš (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   11 C 81/01,   ktorý   rozsudkom   z 25.   júna   2007   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“) takto rozhodol:

„Žalobkyňa   je   oprávnená   na   náklady   žalovaného   zverejniť   v   denníku   N. ospravedlnenie v znení: Obchodná spoločnosť R., a. s, so sídlom v B. ako vydavateľ denníka N.   sa tým ospravedlňuje pani   M.   Č.,   podnikateľke,   za uverejnenie nepravdivých   faktov a názorov, ktoré neoprávnene a hrubo zasiahli do zákonom chránených práv pani M. Č., ku ktorému došlo vo vydaniach denníka N. zo dňa 3. augusta 1999 a 9. septembra 2000, do jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 200.000,- Sk, do troch drú od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd návrh zamieta.“

Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zrušenia v celom rozsahu a žiadala, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná jej náhradu trov konania.

Krajský súd ako súd odvolací namietaným rozsudkom rozhodol takto:„Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým umožnil navrhovateľke na náklady odporcu   zverejniť   v   denníku   N.   ospravedlnenie,   potvrdzuje   s   tým,   že   odporcovi   ukladá povinnosť takýto postup zo strany navrhovateľky strpieť.

Vo   výroku,   ktorým   zaviazal   odporcu   uhradiť   navrhovateľke   nemajetkovú   ujmu vo výške 200.000,- Sk, ako aj vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania, rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

V ostatnej časti, pokiaľ bol návrh navrhovateľky vo zvyšku zamietnutý, odvolaním nenapadnutej, zostáva rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý.

Odporca   je   povinný   nahradiť   navrhovateľke   trovy   odvolacieho   konania   v   sume 17.182,- Sk a zaplatiť ich na účet Dr. P. V., advokáta..., do troch dní.“

Zastávajúc   názor,   že   namietaným   rozsudkom krajského   súdu došlo   k porušeniu označených   práv,   podala   sťažovateľka   ústavnému   súdu   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha vydania tohto nálezu:

„a) Krajský   súd   v   Žiline   rozsudkom   sp. zn.   9 Co 324/2007   zo   dňa   12. 02. 2008 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie garantované v čl. 26 ods. 1, 4 Ústavy SR a právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

b) Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 324/2007 zo dňa 12. 02. 2008 sa zrušuje.

c) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Sťažovateľka taktiež navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku vydaním dočasného opatrenia, ktorým zároveň uloží krajskému súdu zdržať sa vykonávania tohto rozsudku. Tento návrh odôvodnila sťažovateľka bezprostrednou hrozbou vážnej   ujmy   za   predpokladu,   že   by   došlo   k výkonu   rozhodnutia,   keďže   v prípade   jej úspešnosti v konaní o sťažnosti by sa musela domáhať vrátenia zaplatenej sumy, čo by bolo vzhľadom na jej zlú ekonomickú situáciu prakticky nemožné.

Sťažovateľka podrobne odôvodňuje, prečo považuje namietaný rozsudok krajského súdu za arbitrárny, a na základe čoho dospela k záveru o porušení svojich práv odvolávajúc sa   pritom   na   judikatúru   ústavného   súdu,   ale   aj   Ústavného   súdu   Českej   republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Poukazuje aj na nevykonateľnosť výroku namietaného rozsudku,   nedostatok   jeho   náležitého   odôvodnenia   a   neprimeranosť   priznanej   náhrady nemajetkovej ujmy.

Ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,   že sťažovateľka podala 6. júna 2008 (teda takmer súčasne so sťažnosťou ústavnému súdu) proti   odvolaciemu   rozsudku   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   súdu   prvého   stupňa dovolanie dôvodiac, že jej bola postupom súdov oboch stupňov odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Sťažovateľka podala zároveň s dovolaním návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   právnickým osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie o arbitrárnosti namietaného rozsudku krajského   súdu   (v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu)   vyúsťujúce   do   záveru o nerešpektovaní jej základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) a z neho vyplývajúcich (a na neho nadväzujúcich) ďalších ňou označených práv, v dôsledku   namietaného   porušenia   ktorých   sa   domáhala   ako   v konaní   pred   ústavným súdom,   tak   aj   podaním   dovolania   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky [ďalej   len „najvyšší súd“ (na v zásade rovnakom argumentačnom základe)] zrušenia druhostupňového rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu.

Ústavný súd už zaujal názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   je takáto   sťažnosť   považovaná za   prípustnú   až po   rozhodnutí o dovolaní. Dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP je nesporne účinným právnym prostriedkom nápravy prípadného   porušenia   práv   sťažovateľky,   čo   zjavne   sledovala   aj v okolnostiach   daného prípadu podaním sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Ústavný súd rešpektujúc právny názor sťažovateľky, že v jej prípade je prípustné dovolanie, považoval v danej veci sa za potrebné vyčkať na rozhodnutie najvyššieho súdu, a až následne, v nadväznosti na výsledok dovolacieho konania, prikročiť k predbežnému prerokovaniu sťažnosti podľa § 25 zákona o ústavnom súde.

Právomoc   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   rozhodnúť   o námietke sťažovateľky založenej na argumentácii, že jej v konaní o ochranu osobnosti bola odňatá možnosť konať súdom, uplatnenej aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, vzhľadom na princíp subsidiarity zároveň vylučovala, aby vo veci konal paralelne popri najvyššom súde aj ústavný súd. Akceptáciou sťažnostných námietok sťažovateľky by došlo k vzniku ústavne   neprijateľného   stavu,   keď   by   o rovnakej   veci   rozhodovali   súčasne   dva   orgány súdneho typu (m. m. IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 363/08). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu ústavný súd uzavrel, že sťažnosť nie je prípustná (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),   a   preto   ju   odmietol   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní. Keďže   sťažnosť   bola odmietnutá,   neprichádzalo   už   do   úvahy   rozhodovanie   o ďalších   nárokoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   z rozsudku   najvyššieho   súdu   (ako   súdu dovolacieho) sp. zn. 2 Cdo 154/2008 z 30. novembra 2009, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplýva,   že   ním   bolo   o dovolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 9 Co 324/2007   z 12.   februára   2008   rozhodnuté   tak,   že   ho   dovolací   súd   zrušil   (okrem zamietajúceho výroku) a spolu s ním zrušil aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 81/01 z 25. júna 2007 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka teda využitím mimoriadneho   opravného   prostriedku,   ktorý   jej   zákon   na   ochranu   jej   základných   práv poskytoval, dosiahla nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného v sťažnosťou namietaným rozhodnutím krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu, ktorými malo dôjsť podľa jej názoru k porušeniu jej v sťažnosti označených práv.

V nadväznosti na to je potrebné uviesť, že sťažovateľka sa už nemôže sťažnosťou podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   v čase   jej   predbežného   prerokovania   domáhať preskúmania a zrušenia namietaných rozhodnutí, pretože tieto rozhodnutia boli v dôsledku využitia iného procesného   prostriedku   sťažovateľkou   už   zrušené   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi. Zrušené rozhodnutie všeobecného súdu už z podstaty veci vylučuje akúkoľvek spojitosť s možným vyslovením   porušenia   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľky. Keďže namietaný rozsudok krajského súdu a rovnako tak ani   spolu   s ním   namietaný   rozsudok   okresného   súdu   už   neexistujú,   došlo   k situácii,   že po podaní   sťažnosti   následne   nie   je   splnená   ani   jej   základná   zákonom   ustanovená podmienka   (§ 49   zákona   o ústavnom   súde),   a to   existencia   právoplatného   rozhodnutia, ktorým mali byť podľa tvrdenia sťažovateľky porušené jej označené práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 5. februára 2010