znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 40/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti M. S., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   M.   S.   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 67/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € [slovom dvetisíc eur (60 252 Sk)], ktoré mu je Okresný súd Čadca p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. S. trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € [slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov (7 401,96 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. S., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2009 doručená sťažnosť M. S., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa   čl. 38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/2004.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 8. marca 2004 podal okresnému súdu žalobu „na zaplatenie sumy 445.500,- Sk ako náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia za ťažký pracovný úraz, následkom ktorého sa stal invalidným“. Okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 23. november 2004, 20. január 2005, 29. marec 2005, 12. máj 2005 a 1. jún 2006 a uznesením z 13. júla 2006 konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti bude vec postúpená Sociálnej poisťovni. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, na základe   ktorého   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 30 Co 18/2006 z 23. februára 2007 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   sa   posledné   pojednávanie   v jeho   veci   uskutočnilo 6. augusta 2008, na ktorom okresný súd nariadil znalecké dokazovanie.

Sťažovateľ žiadal v priebehu konania o nariadenie termínu pojednávania (29. januára 2008) a odstránenia prieťahov sa domáhal aj sťažnosťou podanou predsedovi okresného súdu (19. marca 2008).

Podľa názoru sťažovateľa dochádza v konaní k zbytočným prieťahom, dĺžka konania je   neprimeraná   a   v najbližšej   dobe   nemožno   očakávať   jeho   právoplatné   skončenie. Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd bolo postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod č. k. 10 C 67/2004 bolo porušené.

Okresnému súdu Čadca sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 10 C 67/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

M. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. Okresný   súd   v   Čadci   je   povinný   zaplatiť   M.   S.   trovy   konania   z titulu   právneho zastúpenia vo výške 245,70 EUR (2 úkony á 115,90 EUR + 2 x režijný paušál á 6,95 EUR), na účet advokáta JUDr. J. S., advokáta, do dvoch mesiacov dní od právoplatnosti nálezu na účet vedený v T. a. s. č. ú...“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 40/09-10 z 12. februára 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 24. februára 2009 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania a zároveň, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 2.   marca   2009 (Spr. 374/2009) doručenom ústavnému súdu 6. marca 2009 okrem iného uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Právny   zástupca   sťažovateľa   súhlasil   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, III. ÚS 176/06).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza predovšetkým zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné   opatrenia, aby sa   zabezpečilo splnenie   účelu pojednávania a úspešné   vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 19/08) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba   sťažovateľa   o   zvýšenie   náhrady   za   bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s ťažkým pracovným úrazom z roku 1991. Zo   skutočností   uvedených   sťažovateľom   a okresným   súdom   ani   z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver   o právnej   zložitosti   veci.   Ide   o vec,   ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, treba poukázať na to, že okolnosti prípadu si vyžiadali znalecký posudok; nemožno však hovoriť o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné odôvodniť doterajšiu dĺžku konania.

Povaha   veci   – náhrada   za   bolesť   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia   za   ťažký pracovný úraz, následkom ktorého sa stal sťažovateľ invalidným – si vyžaduje pristupovať k veci s osobitnou starostlivosťou.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru.   Ústavný súd konštatuje, že nezistil   žiadne skutočnosti,   ktoré by mali byť pripísané na ťarchu   sťažovateľa, ktorý   je v tomto spore žalobcom, v súvislosti s doterajšou dĺžkou konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd z prehľadu spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 10 C 67/2004 zistil tieto skutočnosti:

„8. 3. 2004 – návrh evidovaný pod č. 10 C/67/2004, sudca JUDr. M...

6. 4. 2004 – návrh zaslaný odporcovi na vyjadrenie

29. 4. 2004 – vyjadrenie odporcu k návrhu

19. 5. 2004 (28. 5. 2004) – vyjadrenie Sociálnej poisťovne, pobočky Č. k návrhu

1. 10. 2004 – vyjadrenie navrhovateľa...

23. 11. 2004 – pojednávanie – odročené na 20. 1. 2005 za účelom vyžiadania správ

20. 1. 2005 – pojednávanie – odročené na 29. 3. 2005 za účelom urgovania správ

29.   3.   2005   –   pojednávanie   –   odročené   na   12.   5.   2005   za   účelom   opätovného predvolania navrhovateľa, jeho právneho zástupcu, odporcu a vedľajšieho účastníka

12. 5. 2005 – pojednávanie – odročené na neurčito (opätovne bude urgovaná správa od ÚPSVaR Č., bude nariadené znalecké dokazovanie, 1-mesačná lehota na oznámenie, aké sú ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania)

4. 7. 2005 – súdu doručená posledná žiadaná správa...

16. 12. 2005 – odporca oznámil súdu, že poukáže poplatok na účet súdu

2. 1. 2006 – zložený poplatok...

4.   1.   2006   – opatrením predsedníčky súdu bol   spis   pridelený   na ďalšie konanie JUDr. K. z dôvodu dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu JUDr. M.

12. 1. 2006 – spis predložený sudcovi...

1. 6. 2006 – pojednávanie – vo veci rozhodnuté (konanie zastavené s tým, že po právoplatnosti bude vec postúpená Sociálnej poisťovni – ústredie Č.)...

30. 8. 2006 – odvolanie navrhovateľa

4. 9. 2006 – odvolanie vedľajšieho účastníka...

7. 9. 2006 – spis zaslaný na KS Žilina

26. 3. 2007 – spis vrátený z krajského súdu...

13. 6. 2007 – sudca (v tom čase už predseda OS) nariadil spis predložiť Mgr. G. na ďalší procesný postup, nakoľko Mgr. G. prevzal agendu v senáte 10 C JUDr. M.

4. 7. 2007 – spis predložený sudcovi Mgr. G.

1.   4.   2008   –   referát   sudcu   –   opätovne   sa   doručovalo   rozhodnutie   KS   Žilina účastníkom konania spolu s výzvou na oznámenie návrhov na doplnenie dokazovania)

18. 4. 2008 – Sociálna poisťovňa Č. oznámila, že nemá ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania

9. 4. 2008 – právny zástupca navrhovateľa navrhuje vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva – chirurgie a traumatológie

2. 5. 2008 – A. Ž. taktiež navrhuje vykonať znalecké dokazovanie...

6. 6. 2008 – pojednávanie – odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania

6. 6. 2008 – uznesenie – súd nepripustil vstup Sociálnej poisťovne B. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu

18. 7. 2008 – záznam spísaný sudcom (zisťoval dostupnosť znalca MUDr. K. O., kedy bude môcť zrealizovať znalecké dokazovanie, znalec uviedol, že čerpá riadnu dovolenku, znalecké dokazovanie môže vykonať v mesiacoch 9-10. 2008)...

25. 9. 2008 – uznesenie – nariadené znalecké dokazovanie

30. 12. 2008 – súdu doručený znalecký posudok...

3. 2. 2009 – vyjadrenie navrhovateľa k znaleckému posudku

18. 2. 2009 – vyjadrenie A.“

Vzhľadom na doterajší priebeh konania predseda okresného súdu uviedol, že vo veci boli zo strany okresného súdu spôsobené prieťahy v konaní.

Na základe doterajšieho priebehu konania ústavný súd konštatuje, že okresný súd prvé   štyri   pojednávania   nariadené   v priebehu   rokov   2004   –   2005   (23.   november   2004, 20. január 2005, 29. marec 2005 a 12. máj 2005) opakovane vždy odročil na účel získania správ od účastníkov konania, hoci už v čase ich nariaďovania vedel, že tieto správy nemá k dispozícii, čo svedčí o neefektívnom postupe okresného súdu vo veci. Okresný súd na pojednávaní 1. júna 2006 konanie vo veci návrhu sťažovateľa zastavil z dôvodu postúpenia veci Sociálnej poisťovni – ústrediu B. ako príslušnému orgánu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu č. k. 10 C 67/2004-101 z 13. júla 2006 o zastavení konania podal odvolanie krajskému súdu. Krajský súd zrušil uznesením č. k. 30 Co/18/2006-133 z 23. februára 2007 označené rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:

„...   Sociálna   poisťovňa   pred   1.   januárom   2004   a ani   potom   nemôže   rozhodnúť o uspokojovaní   nárokov   na   náhrady   alebo   dávky   úrazového   poistenia   o nároku   v tých prípadoch, v ktorých tak podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003, ako aj podľa zákona účinného od 1. 1. 2004, je ustanovené, že o nich môže rozhodnúť len súd. Ide o prípady zvýšenia   náhrady   za   bolesť   a zvýšenia   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia, nakoľko poškodený svoje poškodenie pokladá za prípad hodný osobitného zreteľa tak, ako tomu   je   aj   v prejednávanej   veci.   Pri   rozhodovaní   o náhrade   za   bolesť   a o náhrade   za sťaženie spoločenského uplatnenia, ak zamestnávateľ potvrdil rozsah svojej zodpovednosti za škodu v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Sociálna poisťovňa určí nárok   –   výšku   náhrady   škody   u nároku   vzniknutého   do   31.   12.   2003   podľa   predpisov účinných do 31. 12. 2003, t. j. v zmysle § 203 Zákonníka práce podľa osobitného predpisu, ktorým je vyhláška Ministerstva zdravotníctva, spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov okrem prípadov, kedy si poškodený uplatňoval zvýšené odškodnenie podľa § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky nad sumu ustanovenú vo   vyhláške.   O týchto   nárokoch   ako   o prípadoch   hodných   osobitného   zreteľa   mohol rozhodnúť   jedine   súd.   Rovnaký   postup   ostáva   zachovaný   aj   pri   rozhodovaní   o zvýšení náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia pri nároku uplatnenom po   1.   januári   2004   v prípadoch,   keď   nárok   vznikol   pred   1.   1.   2004   podľa   predpisov účinných do 31. 12. 2003. Vtedy Sociálna poisťovňa rozhodovala v zmysle ust. § 259 zákona o sociálnom poistení, avšak rovnako s výnimkou uplatnených nárokov poškodených podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., o ktorých opäť môže rozhodnúť len súd. Z uvedeného vyplýva,   že   vecná   príslušnosť   súdu   v zmysle   ust.   §   7   ods.   1   a 3   O.   s.   p.   zostala v prejednávanom   prípade   zachovaná.   Vzhľadom   k uvedenému   o nároku   navrhovateľa uplatneného žalobou zo dňa 8. 3. 2004 na zvýšenie náhrady z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia za pracovný úraz, ku ktorému došlo 3. 5. 1991, je daná jedine právomoc súdu. Súčasne odvolací súd poukazuje, že pokiaľ už rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. k. 10 259/1993-85 zo dňa 13. 10. 1994, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 12. 1994, súd   rozhodol   o zvýšení   náhrady   za   bolestné   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia   pre navrhovateľa   proti   právnemu   predchodcovi   odporcu,   v danom   prípade   sa   nejedná o prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle ust. § 159 ods. 2 O. s. p., aj keď v tomto novom konaní ide o ten istý právny vzťah medzi tými istými účastníkmi, je však potrebné poznamenať, že novo uplatnený nárok v tejto žalobe sa opiera o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného konania. Z uvedených dôvodov krajský súd v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní okresný súd v zmysle procesných návrhov účastníkov konania zvolí postup smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej s ohľadom aj na ust. § 196 Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov účinného v čase vzniku pracovného úrazu navrhovateľa).“

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd nepostupoval správne, keď konanie zastavil s tým, že vec nepatrí do jeho právomoci, čím prispel k neodôvodnenému predĺženiu konania v tak citlivej veci, akou je konanie o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia za ťažký pracovný úraz, v dôsledku ktorého sa stal sťažovateľ invalidný.

Po   zrušení   označeného   rozhodnutia   okresného   súdu   a vrátení   mu   veci   na   ďalšie konanie okresný súd nariadil pojednávanie na 6. jún 2008, ktoré bolo odročené v súvislosti s vyhotovením   uznesenia   o nariadení   znaleckého   dokazovania.   Toto   uznesenie   bolo vypracované 25. septembra 2008 a nadobudlo právoplatnosť 10. októbra 2008. Po doručení znaleckého posudku okresnému súdu 30. decembra 2008 bol znalecký posudok zaslaný 28. januára   2009   účastníkom   konania   na   vyjadrenie.   Po   vyjadrení   účastníkov   bol   spis predložený 26. februára 2009 sudcovi.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   konanie   okresného   súdu   je   poznačené   nielen neefektívnosťou   konania   v počiatočnom   období,   keď   boli   nariadené   pojednávania odročované z dôvodu nedostatku (absencie) správ požadovaných od účastníkov konania, ale aj jeho nesprávnym postupom a rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu nedostatku jeho právomoci, ktoré malo za následok celkové predĺženie konania. Okrem toho je konanie okresného   súdu   poznačené   aj   nečinnosťou,   a to   predovšetkým   v období   po   zrušení predmetného uznesenia a vrátení veci okresnému súdu (od 26. marca 2007 do 1. apríla 2008), t. j. v celkovej dĺžke viac ako jeden rok.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/2004 došlo k zbytočným prieťahom v tomto konaní, keďže okresný súd z dôvodu svojej neefektívnej činnosti, ale aj nečinnosti ani po piatich rokoch nerozhodol vo veci samej. Tým došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, prikázať, aby ten, kto práva alebo slobody porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal. Keďže označené konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/2004 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov   sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   3   000   €,   ktoré odôvodnil „pretrvávajúcim   pocitom   neistoty,   márnosti   a nespravodlivosti,   pričom   tieto negatívne   pocity   vyvolané   postupom   súdu   spôsobujú   sťažovateľovi   permanentný   stres. Sťažovateľ sa stal v dôsledku ťažkého pracovného úrazu invalidným, jediným zdrojom jeho príjmu   je   invalidný   dôchodok.   Má   porušenú   statodynamiku   v oblasti   driekovokrížovej chrbtice s dráždením koreňovým, ktoré sa prejavuje tŕpnutím obidvoch dolných končatín a slabosťou.   Má   výrazne   obmedzený   predklon   a bolesti   pri   sedení   i chôdzi   a nemôže vykonávať   takmer   žiadnu   fyzicky   náročnú   prácu.   Sťažovateľ   podstúpil   ďalšie   operačné zákroky – výmeny bedrového kĺbu, i tieto však nepriniesli zlepšenie jeho zdravotného stavu. Sťažovateľ trpí neustálymi bolesťami, vynakladá nemalé finančné prostriedky na utišujúce lieky   a pre   spor   trvajúci   už   takmer   5   rokov   sa   nemôže   dočkať   spravodlivého rozhodnutia...“.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 10 C 67/2004 (päť rokov) a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, správanie sťažovateľa,   povahu   veci   a význam   konania   pre   sťažovateľa,   ako   aj   skutočnosť,   že predmetné konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € (60 252 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. S. v konaní pred ústavným   súdom.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41   € (20 950 Sk).   Náhradu   priznal za dva   úkony právnej služby v roku   2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 115,90 € (3 492 Sk), t. j. spolu 231,80 € (6 984 Sk), čo spolu s režijným paušálom dvakrát 6,95 € (dvakrát 210 Sk) – (§ 16 ods. 3 vyhlášky) – predstavuje sumu 245,70 € (7 401,96 Sk).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   OSP)   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009