znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 40/08-93

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   27. novembra 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok vo veci neprijatia jej podania z 11. októbra 2006   urobeného   elektronickými   prostriedkami   a podpísaného   zaručeným elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Kežmarok p o r u š i l   základné právo obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   neprijatím   jej   podania   z 11. októbra 2006   urobeného   elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom.

2. Okresnému   súdu   Kežmarok p r i k a z u j e   konať   vo   veci   podania   obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), z 11. októbra 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

3. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.),   vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. IV. ÚS 40/08-51 z 31. januára 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) vo veci neprijatia   jej   podania   z   11. októbra 2006   urobeného   elektronickými   prostriedkami a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom.

Pôvodnú   sťažnosť   sťažovateľka   doplnila   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 25. januára 2007,   v prílohe   ktorého   predložila   znalecký   posudok   č. 26/2006 zo 14. decembra 2006 vyhotovený súdnym znalcom Ing. M. K., B., v ktorom menovaný súdny   znalec   odpovedá   na   otázky,   či „je DVD   nosič   elektronickým   prostriedkom“ a či „je DVD nosič štandardným nosičom údajov“.

Ďalším   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   13. septembra 2007   sťažovateľka predložila ústavnému súdu k podanej sťažnosti „doplňujúcu argumentáciu...“.

Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v takto opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 31. marca 2006 žaloby - návrhy na vydanie platobných rozkazov vrátane príloh, pričom podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa   osobitného   zákona.   Uvedené   podanie   sťažovateľka   urobila   elektronickými prostriedkami   a   boli   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   elektronickom   podpise“).   Spolu   s návrhmi na vydanie   platobných   rozkazov   vrátane   príloh   sťažovateľka   doručila   okresnému súdu aj „Sprievodný list k návrhu“, v ktorom informovala okresný súd o svojom podaní na DVD nosiči.

Okresný súd listom z 10. apríla 2006 sťažovateľke oznámil, že „nemá k dispozícii elektronickú   podateľňu   v zmysle   zákona   č.   215/2002   Z.   z.   o elektronickom   podpise a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov a ani   nezverejnil písomnou   formou   a prostredníctvom   siete   na   prenos   údajov   zriadenie   elektronickej podateľne a teda nespĺňa minimálne požiadavky, ktoré sa kladú na používanie elektronickej podateľne, v zmysle vyhlášky NBÚ č. 542/2002 Z. z. o spôsobe používania elektronického podpisu“, a preto jej vrátil dokumenty „uchované na DVD nosičoch“.

Sťažovateľka   zaslala   okresnému   súdu   26. apríla 2006   ďalšie   vyjadrenie,   podľa ktorého jej podanie – návrhy na začatie konania (návrhy na vydanie platobných rozkazov), ktoré mu boli doručené 31. marca 2006, sú zaznamenané v elektronickej podobe na DVD nosiči,   čo   zodpovedá   ustanoveniu   § 42   ods. 1   OSP,   ako   aj   ustanoveniam   zákona o elektronickom   podpise,   pričom   podľa   ustanovenia   § 132   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 543/2005   Z. z.   o   Spravovacom   a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov   „Pri   prijímaní   podaní   urobených   elektronickými   prostriedkami   podpísaných zaručeným elektronickým podpisom sa postupuje podľa osobitných predpisov. Takto prijaté podania sa odovzdávajú podateľni na ďalší postup podľa § 129“. Sťažovateľka poukázala tiež na zásadu hospodárnosti konania a na skutočnosť, že urobiť podanie elektronickými prostriedkami podľa osobitného zákona možno od 1. mája 2002, t. j. viac ako 4 roky, a nie je   vinou   sťažovateľky,   že   okresný   súd   nemá   vytvorené   podmienky   na prijatie   takýchto podaní.   Navyše   z ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplýva,   že   písomné podanie by malo byť pred ostatnými spôsobmi uprednostňované.

Sťažovateľka   doručila   19. októbra 2006   okresnému   súdu   nové   podanie   urobené rovnakým spôsobom ako v prípade prvého podania, t. j. sprievodný list s DVD nosičom, ktorý obsahoval návrhy na vydanie platobných rozkazov s prílohami, ktoré boli podpísané zaručeným   elektronickým   podpisom,   pričom   tieto   podania   obsahovali   rovnaké   návrhy na začatie konania ako v prípade prvého podania z 31. marca 2006. Okresný súd listom z 20.   októbra   2006   sťažovateľke   oznámil,   že   jej   podanie   doručené   19. októbra 2006 nemožno prijať z rovnakých dôvodov, ako tomu bolo v prípade podania z 31. marca 2006.

Sťažovateľka   argumentuje,   že   podľa   ustanovenia   § 42   ods. 1   OSP   a   vyhlášky Národného   bezpečnostného   úradu   č. 542/2002   Z. z.   o   spôsobe   a   postupe   používania elektronického   podpisu   v obchodnom   a   administratívnom   styku   (ďalej   len   „vyhláška č. 542/2002 Z. z.“) ako vykonávacieho predpisu k zákonu o elektronickom podpise sú súdy povinné   prijímať   podania   urobené   elektronickými   prostriedkami   rovnako   ako   podania v iných   formách.   Podľa   ustanovenia   § 6   ods. 1   vyhlášky   č. 542/2002   Z. z.   «Ak   orgán verejnej moci alebo orgán verejnej správy využíva zaručený elektronický podpis, zriaďuje elektronickú podateľňu na prijímanie, odosielanie, overovanie, potvrdzovanie a spracovanie elektronických dokumentov (ďalej len „manipulácia s elektronickým dokumentom“) v styku s fyzickými   osobami   alebo   právnickými   osobami,   alebo   s inými   orgánmi   verejnej   moci a orgánmi   verejnej   správy».   Je   mylný   výklad   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky a okresného súdu, že predmetné ustanovenie vyhlášky č. 542/2002 Z. z. dáva orgánu   verejnej   moci   alebo   orgánu   verejnej   správy   na   výber,   či   bude,   alebo   nebude využívať elektronický podpis. Súdy musia byť primerane technicky a personálne vybavené na prijímanie podaní v akejkoľvek zákonom ustanovenej forme.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   dodržala   zákonom   ustanovený   postup   a   urobila podanie v súlade so zákonom, a to elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým   podpisom,   splnila   všetky   zákonné   požiadavky,   a   napriek   tomu   nebolo jej podanie okresným súdom prijaté, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V súlade s týmto článkom a s čl. 51 ústavy môže medze týmto ústavným právam klásť len zákon, a nie právny predpis nižšej právnej sily ako napríklad vyhláška č. 542/2002 Z. z.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, ktorým neprijal jej podania z 11. októbra 2006 - žalobné návrhy sťažovateľky ako navrhovateľky proti v sťažnosti uvedeným odporcom (fyzickým osobám aj právnickým osobám menovite označeným na str. 6 až 16 sťažnosti) doručené okresnému súdu 19. októbra 2006.

Sťažovateľka žiada zároveň vysloviť, že jej podanie z 11. októbra 2006 - žalobné návrhy sťažovateľky ako navrhovateľky proti v sťažnosti uvedeným odporcom (fyzickým osobám   aj   právnickým   osobám   menovite   označeným   na   str.   6   až   16   sťažnosti)   -   bolo urobené elektronickými   prostriedkami   a   podpísané   zaručeným elektronickým   podpisom, t. j. urobené   zákonom   ustanoveným   spôsobom,   a preto   sa   taktiež   domáha   prikázať okresnému   súdu,   aby na   základe   tohto   podania   konal.   Zároveň   sťažovateľka   požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 10 000 Sk za každé jednotlivé porušenie základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Z vyjadrenia predsedu   okresného súdu sp. zn. 1 Spr.O/92/08 z 15. februára 2008 doručeného ústavnému súdu 19. februára 2008 vyplýva, že nenamieta tvrdenia sťažovateľky uvádzané   v   jej   písomných   podaniach.   Príčinou   neprijatia   návrhov   na   začatie   konania podaných   sťažovateľkou   v elektronickej   forme   bola   skutočnosť,   že   okresný   súd   dosiaľ nie je technicky vybavený zariadením umožňujúcim tieto návrhy prijať. Netrvá na ústnom pojednávaní.

Z vyjadrenia   sťažovateľky   z   26. februára 2008   doručeného   ústavnému   súdu 29. februára 2008,   ktorým   reaguje   na   vyjadrenie   okresného   súdu,   vyplýva,   že je presvedčená   o   zákonnosti   a   úplnosti   ňou   uskutočneného   podania   elektronickými prostriedkami.   Ak okresný   súd   toto   podanie   neakceptoval,   porušil   označené   práva sťažovateľky   podľa   ústavy   a dohovoru.   Navyše   u   sťažovateľky   procesným   pochybením okresného   súdu   došlo   k „strate   šancí“ v konaní   pred   vnútroštátnym   súdom.   Preto iba konštatovanie   porušenia   označených   práv   nemôže   byť   dostatočným   zadosťučinením pre sťažovateľku.   Jej   požiadavka   na   zadosťučinenie   v peniazoch   je   preto   oprávnená. Je to tak tým viac, že postupom okresného súdu hrozí aj premlčanie časti uplatňovaných nárokov. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd uskutočnil vo veci ústne pojednávanie.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 31. januára 2008 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008   sa   sudkyňa   spravodajkyňa   v tejto   veci   stala   členkou   I.   senátu   ústavného   súdu. Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Na   verejnom   zasadnutí   ústavného   súdu   konanom   27. novembra 2008   právny zástupca   sťažovateľky   opätovne   zdôraznil   skutočnosť,   že   k namietanému   porušeniu označených práv sťažovateľky došlo pri realizácii jej zákonného práva. Ďalej upozornil na skutočnosť, že „okresné súdy, napr. v B. I, II, IV, v D. po doručení DVD podania,... začali konať“. Ďalej poukázal na to, že otázku primeraného finančného zadosťučinenia už zdôvodnil v predchádzajúcom konaní (v rámci spomínaného vyjadrenia právny zástupca sťažovateľky poukazoval predovšetkým na splnenie podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, pretože došlo k ujme na majetkových právach sťažovateľky, keďže podľa neho v dôsledku plynutia času a nekonania súdu o podaných návrhoch došlo k premlčaniu ňou riadne uplatnených finančných nárokov).

V rámci svojho vyjadrenia   právny zástupca   sťažovateľky   ústavnému súdu   taktiež oznámil, že nemá „vedomosť, že by do dnešného dňa vlastne vôbec začali konať“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Podľa § 41 ods. 1 OSP účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.

Podľa § 42 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 1. mája 2002) podanie možno urobiť písomne,   ústne   do   zápisnice,   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, telegraficky alebo telefaxom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom sa možno domáhať jeho rešpektovania (I. ÚS 22/03, IV. ÚS 159/07).

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatoval,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci   konať   a rozhodnúť   (I.   ÚS   62/97,   II.   ÚS   26/96).   K porušeniu   základného   práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Z citovaných právnych noriem   podľa   názoru ústavného súdu   vyplýva, že fyzické osoby alebo právnické osoby sú oprávnené podať (doručiť) všeobecnému súdu podanie, a teda   aj   návrh   na   začatie   konania   aj   elektronickou   formou   podpísaný   zaručeným elektronickým   podpisom   v zmysle   príslušných   právnych   predpisov.   Aj   z ústavného imperatívu „... konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ uvedeného v čl. 2 ods. 2 ústavy možno vyvodiť príkaz adresovaný všetkým štátnym   orgánom,   a teda   aj   všeobecným   súdom,   prijať   každé   podanie   uskutočnené spôsobom, ktorý predpokladá a ustanovuje zákon. Ak tak dotknutý štátny orgán, v danom prípade   okresný   súd,   neurobí,   dopustí   sa   neprípustného   zásahu   do   základných   práv dotknutej   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorému   treba   priznať   ústavnoprávnu ochranu. Konanie, resp. nečinnosť dotknutého štátneho orgánu, ktorým tento nerešpektuje ústavný príkaz konkretizovaný v dotknutých ustanoveniach zákona, predstavuje porušenie základného práva aj za okolností, keď tento štátny orgán sám priamo nespôsobil stav, ktorý mu reálne neumožňuje nakladať s podaním fyzickej alebo právnickej osoby v čase jeho doručenia spôsobom ustanoveným zákonom.

V danom prípade § 41 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 OSP nepochybne priznáva navrhovateľovi (sťažovateľke) možnosť urobiť podanie viacerými rovnocennými spôsobmi, v ktorých je zahrnuté aj podanie návrhu elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým   podpisom.   Neobstojí   ani   interpretácia,   podľa   ktorej   povinnosť   zriadiť elektronickú podateľňu je daná iba alternatívne, t. j. len v prípade, ak orgán verejnej moci alebo   verejnej   správy   využíva   zaručený   elektronický   podpis,   keďže   je   ústavne neakceptovateľná.   Uvedené   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a ani   iné ustanovenia na úrovni zákona upravujúce postup všeobecných súdov pri prijímaní podaní (návrhov na začatie konania) totiž z oprávnenia fyzických osôb alebo právnických osôb podať   návrh   na   začatie   konania   aj   elektronickými   prostriedkami   podpísaný   zaručeným elektronickým   podpisom   neustanovujú   žiadnu   výnimku,   a preto   uvedenému   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   dotknutých   štátnych   orgánov   prijať   takéto   podania   a   vytvoriť technické podmienky na ich prijímanie, t. j. zriadiť elektronickú podateľňu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   v danom   prípade   došlo postupom   okresného   súdu   vo veci   neprijatia   podania   sťažovateľky   z   11. októbra 2006 urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom vzhľadom   na uvedené skutkové   zistenia   a právne závery   k takej   interpretácii   a aplikácii dotknutých   právnych   predpisov,   ktorá   nie   je   zlučiteľná   s ústavou,   t.   j.   je   z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná. V dôsledku tohto postupu okresný súd podľa záveru   ústavného   súdu porušil   základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   d)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo v záujme účinnej ochrany jej práv, aby sa v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde obnovil stav pred porušením označených práv sťažovateľky. Ústavný súd preto vydal okresnému súdu príkaz, aby vo veci jej podania z 11. októbra 2006 opätovne konal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (bod 2 výroku nálezu).

V súlade s týmto príkazom bude povinnosťou okresného súdu opätovne sa zaoberať podaním   sťažovateľky   z 11.   októbra   2006   ako   návrhom   na   začatie   konania,   ktorý   bol urobený zákonom ustanovenou formou, a postupovať vo vzťahu k nemu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostanú zachované   s účinnosťou   ku   dňu   jeho   podania.   Na   tomto   zásadnom   závere   nemôže   nič zmeniť   prípadná   okolnosť,   že   z technických   príčin   okresný   súd   nebude   môcť   podanie sťažovateľky zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. I tak bude povinnosťou okresného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia.

V súvislosti   s požiadavkou   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   treba   predovšetkým   uviesť,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri   zvažovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   ústavný   súd   považoval   samotné deklarovanie porušenia označených práv (bod 1 výroku nálezu), ako aj príkaz, aby okresný súd opätovne v danej veci konal (bod 2 výroku nálezu), ktorým sa garantuje, že práva uplatnené podaním z 11. októbra 2006 zostanú sťažovateľke zachované, za dostatočné na zabezpečenie ochrany označených práv sťažovateľky (podobne napr. m. m. IV. ÚS 22/03, IV.   ÚS   142/03).   Opierajúc   sa   o skutočnosť,   že   týmto   spôsobom   sa   obnoví   stav   pred porušením označených práv sťažovateľky, čo jej umožní zákonom ustanoveným spôsobom domáhať sa práv uvedených v jej žalobnom návrhu - podaní z 11. októbra 2006 urobenom elektronickými   prostriedkami   a podpísanom   zaručeným   elektronickým   podpisom,   čím sa zároveň tiež naplní účel, ktorý sťažovateľka sledovala podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je v záujme dovŕšenia ochrany porušených práv sťažovateľky potrebné priznať aj finančné zadosťučinenie, a preto tejto časti jej návrhu nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   § 36   zákona   o ústavnom   súde   trovy   konania pred ústavným súdom,   ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho (odsek 1). Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy (odsek 2).

Ústavný súd vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia rovnako nevyhovel návrhu sťažovateľky, aby jej bola priznaná náhrada trov konania. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že vecnoprávne bolo o namietanom porušení opakovane rozhodnuté ústavným súdom v rámci mnohých iných sťažností podaných sťažovateľkou. Už v náleze sp. zn. III. ÚS 7/07   z 20. decembra   2007   (a   mnohých   ďalších,   pozn.)   ústavný   súd   uviedol,   že podaniu návrhu   na   začatie   konania   elektronickými   prostriedkami   podpísaného   zaručeným elektronickým podpisom nemôžu brániť   žiadne výnimky,   a preto dotknuté štátne orgány (v danom   prípade   okresný   súd)   sú   povinné   prijať   takéto   podania   a   vytvoriť   technické podmienky   na   ich   prijímanie.   Ak   preto   sťažovateľka   bez   ďalšieho   žiadala   rovnako rozhodnúť aj voči okresnému súdu, nemohol ústavný súd uvedenú okolnosť nezohľadniť v rozhodovaní o trovách konania inak úspešného účastníka konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008