znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 40/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. H., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. I. R., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 38/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 38/94 p o r u š i l základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice - okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   38/94 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. J. H. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Mgr. I. R., R., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 40/05-12 z 9. februára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. H., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. I. R., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 38/94 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 25. januára 1994 doručil okresnému súdu žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru proti jeho zamestnávateľovi E., s. r. o., M. (ďalej len „žalovaný“), ktorú podaním z 29. apríla 1996 rozšíril o náhradu mzdy. Sťažovateľ tvrdil, že do podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd nariadil 5 pojednávaní, ktoré z dôvodu   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   žalovaného   [uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   K 125/95   z 26.   februára   1996],   neúčasti správcu konkurznej podstaty boli odročené a v jednom prípade prerušené. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd spôsobil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že 14. novembra   1995   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   a urýchlenie   súdneho   konania viackrát   urgoval   ústne   u sudkyne,   ktorej   bol   spor   pridelený,   z obsahu   súdneho   spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 38/94 predloženého ústavnému súdu sa však tieto tvrdenia sťažovateľa   nepotvrdili,   listom   doručeným   okresnému   súdu   28.   septembra   2001   žiadal o podanie správy „v akom stave je moje podanie o neplatnosť výpovede“. Sťažovateľ sa domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   odôvodnil   nasledovne: „Prieťahy v konaní majú mimoriadny dopad na psychický stav sťažovateľa (...).“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vydal nález:„Okresný súd Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 38/94 porušil Ústavu   SR   v jej   článku   48   ods.   2   v neprospech   sťažovateľa   J.   H.,   bytom   P.   Súčasne žiadame, aby Ústavný súd SR uložil Okresnému súdu Košice – okolie vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 38/94 konať a vo veci bez akýchkoľvek zbytočných prieťahov rozhodol. (...) A s ohľadom na trvanie sťažovateľom nezavinených prieťahov a na dopad na jeho psychiku považujeme za primerané finančné zadosťučinenie sumu vo výške 40 000 Sk. Súčasne žiadame, aby sťažovateľovi bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia splatná priamo k rukám jeho právneho zástupcu na účet vedený u VÚB pobočka R.. Trovy zastúpenia tvorí odmena za dva úkony právnej pomoci, čiže suma 2 501 Sk za jeden úkon, spolu suma 5 002 Sk plus paušál za dva úkony vo výške 300 Sk. Spolu odmena činí 5 302 Sk.“

2.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k predmetu   konania   písomne   vyjadrili účastníci   konania,   okresný   súd   listom   sp.   zn.   Spr.   80/05   z 9.   marca   2005   a následne z 19. apríla 2005 sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo 6. mája 2005.

2.   1.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   opísal   chronológiu   úkonov vykonaných   vo   veci,   k skutkovej   a právnej   zložitosti   sporu,   k prekážkam   postupu   súdu podľa   § 107   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a k   prípadným prieťahom spôsobeným sťažovateľom a okresným súdom sa však nevyjadril.

2.   2.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   predsedu okresného súdu okrem iného uviedol: „Prieťahy v konaní vidíme nielen v tom, že v žiadnom konaní nemôže nastať situácia, aby súd vo veci nerozhodol za dobu viac ako 11 rokov od podania žaloby, ale aj v tom, že súd nevykonal vo veci ani jeden z krokov ktoré mu dáva zákon   k tomu,   aby   nečinného   účastníka   sporu   prinútil   konať.   (...)   Je   nepochybné,   že v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   38/94   na   OS   Košice   –   okolie   došlo   k porušeniu ústavných   práv   sťažovateľa   prieťahmi,   ktoré   jednoznačne   sťažovateľ   nezavinil   (...). Vypracovanie tohto stanoviska je potrebné považovať za ďalší úkon právnej pomoci. Preto sumu 5 302 Sk zvyšujeme o odmenu za jeden úkon, čiže o sumu 2 651 Sk, čiže celková odmena činí 7 653 Sk.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prejednajú v I. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a   k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 38/94:

Dňa 25. januára 1994 bola okresnému súdu doručená žaloba o neplatnosť rozviazania pracovného   pomeru   proti   žalovanému.   Okresný   súd   1.   februára   1994   zaslal   žalobu   na vyjadrenie   žalovanému,   ktorý   však   zmenil   svoje   sídlo,   ktoré   bolo   upresnené   žalobcom 31. októbra   1994.   Žaloba   mu   bola opätovne   zaslaná   na   vyjadrenie   8.   februára   1995. Likvidátor žalovaného sa vyjadril v tom zmysle, že proti sťažovateľovi je vedený súdny spor „o zaplatenie schodku v sume 69 029 Sk“.

Dňa   24.   apríla   1996   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na prerušenie   konania podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. d) zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) z dôvodu, že uznesením krajského súdu sp. zn. K 129/95 z 26. februára 1996 bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz.

Okresný   súd   nariadil   na   30.   apríl   1996   pojednávanie,   ktoré   z dôvodu   neúčasti žalovaného a z dôvodu, že tento je v konkurznom konaní, bolo odročené na neurčito.Dňa   28.   júla   1997   nariadil   okresný   súd   pojednávanie na   19.   august   1997,   ktoré podobne   ako   pojednávanie   nariadené   na   17.   november   1998   bolo   odročené   z dôvodu neúčasti správcu konkurznej podstaty.

Na pojednávaní 14. decembra 1998 po vypočutí správcu konkurznej podstaty o tom, že poučil sťažovateľa, že si má uplatniť svoj nárok v konkurznom konaní, okresný súd konanie prerušil.

Dňa 3. januára 2000 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na podanej žalobe,   vzhľadom   na   vyhlásený   konkurz   na   majetok   žalovaného.   Sťažovateľ   listom doručeným okresnému súdu 17. januára 2000 oznámil, že trvá na žalobe, čo potvrdil aj v podaní doručenom okresnému súdu 27. februára 2004.

Sťažovateľ   28.   septembra   2001   písomne   žiadal   okresný   súd   o oznámenie   stavu konania.

Krajský súd podaním doručeným okresnému súdu 4. marca 2005 zaslal právoplatné uznesenie o zrušení konkurzu sp. zn. 1 K 129/95 zo 4. novembra 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. decembra 2004.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov (...)“.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   1.   zložitosť   veci, 2. správanie účastníka konania a 3. postup súdu (napr. I. ÚS 132/03). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu mzdy vedenom pod sp. zn. 11 C 38/94,   v ktorom   sťažovateľ   je   v procesnom   postavení   žalobcu,   došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a návrh na náhradu mzdy, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom   príjmov   sťažovateľa)   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (napr.   I.   ÚS   142/03,   I.   ÚS 145/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka tohto občianskoprávneho konania, ktorá trvá vyše 11 rokov, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   zapríčinená správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný, resp. nepreukázal vo veci relevantnú procesnú činnosť   minimálne   od   14.   decembra   1998   (pojednávanie   na   okresnom   súde)   do 17. decembra 2004 (doručenie sťažnosti ústavnému súdu). Okresný súd teda počas šiestich rokov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ, ako žalobca vo veci o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom článku ústavy (m. m. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné.   Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v   dôsledku postupu okresného súdu.

3. 1. Ústavný súd pritom zistil, že v posudzovanej veci bol uznesením krajského súdu sp. zn. K 129/95 z 26. februára 1996 na majetok žalovaného vyhlásený konkurz, pričom podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní „súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku   patriaceho do   podstaty   alebo ak sa   týkajú nárokov,   ktoré   majú byť z podstaty uspokojené“. Keďže sťažovateľ sa v napadnutom konaní domáha aj „náhrady mzdy“, teda jeho nárok sa týka „majetku patriaceho do podstaty“, resp. sa týka nárokov, „ktoré majú byť   z podstaty   uspokojené“, v zmysle   citovaného   ustanovenia   zákona   o konkurze a vyrovnaní   došlo   v tejto   časti   jeho   žaloby   k prerušeniu   konania ex   lege.   Z dôvodu prerušenia   konania   nebolo   možné   vo   vzťahu   k tomuto   nároku   uvažovať   o tom,   že   by v napadnutom konaní pred okresným súdom mohlo dôjsť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, teda k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (napr. I. ÚS 36/05).

3. 2. Predmetom napadnutého konania bol však predovšetkým nárok sťažovateľa „o neplatnosť   rozviazania   pracovného   pomeru“, to   znamená   právny   nárok,   ktorý nepochybne   nie   je   majetkoprávneho   charakteru,   a   teda   priamo   sa   netýka   majetku žalovaného patriaceho do majetkovej podstaty, preto ohľadom tejto časti žalobného návrhu sťažovateľa nedošlo k prerušeniu napadnutého konania zo zákona a okresnému súdu nič nebránilo v tom, aby vo veci plynulo konal (m. m. I. ÚS 174/04).

Navyše,   po 19.   decembri   2004,   t.   j.   po nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 K 129/95 zo 4. novembra 2004, ktorým bolo zrušené právoplatné uznesenie krajského súdu o vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného, mohol okresný súd pokračovať v konaní už aj o nároku sťažovateľa „o náhradu mzdy“.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto nálezu prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 40 000 Sk,   ktoré   odôvodnil   negatívnym   dopadom   na   svoj   psychický   stav   a narušením dôvery v justičné orgány.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde v sťažovateľom požadovanej výške, t. j. 40 000 Sk.

Podľa § 56 ods.   4 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

7. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 11 991 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu 24.   januára   2005   a podanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   6.   júna 2005). Za tri úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena trikrát po 2 501 Sk a režijný paušál trikrát po 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 7 953 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. júna 2005