znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 40/04-28

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Ing. J. H., bytom B. a Ing. J. K., bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. E. K., B., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 203/00, za účasti Krajského súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   J.   H.   a   Ing.   J.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 203/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v   Žiline p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 19 Cb 203/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Ing.   J.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Krajský súd v Žiline j e   p o v i n n ý   zaplatiť Ing. J. H. a Ing. J. K. úhradu trov konania v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet právnej zástupkyne JUDr. E. K., B., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 40/04 z 18. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. H. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade), bytom   B.,   a   Ing.   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 2. rade),   bytom   B.   (obaja   ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 203/00.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 12. apríla 2000 krajskému súdu žalobu, ktorou   si   uplatnili   nárok   na   náhradu   škody   voči   spoločnosti   VÚTCH - CHEMITEX, spol. s r. o., so sídlom v Žiline (ďalej „len žalovaný“). Podľa sťažovateľov napriek tomu, že od podania žaloby krajskému súdu uplynuli viac než 3 roky, nebolo v ich právnej veci do doručenia sťažnosti ústavnému súdu konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v   1. rade   sa   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   obrátil   listom z 5. mája 2003 na predsedu krajského súdu, ktorým sa sťažoval na prieťahy v predmetnom konaní, a požiadal ho, aby sa vo veci urýchlene konalo. Na uvedený list odpovedal predseda krajského   súdu   podaním   sp.   zn.   Spr.   11024-11029/03   z 13.   júna   2003,   v ktorom   uznal opodstatnenosť výhrad sťažovateľa v 1. rade k priebehu konania.

Sťažovatelia   sa   domáhali, aby ústavný   súd po predbežnom   prerokovaní   v konaní o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   Krajský   súd   v   Žiline   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 203/00 porušil svojou nečinnosťou právo navrhovateľa v 1. rade Ing. J. H. a navrhovateľa v 2. rade Ing. J. K. priznané v čl. 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľovi   v   1. rade   Ing.   J.   H. a navrhovateľovi v 2. rade Ing. J. K. z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 19 Cb 203/00,   finančné   zadosťučinenie,   každému   vo   výške:   =80 000,-   Sk   ako   náhradu nemajetkovej   ujmy,   ktorú   je   odporca   povinný   navrhovateľom   zaplatiť   do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Podpredseda krajského súdu podaním sp. zn. Spr 68/04 doručeným ústavnému súdu 31. mája 2004 predložil k prijatej sťažnosti vyjadrenie predsedníčky senátu JUDr. T. R. z 19. mája 2004, v ktorom sa uvádza:

„Predmetná vec napadla na tunajší súd 20. 4. 2000. Spis   mi   bol   ako   predsedníčke   senátu   pridelený   na   základe   opatrenia   predsedu krajského súdu   dňa   11. 5. 2001   (č.   l.   33   spisu).   Preto   sa k ústnej sťažnosti vyjadrujem od uvedeného obdobia. Ďalšími členmi senátu boli určení JUDr. E. P. a JUDr. J. K. Ústne bol spis z mojej strany pridelený ako referentovi JUDr. J. K. Senát následne vykonával úkony za účelom rozhodnutia veci.

Vzhľadom na to, že v priebehu konania bola na Okresný súd Bratislava III žaloba o ochranu osobnosti a to voči sudcom obchodného úseku tunajšieho súdu, ku ktorým mám kolegiálny   a priateľský   vzťah   a od   ktorých   som   získala   aj   poznatky   o veci,   nedovolila mi táto skutočnosť vec nezaujato prejednať a rozhodnúť. Preto som sa cítila vo veci zaujatá. Vzhľadom   na   vyjadrenie   týkajúce   sa   zaujatosti   aj   u ostatných   členov   senátu   bola   vec podaním z 26. 9. 2002 predložená predsedovi krajského súdu v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 veta prvá O. s. p. a to na rozhodnutie o jej pridelení inému senátu. Po nevyhovení žiadosti   a uložení   predložiť   vec   nadriadenému   súdu   bola   vec   podaním   z 22. 10. 2002 predložená NR SR na rozhodnutie podľa ustanovenia § 16 ods. 1 veta prvá O. s. p. Dňa   9. 1. 2003   a   po   oprave   dňa   27. 1. 2003   bolo   krajskému   súdu   doručené rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   o   tom,   že   sudkyne   nie   sú   vylúčené   z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Dňa   1. 2. 2003   nastúpila   sudkyňa,   ktorej   bol   spis   predložený   ako   referentovi na materskú dovolenku. Referujúcim sudcom sa stala predsedníčka senátu.

Podaním došlým tunajšiemu súde 13. 5. 2003 bola zo strany žalobcu 1) vznesená námietka zaujatosti voči prejednávajúcemu senátu ako i návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Podaním z 2. 7. 2003 bol spis predložený NS SR za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom 1).

Dňa 28. 10. 2003 obdržal tunajší súd spis s rozhodnutím, ktorým konanie o návrhu na vylúčenie sudcov a prikázanie veci inému súdu zastavil.

Následne senát začal vykonávať úkony smerujúce k príprave pojednávania (čl. 68-69 spisu). Dňa 23. 2. 2004 bol spis predložený všetkým sudcom krajského súdu a to z poukazom na uznesenie Okresného súdu Bratislava III, ktorý pripustil pristúpenie Krajského súdu v Žiline   do   konania   ako   žalovaného   v súdnej   veci   sp.   zn.   27 C   47/00,   ktorá   je   vedená žalobcom 1). Rozhodnutie o pristúpení napriek tomu, že bolo vydané 30. 1. 2002 nadobudlo právoplatnosť až dňom 20. 1. 2004, po ktorom dni sme sa dozvedeli o tejto skutočnosti, ktorá bola podľa senátu spôsobilá vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcov, ktorí neboli vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Dňa   7. 5. 2004   krajský   súd   obdržal uznesenie NR SR, ktorým sudcovia Krajského súdu v Žiline neboli vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci pod sp. zn. 19 Cb 203/00.

Následne   predsedníčka   senátu   požiadala   predsedu   krajského   súdu   o určenie ďalšieho člena senátu vzhľadom na to, že členka senátu JUDr. E. P. požiadala o prerušenie výkonu funkcie sudcu.

Nemôžem súhlasiť so sťažovateľmi, že po tom, ako NS SR uznesením z 4. 12. 2002 sp. zn. Ndob 627/02 rozhodol o nevylúčení sudkýň nebol do dnešného dňa vykonaný žiaden úkon a že senát nekoná vyše 6 mesiacov. V tejto súvislosti poukazujem na to, že v krátkom čase po tomto rozhodnutí žalobca 1) vzniesol námietku zaujatosti voči prejednávajúcemu senátu ako i návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na opodstatnené sťažnosti aj v iných veciach, senátu ktorého   som   predsedníčkou   sa   netýkajú   veci   sp. zn.   19 Cb 378/98,   19 Cb 858/99 a 19 Cb 185/00.

Napokon   poukazujem   na   to,   že   senát   8 Co   vznesenou   námietkou   nesledoval obštrukcie v konaní. V zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 O. s. p. má sudca povinnosť oznámiť skutočnosti, pre ktoré je vylúčený. Len sudca je totiž najlepšie informovaný o dôvodoch svojho vylúčenia a zákon mu v tomto smere ukladá oznamovaciu povinnosť. Senát si preto splnil len svoju povinnosť, keď mal za to, že sú tu skutočnosti, pre ktoré by nemohol vec prejednať   a rozhodnúť.   Okrem   toho   aj   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky je základným právom účastníka prejednať vec pred nestranným súdom. Preto aj z tohto hľadiska bolo potrebné neporušiť toto právo.

Dovoľujem si v tejto veci uviesť aj to, že ohľadom sporu medzi týmito účastníkmi mi bolo   do   senátu   predložených   ešte   6   vecí   (sp. zn.   19 Cb 101/00,   19 Cb 219/01, 19 Cb 554/00,   19 Cb 175/00,   19 Cb 578/99,   19 Cb 220/01).   V každej   z týchto   vecí bol z rovnakých   dôvodov   vznesený   návrh   na   vylúčenie   sudcov   zo   strany   senátu 8 Co v dôsledku   čoho   po postupe predsedu krajského súdu bol   spis predložený NR   SR. Keďže v dvoch z týchto vecí (sp. zn. 19 Cb 219/01 a 19 Cb 220/01) NS SR postupoval inak ako v ostatných veciach (najskôr vrátil spis s tým, že je potrebné predložiť spis vzhľadom na vyjadrenie   sudkýň   na rozhodnutie predsedu   krajského súdu,   až   po   vyjadrení ktorého o veci   rozhodol   tak,   že sudkyne   neboli   vylúčené   z prejednávania   a rozhodovania   veci) nebolo možné v ostatných veciach pokračovať v konaní. Vo veciach ako som už uviedla bol uvedený   rovnaký   dôvod   vylúčenia   a rozhodnutie   jedného   senátu   NS   SR   nie   je   záväzné pre iný senát. Preto mohlo prichádzať eventuálne do úvahy aj opačné rozhodnutie v tom, že by   sudkyne   boli   vylúčené   z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Z toho   dôvodu som považovala za potrebné vyčkať až do rozhodnutia poslednej veci takto predloženej NS SR.

Na   záver   uvádzam,   že   agendu   Cb   predsedníčka   senátu   a členovia   senátu   počas pôsobenia   na   krajskom   súde   doposiaľ   nevykonávali.   Vykonávali   len   odvolaciu   agendu v občianskoprávnych veciach. Okrem toho medzi spormi týchto účastníkov existovala určitá súvislosť aj preto, že to neboli jediné spory medzi nimi vedené na tunajšom súde. Preto na oboznámenie   sa   s agendou   i pridelenými   vecami   ako   i tými   ktoré   už   boli   skončené a v ktorých bol zo strany NS SR ako odvolacieho súdu zaujatý určitý názor som potrebovala ako predsedníčka senátu spolu s ďalšími sudkyňami dlhší časový priestor.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní - vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá je určená   povahou   tohto   základného   práva - inak   ústavný   súd   nepovažuje   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 144/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

- žalobou   doručenou   krajskému   súdu   20. apríla 2000   uplatnili   sťažovatelia   nárok na náhradu škody voči žalovanému,

- okresný   súd   27. apríla 2000   vec   vedenú   pod   sp.   zn.   19 Cb 203/00   predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie podľa § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),

- zákonná sudkyňa prípisom zo 7. apríla 2000 oznámila predsedovi skutočnosti, ktoré podľa nej odôvodňovali jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci,

- podobne ďalší dvaja členovia senátu prípismi z 2. a 8. júna 2000 oznámili predsedovi krajského   súdu   (ďalej   len   „členovia   senátu“)   zaujatosť   k účastníkom   konania; predseda krajského súdu túto skutočnosť vzal 16. júna 2000 na vedomie,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 699/00 z 31. júla 2000 doručeným krajskému súdu   5. októbra 2000   rozhodol   o vylúčení   všetkých   troch   sudcov   z prejednávania a rozhodovania veci,

- predseda   krajského   súdu   8. januára 2001   spis   sp. zn.   19 Cb 203/00   predložil najvyššiemu   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o prikázaní   veci „z dôvodu   vhodnosti“ inému krajskému súdu podľa § 12 ods. 2 a 3 OSP, zároveň s tým boli oboznámení všetci účastníci konania,

- najvyšší   súd   prípisom   z   30. januára 2001   vrátil   predmetný   spis   ako   predčasne predložený z dôvodu,   že k spisu   nebolo priložené stanovisko   účastníkov konania k navrhovanej delegácii,

- prípisom krajského súdu z 1. februára 2001 bol predmetný spis opätovne predložený najvyššiemu súdu,

- najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. Ndob 91/01 z 19. februára 2001, že vec krajského súdu vedená pod sp. zn. 19 Cb 203/00 sa neprikazuje inému krajskému súdu,

- predseda krajského súdu opatrením z 11. mája 2001 určil novú predsedníčku senátu a ďalších členov senátu.

Keďže ďalšiu chronológiu priebehu konania a procesných úkonov krajského súdu od 11. mája 2001   obsahuje   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   JUDr.   T.   R.   z   19. mája   2004 a zhoduje   sa   s   tým,   čo   vyplynulo zo   zistení   ústavného   súdu,   nepovažoval   ústavný   súd za dôležité opätovne uvádzať postupnosť procesných úkonov krajského súdu od 11. mája 2001 do 18. mája 2004, keď predsedníčka senátu krajského súdu žiadala predsedu krajského súdu o doplnenie ďalšieho člena senátu, čo možno považovať za posledný úkon krajského súdu v tejto veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v týchto veciach ústavný súd totiž prihliada aj na účel základného práva zaručeného uvedeným článkom (I. ÚS 27/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   nárok   sťažovateľov   na   náhradu škody voči žalovanému vzniknutej z dôvodu neoprávneného vyplatenia odmien a prémií pracovníkom   žalovaného   na   základe   uznesenia   valného   zhromaždenia,   ktoré   bolo rozhodnutím krajského súdu č. k. 19 Cb 222/97-89 vyhlásené za neplatné.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd konštatoval, že nepovažuje konanie o náhradu škody za právne zložité aj vzhľadom na to, že takéto konanie tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy prvostupňových súdov. Skutkovú zložitosť veci nie je v danom štádiu   konania   možné   objektívne   posúdiť,   pretože   krajský   súd   ešte   nepristúpil k dokazovaniu a počas doterajšieho trvania sporu, t. j. po 4 a pol roku od podania žaloby nevykonal   žiaden   úkon   smerujúci   k rozhodnutiu   vo   veci,   a tým   aj   k   odstráneniu   stavu právnej neistoty sťažovateľov.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Podaním doručeným krajskému súdu 13. mája 2003 vzniesol sťažovateľ v 1. rade námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcemu senátu ako i návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.   V dôsledku   toho   došlo   podľa   názoru   ústavného   súdu   k predĺženiu   súdneho konania   o viac   ako 5   mesiacov,   t.   j.   od   13. mája 2003   (keď   bola   uplatnená   námietka zaujatosti) do 28. októbra 2003 (keď bolo krajskému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu   sp. zn. Ndob   353/03   z   30. júla 2003,   ktorým   bolo   konanie   o návrhu   na   vylúčenie sudcov,   o prikázaní   veci   inému   súdu   zastavené).   Ústavný   súd   už   opakovane   vyslovil, že využitie   možností   daných   sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (napr.   Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01, I. ÚS 196/03). Dĺžku konania, ktorá   je   dôsledkom   úkonov   jeho   účastníkov,   nemožno   preto   považovať   za   dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov spôsobených súdom (m. m. II. ÚS 41/00, I. ÚS 81/03).

3. Použitím posledného kritéria, ktorým ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bol postup krajského súdu.

Ústavný súd zistil ústavne významné obdobie nečinnosti v postupe krajského súdu, ktoré malo vplyv na doterajšiu dĺžku sťažnosťou napadnutého konania. Uvedené obdobie nečinnosti začalo od 18. októbra 2001, keď zákonná sudkyňa zrušila už nariadený termín pojednávania a pojednávanie odročila na neurčito, do 26. septembra 2002, keď členovia senátu prejednávajúci a rozhodujúci právnu vec sťažovateľov predložili túto vec predsedovi krajského   súdu   na   rozhodnutie   o jej   pridelení   inému   senátu   z dôvodov   uvedených v pripojenom vyjadrení. Uvedený časový úsek v trvaní 11 mesiacov treba podľa názoru ústavného súdu považovať za prieťahy v konaní, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom krajského súdu. Krajský súd nevykonal v predmetnej   veci   počas   tohto   obdobia   žiadny   procesný   úkon,   ktorý   by   smeroval k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľov.   Nečinnosť   krajského   súdu   bez   toho, aby jeho   postupu   bránila   zákonná   prekážka,   je   preto   potrebné   považovať   za   zbytočné prieťahy v konaní.

Spisový materiál v predmetnej veci sa v obdobiach od 20. júna 2000 do 5. októbra 2000   (3   a pol   mesiaca),   od   8. januára 2001   do   20. apríla 2001   (3   a pol   mesiaca),   ďalej od 22. októbra 2002 do 9. januára 2003 (2 a pol mesiaca), ako aj v období od 2. júla 2003 do 28. októbra 2003   (takmer   4   mesiace)   nachádzal   na   najvyššom   súde   z   dôvodu rozhodovania tohto súdu o námietke zaujatosti sudcov krajského súdu a o podanom návrhu predsedu krajského súdu na prikázanie predmetnej veci z dôvodu vhodnosti inému súdu. Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu,   najmä   s ohľadom   na   to, že sťažovateľ   v   1. rade   podaním   doručeným   krajskému   súdu   5. mája 2003   namietol zaujatosť voči vec prejednávajúcemu senátu a zároveň navrhol prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti, tiež so zreteľom na existenciu rozhodnutí najvyššieho súdu o vylúčení niektorých sudcov, rozšírenie okruhu žalovaných o krajský súd v konaní o žalobe o ochranu osobnosti na návrh sťažovateľa v 1. rade, ako aj s ohľadom na obsah niektorých písomných vyjadrení   sťažovateľov   v tejto   veci   stotožnil   s argumentáciou   zákonnej   sudkyne   (ktorá je uvedená   v   jej   vyjadrení   z   19. mája 2004),   v   ktorej   poukazuje na   to,   že „senát   8 Co vznesenou   námietkou nesledoval   obštrukcie   v konaní“,   teda,   že   predmetné   konania na najvyššom súde neboli iniciované bezdôvodne, resp. za účelom zbavenia sa povinnosti prejednať a rozhodnúť predmetnú vec, ale z reálnej obavy o zabezpečenie prejednania veci nestranným a nezávislým súdom. Preto predĺženie konania o obdobia, počas ktorých sa spis nachádzal na najvyššom súde, nemožno podľa názoru ústavného súdu pričítať na ťarchu krajského súdu (m. m. III. ÚS 252/03).

Zhrňujúc uvedené ústavný súd konštatuje, že z celkovej doby trvania posudzovaného konania, t. j. viac ako 4 a pol roka, v ňom došlo počas obdobia 11 mesiacov k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti krajského súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   vyslovil   ústavný   súd   porušenie   práva   sťažovateľov na prerokovanie predmetnej   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

V nadväznosti   na   výrok   o porušení   označených   základných   práv   a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci, ktorá je na ňom vedená od sp. zn. 19 Cb 203/00, bez zbytočných prieťahov.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 80 000 Sk pre každého zo sťažovateľov, ktoré zdôvodnili tým, že „V   prípade   včasného   prerokovania   tejto   veci   na   Krajskom   súde   v   Žiline by sa navrhovatelia mohli v tejto konkrétnej veci účinne vyjadriť k rozhodnutiu ostatných spoločníkov   predmetnej   spoločnosti,   čím   by   neprišlo   k zásahu   do   majetku   spoločnosti, a tým aj   do   majetku   navrhovateľov.   Avšak   nečinnosťou   Krajského   súdu   v Žiline   im   to nebolo   umožnené,   čím   boli   upreté   ich   základné   práva   ako   spoločníkov   v predmetnej spoločnosti a ohrozené ich vlastnícke a majetkové práva v predmetnej spoločnosti (...)“.Ústavný   súd   nepovažoval   v   tomto   prípade   výrok   o   porušení   základného   práva sťažovateľov   a   výrok,   ktorý   prikázal   okresnému   súdu   v   predmetnej   veci   konať   bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu ich základného práva.

Podľa ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 19 Cb 203/00, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu a význam konania pre sťažovateľov, ústavný súd považoval priznanie sumy 10 000 Sk pre každého z nich za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   pred ústavným súdom advokátkou JUDr. E. K., uplatnených v jej podaní doručenom ústavnému súdu 13. apríla 2004. Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania vo výške 8 796 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je nižšia než suma vypočítaná podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)   a neodporuje   tejto   vyhláške.   Preto   ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni sťažovateľov úhradu trov konania v požadovanej výške.

Úhradu   trov   konania   je krajský   súd   povinný   zaplatiť na účet   právneho   zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   tohto   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2004