znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 40/03

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho na verejnom zasadnutí konanom 23. septembra 2003 o sťažnosti Ing. J. Š., bytom P. B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. K., P. - P. H., ktorou   namietal   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   26   ods.   1   a 2   a   čl.   13   ods.   2 v spojení   s čl.   26   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Mestského zastupiteľstva v Považskej Bystrici, ktorým mu bolo znemožnené vyhotovenie fotografického záznamu z hlasovania poslancov 28. novembra 2002, takto

r o z h o d o l :

1.   Mestské   zastupiteľstvo   v   Považskej   Bystrici   postupom   a   rozhodnutím znemožňujúcim   sťažovateľovi   vyhotovenie   fotografického   záznamu   z   hlasovania poslancov 28. novembra 2002 p o r u š i l o   základné právo sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

3. Mesto Považská Bystrica j e   p o v i n n é   uhradiť Ing. J. Š. trovy právneho zastúpenia vo výške 36 925 Sk (slovom tridsaťšesťtisíc deväťstodvadsaťpäť slovenských korún) na účet advokátky Mgr. E. K., P. - P. H., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnosť o porušení základných práv, stanovisko Mestského

zastupiteľstva v Považskej Bystrici a zistený skutkový stav

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2003 doručená sťažnosť Ing. J. Š., bytom P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. E. K., P. - P. H., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Mestského   zastupiteľstva   v Považskej   Bystrici   (ďalej   len „mestské   zastupiteľstvo“),   ktorým   mu   bolo   odopreté   vyhotovenie   fotografického záznamu z hlasovania poslancov 28. novembra 2002 z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Zo sťažnosti sťažovateľa v podstate vyplýva, že: „Dňa 28. novembra 2002 sa sťažovateľ zúčastnil zasadania Mestského zastupiteľstva v Považskej Bystrici (ďalej aj „MsZ“). Jedným z bodov rokovania bol odpredaj pozemku v centrálnej zóne za účelom výstavby polyfunkčného objektu. Vzhľadom k tomu, že išlo o nejednoznačnú záležitosť a názory na odpredaj boli medzi poslancami, ale hlavne medzi obyvateľmi Považskej Bystrice   rôzne,   chcel   sťažovateľ   hlasovanie   o tomto   bode   zaznamenať   vyhotovením fotografickej snímky.

Niektorí poslanci si však všimli, že sťažovateľ chce vyhotoviť fotografické záznamy o hlasovaní a túto skutočnosť namietali. Jeden z nich sa sťažovateľa spýtal, či ich môže bez dovolenia fotografovať, ďalší uviedol, že on sám síce rád fotografuje, ale nerád stojí pred objektívom. Primátor mesta Ing. Ľ. L. teda vyzval poslancov, aby hlasovali o tom, či sťažovateľ môže alebo nemôže vyhotoviť fotografický záznam z ich hlasovania. Poslanci rozhodli väčšinou hlasov prítomných, že sťažovateľ si takýto snímok nesmie vyhotoviť a zaznamenať   tak   hlasovanie   poslancov.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   sa   nestotožnil s takýmto   názorom   poslancov,   akceptoval   ho   a ďalej   sa   nedomáhal   zhotovenia fotografického   záznamu   a priebehu   zasadania   MsZ.   Na   zasadaní   MsZ   však   zostal naďalej, keďže ho nikto nevyzval, aby odišiel.

Sťažovateľ namieta, že uvedeným boli porušené jeho práva garantované čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 12 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 26 Ústavy SR, a čl. 10 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (oznámenie   Federálneho ministerstva   zahraničných   veci   č.   209/1992   Zb.   o dojednaní   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov pre tento Dohovor nadväzujúcich).“

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd „vyniesol tento nález:

Postupom   Mestského   zastupiteľstva   v Považskej   Bystrici,   ktorým   bolo sťažovateľovi   znemožnené   vyhotoviť   fotografický   záznam   z hlasovania   poslancov   na rokovaní   Mestského   zastupiteľstva   dňa   28.   novembra   2002,   boli   porušené   práva sťažovateľa na informácie a ich slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Mestské   zastupiteľstvo   v Považskej   Bystrici   je   povinné   prostredníctvom   mesta Považská Bystrica do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Sk.

Sťažovateľ uplatnil aj nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   IV.   ÚS   40/03-17   z 13.   marca   2003   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu mestské zastupiteľstvo, v zastúpení primátorom mesta Považská   Bystrica   Ing.   Ľ.   L.,   listom   č.   349/03-prim.   zo   14.   apríla   2003   zaslalo stanovisko, podľa ktorého: „v súlade s ustanovením § 12 ods. 2 zák. č. 369/1990 Zb. - o obecnom zriadení, v znení zmien a doplnkov mestské zastupiteľstvo rokuje vždy v zbore a rozhoduje uznesením, prijatým súhlasom nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak sa nejedná o všeobecne záväzné nariadenia.

K meritu veci sťažovateľa Mestské zastupiteľstvo v Považskej Bystrici na svojom zasadnutí dňa 28. 11. 2002 neprijalo žiadne uznesenie. (...) S odôvodnením sťažnosti Ing. J. Š. ďalej nesúhlasím (...).

Nepopierame právo sťažovateľa na získavanie informácií, avšak trváme na tom, že k porušeniu tohto práva nikdy nedošlo, pretože nikdy o žiadnu informáciu nepožiadal a sťažovateľ   bol   len   požiadaný,   či   by   nezvážil   vzhľadom   na   vyjadrenie   poslancov pokračovanie vo fotografovaní, avšak zákaz mu nebol daný.

Popierame teda, že existuje v tomto prípade nejaké opatrenie, alebo iný zákaz do slobody získavať informácie.“

Dňa 12. mája 2003 sa na ústavnom súde uskutočnilo verejné ústne zasadnutie, na ktorom   sa   zúčastnili   sťažovateľ,   jeho   právna   zástupkyňa,   primátor   mesta   Považská Bystrica   Ing.   Ľ.   L.,   zastupujúci   mestské   zastupiteľstvo,   a ako   svedkovia   poslanci mestského zastupiteľstva D. H. a J. B.

Z výsledkov   verejného   ústneho   zasadnutie   senátu   je   potrebné   uviesť   len vyjadrenia, skutočnosti a zistenia, ktoré majú vzťah k predmetu konania.

Na   verejnom   ústnom   zasadnutí   primátor   mesta   zotrval   na podanom   vyjadrení, podľa   ktorého   fotografovanie   sťažovateľa   poslancov   popudilo   nielen   pre   intenzívne vyrušovanie   pri   prerokovávaní   bodu   programu   oslňovaním   zo   záberov   z fotoaparátu, ktorý používal sťažovateľ, ale aj jeho provokatívne správanie, ktoré niektorí z poslancov považovali   za   formu   nátlaku   a ovplyvňovania   hlasovania,   a v konečnom   dôsledku   aj dôvod,   ktorým   obhajoval   svoje   správanie.   Poslanci   nevideli   žiadny   zmysel   v takejto forme zaznamenávania hlasovania, obávali sa   zneužitia   týchto fotografií   a tvrdili,   že z fotografií nie je možné zistiť, o aké hlasovanie išlo a s ktorým problémom bude neskôr spájané.   Preto   primátor   na   podnet   poslancov   nechal   zistiť   názor   poslancov   na fotografovanie sťažovateľom. Väčšina poslancov prejavila názor, že fotografovanie ich vyrušuje pri práci, a potom sťažovateľ prestal s fotografovaním.

Sťažovateľ sa na verejnom ústnom zasadnutí stotožnil s vyjadrením jeho právnej zástupkyne,   ktorá   na   to,   že   poslanci   nevideli   žiadny   zmysel   v takejto   forme zaznamenávania hlasovania, obávali sa zneužitia týchto fotografií, lebo z fotografií nie je možné zistiť, o aké hlasovanie išlo a s ktorým problémom bude neskôr spájané, uviedla: «je   čisto   na   oprávnenej   osobe   to,   aby   jednak   zvolila   formu,   akou   bude   získavať informácie,   ale   tak   isto   aj   frekvenciu   fotografických   záberov.   Čo   sa   týka   zneužitia fotografií,   samozrejme,   že   získavateľ   informácií,   oprávnená   osoba,   nemôže   ísť   v získavaní informácií za medze vymedzené zákonom.   Čiže v prípade,   že by sťažovateľ nejakým spôsobom zasiahol povedzme do súkromia niektorých dotknutých osôb, existujú tu právne prostriedky, ktoré by mohli použiť na to, aby proti takémuto zásahu zasiahli. Nie je dôvod obávať sa zneužitia dopredu, pretože toto nie je dôvod na to, aby mu mohol zasiahnuť   do jeho ústavou garantovaného práva na informácie.   V závere (vyjadrenia mestského zastupiteľstva) sa uvádza: „Vzápäti som zdvorilo požiadal Ing. J. Š., aby rešpektoval   požiadavku   poslancov.   Ing. Š.   tak   urobil   bez   toho,   aby   na   zastupiteľstvo vzniesol nejakú žiadosť, resp. protest a zotrval na zasadnutí až do konca.“ Je pravda, že Ing.   Š.   nijakým   spôsobom   neprotestoval   proti   tomu   rozhodnutiu,   proti   výsledku hlasovania, pretože je mu známe, že ani zákon o obecnom zriadení a iný právny predpis nepozná opravný prostriedok proti výsledku hlasovania poslancov. V tom prípade mu nezostávalo nič iné, len ho akceptovať, inak by mohol byť obvinený nebodaj, že ruší verejný poriadok. Takže rozhodnutie síce akceptoval, ale nestotožnil sa s ním, a pravdou je, že zostal na tom rokovaní, pretože ho zaujímali otázky, ktoré mali ešte nasledovať.»

Z výpovede primátora mesta Ing. Ľ. L. na verejnom ústnom zasadnutí ústavný súd zistil,   že   primátor   ako   predsedajúci   mestskému   zastupiteľstvu   dal   hlasovať o tom,   či poslancov vyrušuje fotografovanie sťažovateľa, tak, že ich požiadal, aby zdvihnutím ruky vyjadrili názor na túto otázku. Väčšina poslancov prejavila názor, že fotografovanie ich vyrušuje   pri   práci.   Názor   primátora   mesta,   že   nešlo   o hlasovanie,   ústavný   súd neakceptoval   napriek   tomu,   že   toto   hlasovanie   a jeho   výsledok   neboli   zapísané v zápisnici.   Rozhodovanie   zastupiteľstva   sa   zásadne   v každom   prípade   viaže   na hlasovanie a iný spôsob rozhodovania nie je prípustný a vôbec nie v prípade, v ktorom mestské   zastupiteľstvo   rozhodovalo   o uplatnení   základného   práva   sťažovateľa   bez ohľadu na subjektívnu interpretáciu tohto postupu.

Svedok J. B., poslanec mestského zastupiteľstva, uviedol, že primátorovi mesta položil   otázku,   či   sťažovateľ   má   právo   fotografovať,   a požiadal   primátora,   aby   sa zastupiteľstvo vyjadrilo k tomu, či dovolí ďalšie fotografovanie. Poslanci potom rozhodli, že sťažovateľ nemá právo ich fotografovať. Motívom jeho otázky bola nespokojnosť s fotografovaním.

Svedok   D.   H.,   poslanec   mestského   zastupiteľstva,   potvrdil,   že   aj   jeho fotografovanie sťažovateľa vyrušovalo, a preto sa pripojil k požiadavke poslanca J. B. Svedok   uviedol:   „V   podstate   vyzval (sc.:   primátor) mestské   zastupiteľstvo,   teda   aby odhlasovalo   ten   jeho   čin,   teda   či   mu   umožníme   alebo   neumožníme   ďalej   to fotografovanie. Pán primátor dal hlasovať a my sme hlasovali za to, aby pán Š. nás týmto spôsobom neobťažoval.“

II.

Základné právo na informácie a zasadnutie mestského

zastupiteľstva - východiská

K obsahu základného práva na informácie

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené“. Obsahom čl. 26 ods. 1 ústavy je teda len garancia práva na informácie a slobodu prejavu. Do tejto normy nepatrí aj posudzovanie praxe jednotlivých orgánov verejnej moci pri uplatňovaní práva na informácie a slobodu   prejavu. Prax pri uplatňovaní základného práva na informácie normujú čl. 26 ods. 2 a nasl. ústavy. O porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 ústavy je možné hovoriť len vtedy, ak by toto základné právo nebolo nositeľovi garantované.

Podľa   čl.   26   ods.   2   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory   slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Osobný   rozsah   základného   práva   na   informácie   je   daný   slovom   každý.   Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu   a spracovaniu   informácie.   Realizácia   tohto   práva   súvisí   s uplatnením všeobecnej povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.

Ústavný súd v inej veci už uviedol (II. ÚS 7/00), že môže existovať situácia pri uplatnení   základného   práva   na   informácie,   keď   ústava   ani   zákonná   právna   úprava (v tomto   prípade   predovšetkým   Občiansky   súdny   poriadok)   nevylučujú   situáciu,   aby oprávnená osoba - účastník súdneho konania prijímal informácie z toho istého zdroja viacerými spôsobmi, a ponechávajú v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu (t. j. účastníka súdneho konania), aby sa rozhodol, ako právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju pamäť alebo či pritom využije technické zariadenie určené na vyhotovenie zvukového záznamu).

Podľa   čl.   26   ods.   5 ústavy   orgány   verejnej   moci,   ku   ktorým   patrí   aj mestské zastupiteľstvo   ako   orgán   mesta   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   369/1990 Zb. o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov,   majú   povinnosť   primeraným spôsobom   poskytovať   informácie   o   svojej   činnosti   v   štátnom   jazyku.   Podmienky   a spôsob   vykonania   ustanoví   zákon.   Takým   zákonom   je   v platnom   právnom   poriadku Slovenskej republiky zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) - ďalej len „zákon o slobode informácií“.

V prípade   mestského   zastupiteľstva   podmienky   a   spôsob   vykonania   povinnosti poskytovať   informácie   o   činnosti   zastupiteľstva,   zahŕňajúc   do   toho   aj   informáciu o hlasovaní poslancov, ustanovuje, ako to plynie z jeho ustanovení, predovšetkým zákon o slobode informácií. Zákon o slobode informácií ustanovuje o tejto povinnosti len vo veľmi obmedzenom rozsahu.

Podľa § 5 ods. 2 zákona o slobode informácií Národná rada Slovenskej republiky je povinná zverejniť okrem iného aj výpisy o hlasovaní poslancov po každej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky okrem prípadov tajného hlasovania a hlasovania na neverejnej schôdzi. Podľa § 5 ods. 6 zákona o slobode informácií ustanovenia odseku 2 sa primerane použijú na zverejňovanie informácií obecnými zastupiteľstvami, mestskými zastupiteľstvami a miestnymi zastupiteľstvami a zastupiteľstvami samosprávy vyššieho územného celku.

Z uvedeného   ustanovenia,   ktoré   vykonáva   čl.   26   ods.   5   ústavy,   vyplýva,   že mestské   zastupiteľstvo   je   povinné   zverejniť   výpisy   o hlasovaní   poslancov.   O inom spôsobe informovania verejnosti vrátane sťažovateľa o hlasovaní poslancov mestského zastupiteľstva   zákon   neustanovuje.   Z toho   však   nemožno   vyvodiť,   že   by   mestské zastupiteľstvo   nemalo   povinnosť   poskytovať   aj   iné   než   tieto   informácie.   Mestské zastupiteľstvo sa preto malo zdržať všetkého, čo by obmedzovalo uplatnenie a naplnenie základného   práva   na   informácie,   súc   viazané   priamo   ústavou,   a súčasne   malo   aj povinnosť umožniť výkon základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy.

Zasadnutie mestského zastupiteľstva ako informačný zdroj

Zasadnutie   mestského   zastupiteľstva   ako   orgánu   samosprávy   mesta   sa   riadi princípom   verejnosti,   ktorého   podstata   spočíva   v tom,   že   každý   má   možnosť   získať informáciu o tom, ako konajú, rozhodujú a inak fungujú orgány územnej samosprávy ako súčasť orgánov verejnej moci. Tento princíp znamená aj možnosť zúčastňovať sa na postupoch alebo zasadnutiach takých orgánov územnej samosprávy, ktoré predchádzajú rozhodnutiam   alebo   rozhodovacím   procesom.   Obmedziť   pôsobenie   tohto   princípu verejnosti možno len vo verejnom záujme a v nevyhnutnom rozsahu. Uzavrieť výkon verejnej moci pred občanmi je preto prípustné len v prípadoch, v medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 13 ods. 2 a čl. 26 ods. 4 a 5 ústavy).

V spojení s uvedeným princípom sa preto môže klásť len otázka, či je niektoré konanie   orgánu   územnej   samosprávy   alebo   informácia   z neho   neverejná   alebo neprístupná a z akého zákona také obmedzenie základného práva na informácie vyplýva.

V prípade sťažovateľa bolo zasadnutie mestského zastupiteľstva verejné. Žiadnym spôsobom nebol obmedzený prístup verejnosti. Takýmto uplatnením princípu verejnosti na zasadnutí mestského zastupiteľstva sa vytvorili základné predpoklady na to, aby si sťažovateľ mohol sám na ňom vyhľadávať informácie. Sťažovateľ bez toho, aby uvádzal akékoľvek   dôvody,   mal   právo   si   zvoliť   nielen,   ktorú   informáciu   chce   získať,   ale   aj spôsob,   akým   si   vyhľadá   a   zadováži   informáciu   o priebehu,   postupoch   a výsledkoch zasadnutia   mestského   zastupiteľstva.   Pre   mestské   zastupiteľstvo   verejnosť   jeho zasadnutia znamenala (a znamená aj v iných prípadoch) povinnosť strpieť prítomnosť hoci anonymných osôb na zasadnutí aj v takých veciach, v ktorých nie je primárnym účelom poskytovanie informácií, ale len uplatnenie práva na informácie so zreteľom na priebeh, postupy, hlasovania, inak povedané na všetkých úkonoch, ktoré predchádzajú rozhodnutiam takého orgánu územnej samosprávy. Túto otvorenosť postupov mestského zastupiteľstva   nie   je   možné   obmedziť   inak   než   na   základe   zákona   a za   splnenia   aj ostatných ústavných predpokladov (čl. 26 ods. 4 ústavy).

Kolízia základného práva na informácie so základným právom na súkromie

Z vyjadrenia   mestského   zastupiteľstva   a jednotlivých   poslancov   vyplynulo,   že fotografovanie ich rušilo, obávali sa zneužitia fotografií a nevedeli sa stotožniť s takým postupom   sťažovateľa.   Fotografovanie   považovali   aj   za   istú   formu   nátlaku a ovplyvňovania hlasovania.

Ústavný súd pripúšťa, že základné právo na informácie by sa mohlo dostať do kolízie s inými základnými právami. V posudzovanom prípade by to mohlo byť, aj keď do určitej miery so zreteľom na uplatnenie princípu verejnosti len zoslabene, základné právo poslancov na ochranu súkromia. Základné právo na informácie a základné právo na súkromie sú základné práva na rovnakej kvalitatívnej úrovni. Preto ich stret a kolízia sa musia   riešiť   so   zreteľom   na   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu   a iba   konkrétne okolnosti   ukrývajú   v sebe   odpoveď   na   to,   ktorému   z týchto   základných   práv   je nevyhnutné a potrebné dať prednosť. V rozsahu takého posudzovania je potrebné, aby aplikujúci orgán aj v prípade rozporu medzi základnými právami rešpektoval podstatu a zmysel kolidujúcich základných práv.

K obmedzeniam základného práva na informácie

Mestské zastupiteľstvo sa bránilo aj tak, že fotografovanie sťažovateľa poslancov rušilo   v práci,   prekážal   im   blesk   fotoaparátu,   sťažovateľ   mal   pobehovať   pri fotografovaní,   a tak   narušovať   priebeh   zasadnutia.   Z týchto   argumentov   vyplýva,   že mestské zastupiteľstvo sa do istej miery bránilo potrebou prijať opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie verejného poriadku pri rokovaní poslancov.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

K obmedzeniu základného práva na informácie v demokratickej spoločnosti môže dôjsť len za súčasného splnenia dvoch predpokladov. Také obmedzenie musí byť legálne, t. j.   musí   sa   zakladať   na   zákone,   a musí   byť   aj   legitímne,   t.   j.   musí   zodpovedať predstavám platným v modernej demokratickej spoločnosti, ktoré všeobecné a zásadné právne   záujmy   zasluhujú   ochranu   pred   necitlivým   a neuváženým   nakladaním s informáciami (čl. 26 ods. 4 ústavy). K takým elementárnym záujmom patrí záujem na ochrane   osobnosti   proti   zjavnému   znevažovaniu   jej   osobnosti,   záujem   na   takých hodnotách,   ktoré   sú   spojené   s celistvosťou   štátneho   územia,   na   ochrane   štátneho tajomstva,   bezpečnosti   štátu,   verejného   poriadku,   verejného   zdravia   a   mravnosti. Napokon   sú   tu   najvšeobecnejšie   záujmy   na   ochrane   základných   práv   jednotlivca v spojitosti s jeho osobnými údajmi.

III.

Závery ústavného súdu

Sťažovateľ   na   zasadnutí   mestského   zastupiteľstva   požadoval   a chcel   prijať informáciu, ktorá podľa jeho názoru ešte nebola mestskému zastupiteľstvu k dispozícii. Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že chcel fotografovaním zachytiť jedinečný okamih hlasovania poslancov, a tak získať informáciu, ktorou by disponoval sám, bez súčinnosti s povinnou   osobou   –   mestským   zastupiteľstvom.   Súčasne   uviedol,   že   chcel   túto informáciu sprostredkovať a šíriť ďalej. Z toho vyplýva, že sťažovateľ uplatnil nárok na informáciu   o rozhodovacom   procese   (informačnom   procese),   ktorým   mestské zastupiteľstvo dospelo k rozhodnutiu, t. j. základné právo na informáciu o postupe pri hlasovaní poslancov.

Ústavný súd, vychádzajúc zo zistení pod bodom I tohto nálezu, považuje právo sťažovateľa   na   vyhotovenie   fotografickej   snímky   z hlasovania   poslancov   mestského zastupiteľstva za súčasť jeho základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   právo   na   to,   aby   sa   mu   umožnilo fotografovať hlasovaciu procedúru mestského zastupiteľstva. Mestské zastupiteľstvo ako orgán verejnej moci bolo povinné strpieť výkon tohto základného práva a nemohlo toto základné právo obmedziť alebo jeho výkon podmieniť hlasovaním, hoci neformálnym, poslancov   mestského   zastupiteľstva.   Na   taký   postup   niet   zákonnej   úpravy,   ktorá   by podobné obmedzenie pripúšťala (princíp legality).

Ústava   ponecháva   v   dispozičnej   sfére   každého   oprávneného   subjektu,   aby   sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či   pritom   využitie   technické   zariadenia   určené na vyhotovenie   obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96).

Ústavný súd v tomto konaní nezistil žiaden legitímny dôvod na také obmedzenie základného   práva   sťažovateľa   prijímať   informáciu   o hlasovaní   poslancov,   ku   akému došlo   v dôsledku   zamedzenia   možnosti   sťažovateľa   pokračovať   vo   fotografovaní priebehu   hlasovania   poslancov.   Nešlo,   ako   to   vyplýva   z okolností   posudzovaného prípadu a východísk pod bodom II, o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 ústavy).

Prípadný stret základného práva poslancov na súkromie (ochranu osobnosti) so základným   právom   sťažovateľa   na   prijímanie   informácie   zvoleným   spôsobom   treba podľa   názoru   ústavného   súdu   riešiť   v prospech   sťažovateľa.   Mestské   zastupiteľstvo konalo a rozhodovalo verejne. Fotografovanie poslancov pri ich hlasovaní o jednotlivých otázkach verejného záujmu, ktoré sú v kompetencii takého orgánu územnej samosprávy, má síce určitý vzťah k ich základnému právu na súkromie, ale v danom prípade prevažuje bez   akýchkoľvek   pochýb   uplatnenie   základného   práva   sťažovateľa   na   informácie spôsobom,   aký   zvolil   a aký   mu   mestské   zastupiteľstvo   „neformálnym“   hlasovaním odoprelo. Poslanci mestského zastupiteľstva sú verejnými činiteľmi. Hlasovanie v takom orgáne je spravidla verejné. V súvislosti s tým sa preto ani nedá uvažovať o tom, že by prevážilo základné právo poslancov na súkromie. V skutočnosti sa získavala fotografická informácia o nich a ich verejnoprávnom úkone (hlasovanie v pléne zastupiteľstva) nie zo súkromia, ale z ich verejnej činnosti. Tieto verejné úkony hlasovania sú už z podstaty obmedzením základného práva na súkromie, ale v záujme otvorenosti verejnej moci voči občanom (dokonca v tomto prípade aj voči voličom). Preto pri takom hlasovaní nie je nevyhnutné a potrebné rešpektovať základné právo na súkromie na úkor garantovania základného práva na informácie. Iný prístup by poprel zmysel a obsah základného práva na informácie, ktoré má úzku väzbu na princíp verejnosti a transparentnosti postupov a priebehu   zasadnutia   mestského   zastupiteľstva.   Súčasne   treba   povedať,   že   klady   z uprednostnenia základného práva na informácie pred základným právom na súkromie poslancov vyvažujú v ústavne významnej miere negatívum, ktoré spočíva v povinnosti strpieť fotografovanie pri výkone verejnej funkcie.

Postup   mestského   zastupiteľstva   a jeho   hlasovanie   o tom,   že   sťažovateľ   nemá právo pokračovať vo fotografovaní, nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť argumentom   o narušovaní   verejného   poriadku   pri   rokovaní   mestského   zastupiteľstva. Sťažovateľ   nenarušoval   verejný   poriadok,   ale,   ako   to   vyplynulo   z vykonaného dokazovania, rušil poslancov len podľa ich subjektívneho nazerania. Preto rozhodnutie mestského zastupiteľstva sa nedá považovať za opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku.

Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok   ustanovených   touto   ústavou   len   zákonom.   Ústavný   súd   považuje   postup mestského zastupiteľstva, ako to už vyplýva z uvedeného, za postup, ktorý nemal oporu v žiadnom zákone a nebol, navyše, ani legitímny.

Sťažovateľ namietol aj porušenie čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Porušenie   čl.   10   ods.   1   dohovoru   spočíva   v   tom,   že   mestské   zastupiteľstvo hlasovaním   odoprelo   sťažovateľovi   prijímať   informáciu   z verejného   zasadnutia,   a tak došlo k zásahu orgánu verejnej moci do tohto základného práva, aj keď v zmysle čl. 10 dohovoru to nie je prípustné a neexistoval ani dôvod, ktorý by oprávňoval taký postup orgánu   územnej   samosprávy.   Preto   sa   konanie   mestského   zastupiteľstva   spočívajúce v odmietnutí   pripustiť   uplatnenie   základného   práva   sťažovateľa   prijímať   informácie o hlasovaní tohto zastupiteľstva fotografickým snímaním hlasovania poslancov dostalo aj do rozporu s právom navrhovateľa prijímať informácie podľa čl. 10 dohovoru. Tak ako to konštatoval   ústavný   súd   pri   záveroch   o porušení   čl.   26   ods.   2   ústavy,   ani   v prípade porušenia   čl.   10   ods. 1   dohovoru   sa   netvrdil   a nezistil   žiaden   z dôvodom   verejného záujmu,   ktorý   by   ospravedlnil   postup   a rozhodnutie   mestského   zastupiteľstva   (čl.   10 ods. 2 dohovoru).

IV.

Nevyhovenie časti sťažnosti

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené“. Obsahom tohto článku ústavy je garancia práva na informácie a slobodu prejavu. K tejto garancii   nepatrí   prax   jednotlivých   orgánov   verejnej   moci   pri   uplatňovaní   práva   na informácie a slobodu prejavu. Prax týchto orgánov rieši čl. 26 ods. 2 a nasl. ústavy v nadväznosti na odsek 1 citovaného článku ústavy. Preto „uplatňovacia“ fáza slobody prejavu   a   právo   na   informácie   nie   sú   obsahom   čl.   26   ods.   1   ústavy.   O   porušení základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy   v spojení   s namietaným postupom mestského zastupiteľstva by bolo možné hovoriť len vtedy, ak by základné právo   na   informácie   v dôsledku   tohto   postupu   nebolo   sťažovateľovi   garantované. Súčasne   by   však   sťažovateľ   musel   tvrdiť   a preukázať   nedostatok   garantovania základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy. K tomu však v tomto konaní nedošlo,   a preto   ústavný   súd   nevyhovel   sťažnosti   v rozsahu,   v akom   sa   namietalo porušenie základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy. Preto podľa názoru ústavného súdu nedošlo k porušeniu čl. 26 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k ostatným odsekom čl. 26 ústavy ústavný súd sťažnosti nevyhovel, pretože priamo vecne nesúvisia s uplatňovaním základného práva sťažovateľa (čl. 26 ods. 3   a   5   ústavy)   a,   okrem   toho,   prijaté   výroky   postačujú   na   dosiahnutie   ochrany sťažovateľa v tomto konaní.

V.

Úhrada trov konania

Právna zástupkyňa sťažovateľa si v podaní z 15. mája 2003 uplatnila úhradu trov konania v celkovej výške 41 537,29 Sk.

Sťažovateľ uspel so sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Preto v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde mu bola priznaná úhrada trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi   ústavný   súd   priznal   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 36 925 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 a 4, § 18 až 20, § 22 ods. 1 a § 25 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Odmena bola priznaná za tri úkony právnej služby v plnej výške 4 270 Sk   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom,   písomné podanie na súd - sťažnosť a konanie pred súdom 12. mája 2003) a jeden úkon právnej služby v polovičnej výške 2 140 Sk (štúdium spisu 16. apríla 2003) plus štyrikrát po 128 Sk režijný paušál za každý úkon právnej pomoci, náhrada za používanie cestného motorového vozidla (v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, dvakrát cesta P. H. - K. a späť) vo výške 5 857 Sk, náhrada za stratu času cesta P. H. - K. a späť po 7 hodín (štúdium spisu 16. apríla a účasť na konaní 12. mája 2003) vo výške 14 946 Sk a náhrada cestovného za použitie verejného hromadného prostriedku sťažovateľom (P. B. - K. a späť) vo výške 660 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2003