znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 40/02-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., K., ktorým namietala porušenie základných práv podľa čl. 46, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd a čl.   1 ods.   1 Dodatkového protokolu č.   1 k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Okresného súdu v Michalovciach vo veci sp. zn. 9 Er 1462/02 a exekučným príkazom sp. zn. Ex 704/02 súdnej exekútorky JUDr. L. Ž., Exekútorský úrad M., za účasti Okresného súdu v Michalovciach a súdnej exekútorky JUDr. L. Ž., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť KOOPERATIVA poisťovňa, a.. s., B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., B., (ďalej len „sťažovateľka“), namietla porušenie základných práv podľa čl. 46, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Okresného súdu v Michalovciach (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 9 Er 1462/02 a exekučným príkazom sp. zn. Ex 704/02 súdnej exekútorky JUDr. L. Ž., Exekútorský úrad M., (ďalej len „exekútorka“).

Sťažovateľka   odôvodnila   sťažnosť   v podstate   tak,   že   napadnutými   rozhodnutiami došlo   k porušeniu   označených   základných   práv,   pretože   okresný   súd ako   exekučný   súd zamietol jej námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie, aj keď nebolo preukázané, že vymáhaná   povinnosť   prešla   na   sťažovateľku,   resp.   zo   všeobecne   záväzných   právnych predpisov vyplýva, že táto povinnosť na sťažovateľku nemohla prejsť. Sťažovateľka ako poisťovňa bola v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul, iba vedľajším účastníkom a žiaden   právny   predpis   nezakladá   jej   priamu   zodpovednosť   za   povinnosť   z výroku rozsudku (náhrada škody vzniknutej na poľovačke ublížením na zdraví žalobcu, ku ktorému došlo za použitia strelnej zbrane). Na základe nevyhovenia námietkam potom exekútorka vydala napadnutý exekučný príkaz, ktorým došlo k postihnutiu majetku sťažovateľky - účtu v banke.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   53   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažnosť   nie   je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie   ústavných   a   zákonných   predpokladov   na   podanie   sťažnosti,   ktoré   sú uvedené v týchto ustanoveniach ústavy a zákona o ústavnom súde, odôvodnila sťažovateľka tak,   že   podala   námietky   proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie,   ktorým   okresný   súd nevyhovel, pričom proti tomuto jeho rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie ani dovolanie. Sťažovateľka nestihla podať ani návrh na zastavenie exekúcie a aj keby to bola stihla, nebol by to účinný prostriedok ochrany jej práv, pretože o takom návrhu by rozhodoval ten istý sudca, ktorý nevyhovel námietkam.

V   exekučnom   konaní podľa   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   má   povinný   viacero   právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí   sa   vyskytnú   absolútne   alebo   relatívne   prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým patrí aj tvrdenie sťažovateľky, že na ňu neprešla exekúciou vymáhaná platobná povinnosť (neprípustnosť exekúcie).

K   takým   právnym   prostriedkom   patria   nielen   námietky   podľa   §   50   Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (jej vykonávanie).

Z   Exekučného   poriadku   vyplýva,   že   jedným   z   prostriedkov   obrany   povinného v exekučnom konaní sú námietky podľa § 50. Nie je to však jediný prostriedok obrany povinného a navyše nejde ani o najúčinnejší prostriedok ochrany práv povinného, pretože nevyhovenie   námietkam   nie   je   možné   napádať   riadnym   opravným   prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie.   Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh   na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli alebo neboli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho,   že proti   rozhodnutiu   o tomto   návrhu je prípustné   v   prevažnej väčšine   prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je vždy prípustné v prípadoch, v ktorých sa v návrhu na zastavenie exekúcie tvrdí,   že   povinný   nie   je   v skutočnosti   povinným   [§   57   ods.   1   písm.   g)   a   §   58   ods.   4 Exekučného poriadku].

Sťažovateľka potvrdila, že nenavrhla zastavenie exekúcie. Argumentovala tak, že nemala dostatok času na podanie takého návrhu, a tiež aj tým, že o návrhu by rozhodoval ten   istý   zákonný   sudca,   ktorý   nevyhovel   námietkam,   takže   by   nebolo   možné   dôvodne očakávať zmenu právneho názoru. Preto sa nazdáva, že pred podaním sťažnosti vyčerpala všetky právne prostriedky nápravy, ktoré jej zákon účinne poskytoval.

Názor   sťažovateľky   na   vyčerpanie   právnych   prostriedkov   v   zmysle   §   53   ods.   1 zákona   o   ústavnom   zákone   nie   je   vecne   správny.   Exekučný   poriadok   umožňoval sťažovateľke   takú   ochranu   namietaných   základných   práv,   na   ktorú   bola oprávnená   bez časového   obmedzenia   ihneď   po   začatí   exekučného   konania,   o   ktorom   sa   dozvedela najneskôr doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Sťažovateľka bola oprávnená, ale aj povinná   na   to,   aby   tieto   právne   prostriedky   pred   podaním   sťažnosti   využila   (návrh   na odklad a na zastavenie exekúcie podľa § 56 a § 57 Exekučného poriadku).

Sťažovateľka si tiež nepovšimla, že o návrhu na zastavenie exekúcie z dôvodu, ktorý uvádzala aj v námietkach (neprípustnosť exekúcie), by rozhodoval nielen zákonný sudca na okresnom súde, ale proti jeho rozhodnutiu by v takom prípade bolo prípustné odvolanie a o veci by rozhodoval odvolací súd.

Sťažovateľka   mala na ochranu namietaných   základných   práv   právne   prostriedky, o ktorých by rozhodoval exekučný súd a odvolací súd. Tieto prostriedky nevyužila, a preto v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je daná právomoc ústavného súdu.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   viedol   k   tomu,   že   senát   ústavného   súdu odmietol sťažnosť už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2002