znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 4/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti Slovglobal a. s., Trenčianska 1320, Púchov, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou   Bučkovou,   Sputniková   18,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6 Er 141/2013 z 19. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovglobal   a.   s., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovglobal a. s., Trenčianska 1320, Púchov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Er 141/2013 z 19. apríla 2013.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne, pobočky Považská Bystrica (ďalej len „Sociálna poisťovňa“ alebo „oprávnený“), č... bola sťažovateľovi   uložená   povinnosť   uložiť   dlžné   poistné   na   sociálne   poistenie   jeho zamestnancov v celkovej sume 3 594,91 €, ktoré bolo splatné do 15 dní od jeho doručenia. Predmetné   rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   doručené   21. decembra   2012.   Sťažovateľ uvedené poistné uhradil 17. januára 2013 v sume 1 594,91 € a 22. februára 2013 v sume 2 000 €.

Dňa 21. marca 2013 bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie o začatí exekúcie č. EX 259/2013 z 28. februára 2013 na vymoženie peňažného plnenia podľa exekučného titulu   –   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   z   11.   decembra   2012.   Vzhľadom   na   to, že sťažovateľ toto plnenie uhradil, podal proti upovedomeniu o začatí exekúcie námietky a žiadal predmetnú exekúciu   zastaviť.   O námietkach rozhodol   okresný   súd namietaným uznesením č. k. 6 Er 141/2013-14 z 19. apríla 2013 tak, že ich zamietol.

V súvislosti s namietaným uznesením okresného súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Sťažovateľ   má   za   to,   že   porušovateľ   musel   zo   svojej   pozície   pri   vydávaní napadnutého   rozhodnutia   prihliadať   nielen   na   právne   predpisy,   ale   tiež   na   Ústavu   SR a základné   právne   princípy   v   nej   zakotvené   ako   aj   na   relevantnú   judikatúru,   pričom následne bolo jeho povinnosťou pri aplikácii práva rozhodnúť v konformne s Ústavou SR tak,   aby   v   dôsledku   jeho   rozhodnutia   neboli   porušené   základné   práva   a   povinnosti účastníkov konania.

…   máme   za   to,   že   napadnutým   rozhodnutím   porušovateľa   −   Okresného   súdu Považská   Bystrica   bolo   porušené   právo   navrhovateľa   na   súdnu   ochranu,   spravodlivý proces a súčasne tak bolo zasiahnuté do jeho vlastníckeho práva z dôvodu, že pohľadávka bola   navrhovateľom   ako   povinným   dobrovoľne   uhradená   skôr,   ako   mohlo   dôjsť   jej vymoženiu   súdnym   exekútorom,   preto   súdnemu   exekútorovi   žiadna   odmena   nepatrí, nakoľko nič nevymohol. Keďže sťažovateľ splnil svoj dlh v celosti ešte predtým, ako získal vedomosť o tom, že sa voči nemu vedie exekúcia, je jednoznačné, že z jeho strany došlo k dobrovoľnému plneniu.“

Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   judikatúru   Ústavného   súdu   Českej   republiky   − sp. zn. II. ÚS 3726/2011 z 19. januára 2012, sp. zn. Pl. ÚS 8/2006 z 1. marca 2007, sp. zn. II.   ÚS   1540/2008   z   29.   júla 2009   a   sp.   zn.   I.   ÚS   2930/09   z   21.   januára 2010.   Podľa sťažovateľa z týchto rozhodnutí vyplýva právny názor, podľa ktorého pri dobrovoľnom plnení   dlžnej   sumy   v   exekučnom   konaní   sa   vypočítava   odmena   a   náhrada   hotových výdavkov exekútora zo sumy, ktorú súdny exekútor skutočne vymohol. Takto v prípade dobrovoľného plnenia celej vymáhanej sumy je základom pre výpočet odmeny a náhrady hotových   výdavkov   exekútora   „nulová   suma“.   Tento   právny   názor   možno   podľa sťažovateľa   odvodiť   aj   výkladom   §   4   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov,   kde   základom   na   určenie   odmeny   súdneho   exekútora   je   výška   vymoženej pohľadávky.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Vzhľadom   na   časté   aplikačné   problémy   v   praxi   Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej   republiky...   v   otázke   priznávania   trov   exekúcie   pripravilo   zmenu   vyhlášky č. 288/1995 Z. z. tak, že navrhuje, aby odmena exekútora bola závislá od výšky vymoženej, nie vymáhanej sumy. MS SR ako predkladateľ v dôvodovej správe: „navrhuje novú úpravu odmeňovania   exekútorov   v   prípade   dobrovoľného   splnenia   povinnosti   uloženej   v exekučnom titule. Ústavný súd Českej republiky dal vo svojom náleze PL. ÚS 8/06 jasný signál na to, že zákonodarca by mal v právnej úprave brať ohľad na snahu dlžníka splniť svoju povinnosť (bez priamej exekúcie), hoci aj v posledný možný moment. Za neprijateľnú a neudržateľnú označil právnu úpravu, podľa ktorej by exekútorovi patrila odmena, aj keď povinný plnil dobrovoľne a v tomto smere apeloval aj na Ministerstvo spravodlivosti Českej republiky,   aby   v   rámci   zákonného   splnomocnenia   na   vydanie   vykonávacieho   predpisu rešpektovalo   pri stanovení   výšky   odmeny   exekútorov   základné   princípy   spravodlivosti   a právneho   štátu   vrátane   princípu   proporcionality   ako   moderného   ústavného   pravidla. Ústavný súd Českej republiky zároveň vyzval všeobecné súdy, aby do prijatia novej právnej úpravy   interpretovali   výšky   exekútorom   vymoženého   plnenia   v   súlade   s   princípmi proporcionality   a spravodlivosti.“   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky navrhovaná právna úprava má cieľ odstrániť „začarovaný kruh“, keď exekútor upustil od exekúcie až po úhrade trov exekúcie, napriek tomu, že tieto sa stanú známe až po upustení od exekúcie.   Z dôvodovej správy zároveň vyplýva, že pri dobrovoľnom plnení zo strany povinného sa má uplatniť osobitná úprava, podľa ktorej „ak povinný dobrovoľne splní povinnosť podľa exekučného titulu na peňažné plnenie od začatia exekúcie do doručenia poverenia   súdu   exekútorovi,   odmena   exekútorovi   nepatrí.“   V   dôsledku   čoho   sa   stáva obsolétnym ustanovenie § 47 ods. 3 Exekučného poriadku.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   napadnuté   rozhodnutie   porušovateľa   nekorešponduje s princípmi proporcionality a spravodlivosti, ani právnej istoty, keďže nereflektuje aktuálnu judikatúru prijatú v obdobných veciach. Nakoľko k plneniu zo strany sťažovateľa došlo dobrovoľne bez vedomia o začatí exekúcie, mal za to, že je potrebné exekúciu zastaviť v zmysle § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. Právo priznané exekučným titulom zaniklo v dôsledku solúcie skôr ako mohlo dôjsť k jej nútenému vymoženiu, preto malo dôjsť k zastaveniu exekúcie. Aj vzhľadom k tomu sťažovateľ nepodal osobitne odvolanie voči trovám exekučného konania, keďže bol a je presvedčený, že žiadne trovy exekúcie nemohli vzniknúť.   Z   vyššie   uvedených   dôvodov   názor   porušovateľa   vyjadrený   v   napadnutom rozhodnutí, že exekúcia skončí až po uhradení trov exekúcie, považujeme za nesprávny a v konflikte s Ústavou SR a aktuálnou judikatúrou.

Porušovateľ   v   napadnutom   rozhodnutí   sa   námietkami   sťažovateľa   dôkladne nezaoberal, keď vo svojom rozhodnutí nezohľadnil tú skutočnosť, že sťažovateľ splnil dlh pred tým, ako mal vedomosť o začatí exekúcie, a keď napriek tomu mu určil, že exekúcia skončí až po uhradení trov exekúcie, ktoré však nemohli vzniknúť.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„... Sťažnosti sa vyhovuje.... Základné práva sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... podľa čl. 6 Dohovoru... podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu... a podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... porušené boli.... Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 6 Er/141/2013-14 zo dňa 19. 04. 2013.

... Okresný súd Považská Bystrica je povinný na účet právneho zástupcu sťažovateľa uhradiť náhradu trov konania [v celkovej výške 198,20 €] do 15 dní od doručenia nálezu.“

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Tento návrh odôvodňuje takto:

„Podľa § 61 Exekučného poriadku, navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.

Vzhľadom   k   tomu,   sťažovateľ...   žiada   odložiť   vykonateľnosť   právoplatného napadnutého   rozhodnutia   –   Uznesenia   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   č. 6 Er/141/2013-14 zo dňa 19. 04. 2013, ktorým došlo k porušeniu sťažovateľom namietaných základných práv na súdnu ochranu a ochranu vlastníckeho práva, keďže tento zakladá nezvratný stav poškodzujúci sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Okresný   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   z   19.   apríla   2013,   ktorým zamietol námietky sťažovateľa, poukázal na § 41 ods. 2 písm. h), § 36 ods. 2 a § 50 ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a uviedol:

„Z   citovaných   zákonných   ustanovení   vyplýva,   že   námietky   proti   exekúcii sú procesným inštitútom,   ktorým zákon umožňuje povinnému brániť sa proti nedôvodne začatej   exekúcii.   Exekučný   súd   v   konaní   o   námietkach   proti   exekúcii   teda   skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie námietok je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t. j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora. Tvrdenia v námietkach musí povinný hodnoverne preukázať. Exekučné   konanie   sa   vedie   na   základe   rozhodnutia   oprávneného,   ktorým   bolo povinnému   predpísané   poistné   na   sociálne,   nemocenské,   starobné   poistenie   za   mesiac október   2012   v   sume   3.594,91   €.   Hoci   bol   povinný   poučený   o   možnosti   podať   proti rozhodnutiu oprávneného odvolanie, nespravil tak a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť i vykonateľnosť,   teda   stalo   sa   spôsobilým   vykonateľným   exekučným   titulom   podľa   §   41 ods. 2 písm. h) Ex. por.

Z   obsahu   spisu   nepochybne   vyplynulo,   že   povinný   nesplnil   riadne   peňažný   dlh oprávnenému v lehote stanovenej v exekučnom titule, pretože neuhradil z predpísaného poistného sumu 2.000 €.   V   danej veci   bolo   exekučné konanie   začaté dňa   12.   2.   2013, kedy oprávnený podal na exekútorský úrad návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému za účelom vymoženia zvyšku peňažnej pohľadávky v sume 2.000 € v zmysle exekučného titulu.   Zo   zhodných   tvrdení   účastníkov   a   predloženej   kópie   príjmového   pokladničného dokladu bolo jednoznačne preukázané, že povinný uhradil oprávnenému vymáhanú sumu 2.000   €   až   dňa   22.   2.   2013,   teda   po   začatí   exekučného   konania.   Povinný   nijako nespochybnil dôvodnosť peňažnej pohľadávky, uhradil ju až po začatí exekučného konania a preto musí niesť s tým spojené procesné dôsledky v podobe povinnosti uhradiť exekútorovi vzniknuté trovy exekúcie. V prípade, že povinný uhradí exekútorovi trovy exekúcie, exekútor vráti súdu poverenie na vykonanie exekúcie a exekúcia tak skonči bez nutnosti vydania osobitného rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie.

Vyhodnotiac   vyššie   uvedené   skutočnosti   mal   súd   za   to,   že   návrh   na   vykonanie exekúcie bol oprávneným podaný dôvodne. Preto súd námietky povinného proti začatiu exekúcie podľa § 50 ods. 1 Ex. por. zamietol.“

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu.   Základom   jeho   argumentácie   je   jeho   nesúhlas   s   výškou   trov exekúcie, a tiež so záverom okresného súdu, že exekučné konanie skončí až po uhradení týchto trov, ktoré nemali vzniknúť vzhľadom na dobrovoľné plnenie.

Podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   povinný   môže   vzniesť   u   exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie   sú   právnymi   nástupcami   osoby   uvedenej   v   exekučnom   titule.   Námietky   musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku námietky proti exekúcii je exekútor povinný doručiť súdu najneskôr do piatich dní od ich doručenia účastníkom. O námietkach proti exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 30. októbra 2013) trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 30. októbra 2013) predbežné   trovy   exekúcie   určuje   exekútor   podľa   osobitného   právneho   predpisu v upovedomení o začatí exekúcie.   V rámci predbežných   trov   exekúcie   exekútor   vyčísli odmenu   najviac v rozsahu   ako   pri   upustení   od   exekúcie;   náhradu   výdavkov   a náhradu za stratu   času   vyčísli len   v rozsahu ich   skutočnej   výšky   v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.

Podľa § 201 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 30. októbra 2013) účastník   konania   môže   vzniesť   u   exekútora   do   troch   dní   od   doručenia   upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti trovám exekúcie. O námietkach rozhoduje súd (§ 45). Proti rozhodnutiu súdu o námietkach proti trovám exekúcie nie je prípustné odvolanie.

Procesným prostriedkom obrany povinného proti neprípustnej exekúcii sú námietky (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku), ktorých účelom je dosiahnuť zastavenie exekúcie alebo upustenie   od   exekúcie.   Námietky   smerujú   proti   exekúcii   a   predmetom   konania   o   nich sú skutočnosti hmotného a procesného práva, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu. Osobitným   prostriedkom   obrany   účastníka   v   exekučnom   konaní   proti   trovám   exekúcie sú námietky   proti   trovám   exekúcie   (§   201   ods.   2   Exekučného   poriadku).   Predmetom konania   o   týchto   námietkach   sú   skutočnosti   týkajúce   sa   existencie   alebo   výšky   trov exekúcie.

Základom sťažnosti je právny názor sťažovateľa, ktorým spochybňuje výšku trov exekúcie vyčíslených v upovedomení o začatí exekúcie. Vzhľadom na dobrovoľné splnenie vymáhaného dlhu by podľa sťažovateľa základom na výpočet odmeny exekútora a náhrady jeho hotových výdavkov mala byť nulová čiastka. Ústavný súd konštatuje, že tieto námietky nemožno akceptovať. Sťažovateľ sa proti výške a existencii trov exekúcie mohol a mal brániť námietkami proti trovám exekúcie (§ 201 ods. 2 Exekučného poriadku), o ktorých by rozhodol   exekučný   súd.   Právne   závery   exekučného   súdu   o   výške   a   existencii   trov exekúcie   v   konaní   o   námietkach   proti   trovám   exekúcie   by   mohli   na   základe   sťažnosti podliehať ústavnému prieskumu ústavného súdu. Sťažovateľ ale spochybňuje výšku a vznik trov exekúcie vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu, ktorý rozhodol o námietkach podľa § 50   ods.   1   Exekučného   poriadku.   Okresný   súd   však   v   tomto   konaní   nebol   povinný a ani oprávnený   skúmať   výšku   a   existenciu   trov   exekúcie.   Z   toho   dôvodu   nemožno námietky sťažovateľa týkajúce sa výšky a existencie trov exekúcie akceptovať ani v konaní pred ústavným súdom o jeho sťažnosti smerujúcej proti namietanému uzneseniu okresného súdu.

Okresný   súd   v   namietanom   uznesení   uviedol,   že   skúmal   námietky   sťažovateľa len z hľadiska oprávnenosti a dôvodnosti začatia exekúcie. Poukázal na skutkové zistenia, podľa ktorých exekučné konanie začalo 12. februára 2013, keď oprávnený doručil návrh exekútorovi na vymoženie zvyšku peňažnej pohľadávky voči sťažovateľovi v sume 2 000 €. Zo   zhodných   tvrdení   účastníkov   a z   kópie   príjmového   pokladničného   dokladu   bolo preukázané, že sťažovateľ vymáhanú sumu 2 000 € uhradil oprávnenému 22. februára 2013, t. j. po začatí exekučného konania. Okresný súd konštatoval, že povinnosť uhradiť trovy exekúcie   je   procesným   dôsledkom   exekučného   konania.   Až   po   zaplatení   týchto   trov exekútor vráti poverenie a exekučné konanie sa skončí. Sťažovateľ tieto závery spochybňuje výlučne   argumentáciou   o   výške   trov   exekúcie,   inú   argumentáciu   vo   vzťahu   k   týmto právnym záverom v sťažnosti neuviedol. Ústavný súd takto konštatuje, že právne závery okresného   súdu   sú   založené   na   dostatočnom   zistení   skutkového   stavu,   sú   výsledkom primeranej   aplikácie   a   výkladu   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku, nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením okresného súdu z 19. apríla 2013. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru,   podľa   ktorej   absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv a slobôd   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru,   medzi   ktoré   patrí   aj   vlastnícke právo (m. m.   IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   skoršou   judikatúrou (napr. II. ÚS   78/05)   aj   naďalej   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   prípadne   čl.   6   dohovoru.   V   opačnom   prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd namietané uznesenie okresného súdu nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo týmto uznesením dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Takto ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu   namietaným   uznesením   okresného   súdu   z   19.   apríla   2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014