znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 4/2013-67

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 57/2006 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2011,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Co 61/2012 a jeho rozsudkom z 28. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012 osobne doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   32   Cb   57/2006   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie   okresného súdu“) a jeho rozsudkom z 13. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 61/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 28. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“ alebo „rozsudok krajského súdu z 28. mája 2012“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   žalobca   sa   voči sťažovateľovi žalobou   doručenou   krajskému   súdu   17.   marca   2006,   ktorá   bola   prípisom z 10. apríla   2006   z dôvodu   vecnej   a miestnej   príslušnosti   postúpená   okresnému   súdu, domáhal zaplatenia sumy 818 650 Kč od 1. mája 2004 do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady škody a trov konania (ďalej len „žaloba“). Okresný súd uznesením z 19. decembra 2008 rozhodol o pripustení zmeny žaloby, na základe ktorej sa žalobca voči sťažovateľovi domáhal zaplatenia sumy 818 650 Kč s úrokom z omeškania vo výške 3 % zo sumy 775 000 Kč od 15. mája 2004 do zaplatenia a zo sumy 43 650 Kč od 22. júna 2005 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca odôvodňoval svoju žalobu tým, že medzi ním a sťažovateľom bola v P. 3. októbra   2003   uzatvorená „Dohoda   o prevode   členských   práv   a   povinností   spojených s členstvom v Bytovom družstve K...“ (ďalej len „dohoda o prevode“) a súčasne „Dohoda o vzájomnom   majetkovom   vysporiadaní“ (ďalej   len   „dohoda   o vysporiadaní“),   na   základe ktorej žalobca uhradil sťažovateľovi 775 000 Kč, a to za prevod členských práv a povinností za podmienok uvedených v dohode o prevode, vrátane členského podielu vzťahujúceho sa na družstevný byt, pričom podľa žalobcu nebol splnený základný predpoklad na to, aby bolo možné   previesť   práva   k družstevnému   bytu,   keďže   predmetný   byt   bol   vo   vlastníctve obchodnej spoločnosti Č., a. s., a nie vo vlastníctve Bytového družstva K... (ďalej aj „bytové družstvo“).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   32   Cb/57/06-226   z 10.   marca   2009   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu z 10. marca 2009“) rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania v sume 3 263,62 €. O odvolaní žalobcu proti   rozsudku   okresného   súdu   z 10.   marca   2009   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 4 Co 187/2009-253 z 28. apríla 2010 tak, že rozsudok okresného súdu z 10. marca 2009 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Pri opätovnom prejednaní veci okresný súd dospel k záveru, že žalobca preukázal právny základ ním uplatneného nároku na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   a preto   rozsudkom   č.   k.   32   Cb   57/2006-312 z 13. decembra 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 13. decembra 2011“) vyhovel žalobe   v časti,   ktorou   žalobca   požadoval   od   sťažovateľa   zaplatenie   sumy   775 000   Kč s úrokom z omeškania vo výške 3 % zo sumy 775 000 Kč od 15. mája 2004 do zaplatenia a trovy konania a zamietol žalobu v časti, ktorou si žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody v sume 43 650 Kč.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že rozsudok okresného súdu z 13. decembra 2011 rozsudkom z 28. mája 2012 v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   formuluje výhrady   voči   napadnutému   rozsudku   okresného súdu   a napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   pričom   v tejto   súvislosti   predovšetkým uvádza:

„1.   Nedostatočnosť   odôvodnenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a   rozsudku   súdu druhého stupňa spočíva podľa môjho názoru v tom, že ani v jednom z rozsudkov súd prvého stupňa   ani   súd   druhého   stupňa   bližšie   neuviedli   právny   argument   k   tej   rozpornej skutočnosti, že na jednej strane sa síce stotožnili s právnym názorom, že dohoda o prevode, resp. predmetné dohody sú absolútne neplatné podľa § 37 ods. 2, resp. § 39 Občianskeho zákonníka, ale zároveň na druhej strane neuviedli relevantné a konkrétne argumenty, ktoré by preukazovali a odôvodňovali správnosť takto vysloveného záveru.

2. Súd prvého stupňa a súd druhého stupňa v rozsudku súdu prvého stupňa, resp. rozsudku súdu druhého stupňa sa tiež dostatočne nevysporiadali s mojimi tvrdeniami (ktoré sú závažné a podstatné pre posúdenie celej veci). Najmä ide o nasledovné skutočnosti:

-   že   žalobcovi   bolo   od   samého   začiatku   známe,   že   predmetný   byt   nebol   v   čase podpisu dohody o prevode, resp. predmetných dohôd vo vlastníctve bytového družstva (bol vo   vlastníctve   Č.),   ako   to   aj   sám   v   priebehu   konania   žalobca   potvrdil   a   čo   výslovne skonštatoval aj súd prvého stupňa v rozsudku súdu prvého stupňa;

- že žalobca mal/má na rozdiel odo mňa právnické vzdelanie, pracuje v realitnej oblasti   (v   danej   oblasti   podniká   prostredníctvom   viacerých   firiem   a   obchodných spoločností), návrhy dohody o prevode, resp. predmetných dohôd vypracoval žalobca sám, čo sám žalobca potvrdil jednoznačne aj v žalobe a v priebehu konania na súde prvého stupňa;

-   že   žalobca   má   stále   kľúče   od   predmetného   bytu   a   platí   vlastníkovi   bytu   -   Č. poplatky za služby spojené s užívaním predmetného bytu;

- že by v prípade dohody o prevode, resp. predmetných dohôd mohlo ísť o relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a v nadväznosti na § 49a Občianskeho zákonníka;

- že by v prípade dohody o prevode, resp. predmetných dohôd mohlo ísť v súvislosti s právom nájmu o čiastočnú neplatnosť právneho úkonu (§ 41) podľa § 39 Občianskeho zákonníka (rozpor so zákonom);

- že by v prípade dohody o prevode, resp. predmetných dohôd mohlo ísť o zmluvný typ analogicky podobný s kúpou nádeje (emptio spei) podľa § 595 Občianskeho zákonníka;

- že ak súd prvého stupňa a súd druhého stupňa uplatnili na dohodu o vysporiadaní ustanovenia   Obchodného   zákonníka   vzhľadom   na   dohodu   jej   účastníkov   (§ 262   ods.   1 Obchodného zákonníka) súd prvého stupňa a súd druhého stupňa sa vôbec nevysporiadali s otázkou, či takáto dohoda, ktorá bola navrhnutá žalobcom nezhoršila moje postavenie;

- že prehlásenie v čl. I. a IV. dohody o prevode nemožno ako podľa českého tak aj slovenského   právneho   poriadku   považovať   za   zmluvný   záväzok   nakoľko   prehlásenie obsiahnuté v zmluve nie je zmluvným záväzkom.“

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ navyše uvádza: «Súd   druhého   stupňa   nesprávne   právne   posúdil   vec,   keď   rozsudok   súdu   prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil a zároveň dokonca uviedol v odôvodnení ďalší dôvod, pre ktorý   malo   byť   podľa   jeho   názoru   žalobe   vyhovené.  ...   tvrdenia   súdu   druhého   stupňa v odôvodnení rozsudku   súdu druhého stupňa sú   neodôvodneným a ničím nepodloženým tvrdením,   keďže   bez   uvedenia   akéhokoľvek   relevantného   dôvodu   a   bez   riadneho zdôvodnenia   došiel   k   záveru,   že   bytové   družstvo   je   len   také   družstvo,   ktoré   reálne zabezpečuje   bytové   potreby   svojich   členov   a   keďže   do   svojho   vlastníctva   nenadobudlo žiadny bytový dom a ani žiadne konkrétne byty nemožno tento subjekt považovať za bytové družstvo, resp. je to len formálny subjekt zapísaný v obchodnom registri. Ďalej súd druhého stupňa   uviedol,   že   táto   skutočnosť   spôsobuje   absolútnu   neplatnosť   dohody   o   prevode a dohody o vysporiadaní podľa § 39 Občianskeho zákonníka a tiež uviedol, že z dôvodu, že bytové   družstvo   bytovým   družstvom   reálne   nie   je,   potom   som   na   žalobcu   nemohol   ani previesť členské práva a povinnosti spojené s členstvom v tomto bytovom družstve. Na základe čoho však súd druhého stupňa došiel k vyššie uvedenému záveru o tom čo sa má, resp. nemá považovať za bytové družstvo však vôbec nie je jasné a rovnako tak chýba konkretizácia toho, čo konkrétne bolo porušené, keďže § 39 Občianskeho zákonníka obsahuje   viaceré   skutočnosti   („Neplatný   je   právny   úkon,   ktorý   svojím   obsahom   alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.“), ktoré by mohli spôsobovať absolútnu neplatnosť zmluvy, predmetných dohôd.

To, že bytové družstvo v čase uzavretia dohody o prevode, resp. predmetných dohôd nevlastnilo   žiadny   bytový   dom,   konkrétny   byt   alebo   priamo   predmetný   byt,   resp. nehnuteľnosť, v ktorej sa predmetný byt nachádza, nič nemení na tom, že bytové družstvo bolo skutočne - „de iure“ i „de facto“ družstvom bytovým v zmysle platných právnych predpisov a príslušnej judikatúry. Ako záver súdu prvého stupňa tak potom aj záver súdu druhého stupňa nie je správny a dohoda o prevode, resp. predmetné dohody majú všetky náležitosti, ktoré sa od nich vyžadovali zo strany právnych predpisov, judikatúry a odbornej literatúry na to, aby boli platné a považovali sa za riadne uzavreté pokiaľ ide o prevod členských práv a povinností v bytovom družstve (s výnimkou vyššie spomínaného práva nájmu - užívania).

Mám teda za to, že dohoda o prevode mala a má všetky náležitosti aké má mať dohoda takéhoto typu a že som previedol dohodou o prevode toľko práv koľko som aj v skutočnosti   mal.   V   prípade   práva   nájmu   (práva   užívania)   k   predmetnému   bytu   ako družstevnému, ak by som aj toto právo nájmu mal v čase podpisu a uzatvorenia dohody o prevode, resp. predmetných dohôd, toto právo by aj tak nebolo možné platne a účinne previesť   len   na   základe   dohody   o   prevode   (bez   rešpektovania   ustanovení   Občianskeho zákonníka o nájme - § 685 a nasl.).

Rád by som poukázal aj na chybné konštatovanie uvedené v rozsudku súdu druhého stupňa, ktoré spočíva v tom, že sa súd druhého stupňa v rozsudku súdu druhého stupňa odvoláva na rozsudok súdu prvého stupňa, keď tvrdí, že vraj súd prvého stupňa zistil, že „žalovaný pri prevode členského podielu žalobcu ubezpečil, že celý dom bude prevedený do vlastníctva bytového družstva, v dôsledku čoho sa predmetný byt stane družstevným bytom“. V rámci zistení súdu prvého stupňa sa však takéto zistenie nenachádza a v tejto súvislosti opätovne   zdôrazňujem,   že   som   žalobcovi   nič   negarantoval   a   toto   tvrdenie   žalobcu   ani nebolo v konaní pred súdom prvého stupňa preukázané.

Nedostatkom rozsudku súdu druhého stupňa je teda už to, že ním súd druhého stupňa potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   bol   už   sám   o   sebe   chybný   a   nezákonný z dôvodov uvedených v tejto sťažnosti. Súd druhého stupňa v rozsudku súdu druhého stupňa okrem toho, že nesprávne a chybne posúdil právny stav je rovnako ako rozsudok súdu prvého   stupňa   aj   nepreskúmateľný   z   dôvodu,   že   jeho   odôvodnenie   je   nedostatočné. Nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu druhého stupňa spočíva podľa môjho názoru aj v tom, že súd druhého stupňa nedostatočne odôvodnil rozsudok súdu druhého stupňa najmä pokiaľ ide o otázku rozporu dohody o prevode, resp. predmetných dohôd s ustanovením § 39   Občianskeho   zákonníka   („Neplatný   je   právny   úkon,   ktorý   svojím   obsahom   alebo účelom   odporuje   zákonu   alebo   ho   obchádza   alebo   sa   prieči   dobrým   mravom.“).   §   39 Občianskeho zákonníka obsahuje viaceré skutočnosti, ktoré by mohli spôsobovať absolútnu neplatnosť zmluvy - dohody o prevode, resp. predmetných dohôd, avšak súd druhého stupňa žiaden   z   týchto   dôvodov   z   §   39   Občianskeho   zákonníka   neuviedol,   nešpecifikoval   (len všeobecne   konštatoval   porušenie   §   39   Občianskeho   zákonníka)   a   aj   preto   považujem rozsudok   za   arbitrárny,   nečitateľný,   netransparentný   a   rovnako   za   rozsudok nepreskúmateľný.   Z   rozsudku   súdu   druhého   stupňa   vôbec   nie   je   jasné   ktorá   z   týchto skutočností   uvedených   v   §   39   Občianskeho   zákonníka   bola   dohodou   o   prevode,   resp. predmetnými dohodami naplnená a ktorú z týchto skutočností mal vlastne súd druhého stupňa na mysli. Možnosti sú viaceré: obsah a účel predmetných dohôd je v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi alebo obchádza zákon. Ktorú skutočnosť uvedenú v § 39 Občianskeho zákonníka mal však súd druhého stupňa konkrétne na mysli nebolo súdom druhého stupňa vôbec špecifikované. V tomto považujem rozsudok súdu druhého stupňa za nedostatočne konkrétny, a zároveň to považujem za jeden z dôvodov prečo je rozsudok súdu druhého stupňa nepreskúmateľný. Nie je možné v právnom štáte akým Slovenská republika je, aby bol účastník konania sám nútený si domýšľať a sám fabrikovať konkrétne dôvody tohto, prečo bolo rozhodnuté v jeho neprospech, a to z dôvodu, že konkretizácia týchto dôvodov v rozsudku súdu druhého stupňa absentuje.

Súd druhého stupňa v rozsudku súdu druhého stupňa nedostatočne zdôvodnil a už vôbec ničím relevantným nepreukázal prečo sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa uvedeným v rozsudku súdu prvého stupňa, že dohoda o prevode, resp. predmetné dohody sú absolútne neplatné podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka a tiež riadne nezdôvodnil prečo považoval dohodu o prevode, resp. predmetné dohody za neplatné aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Aj z týchto dôvodov je rozsudok súdu druhého stupňa nedostatočne odôvodnený a tým aj nepreskúmateľný.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave svojím postupom a rozsudkom zo dňa 28. 05. 2012 č. k. 6 Co 61/2012-377 porušil základné právo Ing. M. H... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Bratislava I svojím postupom a rozsudkom zo dňa 13. 12. 2011 č. k. 32 Cb/57/2006-312 porušil základné právo Ing. M. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 05. 2012 č. k. 6 Co 61/2012-377 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. 12. 2011 č. k. 32 Cb/57/2006-312 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

4.   Ing.   M.   H...   ako   sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 5.000,- EUR, ktoré mu vyplatia Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I sú povinní nahradiť Ing. M. H... ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 452,55 EUR na účet právneho zástupcu... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   súčasne   navrhuje,   aby   ústavný   súd   v súlade   s   §   52   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil vykonateľnosť „rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   13.   12.   2011 č. k. 32 Cb/57/2006-312 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 05. 2012 č. k. 6 Co 61/2012-377 do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 57/2006 a jeho rozsudok č. k. 32 Cb 57/2006-312 z 13. decembra 2011, ktorým okresný súd vyhovel žalobe v časti, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 775 000 Kč s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 775 000 Kč od 15. mája 2004 do zaplatenia a náhrady trov konania, a zamietol žalobu v časti, ktorou si žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody v sume 43 650 Kč.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   využil   svoje   právo   podať   proti   napadnutému   rozsudku okresného súdu odvolanie (23. decembra 2011, pozn.), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému   rozsudku   okresného súdu   v   danom   prípade   vylučuje právomoc   ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto orgánu verejnej moci a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,   aby   tento   orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nedostatočne odôvodnený, keďže krajský súd vyslovil absolútnu neplatnosť „predmetných dohôd“ medzi žalobcom a sťažovateľom, avšak „neuviedol relevantné a konkrétne argumenty, ktoré by preukazovali a odôvodňovali správnosť takto vysloveného záveru“, pričom sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa uvádzanými v jeho odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu (pozri časť I tohto uznesenia, pozn.). V nadväznosti   na   námietky   sťažovateľa   smerujúce   proti   napadnutému   rozsudku krajského   súdu   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Z uvedeného dôvodu ústavný súd preskúmal najprv napadnutý rozsudok   okresného   súdu   z 13.   decembra   2011,   v ktorého   odôvodnení   sa   k otázke absolútnej neplatnosti „predmetných dohôd“ medzi žalobcom a sťažovateľom uvádza:„Súd mal v konaní preukázané, že dohoda o prevode členských práv a povinností spojených s členstvom v Bytovom družstve K..., so sídlom K..., P..., medzi prevodcom - Ing. M. H. (žalovaným) a nadobúdateľom - Mgr. T. M. (žalobcom) bola uzatvorená podľa § 230 Obchodního zákoníku ČR a stala sa účinnou dňom jej predloženia družstvu, táto skutočnosť v konaní nebola sporná, nakoľko zmluva obsahuje potvrdenie družstva o jej prevzatí, nie je v   nej   však   uvedený   dátum   jej   prevzatia   družstvom,   preto   súd   ustálil   podľa   stanoviska žalobcu,   že   predmetná   dohoda   bola   predložená   družstvu   v   deň   jej   podpísania,   t. j. 03.10.2003 a v tento deň nadobudla aj účinnosť.

Na základe dohody o prevode členských práv a povinností spojených s členstvom v Bytovom družstve K..., so sídlom P., sa zmluvné strany dohodli, že žalovaný ako prevodca, ktorý   bol   členom   Bytového   družstva   K...,   so   sídlom   P.,   prevádza   na   žalobcu   ako nadobúdateľa členské práva spojené s členstvom v tomto družstve, ktoré sú uvedené v čl. I. tejto dohody a nadobúdateľ ich prijíma. Prevodca v čl. I. citovanej dohody prehlásil, že je riadnym členom Bytového družstva K... s právom nájmu družstevného bytu č. 28, v 10. podlaží bytového domu na adrese..., o veľkosti 2 + kk. Nadobúdateľ v čl. IV. tejto dohody prehlásil, že družstevný byt uvedený v čl. I. dohody bude užívať po prevzatí tejto dohody družstvom.   Súd   mal   v   konaní   preukázané,   že   prevodca   -   Ing. M.   H.   (žalovaný)   a nadobúdateľ - Mgr. T. M. (žalobca), uzatvorili dňa 03. 10. 2003 dohodu o vzájomnom majetkovom   vysporiadaní,   v   ktorej sa zmluvné   strany dohodli,   že za prevod   uvedených členských práv a povinností zaplatí žalobca ako nadobúdateľ žalovanému ako prevodcovi sumu v celkovej výške 775 000 Kč a to tak, že suma vo výške 725 00 Kč bude poukázaná nadobúdateľom prevodcovi na jeho účet dňa 03. 10. 2003 t. j. v deň podpisu tejto dohody, a suma vo výške 50 000 Kč bude uhradená nadobúdateľom prevodcovi pri podpise tejto dohody, čo potvrdil prevodca svojim podpisom na tejto dohode.

V konaní nebolo sporné zaplatenie tejto sumy žalobcom žalovanému podľa dojednaní v   predmetnej   dohode.   Súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   uzatvorenou   dohodou o prevode členských práv a povinností spojených s členstvom v Bytovom družstve K..., so sídlom... P., žalovaný ako prevodca previedol na žalobcu ako na nadobúdateľa viac práv ako v skutočnosti mal a plnenie, ku ktorému sa žalovaný zaviazal, sa stalo nemožným podľa ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko v predmetnej dohode je uvedené, že ide o družstevný byt, pričom v skutočnosti bol byt v čase podpisu dohody a i v súčasnosti vo vlastníctve obchodnej spoločnosti Č., a. s. a nie vo vlastníctve bytového družstva. Ide o také vady právneho úkonu, ktoré spôsobujú vždy absolútnu neplatnosť právneho úkonu, t. j. neplatnosť nastáva zo zákona a súd na ňu prihliada aj bez návrhu (ex officio), pričom účinky neplatnosti právneho úkonu nastávajú od počiatku (ex tunc). Ide o objektívnu príčinu neplatnosti danej dohody, z dôvodu jej nemožnosti plnenia, ktorú mal súd preukázanú z výpovedí žalobcu a žalovaného, listom obchodnej spoločnosti Č., a. s., zrušením ponuky predaja nehnuteľnosti zo dňa 14. 11. 2003, rozsudkom Okresného súdu pre Prahu 4 zo dňa 25. 10. 2004, č. j. 20 C/131/2003, rozsudkom Mestského súdu v Prahe zo dňa 10. 11. 2005, č. j. 17 Co/190/2005, výpisom z katastra nehnuteľností katastrálneho úradu v Prahe č. 513, nájomnou   zmluvou   č.   3504.02.1999.041   uzatvorenou   medzi   prenajímateľom   obchodnou spoločnosťou   Č.,   a.   s.   a   nájomcom   Ing.   M.   H...,   P.,   zo   dňa   09.   02.   1999,   výpisom   z obchodného   registra   Bytového   družstva   K...   Súd   považoval   dohodu   o   vzájomnom majetkovom   vysporiadaní   uzatvorenú   medzi   prevodcom   -   Ing.   M.   H.   (žalovaným)   a nadobúdateľom - Mgr. T. M. (žalobcom) zo dňa 03. 10. 2003 tak isto za absolútne neplatnú od počiatku (ex tunc), nakoľko sa jedná o záväzok akcesorickej povahy, ktorý sa odvodzuje od   hlavného   záväzku,   a   to dohody o   prevode členských   práv a   povinností   spojených   s členstvom v Bytovom družstve K...“

Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu uvádza:

„V konaní bolo preukázané, že žalobca má právnické vzdelanie, pracuje v realitnej oblasti, predmetné návrhy dohôd vypracoval sám a predložil ich žalovanému, ktorý ich bez pripomienok   podpísal   a   bolo   mu   známe   od   samého   začiatku,   že   predmetný   byt   v čase podpisu   týchto   zmlúv   nie   je   vo   vlastníctve   Bytového   družstva   K...,   ale   vo vlastníctve obchodnej spoločnosti, Č., a. s., teda že sa jedná o podnikový byt, čo sám potvrdil aj v žalobe, kde uviedol, že pri prevode členského podielu v družstve ho žalovaný uistil, že celý dom bude v blízkej dobe prevedený do vlastníctva tohto bytového družstva, čím nadobudne režim družstevného bytu. Ďalej bolo preukázané, že žalobca má stále kľúče od predmetného bytu a platí vlastníkovi bytu - obchodnej spoločnosti Č., a. s. poplatky za služby spojené s užívaním bytu. Súd však tieto skutočnosti vyhodnotil, ako nemajúce vplyv na posúdenie otázky platnosti dohody o prevode členských práv a povinností spojených s členstvom v Bytovom   družstve   K...,   so   sídlom   P.,   pretože   v tomto   prípade   je   bezvýznamný   prvok zavinenia jednej či druhej zmluvnej strany, či už spočívajúci v ich nedbalosti alebo úmysle, nakoľko   sa   jedná   o   absolútne   neplatný   právny   úkon,   ktorý   bol   od   počiatku   (ex   tunc) neplatný. Pre prehlásenie právneho úkonu za absolútne neplatný, pre nemožnosť plnenia, nie je v zásade rozhodujúce, či o nemožnosti plnenia účastníci vedeli, alebo nie, nakoľko v danom   prípade   sa   jednalo   o   objektívne   príčiny   neplatnosti   právneho   úkonu   daného zákonom.“

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa predovšetkým uvádza:„V   čl.   I.   dohody   o   prevode   členských   práv   a   povinností   spojených   s   členstvom v Bytovom   družstve   K...   z   3.   10.   2003   žalovaný   ako prevodca   prehlásil,   že   je riadnym členom tohto bytového družstva s právom nájmu družstevného bytu č. 28 na 10. poschodí domu na ul. K... a v čl. II. dohody sa uvádza, že všetky členské práva uvedené v čl. I. žalovaný prevádza na žalobcu. Z toho podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že uvedenou dohodou žalovaný previedol na žalobcu spolu s členskými právami a povinnosťami i právo nájmu   konkrétneho   družstevného   bytu,   za   čo   mu   žalobca   zaplatil   775   000   Kč.   Je nepochybné, že žalobca by žalovanému nezaplatil túto sumu iba za púhy prevod členských práv a povinností bez prevodu práva nájmu družstevného bytu. Z tejto súvislosti odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že členstvo v bytovom družstve je vždy spojené s nárokom na užívanie družstevného bytu a preto akýkoľvek prevod členských práv a povinností a členského podielu v bytovom družstve nevyhnutne musí byť spojený s prevodom nároku na užívanie družstevného bytu, ktorý je vo vlastníctve bytového družstva a s prevodom nároku na uzavretie nájomnej zmluvy k tomuto bytu. Možno teda zhrnúť, že žalovaný dohodou o prevode členských práv a povinností previedol na žalobcu aj právo na užívanie konkrétneho družstevného bytu, ktorý však nebol vo vlastníctve Bytového družstva K... Keďže tento byt spomenuté družstvo nevlastnilo,   žalovaný nemohol nadobudnúť právo nájmu tohto bytu a v dôsledku   toho   nemohol   na   žalobcu   previesť   nárok   na   užívanie   družstevného   bytu a právo na uzavretie nájomnej zmluvy k tomuto bytu. Žalovaný teda na žalobcu previedol práva, ktoré nemal. To spôsobuje neplatnosť dohody o prevode členských práv a povinností spojených   s   členstvom   v   Bytovom   družstve   K...   z   3.   10.   2003   a   dohody   o vzájomnom majetkovom vysporiadaní z toho istého dňa podľa § 39 Obč. zák.

Na základe dohody o prevode členských práv a povinností spojených s členstvom v Bytovom družstve K... z 3. 10. 2003 vznikol medzi účastníkmi konania obchodnoprávny vzťah, čo samotní účastníci v tejto dohode vyjadrili odkazom na § 230 Obch. zák. Vzhľadom na to aj dohoda o vzájomnom majetkovom vysporiadaní z toho istého dňa nadväzujúca na dohodu   o   prevode   členských   práv   a   povinností   má   obchodnoprávny   charakter.   Podľa názoru odvolacieho súdu možno dokonca povedať, že tieto dohody tvoria obsahovo jeden celok, pretože dohoda o vzájomnom majetkovom vysporiadaní nemôže obstáť samostatne bez existencie dohody o prevode členských práv a povinností. Vzhľadom na to, že Obchodný zákonník obsahuje kogentnú a ucelenú úpravu problematiky premlčania, dopadajúcu i na bezdôvodné obohatenie vzniknuté plnením na základe neplatnej zmluvy, je v obchodných záväzkových   vzťahoch   vylúčené   použitie   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   o premlčaní.   Súd   prvého   stupňa   správne   v   tejto   súvislosti   poukázal   na   rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Obdo V 2/2002. Uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa teda premlčuje v 4 - ročnej premlčacej dobe v zmysle § 397 Obch. zák. Premlčacia doba začala plynúť dňom, keď došlo k plneniu žalobcu žalovanému, t. j. 3. 10. 2003 a uplynula 3. 10. 2007. Žalobca podal žalobu na vecne príslušný súd prvého stupňa dňa 12. 5. 2006, teda včas. Uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia teda nie je premlčaný. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti, ktorou bolo žalobe vyhovené, vecne správny a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.“

Vychádzajúc   z   citovaných   častí   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu a napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   týkajúcich   sa   právneho   posúdenia   otázky absolútnej neplatnosti „predmetných dohôd“ medzi žalobcom a sťažovateľom ústavný súd považoval   za   potrebné   poukázať   aj   na   právny   záver   krajského   súdu   vyjadrený   v   jeho uznesení z 28. apríla 2010 (týmto uznesením bol zrušený rozsudok okresného súdu z 10. marca 2009, pozn.), v zmysle ktorého sa okresný súd dostatočne nevysporiadal s tvrdením žalobcu,   že „odporca (sťažovateľ) dohodou   o prevode   členských   práv   a povinností previedol   na   navrhovateľa   viac   práv   ako   v skutočnosti   mal   a plnenie,   ku   ktorému   sa odporca zaviazal sa stalo nemožným.... Nezaoberal sa otázkou, či predmetom dohody bolo možné plnenie, keď odporca v dohode uviedol, že ide o družstevný byt, pričom v skutočnosti bol v čase podpisu dohody (a i v súčasnosti) byt vo vlastníctve obchodnej spoločnosti Č., a. s. a nie vo vlastníctve bytového družstva. Taktiež sa nezaoberal otázkou, či odporca v čase podpisu dohody mal právo nájmu k predmetnému bytu, napriek tomu, že v dohode bolo uvedené, že odporca má právo nájmu družstevného bytu“ (citované z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Co 187/2009 z 28. apríla 2010, pozn.).

Okresný súd na základe takto vysloveného právneho názoru krajského súdu následne v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že žalobca na sťažovateľa previedol viac práv ako v skutočnosti mal a plnenie, ku ktorému sa sťažovateľ zaviazal, sa stalo nemožným podľa § 37 ods. 2 zákona č. 40/1964 Sb. Občanský zákoník v znení neskorších predpisov [ďalej len „OZ“ (tak okresný súd, ako aj krajský súd posudzovali právny vzťah založený dohodou o prevode a dohodou o vysporiadaní podľa právneho poriadku Českej republiky, pozn.)], „nakoľko v predmetnej dohode je uvedené, že ide o družstevný byt, pričom v skutočnosti bol byt v čase podpisu dohody a i v súčasnosti vo vlastníctve obchodnej spoločnosti Č., a. s. a nie vo vlastníctve bytového družstva.“ (citované z napadnutého rozsudku okresného súdu, pozn.).

Z   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   a   napadnutého   rozsudku krajského súdu vyplýva totožný právny záver o absolútnej neplatnosti dohody o prevode a dohody o vysporiadaní majúcej akcesorický charakter, a to na základe skutočnosti, že sťažovateľ   previedol   na   žalobcu   práva,   ktoré   nemal   (pozri   odôvodnenie   napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.), resp. viac práv, ako v skutočnosti mal (pozri odôvodnenie napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   pozn.).   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku krajského súdu, aj keď len implicitne, vyplýva, že tento sa stotožnil s právnym názorom okresného   súdu   vyjadreným   v   jeho   napadnutom   rozsudku   týkajúcim   sa   absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 2 OZ z dôvodu nemožnosti predmetu plnenia. Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   správne   vychádzal z nevyhnutnej   previazanosti   prevodu   členských   práv   a   povinností   a   členského   podielu v družstve   s   prevodom   nároku   na   užívanie   družstevného   bytu,   vyplýva   implicitne nemožnosť predmetu plnenia, a to na základe skutočnosti, že byt, ku ktorému sa prevod členských práv a povinností a členský podiel vzťahoval, nebol vo vlastníctve bytového družstva, ale vo vlastníctve obchodnej spoločnosti; z toho zároveň vyplýva, že sťažovateľ nemohol na žalobcu previesť nárok na užívanie „družstevného“ bytu.

Ústavný súd nespochybňuje námietku sťažovateľa, v zmysle ktorej sa krajský súd v napadnutom rozsudku odvoláva v súvislosti s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu výslovne   na   §   39   Občianskeho   zákonníka   bez „konkretizácie   toho,   čo   konkrétne   bolo porušené“.   Táto   skutočnosť   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   sama   osebe   nemôže odôvodňovať záver o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, a to   predovšetkým   s   prihliadnutím   na   už   spomínané   stotožnenie   sa   krajského   súdu s dôvodmi absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 2 OZ.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal so všetkými jeho námietkami uvádzanými v   jeho odvolaní proti   napadnutému rozsudku okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, v zmysle ktorého   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový   stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   III.   ÚS   209/04,   I.   ÚS   117/05). V odôvodnení   súdneho   rozhodnutia   v opravnom   konaní sa   nemusí   odpovedať na   každú námietku   alebo argument uplatnený v opravnom   prostriedku,   ale iba   na tie,   ktoré   majú rozhodujúci   význam   na   rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo sú   nevyhnutné   na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (napr. IV. ÚS 358/08).

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu súd prvého stupňa námietky sťažovateľa   uvedené   v časti   I   tohto   uznesenia   (totožné   s námietkami   uplatnenými   aj v odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pozn.) výslovne vyhodnotil ako také,   ktoré   nemajú   vplyv   na   posúdenie   otázky   platnosti   „predmetných   dohôd“,   keďže „v tomto prípade je bezvýznamný prvok zavinenia jednej či druhej zmluvnej strany, či už spočívajúci v ich nedbalosti alebo úmysle, nakoľko sa jedná o absolútne neplatný právny úkon,   ktorý   bol   od   počiatku   (ex   tunc)   neplatný.“ (citované   z napadnutého   rozsudku okresného súdu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   súd   prvého   stupňa   sa   výslovne   vysporiadal v napadnutom rozsudku s námietkami sťažovateľa uvedenými v I. časti tohto uznesenia, a s prihliadnutím na potrebu komplexného posudzovania rozhodnutí súdu   prvého stupňa a odvolacieho súdu   ústavný súd nepovažuje skutočnosť,   že krajský súd sa   už opätovne jednotlivými námietkami sťažovateľa v opravnom konaní výslovne nezaoberal, z ústavného hľadiska   za   neakceptovateľnú   a   neudržateľnú.   Ústavný   súd   dospel   k   tomuto   záveru   aj s prihliadnutím na právny záver krajského súdu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu (dohody o prevode a dohody o vysporiadaní, pozn.), ktorý v posudzovanej veci považuje (v zhode s okresným súdom a krajským súdom) za kľúčový, a preto vyhodnotil námietku sťažovateľa, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho ďalšími námietkami, „ktoré sú závažné a podstatné pre posúdenie celej veci“, ako nedôvodnú.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že z ústavného hľadiska neexistuje dôvod na spochybňovanie právnych názorov vyjadrených v napadnutom rozsudku   krajského   súdu;   tieto   právne   názory   sú   dostatočne   odôvodnené,   majú   oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú z ústavne akceptovateľnej aplikácie príslušných právnych noriem na zistený skutkový stav veci.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013