znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 4/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Krajského súdu   v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 318/2010 a jeho rozsudkom z 28. februára 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 120/2011 a jeho uznesením z 29. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 46 ods. 4 ústavy postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 318/2010 a jeho rozsudkom z 28.   februára   2011   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok“)   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cdo 120/2011 a jeho uznesením z 29. septembra 20117 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka v   postavení   žalobkyne podala Okresnému súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu,   ktorou   sa   domáhala   zaplatenia   2 000   € s príslušenstvom proti žalovaným manželom P. (ďalej len „žalovaní“).

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 71/2010 zo 16. septembra 2010 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   318/2010   z   28.   februára   2011   odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd vo veci rozhodol v zmysle § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bez nariadenia pojednávania.

Potvrdzujúci   rozsudok   krajského   súdu   napadla   sťažovateľka   dovolaním,   pričom prípustnosť dovolania odvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f) OSP, keďže zastávala názor, že postupom krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 120/2011 z 29. septembra 2011 dovolanie sťažovateľky   odmietol   a   sťažovateľku   zaviazal   nahradiť   žalovaným   trovy   dovolacieho konania v sume 106,12 € na účet ich právneho zástupcu.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd ustálil skutkový stav v predmetnej veci odlišne od súdu prvého stupňa, v dôsledku čoho vec právne posúdil odlišne než okresný súd, a bolo preto   povinnosťou   krajského   súdu   nariadiť   odvolacie   pojednávanie,   na   ktorom   by   bol účastníkov   oboznámil   so   svojím   odlišným   právnym   názorom   a   dal   im   možnosť   zaujať k nemu stanovisko.

Sťažovateľka   sa   tiež   domnieva,   že „Súd   nesmie   dospieť   k   odlišným   skutkovým zisteniam bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní.“.

Sťažovateľka   uvádza,   že   v   jej   právnej   veci „ide   o   odopretie   spravodlivosti (denegatio   iustitiae).   Neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   konanie   KS   v   Nitre   bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP). Sťažovateľovi bola odňatá možnosť pred odvolacím súdom relevantne konať.“.

Sťažovateľka tiež považuje rozhodnutie krajského súdu za svojvoľné, keďže krajský súd podľa jej názoru «nemá právo dezinterpretovať vôľu jednej sporovej strany – nemôže si vymyslieť, že sporová strana niekomu niečo darovala, keď o dare v konaní všeobecného súdu   1.   inštancie   vôbec   nebola   reč   a   v   konaní   pred   odvolacím   súdom   ani   jedna   zo sporových strán takto samozrejme neargumentovala a k „objavu“ súdu sa nemala možnosť vyjadriť».

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Co 318/2010 a Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 Cdo 120/2011 porušili právo sťažovateľa A. spol. s r. o., zaručené v čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aby sa jeho vec spravodlivo prerokovala,

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu v Bratislave zo dňa 29. 09. 2011, sp. zn.: 2 Cdo 120/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi A. spol. s r. o. trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F...“

Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 71/2010 zo 16. septembra 2010 v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   patrí   nesporne   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (m.   m. IV. ÚS 62/08).

1.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Co 318/2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Kľúčová   námietka   sťažovateľky   smerujúca   k   postupu   krajského   súdu   spočívala v tom, že krajský súd jej odňal možnosť konať pred súdom, keďže o jej odvolaní rozhodol bez   nariadenia   pojednávania.   Sťažovateľka   považuje   takýto   postup   krajského   súdu za nezákonný, pričom v jeho dôsledku malo dôjsť k porušeniu ňou označených základných práv.

Vzhľadom   na   takto   formulovanú   námietku   mala   sťažovateľka   právo   podať   proti namietanému postupu a rozsudku krajského súdu dovolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K   namietanému   postupu   najvyššieho   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cdo 120/2011 a jeho uzneseniu z 29. septembra 2011

Z už uvedeného vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľky smerovala proti postupu krajského súdu, ktorý o jej odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, a to napriek tomu, že podľa jej tvrdenia ustálil skutkový stav odlišne od súdu prvého stupňa, v dôsledku čoho vec odlišne právne posúdil. V dôsledku takéhoto postupu krajského súdu mala byť sťažovateľka zbavená možnosti zaujať stanovisko k odlišným právnym názorom, ku ktorým krajský   súd   v namietanom   rozsudku   dospel.   Toto   sťažovateľkou   namietané   pochybenie krajského súdu podľa jej tvrdenia nenapravil ani najvyšší súd, ktorý jej dovolanie odmietol.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:„Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) s verejným vyhlásením rozhodnutia a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správny právny záver, a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že dňa 24. 7. 2007 uzavrel žalobca (budúci   predávajúci)   so   žalovanými   (budúcimi   kupujúcimi)   zmluvu   o   uzavretí   budúcej zmluvy,   predmetom   ktorej   bol   záväzok   budúceho   predávajúceho   rezervovať   budúcim kupujúcim nehnuteľnosť evidovanú na liste vlastníctva č. 4606, kat. úz. Z., a to pozemok na parc. č. 5984/1 záhrady o výmere 373 m2, parc. č. 5984/9 zastavaná plocha o výmere 131 m2 a rodinný dom na parc. č. 5984/9, ktorý ku dňu uzavretia zmluvy nebol zapísaný na liste vlastníctva.   Nebolo   sporné   to,   že   dňa   14.   9.   2007   došlo   k   odovzdaniu   predmetu   kúpy žalovaným, o čom bola spísaná zápisnica a od tohto dňa žalobca disponoval 50 % čiastkou kúpnej ceny. Dňa 15. 11. 2007 bola medzi žalobcom (predávajúci) a žalovanými (kupujúci) uzatvorená   kúpna   zmluva,   predmetom   ktorej   bol   prevod   vlastníctva   k   uvedeným nehnuteľnostiam. Ku kúpnej zmluve zo dňa 15. 11. 2007 bol dňa 14. 1. 2008 uzavretý dodatok   č.   1,   predmetom   ktorého   bola   oprava   kúpnej   zmluvy   ohľadom   nesprávne uvedeného   parcelného   čísla   a   druhu   pozemku.   Žalovaní   nadobudli   vlastnícke   právo   k predmetným nehnuteľnostiam dňa 25. 1. 2008 a to vkladom vlastníckeho práva Správou katastra N. Dňa 13. 10. 2009 podal žalobca žalobu, domáhajúc sa ňou uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur spolu s 0,024 % denným úrokom z omeškania od   12.   10.   2009   do   zaplatenia,   ako   aj   trovy   konania.   Dôvodom   žaloby   bolo   užívanie predmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu žalovanými od dňa 14. 9. 2007 do dňa 25. 1. 2008.

Medzi   účastníkmi   sa   viedol   spor   o   to,   či   existuje   povinnosť   žalovaných   zaplatiť žalobcovi   odplatu   za   užívanie   predmetných   nehnuteľnosti   za   obdobie   ich   užívania žalovanými,   pred   nadobudnutím   vlastníckeho   práva   k   predmetným   nehnuteľnostiam žalovanými, t. j. od dňa 14. 9. 2007 do nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam   žalovanými   dňa   25.   1.   2008,   bez   existencie   dohody   medzi   žalobcom a žalovanými o odplatnosti užívania.

Z vyjadrení žalobcu v konaní mal súd prvého stupňa za to, že žalobca sa domáha od žalovaných plnenia za užívanie nehnuteľností titulom nájomnej zmluvy, eventuálne titulom bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa v tomto smere vec správne skúmal. Odvolací súd v zmysle   §   219   ods.   2   OSP   konštatuje správnosť   zistenia   skutkového stavu   súdom prvého   stupňa   a   jeho   správne   právne   posúdenie,   preto   v   celom   rozsahu   poukazuje   na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní odvolací súd uvádza na ozrejmenie ďalšie dôvody...

Žalobca   v   odvolaní   zdôraznil,   že   právne   úkony   vyjadrené   inak   než   slovami   sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená, odvolával sa na ustálenú prax a svoje postupy považoval za štandardné s tým, že očakával, že žalovaní zaplatia obvyklé nájomné. Z uvedeného bolo odvolaciemu súdu zrejmé, že pred začiatkom užívania predmetných nehnuteľností nebola medzi stranami sporu uzatvorená žiadna cenová dohoda, resp. dohoda o odplatnosti užívania predmetných nehnuteľností a preto žalovaní legitímne očakávali,   že   užívanie   predmetných   nehnuteľností   je   bezodplatné.   Pokiaľ   sa   žalobca odvoláva na ustálenú prax v tom zmysle, že je bežné, aby kupujúci platili nájomné, za užívanie   bytu   predávajúcemu   do   doby   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   kupujúcimi, odvolací súd tvrdí, že v praxi je štandardné, že zmluvné strany si výslovne a najčastejšie v písomnej forme dohodnú predmet nájmu, sumu nájomného a poprípade aj dobu trvania nájmu. To znamená, že žalobca sa nemôže domáhať od žalovaných zaplatenia nájomného s odôvodnením, že nájomné sa v praxi za takéto užívanie platí, pretože nebolo vopred medzi účastníkmi dohodnuté, že sa jedná o odplatné užívanie predmetných nehnuteľností. Pokiaľ mal žalobca úmysel uzatvoriť odplatnú nájomnú zmluvu mal konať tak, aby o odplatnosti užívania predmetných nehnuteľností neboli pochybnosti...

Odvolací   súd   uvádza,   že   len   zo   samotnej   skutočnosti,   že   sa   žalovaní   pred nadobudnutím   vlastníckeho   práva   nasťahovali   do   predmetných   nehnuteľnosti,   ktoré nasťahovanie   im   žalobca   dobrovoľne   umožnil,   nemožno   odvodzovať   právo   žalobcu   na odplatu   za   užívanie   nehnuteľností,   pretože   by   to   bolo   jednostranné   uloženie   povinnosti žalobcom žalovaným a to nad rámec zákona, bez existencie výslovnej dohody o odplate a teda bez vedomia žalovaných. Právo žalovaných užívať predmetné nehnuteľnosti možno odvodiť nie len z preberacieho a odovzdávacieho protokolu zo dňa 14. 9. 2007, ale aj z vytvoreného faktického stavu,   kedy žalobca umožnil žalovaným bezodplatne,   resp. bez dohody o odplatnosti užívať nehnuteľnosti od dňa 14. 9. 2007 do dňa 25. 1. 2008, pričom žalovaní   takúto   ponuku   prijali.   Výrazom   vôle   jej   objektivizácie,   je   jej   prejav.   Spolu s okolnosťami,   za   ktorých   bol   urobený,   umožňuje   posúdenie   skutočnej   vôle   subjektu. Z povahy právneho styku vyplýva, že zisťovanie skutočnej vôle pri každom jej prejave nie je možné. Preto Občianske právo vychádza z princípu dobromyseľnosti účastníkov a súlad vôle s určitým prejavom predpokladá (§ 35 ods. 2 a 3). Prejav vôle žalobcu, t.j. odovzdanie nehnuteľností   do   užívania   žalovaných   dňa   14.   9.   2007,   možno   (objektívne   –   navonok) vyložiť   ako   úmysel   obdarovať   žalovaných   vo   forme   darovania   úžitku   z   nehnuteľnosti, pričom   žalovaní   túto   možnosť   dobromyseľne   prijali   (§   491   ods.   2,   §   628   ods.   1   OZ). K námietke žalobcu, že žalovaní nepostupovali náležité bdelo pri podpise kúpnej zmluvy, odvolací súd dáva do pozornosti ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ). V tomto prípade je silnejšou stranou kúpnej zmluvy zo dňa 20. 11. 2007 (s dodatkom č. 1 zo dňa 14. 1. 2008) žalobca ako dodávateľ, pričom žalovaní sú ako spotrebitelia tou slabšou zmluvnou stranou. Preto sa práve od dodávateľa, (žalobcu) a nie od spotrebiteľa (žalovaných) očakáva, že bude konať právne bezchybne.“

Ústavný súd poukazuje tiež na relevantnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Žalobca v dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Pokiaľ žalobca túto vadu vidí v nenariadení pojednávania je potrebné uviesť, že v zmysle § 214 ods. 1, 2 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,   c)   to   vyžaduje   dôležitý   verejný   záujem.   V   ostatných   prípadoch   možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s § 214 O. s. p. bez nariadenia pojednávania. Rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. verejne vyhlásil. Odvolací súd neopakoval a ani nevykonával doplnenie dokazovania (ako sa žalobca mylne domnieva), pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení na základe dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani to, že by išlo o dôležitý verejný záujem (Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne). Ak   teda   rozhodoval   súd   prvého   stupňa   na   pojednávaní,   odvolací   súd   v   zásade   nemusí nariadiť   pojednávanie.   Doposiaľ   ESĽP   nejudikoval,   čo   je   dôležitý   verejný   záujem a navrhované   ustanovenie   necháva   odvolacím   senátom   voľnú   úvahu,   kedy   nariadia pojednávanie z dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska a pod. Žalobca vo svojom dovolaní ďalej namietal porušenie § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

V danom prípade sa žalobca domáhal zaplatenia 2 000 € z dôvodu, že žalovaní užívali nehnuteľnosti počas obdobia, v ktorom bol ich vlastníkom žalobca. V konaní na základe vykonaného dokazovania súdy oboch stupňov dospeli k záveru, že medzi účastníkmi konania nebola uzavretá nájomná zmluva, titulom ktorej by vznikla žalovaným povinnosť uhradiť   žalobcovi   nájomné   a   nezistili   ani   dôvod,   pre   ktorý   by   bol   žalobca   oprávnený požadovať plnenie od žalovaných titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Pre úplnosť odvolací súd dodal, že žalovaní neporušili zmluvnú a ani zákonnú povinnosť, čo by bolo základným   predpokladom   vzniku   všeobecnej   zodpovednosti   za   škodu.   Zároveň   vyjadril názor na konanie žalobcu a v tej súvislosti posúdil prejav jeho vôle (nešlo o vykonanie, resp. doplnenie dokazovania ako žalobca vo svojom dovolaní uviedol).

Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Navyše, odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán   k   prejednávanej   veci,   výsledky   vykonaného   dokazovania,   obsah   odvolania,   obsah vyjadrenia k odvolaniu a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z   ktorých   vyvodil   svoje   právne   závery.   Závery,   ktoré   prijal,   primerane   vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   ako   celok   spĺňa   parametre   zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Rozhodnutie v žiadnom prípade nemožno pokladať ani za prekvapivé a to s poukazom na vyššie uvedené.

Vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. dovolací súd nezistil (námietky žalobcu v tejto súvislosti vyhodnotil ako nedôvodné), preto prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.

Žalobca   ako   dovolací   dôvod   ďalej   uviedol   (vychádzajúc   z   jeho   obsahu),   že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe, ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá   základ   vo   vade   konania   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   a   nespôsobuje   zmätočnosť rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Vzhľadom   na   uvedené   v   danom   prípade   prípustnosť   dovolania   nemožno   vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1   písm.   c/   v   spojení   s   §   243b   ods.   5   O.   s.   p.,   ako   dovolanie   smerujúce   proti rozhodnutiu,   proti ktorému je tento   opravný   prostriedok neprípustný,   odmietol.   Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie sp. zn. 2 Cdo 120/2011 z 29. septembra 2011 primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia ústavný súd zastáva   názor,   že   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   nemohlo dôjsť   k   porušeniu základných práv sťažovateľky. Namietané uznesenie je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať ani za arbitrárne. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo bol v danom prípade postup krajského súdu, ktorý o odvolaní sťažovateľky rozhodol bez nariadenia pojednávania, správny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť   právne   názory   najvyššieho   súdu   svojimi   vlastnými.   Ústavný   súd po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu a namietaného uznesenia najvyššieho súdu   dospel   v zhode   s najvyšším   súdom   k   záveru,   že   v   danom   prípade   krajský   súd nevykonával vo veci nijaké dokazovanie (teda ani opakované a ani nové), skutkový stav posúdil rovnako ako súd prvého stupňa a vyvodil z neho rovnaké právne závery ako okresný súd, teda že medzi účastníkmi konania nebola uzavretá nájomná zmluva, z titulu ktorej by vznikla žalovaným povinnosť uhradiť sťažovateľke nájomné, a neexistuje tu ani dôvod, pre ktorý by bola sťažovateľka oprávnená požadovať plnenie od žalovaných z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nevykazuje   nedostatky;   je   jasné,   zrozumiteľné.   Aj   preto   ústavný   súd   argumentáciu najvyššieho súdu obsiahnutú v odôvodnení jeho rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným uznesením   najvyššieho   súdu   a   sťažovateľkou   označenými základnými právami,   ktorých porušenie namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým ona síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného uznesenia najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (napr.   návrhom   na   odloženie   vykonateľnosti   rozsudku   okresného súdu v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012