znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 4/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 9 C 96/2004-88 z 23. októbra 2007 a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   č. k.   4 Co 104/08-124   z 27.   mája   2009   a konaním   predchádzajúcim   jeho vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 329/2009 z 28. septembra 2010 a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2010 faxom a 22. decembra 2010 poštou doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   9 C 96/2004-88   z 23.   októbra   2007   (ďalej aj „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   a konaním   predchádzajúcim   jeho   vydaniu, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 104/08-124 z 27.   mája   2009   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   4 Cdo 329/2009   z 28.   septembra   2010   (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu.

V   sťažnosti   sa   opisuje   skutkový   stav,   ktorý   predchádzal   konečnému   rozhodnutiu v predmetnej veci, t. j. uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 329/2009 z 28. septembra 2010, takto:

«Sťažovateľ sa návrhom podaným na súd dňa 19. 4. 2004 domáhal, aby súd uložil odporcovi – t. j. A., a. s... (ďalej len „odporca“) povinnosť vyplácať diferenčnú úrazovú rentu počnúc dňom 1. 8. 2003 s naposledy upresneným petitom na celkovú sumu 216.454,- Sk s príslušným úrokom z omeškania až do zaplatenia. Súčasne sťažovateľ žiadal, aby súd odporcovi uložil povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania. O navrhovaných upresneniach súd nerozhodol.

Sťažovateľ je úplným invalidným dôchodcom následkom pracovného úrazu, ktorý sa stal   dňa   31. 5. 1977   (u   zamestnávateľa:   S.).   Na   základe   rozsudku   Okresného   súdu v Bardejove zo dňa 28. 6. 1985, č. k.: 4 C 560/82-139 bola sťažovateľovi priznaná náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti z titulu uvedeného pracovného úrazu vo výške 766,- vtedy Kčs, počnúc od 29. 6. 1985 vždy do 15. dňa toho – ktorého mesiaca k rukám   navrhovateľa.   Túto   sumu   sťažovateľ   mesačne   pravidelne   poberal   a   táto   bola neskôr nesprávne upravovaná v zmysle príslušných opatrení Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny, dokonca so spätnou účinnosťou.

Dôsledkom takéhoto počínania odporcu bolo, že listom zo dňa 14. 7. 2003 odporca oznámil sťažovateľovi, že s účinnosťou nového Zákonníka práce – zákon č. 311/2001 Z. z. od 1. 4. 2002 došlo v zmysle Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. k úprave výpočtu náhrady za stratu na zárobku, čím sťažovateľovi od 1. 4. 2002 nevznikol nárok na výplatu renty. Odporca tiež žiadal o vrátenie už zaplatenej úrazovej renty do 1. 8. 2003. Neskôr listami zo dňa   17. 10. 2003   a   zo   dňa   11. 12. 2003   odporca   sťažovateľovi   oznámil,   že   podľa Opatrenia Ministerstva práve sociálnych vecí a rodiny SR č. 199/2003 Z. z. z 3. júna 2003 mu výplata úrazovej renty nevychádza. Listom zo dňa 12. 1. 2004 odporca opätovne vyzval sťažovateľa na vrátenie už vyplatenej renty od 1. 4. 2002 a to vo výške 12.104,- Sk. Na túto výzvu   sťažovateľ   reagoval   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   a   odporcu   vyzval na podanie náležitého objasnenia danej veci. Následne odporca sťažovateľovi oznámil, že trvá na vrátení uvedenej sumy z dôvodu, že sťažovateľ od 1. 4. 2002 nemá nárok na výplatu úrazovej renty.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sa   sťažovateľ   domáhal   svojich   práv   súdnou   cestou podaním návrhu zo dňa 19. 4. 2004.

Odporca podaním zo dňa 8. 12. 2004 žiadal návrh sťažovateľa zamietnuť z dôvodov už vyššie uvedených a síce, že sťažovateľovi nevzniká od 1. 4. 2002 podľa § 251 ods. 2 Opatrenia MPSaV č. 199/2003 Z. z. nárok na výplatu renty. Odporca až neskôr vyjadrením zo dňa 27. 6. 2007 namietal svoju pasívnu legitimáciu odporcu s poukazom na znenie § 272 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, podľa ktorého: „Sociálna poisťovňa od   1.   januára   2004   preberá   od   zamestnávateľa   výplatu   plnení   vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993, a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania“. Súčasne odporca namietal aj právomoc súdu konať v danej veci. Tiež namietal aj výpočet úrazovej renty, ktorý sťažovateľ dňa 16. 5. 2007 vyčíslil.

Sťažovateľ podaním zo dňa 22. 10. 2007 okrem iného poukázal aj na nesprávnosť tvrdenia   odporcu   o   nedostatku   pasívnej   legitimácie   odporcu   a   právomoci   súdu   konať vo veci.   Svoje   tvrdenia   sťažovateľ   opiera   o   ust.   § 272   ods. 9   zákona   č. 461/2003   Z. z.: „V konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo   čiastočnej   invalidity   a   o   náhrade   za stratu   na   dôchodku,   ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 (§ 272 ods. 5), sa po tomto dni rozhodne podľa   predpisov   účinných   do   31.   decembra   2003“.   S   uvedenou   skutočnosťou   súvisí   aj právomoc súdu vo veci konať, o ktorej otázke vydal stanovisko Najvyšší súd SR (Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 4/2006). Výpočet presnej výšky úrazovej renty žiadal sťažovateľ odborne posúdiť súdom ustanoveným znalcom.»

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 96/2004-88 z 23. októbra 2007 žalobu sťažovateľa zamietol, čo odôvodnil tým, že žalovaný nie je v danom prípade pasívne legitimovaným subjektom, ale že ním je Sociálna poisťovňa. Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec neuviedol, ako vyhodnotil zistený skutkový stav, existenciu   právoplatného   rozhodnutia   o priznaní   práva   sťažovateľa,   a nezaoberal   sa   ani ďalšími relevantnými argumentmi sťažovateľa.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   sa   preto   sťažovateľ   podaním z 20. decembra 2007 odvolal vyčítajúc mu nedostatočné odôvodnenie a nesprávne právne posúdenie   veci.   Na základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   č. k. 4 Co 104/08-124 z 27. mája 2009 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil, no bez toho, aby svoje rozhodnutie akokoľvek, hoci aj stručne, zdôvodnil, teda vôbec sa nevysporiadal s námietkami a argumentáciou sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 4 Cdo 329/2009 z 28. septembra 2010 dovolanie sťažovateľa (zo 4. augusta 2009) ako neprípustné odmietol, pričom svoje rozhodnutie   podľa   sťažovateľa   taktiež   neodôvodnil,   keďže   sa   najmä   nezaoberal   jeho tvrdením,   že   mu   bola   postupom   krajského   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom. K dovolaniu bolo pripojené odlišné stanovisko člena senátu, ktorý v ňom vyslovil názor, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. odňatím možnosti konať pred súdom.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ venuje obsahu a podstate základného práva na spravodlivý proces, ktoré podľa jeho názoru vyžaduje, aby každé súdne rozhodnutie bolo predovšetkým   náležite   odôvodnené.   Za   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy považuje sťažovateľ to, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku iba odvolal na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.   V súvislosti   s tým   sťažovateľ   poukazuje   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu vzťahujúcu   sa   na   problematiku   nutnosti   dostatočného   a presvedčivého   odôvodnenia rozhodnutia   súdov   a vyslovuje   názor,   že   ak   krajský   súd   nepristúpil   k nariadeniu pojednávania, mal takýto postup riadne zdôvodniť.

Najvyšší súd mal porušiť označené základné práva sťažovateľa tým, že nesprávne právne   posúdil   podmienky   prípustnosti   jeho   dovolania   a nevyhodnotil   všetky   jeho argumenty.

Sťažovateľ   sa   ďalej   venuje   meritu   svojej   právnej   veci   poukazujúc   na   skutkové okolnosti prípadu súvisiaceho s pracovným úrazom, ktorý utrpel 31. mája 1977, vyúsťujúce do   záveru,   že „v prípade   poistných   udalostí,   na   základe   ktorých   zamestnávateľ   začal vyplácať   zamestnávateľovi   úrazovú   rentu   pred   26.   novembrom   1993,   ostáva   v sporoch o vyplácanie týchto nárokov... pasívne legitimovaným odporca“.

V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   porušovateľ   v 1/ rade   uznesením   zo   dňa 28. 9. 2010 č. k.: 4 Cdo 329/2009 porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, 47 a 48 Ústavy SR ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Krajský súd v Bratislave ako porušovateľ v 2/ rade rozsudkom zo dňa 27. 5. 2009 č. k.: 4 Co 104/08-124 a Okresný súd Bratislava I ako porušovateľ v 3/ rade rozsudkom zo dňa 23. 10. 2007 č. k.: 9 C 96/2004-88 a konaním, ktoré im predchádzalo porušili právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, 47 a 48 Ústavy SR ako súčasť   širšieho   ústavného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   právo   sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa článku 39 ods. 1 Ústavy SR ako súčasť hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.

Uznesenie porušovateľa v 1/ rade – Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 9. 2010   č. k.:   4 Cdo 329/2009,   rozsudok   porušovateľa   v   2/ rade   –   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 27. 5. 2009 č. k.: 4 Co 104/08-124 a rozsudok porušovateľa v 3/ rade – Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   23. 10. 2007   č. k.:   9 Co 96/2004-88   zrušuje   a   vec vracia   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie   porušovateľovi   v   3/ rade   –   Okresnému   súdu Bratislava I.

Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5.000   EUR (slovom:   päťtisíc   eur),   ktoré   mu   sú   porušovatelia   povinní   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy právneho zastúpenia   vo   výške   303,31,-   EUR...,   ktoré   sú   povinné   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z...“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil, že predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 96/2004 bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľa o zaplatenie úrazovej renty od 1. júla 2003 v sume 216 454 Sk. Okresný súd rozsudkom z 23.   októbra   2007   žalobu   sťažovateľa   zamietol   potom,   ako   dospel   k záveru,   že sťažovateľom označený žalovaný „nie je v konaní o návrhu na vyplácanie diferenčnej renty od 1. 8. 2003 pasívne legitimovaným účastníkom konania...“.

Predmetom odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 104/08 bolo   rozhodovanie   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   č. k. 9 C 96/2004-88 z 23.   októbra   2007. Krajský   súd   rozsudkom   z   27. mája 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Dovolanie   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   4 Cdo 329/2009 z 28. septembra 2010 ako neprípustné odmietol.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   označeným   postupom a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu ako odvolacieho súdu a najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ústavy.

1.   Ústavný   súd   v   súvislosti   s uvedeným konštatuje, že   na prerokovanie   tej   časti sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 96/2004 a jeho rozsudku z 23. októbra 2007, nie je daná jeho právomoc. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy totiž   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   základným   právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný   prostriedok,   o   ktorom   bol   oprávnený   a aj povinný   rozhodnúť krajský   súd.   To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ podľa znenia petitu sťažnosti žiada vysloviť porušenie označených základných práv aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 104/08 a jeho rozsudkom z 27. mája 2009.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého podanie   neprípustného   dovolania   nemožno   z   hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V prípade,   že   dovolanie   nie   je   prípustné,   nemožno   ho   považovať   za   účinný   procesný prostriedok, ktorý zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 64/06, II. ÚS 103/09).

V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienená   prípustnosť   sťažnosti,   nemôže   byť   každý   v   zákone   predvídaný   opravný prostriedok,   ale iba   taký,   po   podaní   ktorého   sa   rozvinú   procesné   vzťahy   v   príslušnom konaní,   ktoré   vedú   k   prerokovaniu   a   rozhodnutiu   vo   veci   samej   (II. ÚS 77/06, IV. ÚS 348/2010).

Ak   je   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (II. ÚS 103/09 v uznesení uvedená judikatúra).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno podať sťažnosť v lehote dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   dôjsť   k   namietanému   porušeniu základného práva.

V   danej   veci   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   proti   rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 4 Co 104/2008 z 27. mája 2009 začala plynúť právoplatnosťou tohto rozhodnutia (6. júla 2009). Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu faxom 18. decembra 2010, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty   (napr.   I. ÚS 235/03,   I. ÚS 156/04,   II. ÚS 267/04,   IV. ÚS 35/04),   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

3. Napokon sťažovateľ namieta neústavnosť konania najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 4 Cdo 329/2009 a jeho uznesenia 28. septembra 2010 vo veci jeho dovolania (proti rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   4 Co 104/08   z   27.   mája   2009),   pretože   dovolací   súd nevyvodil prípustnosť dovolania ani z dovolacích dôvodov opísaných sťažovateľom, ani na základe jeho úradnej povinnosti prihliadať na vady konania z hľadísk uvedených v § 237 OSP.   Z   týchto   skutočností   sťažovateľ   vyvodzuje   záver,   že   najvyšší   súd   odmietnutím dovolania porušil jeho základné práva podľa označených článkov ústavy.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom   predpise   Slovenskej   republiky vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (II. ÚS 71/97)]. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú sa   k nemu   záruky   ustanovené   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci. Právo na spravodlivé súdne konanie implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri konaní s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdom druhou stranou a možnosť sa k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa princíp   rovnosti   zbraní   (rozhodnutie   vo   veci   Monnel   a   Morris   c.   Spojené   kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci (rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A č. 211, s. 27, § 67),   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (rozhodnutie   vo   veci   Van   de   Hurk c. Holandsko z 30. novembra 1987, séria A č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A č. 254-B, s. 49, § 30).

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   ako   neprípustné   odmietol.   V   odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Prípustnosť   dovolania   v   predmetnej   veci   podľa   § 238   O. s. p.   neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého   by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť   dovolania,   pretože   ide   o   rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   v   § 237 0. s. p.   Podľa   tohto   ustanovenia   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   g/   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania namietanú dovolateľom, ktorá mala spočívať v odňatí   možnosti   konať   pred   odvolacím   súdom   a   to   nedostatočným   (neurčitým a nepreskúmateľným)   odôvodnením   jeho   rozsudku.   Odvolací   súd   v   dôvodoch   rozsudku výslovne uviedol,   že sa stotožnil s   odôvodnením rozsudku súdu prvého   stupňa   v celom rozsahu, pričom v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., ktoré takýto postup   umožňovalo.   Odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   v   spojení   s   odôvodnením rozsudku   súdu   prvého   stupňa   je   podľa   názoru   dovolacieho   súdu   riadne,   presvedčivé a postačujúce.   Bez   akýchkoľvek   pochybností   je   z   neho   zrejmé,   že   dôvodom   zamietnutia žaloby bol nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej,   ktorý mal nastať   zmenou právnej úpravy   s   účinnosťou   od 1. 4. 2002   (vykonanej   zákonom   č. 242/2001   Z. z.),   kedy   výkon poistenia zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania prešiel na Slovenskú poisťovňu.

K   odňatiu   možnosti   žalobcu   konať   pred   odvolacím   súdom   nedošlo   ani   tým,   že odvolací súd prejednal odvolanie bez pojednávania poukazujúc na ustanovenie § 214 ods. 2 O. s. p. V zmysle tohto ustanovenia v znení platnom od 15. 10. 2008 odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde, o niektorý z prípadov, uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t. j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť, s výnimkou konaní podľa § 120 ods. 2 O. s. p., závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Keďže v prejednávanej veci nešlo o žiaden z uvedených prípadov, odvolací súd bol oprávnený podľa   odseku   2   tohto   ustanovenia   rozhodnúť   o   odvolaní   bez   nariadenia   pojednávania. Takto mohol postupovať aj za situácie, že odvolanie žalobcu bolo podané 27. 12. 2007, t. j. pred účinnosťou novely Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 384/2008 Z. z. Podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. apríla 2010 č. Cpj 7/2010 sa totiž v zmysle § 372p ods. 1 O. s. p. ustanovenie § 214 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd dovolanie žalobcu podľa §218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   alebo   napadnutým   rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46 až čl. 48 ústavy. Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná v čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa tam uvedených práv možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú   (v   danom   prípade   sú   to   príslušné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).

Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m.   I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto   nedostatky   nevykazuje.   Naopak,   ním   vyslovené   závery   sú   súčasťou   konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru nie   je prípustné   dovolanie   podľa   § 237   písm. f)   OSP.   Najvyšší   súd   reagoval   na všetky relevantné argumenty sťažovateľa v dovolaní a ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil podmienky prípustnosti dovolania aj podľa § 238 OSP. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil v jeho postupe znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že napadnuté uznesenie je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené (I. ÚS 143/06).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť v podstate opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v   otázke   akceptácie vyslovenej   neprípustnosti ním   podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje na to, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv (IV. ÚS 238/07), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   nemožno   prijať   záver   o takej   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu a základnými právami sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ústavy, na základe ktorej   by   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   bolo   možné   reálne   dospieť   k záveru o porušení týchto práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011