znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 4/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu Bratislava II č. k. 17 C 181/2007-32 z 5. novembra 2007 a č. k. 17 C 181/2007-34 z 13. novembra 2007, ako aj porušenie práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 484/2007-72 a 2 Co 496/2007-74 z 31. decembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2008   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 17 C 181/2007-32 z 5. novembra 2007 a č. k. 17 C 181/2007-34 z 13. novembra 2007, ako aj porušenie práva na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   dohovoru   uzneseniami   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2   Co   484/2007-72   a   2   Co   496/2007-74 z 31. decembra 2007.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   25.   júla   2007   proti sudkyni Okresného súdu Žilina JUDr. B. S. žalobu o ochranu osobnosti, ktorá je predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C 181/2007.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza: „Okresný súd Bratislava II porušuje právo garantované čl. 46 ods. 1 - právo na súdnu   ochranu,   keď   z vymysleného   dôvodu,   že   žalobca   sťažovateľ   nezaplatil   súdne poplatky,   hoci   sťažovateľ   je   prototypom   na   oslobodenie   od   poplatkov   v konaní 17 C/181/2007. OS BA II zároveň porušil aj právo garantované čl. 6 - právo na spravodlivé konanie garantované medzinárodným dohovorom, ktorým je Slovenská republika viazaná... Zákonná   sudkyňa   neoslobodila   žalobcu   -   sťažovateľa   od   poplatkov   v konaní 17 C/181/2007 hoci v dvoch iných konaniach z rovnakej doby sťažovateľa oslobodila od poplatkov a ustanovila mu advokátov pre ochranu jeho základných práv pred súdom. Sťažovateľ má zo zákona právo na oslobodenie od poplatkov, čo je nespochybniteľné a zákonná sudkyňa preukázala, že rozhoduje svojvoľne.

Krajský   súd   Bratislava   porušil   základné   právo   sťažovateľa   garantované   čl.   13   - právo na účinný opravný prostriedok a tiež rozhodol chybne, keď rozsudky prvostupňového súdu potvrdil. Nie je nezaujímavé, že keď súdy majú možnosť škodiť, tak nepoužijú prieťahy v konaní.“

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   v ktorom rozhodne nasledovne:

„II.   A.   Okresný   súd   Bratislava   II   porušil   základné   právo   D.   B.   garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 6 medzinárodného dohovoru; Krajský súd Bratislava porušil základné právo   garantované   čl.   13   -   medzinárodného   dohovoru,   ktorým   je   Slovenská   republika viazaná.

II. B. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava sú povinný zaplatiť D. B. každý sumu 100.000,- Sk ako primerané zadosťučinenie do 15 dní od dňa doručenia nálezu Ústavného súdu.

II. C. Ústavný súd SR zrušuje uznesenia OS Bratislava II 17C/181/2007-32 zo dňa 05. 11. 2007 a 17 C/181/2007-34 zo dňa 13. 11. 2007; ďalej zrušuje uznesenia Krajského súdu Bratislava 2 Co/484/2007-72 zo dňa 31. 12. 2007 a 2Co/496/2007-74 zo dňa 31. 12. 2007. II.   D.   Trovy súdu a ustanoveného advokáta zaplatí   OS BA II   do 15 dní od dňa doručenia nálezu Ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c)   obhajovať sa   osobne   alebo s pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu,   alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru uzneseniami okresného súdu č. k. 17 C 181/2007-32 z 5. novembra 2007 a č. k. 17 C 181/2007-34 z 13. novembra 2007

Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv predmetnými uzneseniami okresného súdu tým, že nebol v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 181/2007 oslobodený od platenia   súdnych   poplatkov,   hoci   podľa   jeho   názoru   spĺňa   všetky   podmienky   pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ústavný súd   rozhoduje podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Podľa   §   201   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   účastník   môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy porušenia   svojich   práv,   ktoré   boli   podľa   jeho   názoru   uzneseniami   okresného   súdu č. k. 17 C 181/2007-32 z 5. novembra 2007 a č. k. 17 C 181/2007-34 z 13. novembra 2007 porušené.   Týmto   účinným   prostriedkom   bolo   odvolanie,   ktoré   sťažovateľ   podľa   jeho tvrdení v sťažnosti 21. novembra 2007 proti predmetným uzneseniam aj podal. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   čl.   6 dohovoru   vylučuje prijatie   sťažnosti   ústavným súdom,   ktorý   môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (IV. ÚS 165/07).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená“   (IV.   ÚS   10/02). Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 13   dohovoru   uzneseniami krajského súdu č. k. 2 Co 484/2007-72 a 2 Co 496/2007-74 z 31. decembra 2007

Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd porušil jeho právo podľa čl. 13 dohovoru tým,   že   potvrdil   odvolaním   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   a nepriznal   mu oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ústavný súd z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 484/2007-72 z 31. decembra 2007 zistil,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 17 C 181/2007-32   z 5.   novembra   2007,   ktorým   okresný   súd   uložil   sťažovateľovi poriadkovú pokutu v sume 10 000 Sk.

Krajský súd v odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol: «Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ podaním zo dňa 26. 10. 2007, doručeným súdu   prvého   stupňa   dňa   29.   10.   2007,   označil   konajúcu   sudkyňu   za   hlúpu,   vyslovene a nedozerne sprostú a tupú sudkyňu, nevyliečiteľne chorú, ktorá úmyselne a tupo šikanuje. Ďalej doslovne uviedol: „ty hlupaňa“, „hoci si sudkyňa, si hlúpa a nemáš tam čo robiť“ a „ty   si   však   nedozerne   sprostá“.   Súd   prvého   stupňa   správne   vyhodnotil   toto   podanie navrhovateľa ako hrubo urážlivé, ktoré odôvodňuje uloženie poriadkovej pokuty podľa § 53 ods. 1 O. s. p. Hoci Občiansky súdny poriadok dáva účastníkom konania široké možnosti na to, aby uplatnili a dokázali svoje tvrdenia a vyvrátili tvrdenia protistrany, aby uplatňovali svoje nároky a procesné návrhy, nesmú byť ich vyjadrenia hrubo urážlivé. Proti takýmto prejavom môže súd zakročiť poriadkovými opatreniami, vrátane poriadkovej pokuty. Také hrubo urážlivé vyjadrenia, aké použil navrhovateľ vo svojom podaní, nemožno ospravedlniť ani   uplatnením práva   na slobodu   prejavu,   nakoľko   sa   jedná o výroky,   ktoré objektívne dosahujú intenzitu hrubých urážok, a naviac súdom pri posudzovaní základného práva na slobodu prejavu patrí v záujme zachovania autority a nestrannosti súdnej moci zvláštna ochrana   (čl.   10   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd).   Súd prvého stupňa teda postupoval správne, keď navrhovateľovi, ktorý urobil hrubo urážlivé podanie, uložil poriadkovú pokutu, a to v primeranej výške.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, IV. ÚS 163/07, IV. ÚS 179/08).

Ústavný súd konštatuje, že predmetným uznesením krajského súdu bolo potvrdené rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o uložení   poriadkovej   pokuty   sťažovateľovi   za vyslovenie hrubo urážlivých výrokov proti zákonnej sudkyni, pričom jeho (ne)oslobodenie od   súdnych   poplatkov   nebolo   vôbec   v danom   uznesení   predmetom   rozhodovania   tohto súdu. Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 13 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu a odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 496/2007-74 z 31. decembra 2007   zistil,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 17 C 181/2007-34 z 13. novembra 2007, ktorým okresný súd zastavil konanie vedené pod sp. zn. 17 C 181/2007 z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za podanie návrhu na začatie konania (žaloby o ochranu osobnosti).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 25. 7. 2007 domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu na zaplatenie 1.000.000,- Sk z titulu zadosťučinenia a 10.000.000,- Sk z titulu náhrady škody. Skutkovo a právne svoj návrh zdôvodnil   tým,   že   odporkyňa   v konaniach   sp.   zn.   13   C   101/2003,   13   C   165/2003, 13 C 370/2004   a   13   C   342/2004   vytvára   nezmyselné   prieťahy   a   je   nečinná.   Vyvolala konanie sp. zn. Ps 12/04, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Bratislava II, o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony navrhovateľa, v ktorom bol navrhovateľ úspešný dňa 15. 5. 2007 a nebol zbavený spôsobilosti. Odporkyňa však nevyčkala na rozhodnutie súdu a už v novembri   2006   vyhľadávala   deti   navrhovateľa   a   žiadala   ich   o   poručníctvo,   čo   deti odmietli. Tvrdohlavé odmietanie odporkyne konať a rozširovanie nepravdy o nespôsobilosti navrhovateľa pred jeho deťmi predstavuje zasahovanie do práv na ochranu osobnosti, čo zakladá odôvodnenie na poskytnutie zadosťučinenia podľa ust. § 13 ods. 1 OZ. Naviac odporkyňa svojou nečinnosťou spôsobuje navrhovateľovi narastajúcu škodu podľa § 420 OZ, ktorú spôsobuje porušením právnej povinnosti stanovenej v čl. 48 ods. 2 - právo na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   a   v čl.   6   -   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   bez zbytočných prieťahov. Odporkyňa neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, keď bez jeho súhlasu otravovala jeho deti, že je nespôsobilý na právne úkony, čo je lož. Odporkyňa rozširovala nepravdivú informáciu za účelom vyvolať zahanbenie u detí   aj   u   navrhovateľa.   Samotný   navrhovateľ   teda   v návrhu   uviedol,   že   sa   domáha zadosťučinenia podľa § 13 OZ z titulu neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti a náhrady škody podľa § 420 OZ, ktorú mu mala odporkyňa spôsobiť porušením právnej povinnosti - nečinnosťou a prieťahmi v konaní. Na takéto konanie sa nevzťahuje ani vecné ani osobné oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 a 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Takisto navrhovateľovi nebolo v konaní priznané oslobodenie od súdnych   poplatkov   podľa   §   138   O.   s.   p.,   keďže   navrhovateľ   o   priznanie   oslobodenia nepožiadal (oslobodenie od súdnych poplatkov môže súd priznať len na návrh). Súd prvého stupňa preto správne vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 32.000,- Sk v časti o ochranu osobnosti - náhradu nemajetkovej ujmy a v sume 500.000,- Sk v časti   o   náhradu   škody   (podľa   položky   7b   písm.   b)   a   položky   1   písm.   a)   Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch účinného v čase   podania   návrhu),   a   to   výzvami   zo   dňa   22.   10.   2007,   ktoré   boli   doručené navrhovateľovi   dňa   25.   10.   2007.   Súd   prvého   stupňa   vyzval   navrhovateľa,   aby   súdny poplatok zaplatil v lehote 10 dní, pričom ho vo výzvach poučil, že ak nebude súdny poplatok zaplatený v stanovenej lehote, súd konanie zastaví. Navrhovateľ súdny poplatok za návrh v stanovenej lehote nezaplatil, preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď konanie zastavil podľa § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.“

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   predmetným   uznesením   krajského   súdu   bolo potvrdené   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o zastavení   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 17 C 181/2007 pre nezaplatenie súdneho poplatku. Krajský súd zároveň v predmetnom   uznesení   vysvetlil   podstatu   vecného   a osobného   oslobodenia   od   súdnych poplatkov, pričom v predmetnom uznesení zdôraznil, že okresný súd nemohol rozhodovať o (ne)oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov, pretože ten o oslobodenie nepožiadal (§   138   OSP).   Na   základe   uvedených   skutočností   preto   ústavný   súd   nezistil   príčinnú súvislosť   medzi   namietaným   porušením   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   13   dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu a odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako celku   bolo   už bez právneho   dôvodu   zaoberať sa   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (napr.   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia, náhrady trov konania alebo zrušením označených rozhodnutí).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009