znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 4/06-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. M. Š., V., zastúpeného advokátkou JUDr. V. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov   v konaní vedenom pod sp. zn. 24 P 310/2002, za účasti Okresného súdu Prešov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   24 P 310/2002 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Ing. M. Š. v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. V. H., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Slovenská   republika   -   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   n e m á   nárok na úhradu trov právneho zastúpenia uhradených právnej zástupkyni JUDr. V. H. v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva slovenských korún).

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 4/06 z 27. apríla 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 P 310/2002.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   16. septembra 2002   bol   okresnému   súdu doručený návrh M. Š., bývalej manželky sťažovateľa (ďalej len „matka maloletej“) spísaný formou zápisnice na Okresnom úrade S. (ďalej len „okresný úrad“) na zvýšenie výživného na maloletú dcéru sťažovateľa (ďalej len „maloletá dcéra“). Okresný súd až 19. novembra 2003   okrem   iného   vyzval   sťažovateľa   na vyjadrenie   k pripojenému   návrhu   a oznámenie niektorých   skutočností.   Podľa   sťažovateľa „na   všetky   pokyny   a   výzvy   okresného   súdu reagoval v primeraných lehotách, to je v lehotách, ktoré mu určil okresný súd (...)“, a aj napriek tomu okresný súd „doteraz nevyniesol právoplatný rozsudok, podľa ktorého by (...) určené výživné riadne platil“.

Okresný   súd   podaním   sp. zn.   1 SprO/713/2006,   SprU 3018/2005 z 24. mája 2006 doručeným ústavnému súdu 29. mája 2006 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom je opísaný priebeh konania takto:

„Ústavná sťažnosť sa týka konania vo veci 24 P 310/2002, v ktorom sa prejednával návrh matky mal. A. Š. na zvýšenie výživného. Vec napadla na tunajší súd 16. 9. 2002, dňa 8. 10. 2003   bol   poverený   vyšší   súdny   úradník   na   vykonanie   úkonov   v rámci   prípravy pojednávania,   ktorý   dňa   19. 11. 2003   zabezpečoval   prípismi   potrebné   listinné   dôkazy, ustanovil   tiež   kolízneho   opatrovníka,   zaslal   návrh   účastníkom   konania   a vyzval   otca na oznámenie zamestnávateľa.

Dňa 8. 12. 2003 po oznámení zamestnávateľa bol vyžiadaný opis mzdového listu otca a po dôjdení žiadaných listín bol spis zreferovaný dňa 2. 2. 2004 a vo veci bol určený termín pojednávania na 2. 3. 2004.

Pojednávanie z 2. 3. 2004 bolo po výsluchu matky odročené na neurčito, keďže otec listom zo dňa 12. 2. 2004 požiadal o svoje vypočutie dožiadaným súdom vo V., čo procesný súd aj zrealizoval.

Dňa 14. 6. 2004 sa spis vrátil z Okresného súdu vo Veľkom Krtíši so zápisnicou o výsluchu otca, vec bola daná na termín pojednávania 16. 11. 2004. Na ňom bola vypočutá matka, ale keďže medzitým otec skončil pracovný pomer u doterajšieho zamestnávateľa, bolo pojednávanie odročené na 18. 1. 2005 a otec bol vyzvaný na oznámenie aktuálneho zamestnávateľa. Listom zo dňa 10. 1. 2005 však uviedol, že zatiaľ nemá novú pracovnú zmluvu   a   zároveň   vzniesol   námietku   zaujatosti   všetkých   sudcov   nášho   súdu.   Preto pojednávanie bolo odročené na neurčito vzhľadom na vznesenú námietku.

Dňa 18. 1. 2005 bol vymeraný otcovi súdny poplatok za námietku zaujatosti a spis po vyjadrení všetkých sudcov bol dňa 31. 1. 2005 zaslaný na Krajský súd v Prešove, odkiaľ sa   vrátil   11. 2. 2005.   Hneď   23. 2. 2005   sudkyňa   vo   veci   určila   termín   pojednávania na 29. 3. 2005,   zároveň   žiadala   potrebné   správy   ohľadom   príjmu   otca   a   dôvodu   jeho skončenia pracovného pomeru.

Dňa 29. 3. 2005 bol vyhlásený rozsudok, ktorý dňa 8. 4. 2005 bol expedovaný. Keďže dňa 3. 5. 2005 bolo doručené odvolanie otca, spis bol zaslaný 23. 5. 2005 na odvolací súd po tom, čo odvolanie bolo doručované dňa 10. 5. 2005 ostatným účastníkom.

Dňa 7. 11. 2005 rozhodol odvolací súd, ktorý potvrdil rozsudok prvostupňového súdu o zvýšenie výživného, zrušil len výrok o dlžnom výživnom, keďže otec tvrdil, že dobrovoľne platil vyššie výživné, než bolo pôvodne určené súdom.

Z   odvolacieho   súdu   bol   spis   vrátený   16. 11. 2005.   Spis   sa   následne   nachádzal na Ústavnom súde, odkiaľ bol vrátený 9. 1. 2006.

Dňa   31. 1. 2006   súd   vyzval   otca   na   predloženie   dokladov   o   platbách   výživného, čo otec   splnil   22. 2. 2006.   Následne   sudkyňa   dňa   21. 3. 2006   vytýčila   vo   veci   termín pojednávania na 9. 5. 2006. Na ňom vypočula matku a pojednávanie odročila na 11. 5. 2006 na vyhlásenie rozsudku, ktorý bol expedovaný 22. 5. 2006.“

Ďalej   okresný   súd   uviedol,   že:   „Z   tohto   prehľadu   možno   dospieť   k   záveru, že prieťahy   spôsobil   sám   sťažovateľ   tým,   že   dal   neopodstatnenú   námietku   zaujatosti všetkých   sudcov   tunajšieho   súdu   a   že   nepredložil   v   skoršom   štádiu   konania   dôkazy o platbách   výživného.   Neskoršie   rozhodnutie   vo   veci   ovplyvnila   aj   skutočnosť,   že   sa nezúčastňoval pojednávania na procesnom súde (k čomu mal právo vzhľadom na miesto bydliska),   ale   tým   nemohol   reagovať   priamo   na   pojednávaní,   muselo   sa   realizovať dožiadanie ohľadom jeho vypočutia a neskôr ho súd musel písomne vyzývať na oznámenie potrebných skutočností či dôkazov, a to v súvislosti so zmenou zamestnávateľa a zisťovaním výšky uhradeného výživného.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   16. júna 2006   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila k stanovisku okresného súdu a okrem iného uviedla: „S vyjadrením predsedu   Okresného   súdu   Prešov   sp. zn.   1 Spr O/713/2006,   Spr U 3018/2005   zo   dňa 24. mája 2006 zásadne nesúhlasíme, že sťažovateľ prieťahy v konaní spôsobil sám a to tým, že nepredložil v skoršom štádiu konania dôkazy o platbách výživného. Predmetné tvrdenie predsedu Okresného súdu v Prešove si odporuje už v porovnaní s 1 - vým odstavcom jeho vyjadrenia, v ktorom je konštatované, že návrh matky mal. A. Š. na zvýšenie výživného napadol na príslušný súd dňa 16. 9. 2002 a dňa 08. 10. 2003 bol poverený vyšší súdny úradník na vykonanie úkonov v rámci prípravy pojednávania, ktorý dňa 19. 11. 2003 začal zabezpečovať prípismi potrebné listinné dôkazy v rámci prípravy samotného pojednávania. Už z uvedeného vyplýva, že Okresný súd v Prešove v predmetnej veci vôbec nekonal 14 mesiacov a 3 dni (to je spolu 429 dní), čím sa voči sťažovateľovi zákonite zvyšovalo dlžné   výživné,   čo   on   svojím   konaním,   pre   nečinnosť   okresného   súdu   nemohol   nijakým spôsobom ovplyvniť.

Aj   napriek   tomu,   že   Okresný   súd   v   Prešove   mal   už   dňa   16. 12. 2003   v   sp. zn. 24 P 310/02, všetky požadované doklady, aby mohol v konaní úspešne konať a pokračovať jeho ďalší postup bol nesústredený a nezabránil prieťahom v konaní, lebo až dňa 02. 02. 2004 nariadil vo veci termín pojednávania na 02. 03. 2004.

Sťažovateľovi bolo doručené predvolanie na pojednávanie dňa 06. 02. 2003, opäť s výzvou o oznámenie ďalších vyživovacích povinností, okrem maloletej Anny a o uvedie, či súhlasí s pojednávaním v jeho neprítomnosti.

Už dňa 12. 2. 2004 oznámil sťažovateľ OS v Prešove, že sa pojednávania konaného dňa   02. 03. 2004   nezúčastní   z   pracovných   dôvodov,   ospravedlnil   sa   a   žiadal   vypočuť ho dožiadaným súdom v mieste svojho trvalého bydliska, to je vo V.

Dňa   02. 03. 2004   sa   konalo   pojednávanie   na   OS   v   Prešove   sp. zn.   24 P 310/02 vo veci zvýšenia výživného na mal. A. Š. za prítomnosti jej matky a kolízneho opatrovníka. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že sťažovateľ bude vypočutý dožiadaným súdom vo V.

Aj napriek tomu, že Okresnému súdu v Prešove už dňa 12. 2. 2004 bolo zrejmé, že sa sťažovateľ pojednávania nezúčastní a sťažovateľ žiadal hneď - svojím písomným prípisom už dňa 06. 02. 2004 o vypočutie na OS vo Veľkom Krtíši, Okresný súd v Prešove vyhovel jeho žiadosti až dňa 14. 05. 2004, to znamená, že od 12. 02. 2004 do 14. 05. 2004 prešlo až 90 dní, kedy požiadal OS Veľký Krtíš o vypočutie sťažovateľa. Z uvedeného je zrejmé, že postup   Okresného   súdu   v   Prešove   bol   opäť   nesústredený   a   svojím   konaním   opäť nezabránil prieťahom v konaní.

Dňa 09. 06. 2004 bol sťažovateľ vypočutý dožiadaným súdom   vo   V.   a spis spolu s jeho výpoveďou bol vrátený na Okresný súd v Prešove dňa 14. 06. 2004. Dňa 21. 06. 2004 bolo Okresnému súdu v Prešove doručené potvrdenie zamestnávateľa o príjme sťažovateľa. Tu opäť Okresný súd v Prešove nekonal a to aj napriek tomu, že mal v spise všetky potrebné doklady, aby mohol konanie ukončiť, lebo od 21. 6. 2004 do 08. 10. 2004 prešlo až 108 dní,   kedy   vytýčil   v   predmetnom   konaní   pojednávanie   na   deň   16. 11. 2004. Pojednávania   konaného   dňa   16. 11 2004   sa   zúčastnila   matka   maloletej   a   kolízny opatrovník, súd vo veci opäť nerozhodol hoci v tomto konaní prešlo už 791 dní (to je od 16. 9. 2002 do 16. 11. 2004).

Pojednávanie   odročil   na   určitý   termín   a   to   na   deň   18. 01. 2005,   sťažovateľovi doručené   upovedomenie   o   termíne   pojednávania   dňa   20. 11. 2004.   Dňa   22. 12. 2004 urgoval   Okresný   súd   v   Prešove   sťažovateľa,   aby   oznámil   svojho   zamestnávateľa,   lebo z predloženého potvrdenia bolo súdu zrejmé, že došlo k skončeniu jeho pracovného pomeru. Až po tomto úkone prvostupňového súdu, ktorý dovtedy nebol schopný rozhodnúť vo veci   samej   sa   už   sťažovateľ   prípisom   zo   dňa   29. 11. 2004   sťažoval   na   Okresnom   súde v Prešove (sťažnosť adresoval jeho predsedovi) na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 24 P 310/02.

Okresný   súd   v   Prešove   v   konaní   24 P 310/2002   rozhodol   rozsudkom   zo   dňa 11. 05. 2006, ktorý pripájame k nášmu vyjadreniu.“

V závere právna zástupkyňa sťažovateľa poukazuje na to, že z vyjadrenia okresného súdu   z 24. mája 2006 „jednoznačne   vyplýva,   že   súdu   trvalo   od   16. septembra 2002 do 11. mája 2006, 3 roky a 8 mesiacov, kedy vo veci rozhodol.

Sme toho názoru, že v predmetnom konaní došlo skutočne k prieťahom v konaní a to, aj napriek tomu, že nešlo o žiadne osobité okolnosti prípadu, ale práve naopak išlo o nárok maloletého dieťaťa na výživné, ktorý je nárokom vyžadujúcim si vo všeobecnosti zvýšenú starostlivosť, nakoľko výsledok tohto konania má dopad na postavenie maloletého dieťaťa, lebo sa rozhoduje o zaostalom výživnom“.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 24 P 310/2002:

16. septembra 2002 bol okresnému súdu doručený návrh matky maloletej o zvýšenie výživného na maloletú dcéru zo 450 Sk na 1 500 Sk,

19. novembra 2003 okresný súd ustanovil kolízneho opatrovníka pre maloletú dcéru, vyzval matku   maloletej na   doplnenie   návrhu   (urobila   tak   5. decembra   2003),   vyzval sťažovateľa   na   oznámenie   adresy   zamestnávateľa   a oznámenie   ďalších   vyživovacích povinností   (urobil   tak   podaním   doručeným   okresnému   súdu   5. decembra 2003),   vyzval okresný úrad na predloženie správy o rodinných a sociálnych pomeroch matky a o poberaní sociálnych dávok (urobil tak 15. decembra 2003), vyzval zamestnávateľa matky maloletej o zaslanie   správy   o priemernej   mesačnej   mzde   (zamestnávateľ   tak   urobil   16. decembra 2003),

8. decembra 2003 okresný súd vyžiadal od zamestnávateľa sťažovateľa správu o jeho čistom mesačnom príjme za obdobie od roku 2001 (urobil tak 21. júna 2004),

2. februára 2004 okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. marec 2004 a vyzval sťažovateľa na oznámenie ďalších skutočností potrebných pre rozhodnutie,

12. februára 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   sťažovateľa z pojednávania nariadeného na 2. marec 2004 pre vážne pracovné dôvody s návrhom, aby bol vypočutý Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej aj „dožiadaný súd“),

2. marca 2004   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   za   prítomnosti matky   maloletej a kolízneho opatrovníka pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že sťažovateľ bude vypočutý dožiadaným súdom (spis aj so zápisnicou o vypočutí bol vrátený okresnému súdu 14. júna 2004),

12. októbra 2004 okresný súd nariadil termín pojednávania na 16. november 2004 a aktualizoval u zamestnávateľov príjmy sťažovateľa aj matky maloletej,

16. novembra 2004 sa uskutočnilo na okresnom súde za prítomnosti matky maloletej a kolízneho opatrovníka pojednávanie, ktoré po vykonanom dokazovaní výsluchom matky maloletej bolo   odročené   na   18. január 2005   s tým,   že   sťažovateľ   bude   vyzvaný   na oznámenie   zamestnávateľa   (pretože   z posledného   potvrdenia   bolo   súdu   známe,   že   jeho pracovný pomer je už skončený),

29. novembra 2004 bola okresnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa adresovaná predsedovi   okresného   súdu,   ktorá   obsahovala   aj   námietku   zaujatosti   sťažovateľa   proti všetkým sudcom okresného súdu,

10. januára 2005   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu,   že   sa   na   pojednávanie nariadené na 18. január 2005 nedostaví, a podrobne opísal aj dôvody svojej neprítomnosti,

18. januára 2005   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie   za   prítomnosti matky   maloletej a kolízneho   opatrovníka,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom predloženia   spisu   Krajskému   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z dôvodu sťažovateľovej námietky zaujatosti všetkých sudcov,

1. februára 2005   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o námietke zaujatosti,

11. februára 2005 bol spis vrátený okresnému súdu bez rozhodnutia s poukazom na § 15a   ods. 5   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   s tým,   že   na   námietku zaujatosti sťažovateľa krajský súd neprihliadal,

23. februára 2005   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   29. marec 2005, aktualizoval príjem matky maloletej a sťažovateľa,

9. marca 2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   sťažovateľa z pojednávania nariadeného na 29. marec 2005,

29. marca 2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie   za   prítomnosti matky   maloletej a kolízneho opatrovníka, na ktorom okresný súdu zmenil rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš   č. k.   6 C 208/94-60   z 26. augusta 1994   tak,   že   zvýšil   výživné   pre   maloletú   dcéru zo 450 Sk na 1 300 Sk mesačne, povolil sťažovateľovi splácať dlžné výživné po 500 Sk a v ostatnej časti návrh matky maloletej zamietol,

3. mája 2005   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu z 29. marca 2005, ktoré neskôr doplnil podaním doručeným krajskému súdu 17. mája 2005,

10. mája 2005   okresný   súd   vyzval matku   maloletej a kolízneho   opatrovníka na vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa (matka maloletej tak urobila 18. mája 2005),

24. mája 2005 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý 7. novembra 2005 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zvýšení výživného a zrušil rozsudok vo výrokoch o dlžnom   výživnom   a o trovách   konania   a vec   vrátil   okresnému   súdu   (spis   bol   vrátený okresnému súdu 16. novembra 2005),

2. februára 2006   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   prehľadu   platieb výživného na maloletú dcéru za určené obdobie (sťažovateľ tak urobil 20. februára 2006),

24. marca 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 9. máj 2006, ktoré bolo po vypočutí matky maloletej odročené na 11. máj 2006   za účelom   vyhlásenia rozsudku (rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. júna 2006).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 27. apríla 2006 na ďalšie konanie IV. senát ústavného   súdu.   Od   1. marca 2006   v súlade   s rozvrhom   práce   na   rok   2006   sa   sudca spravodajca Ján Luby stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom   Ján   Luby,   prerokúva   II. senát   ústavného   súdu.   Z   tohto   dôvodu   túto   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa   sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (m. m.   IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   akonáhle   sa   konanie   začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa:   1. právnej   a   faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, 2. správania účastníka konania a 3. postupu súdu.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že v tomto konaní išlo o posúdenie podmienok zmeny výšky už určeného výživného pre maloletú dcéru sťažovateľa. Ide o konanie, ktoré právne zložité nie je,   avšak   často   je   zložitou   vecou   z hľadiska   skutkového.   Súd   sa   musí   zaoberať   najmä skúmaním   príjmu   rodičov   maloletého   dieťaťa   a ich   majetku,   odôvodnených   potrieb maloletého dieťaťa a podľa toho určí (zmení) sumu výživného, ktoré je zaviazaný rodič povinný   dieťaťu   platiť.   Metodika   postupu   všeobecných   súdov   vo   veciach   starostlivosti o maloletých je však dostatočne jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou. Vychádzajúc z konkrétnych   okolností   posudzovaného   konania   ústavný   súd   nezistil   existenciu   takých dôvodov, na základe ktorých by ho bolo možné považovať za právne alebo fakticky zložité.

Na právnu ani faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 24 P 310/2002 nepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatoval, že pokiaľ ide   o správanie sťažovateľa, tento čiastočne prispel k predĺženiu konania. Vznesenie námietky zaujatosti sudcov okresného súdu   (hoci   neúspešné)   je   procesným   právom   sťažovateľa   a ospravedlňovanie   neúčasti sťažovateľa na nariadených pojednávaniach, a z toho vyplývajúca skutočnosť, že musel byť vypočutý dožiadaným súdom a písomne vyzývaný na oznámenie skutočností potrebných pre rozhodnutie súdu ovplyvnilo celkovú dĺžku súdneho konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočných prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd na základe zistení o úkonoch okresného súdu v posudzovanom spore konštatuje,   že   v konaní   okresného   súdu   sa   vyskytuje   jedno   obdobie   úplnej   nečinnosti, keď od   doručenia   návrhu   okresnému   súdu   19. septembra 2002   okresný   súd   až po 14 mesiacoch (19. novembra 2003) vykonal prvý úkon vo veci (resp. viacero úkonov) bližšie špecifikovaných v časti II nálezu.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   vo   viacerých   rozhodnutiach   uviedol,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   (II. ÚS 57/01,   I. ÚS 66/02,   I. ÚS 120/03),   pričom   jednorazový „výpadok“   v konaní   súdu   nesignalizuje   bez   ďalšieho   možnosť   zbytočných   prieťahov v konaní.

Po   zvážení   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   intenzita prieťahov spôsobených nečinnosťou okresného súdu v počiatočnom štádiu posudzovaného konania nedosiahla s prihliadnutím   na ostatné relevantné okolnosti   prípadu   takú   mieru, ktorá   by   odôvodňovala   záver   o vyslovení   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru (III. ÚS 30/03, III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

Navyše sťažovateľ (v procesnom postavení odporcu) sa o existencii súdneho konania dozvedel 19. novembra 2003, keď mu bol doručený návrh na zvýšenie výživného s tým, aby sa k nemu vyjadril. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nemal do uvedeného dátumu vedomosť o podaní proti nemu smerujúceho návrhu, nemohol sa ani objektívne nachádzať v stave právnej neistoty, odstránenie ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti účastníka konania v primeranej lehote (m. m. I. ÚS 104/03). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol domáhať svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov najskôr od uvedeného dňa. Dovtedy ani nemal vedomosť o tom, že je účastníkom konania, a preto ústavný súd obdobie pred doručením návrhu nepovažuje za obdobie, v ktorom by bolo relevantne možné hodnotiť a skúmať otázku zbytočných prieťahov v konaní vo vzťahu k nemu. Obdobný záver ústavný súd vyslovil aj vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 132/03, IV. ÚS 248/05).Postup okresného súdu v konaní okrem uvedeného obdobia podľa názoru ústavného súdu   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   spôsobom   zodpovedajúcim okolnostiam   daného   prípadu,   ktorý   po   tom,   ako   odvolací   súd   zrušil   jeho   rozsudok z 29. marca 2005 v časti výroku o dlžnom výživnom a vo výroku o trovách konania a vrátil mu   vec   na   ďalšie   konanie,   rozsudkom   z   11. mája 2006   povolil   sťažovateľovi   splácať dlžné výživné   v sume   4 550 Sk   za   obdobie   od   1. novembra 2002   do   30. apríla 2006 v 100-korunových   splátkach   spolu   s bežným   výživným   pod   následkom   straty   výhody splátok. Toto rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 13. júna 2006.

Po zvážení uvedených skutočností ústavný súd uzavrel, že postup okresného súdu v konaní sp. zn. 24 P 310/2002 o zvýšenie výživného nemožno hodnotiť ako taký, ktorým by boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní, a preto nemohlo týmto postupom dôjsť ani k porušeniu označených práv sťažovateľa.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného   vyplýva,   že   tento   výrok   je   viazaný   na   vyhovenie   vo   veci   samej.   Pretože v tomto   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   označené   práva   porušené   neboli,   uvedeným návrhom sťažovateľa sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

Ústavný súd ďalej uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy   konania zo svojho. Na základe   ustanovenia   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   zakotvuje   výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, pretože právna zástupkyňa sťažovateľa bola ustanovená ústavným súdom na základe uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 4/06 z 12. januára 2006.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie   sťažnosti,   vyjadrenie   z 15. júna 2006 )   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk a 3 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 8 682 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je ústavný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006