znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 4/05-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť   Stanislavy   Dubenovej,   bytom   Ž.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Z.   P.,   B.   B., vo veci   porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 600/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Stanislavy   Dubenovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 600/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 600/96 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Stanislave Dubenovej p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50   000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Stanislave Dubenovej trovy konania v sume 4 580 Sk (slovom štyritisícpäťstoosemdesiat slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Z. P., B. B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   4/05   z   12. januára 2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Stanislavy   Dubenovej   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 13 C 600/96.

Predseda   okresného súdu   vo svojom vyjadrení k sťažnosti   doručenom   ústavnému súdu 28. februára 2005 okrem chronológie úkonov okresného súdu uviedol:

„Prieťahy zavinené účastníkmi:

- pojednávanie 14. 11. 1996 ( č. l. 50 spisu) odročené za účelom ďalších úkonov. Z hľadiska navrhovateľa a jeho zástupcu musia byť pripravení tak, aby súd mohol prejednať vec na prvom pojednávaní,

- súd uznesením z 5. 4. 2001 vyzýval navrhovateľky na doplnenie návrhu (č. l. 85). K ostatným skutočnostiam sa nevyjadrujeme, sú zrejmé z prehľadu úkonov a spisu. Súd už podľa štandardnej judikatúry posúdi sťažnosť.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu, že k prieťahom zavineným účastníkmi došlo na pojednávaní 14. novembra 1996, uviedla:

„K veci uvádzam, že išlo o prvé pojednávanie v roku 1996, kde v zápisnici z tohto pojednávania   predsedkyňa   senátu   zaprotokolovala,   že   súd   odročuje   pojednávanie   na neurčito   s tým,   že   zástupcovia   účastníkov   predložia   súdu   návrhy   na   dokazovanie a zástupkyňa navrhovateliek predloží rozšírený návrh v lehote 8 dní.

- súd uznesením z 5. 4. 2001 vyzýval navrhovateľky na doplnenie návrhu K doplneniu návrhu došlo listom zo dňa 2. 5. 2001. Doplnenie návrhu zo dňa 2. 6. 1997 doručením Okresnému súdu Žilina dňa 4. mája 2001. Konštruktívne sa vo veci do podania sťažnosti na prieťahy v konaní na ÚS do 10. 12. 2004 neriešilo nič.“ (...)

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Konanie vo veci sťažovateľky (ako žalobkyne v druhom rade) začalo 30. júna 1996, keď podala žalobu o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 600/96 ústavný súd zistil nasledovný skutkový stav:

Okresný súd 8. júla 1996 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý sťažovateľka 22. júla 1996 zaplatila.

Dňa 8. augusta 1996 okresný súd určil termín pojednávania na 11. september 1996, ktoré odročil na 23. september 1996 z dôvodu neprítomnosti žalovaného. Dňa 23. septembra 1996 pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania.

Dňa 28. októbra 1996 okresný súd určil termín pojednávania na 14. november 1996, na ktorom vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania. Dňa 22. novembra 1996 právna zástupkyňa sťažovateľky podala návrh na rozšírenie žaloby o zaplatenie náhrady mzdy a 2. júna 1997 žiadala aj náhradu mzdy s príslušenstvom.

Okresný   súd   na pojednávaní   5.   júna 1997   uložil   žalovanému   poriadkovú   pokutu a pojednávanie odročil na 25. jún 1997. Dňa 12. júna 1997 žalovaný podal proti rozhodnutiu okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty odvolanie.

Okresný súd 25. júna 1997 na pojednávaní vypočul účastníkov a svedkov a odročil ho   na   neurčito   z dôvodu   zisťovania   adresy   bydliska   svedka,   ktorá   mu   bola   oznámená 9. júla 1997.

Dňa 5. apríla 2001 okresný súd vydal opravné uznesenie k rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty.

Dňa 9. mája 2001 žalovaný podal proti opravnému uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty okresnému súdu odvolanie. Krajský súd 10. augusta 2001 rozhodnutie okresného súdu zrušil a spis vrátil okresnému súdu 22. augusta 2001.

Dňa 9. februára 2005 okresný súd určil   termín pojednávania na 24. marec 2005 a 28. februára 2005 spis doručil ústavnému súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu   (povaha   veci)   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS   54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. V   posudzovanom   prípade   je   predmetom   konania   nárok   vyplývajúci z pracovnoprávneho sporu o neplatnosť okamžitého zrušenia skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, ktorý sa osobitne nelíši od pracovnoprávnych sporov tohto druhu. Keďže však ide o závažnú statusovú vec z hľadiska sociálneho postavenia sťažovateľky, vyžaduje si povaha veci osobitný prístup všeobecného súdu. Ústavný súd po preskúmaní súdneho spisu v okolnostiach prípadu dospel k záveru, že v danom prípade nešlo o takú vec, v ktorej by prípadné zbytočné prieťahy v konaní boli ovplyvnené skutkovou a právnou zložitosťou veci. Ani predseda okresného súdu nepoukazoval na skutkovú a právnu zložitosť veci.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto konania. Z obsahu spisu, ako aj z vyjadrenia predsedu   okresného súdu vyplýva, že sťažovateľka na výzvy okresného súdu odpovedala v primeranej lehote. Súdny poplatok zaplatila na základe výzvy okresného súdu 22. júla 1996 napriek tomu, že ako žalobkyňa v tomto konaní bola v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov od poplatku oslobodená. Je pravdou, že sa nezúčastnila jedného pojednávania (23. septembra 1996) a svoj žalobný návrh trikrát doplňovala buď samostatne, alebo na základe výzvy okresného súdu, ale jej správanie nemalo podľa názoru ústavného súdu vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Ústavný súd   preto   neakceptoval   vyjadrenie   okresného   súdu,   že   sťažovateľka   zavinila   prieťahy v konaní.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v označenom konaní, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že k prieťahom došlo najmä pre nečinnosť okresného súdu bez akejkoľvek   zákonnej   prekážky.   Okresný   súd   bol   nečinný   od   22.   novembra   1996,   keď sťažovateľka podala návrh na rozšírenie žaloby o zaplatenie náhrady mzdy, do 9. mája 1997,   keď   určil   termín   pojednávania   na   5.   jún   1997   (nečinnosť   takmer   6   mesiacov), a od 26. júna 1997, keď okresný súd zisťoval adresu svedka prostredníctvom Centrálnej evidencie pobytu obyvateľov Slovenskej republiky Banská Bystrica, do 5. apríla 2001, keď vydal opravné uznesenie o uložení poriadkovej pokuty a vyzval sťažovateľku na doplnenie žalobného   návrhu   (nečinnosť   viac   ako   45   mesiacov).   Nečinnosť   okresného   súdu   bola zistená aj v dobe od 22. augusta 2001, keď bol doručený spis z Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), do 9. februára 2005, keď určil termín pojednávania na 24. marec 2005 (nečinnosť viac ako 41 mesiacov).

Hoci   okresný   súd   spočiatku   konal   plynulo   (dvakrát   nariadil   pojednávanie,   a to 14. novembra 1996 a 25. júna 1997, na ktorých vypočul účastníkov a svedkov), aj napriek tomu   jeho   konanie   v tomto   období   bolo   málo   efektívne,   nesústredené   a nesmerovalo k právoplatnému rozhodnutiu veci. Pojednávanie konané 25. júna 1997 odročil na neurčito z dôvodu zisťovania adresy svedka (ktorého adresa mu bola známa už 9. júla 1997), pričom okresný súd tohto svedka dosiaľ nevypočul. Takisto rozhodnutie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty z 5. júna 1997 bolo nesprávne odôvodnené a opravné uznesenie, ktoré okresný   súd   vydal   až   takmer   po   4   rokoch   (5.   apríla   2001),   bolo   odvolacím   súdom v dôsledku podaného odvolania zrušené v napadnutej časti (okresný súd pri predvolávaní právneho   zástupcu   žalovaného   nepostupoval   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v období od 30. júna 1996 (podanie žaloby) do súčasnosti (rozhodovanie o prijatej sťažnosti ústavným súdom) nedokázal organizovať procesný   postup   plynulo   a efektívne,   tak   aby   sa   odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli ktorému sa naň obrátil účastník konania so žiadosťou o rozhodnutie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 600/96 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 600/96 konal bez zbytočných prieťahov, aj keď sťažovateľka o to nežiadala.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo žiadosti   sťažovateľky   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, považoval ústavný súd priznanie sumy 50 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Z. P., uplatnených   v jej   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   11.   marca   2005.   Sťažovateľka požadovala úhradu trov konania spolu vo výške 4 580 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 4 580 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005