znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 399/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. K. Ž., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 127 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Cdo/65/2012 z 15. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   K. s.   r.   o.,   B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. K. Ž., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 127 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo/65/2012 z 15. augusta 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Spoločnosť K. s. r. o. dňa 21. 02. 2012 formou dovolania (§ 237 písm. d), f) O. S. P.) požiadala Najvyšší súd SR o ochranu voči nezákonnému zásahu odvolacieho súdu do základných práv účastníka konania, ktorý predstavuje:

-   nariadenie   konania   všeobecného   súdu   bez   ohľadu   na   skôr   zahájené   konanie Ústavného súdu SR, týkajúce sa tých istých účastníkov a toho istého konania všeobecného súdu

- vylúčenie prebiehajúceho konania všeobecného súdu spod právomoci Ústavného súdu SR

-   porušenie prístupu   k ochrane základných   práv,   ktoré   garantuje   Čl.   46 ods.   1) ods. 2) a Čl. 127 Ústavy SR

- porušenie práva na konanie o porušení základných práv zákonným súdom, ktorým v zmysle Čl. 127 ústavy je Ústavný súd SR

- porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré je obsahom Čl. 6 ods. 1) Európskeho dohovoru o ochrane základných práv

... Účastník konania dovolanie odôvodnil tým, že zo súdnej ochrany základných práv, ktoré garantuje Čl. 127, Čl. 46 ods. 1), ods. 2), Čl. 48 ods. 1), ods. 2) a Čl. 7 ods. 5), Ústavy SR,   nie   je   možné   vyňať   prieskum   konania   všeobecného   súdu,   pretože   až   meritórne rozhodnutie Ústavného súdu SR napĺňa princíp vymožiteľnosti ochrany základných práv a slobôd....

... Spoločnosť K. s. r. o. v súlade s § 237 písm. d), písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. (O. S. P.) dovolaním požiadala Najvyšší súd SR o súdnu ochranu voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o odmietnutí prerušenia súdneho konania   týkajúce   sa   podania   k   Ústavnému   sudu   SR   voči   porušeniu   základných   práv uplatneného v príčinnej súvislosti s postupom a rozhodnutím všeobecného súdu.

... Najvyšší súd SR uznesením 6 Cdo 65/2012 z 15 augusta 2012 osvedčil zákonnosť pokračovania súdneho konania pred všeobecným súdom vo veci v ktorej Ústavný súd SR zahájil konanie.

... Sťažovateľ namieta neústavnosť uznesenia 6 Cdo 65/2012 z 15 augusta 2012, ktorým Najvyšší súd SR v rozpore s § 83, § 109 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c), § 135 ods. 1), § 237 písm. d) písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. (O.S.P.) a Čl. 1 ods. 1), Čl. 46 ods. 1) ods. 2), Čl. 48 ods. 1), Čl. 127 ústavy, odmietol ochranu základných práv a slobôd...... Pri platnosti uznesenia ústavného súdu I. ÚS 17/2001 a § 135 ods. 1) zákona č. 99/1963 Zb. a Čl. 46 ods. 1), ods. 2), Čl. 127 ústavy, sťažovateľ namieta, že Najvyšší súdu SR uznesením 6 Cdo 65/2012 z 15 augusta 2012 obmedzil právo účastníka konania konať v súlade s ústavným princípom autonómie vôle a z nej plynúcej slobody voľne disponovať hmotnými a procesnými právami, vrátane využitia ochrany základných práv a slobôd za podmienok ustanovených ústavou.

... Najvyšší súd SR napriek dovolaniu účastníka konania neprihliadol na existenciu právnej prekážky prv zahájeného konania prebiehajúceho pred Ústavným súdom SR, ktoré sa týka toho istého účastníka a tej istej veci o ktorej všeobecný súd nariadil pojednávanie.... Všeobecný súd nie je oprávnený zvažovať, do akej miery bola ústavná sťažnosť opodstatnená,   pretože   občiansky   súdny   poriadok   nezmocňuje   všeobecný   súd   rozhodnúť o opodstatnenosti ústavnej sťažnosti.

... Pri platnosti § 83, § 109 ods. 1 písm. b) ods. 2 písm. c), § 103, § 104, § 135 ods. 1) zákona č. 99/1963 Zb... je konanie Ústavného súdu SR o nároku účastníka na ochranu základných práv právnou   prekážkou,   pre nariadenie konania všeobecného súdu,   ktorú nemožno odstrániť.

... Princíp viazanosti judikatúrou ústavného súdu je kľúčovým princípom, ktorým sa musí   pri   výkone   svojej   rozhodovacej   činností   riadiť   Najvyšší   súd   SR.   Pri   všeobecnej záväznosti judikátov   ústavného súdu   I.   ÚS 3/2001,   I.   ÚS 143/02,   II.   ÚS 28/96,   nemá uznesenie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo 65/2012 z 15 augusta 2012 oporu v Čl. 1 ods. 1), Čl. 46 ods. 1), ods. 2), Čl. 48 ods. 1), Čl. 127 Ústavy SR....

...   Ústavný   súd   SR   konštatuje   svojvôľu   pri   rozhodnutí   dovolacieho   súdu,   ktorý uznesením 6 Cdo 65/2012 z 15. 08. 2012 poprel účel a význam ochrany základných práv, ktorý je obsahom Čl. 127 Ústavy SR, a nepriznal sťažovateľovi právo na prerušenie konania pred všeobecným súdom z dôvodu prv začatého konania pred Ústavným súdom SR.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„... Uznesenie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo 65/2012 z 15 augusta 2012 nemá oporu v Čl. 1 ods. 1), Čl. 46 ods. 1), ods. 2), Čl. 48 ods. 1), Čl. 127 Ústavy SR. Najvyšší súd SR uznesením 6 Cdo 65/2012 z 15. 08. 2012 porušil základné práva spoločnosti K. s. r. o.... Ústavný súd SR priznáva spoločnosti K. s. r. o. náhradu trov súdneho konania vo výške 457 €..., ktorú uhradí Slovenská republika zastúpená Najvyšším súdom SR do dvoch mesiacov od rozhodnutia Ústavného súdu SR...“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to   v   rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti   (trestnoprávnej,   občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013   a   11.   marca   2013   prezentované osobné invektívy   proti   jeho   osobe,   predložil   vec predsedníčke   ústavného   súdu   na   zabezpečenie   postupu   podľa   §   28   ods.   2   zákona   o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 13198/2012   nie   je   vylúčený   z výkonu   sudcovskej   funkcie.   V nadväznosti   na   to IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods.   1 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods.   1 a čl. 127 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo/65/2012 z 15. augusta 2012.

Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 15. augusta 2012,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   poukázal   na   to,   že   procesné   podmienky v dovolacom   konaní   upravuje   §   236   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“). Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„Dovolateľ   napadol   potvrdzujúce   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktoré   nevykazuje znaky žiadneho z vyššie citovaných uznesení [§ 239 ods. 1 písm. a), písm. b) prvá veta, § 239 ods. 2 OSP, pozn.], preto jeho prípustnosť neprichádza do úvahy.“

Následne   najvyšší   súd   skúmal,   či   dovolanie   nie   je   prípustné   podľa   §   237   OSP, pričom sa zaoberal osobitne tým, či nie je splnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, teda či postupom všeobecných súdov sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

«V danej veci dospeli súdy nižších stupňov k záveru, že tu nie je dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p., nakoľko rozhodnutie vo veci. v ktorej sa rieši otázka oprávnenosti nároku žalobcu na odvysielanie opravy za uverejnenie pravdu skresľujúcich informácií a ospravedlnenia za ich uverejnenie, nezávisí od vyriešenia otázky, ktorú   všeobecný   súd   nie   je   v   tomto   konaní   oprávnený   riešiť.   Súd   je   síce   v   zmysle ustanovenia § 135 O. s. p. viazaný aj rozhodnutím ústavného súdu o základných ľudských právach a slobodách, avšak v predmetnom konaní takéto rozhodnutie Ústavným súdom SR vydané nebolo, keďže prvšia sťažnosť žalobcu bola ako oneskorene podaná odmietnutá a jeho   nesúhlas   s   takýmto   rozhodnutím   a   podanie   návrhu   na   vydanie   „meritórneho rozhodnutia“ Ústavným súdom SR nie je významné z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu   na   prerušenie   konania.   Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o   zamietnutí   návrhu žalobcu   na   prerušenie   konania,   ako   aj   potvrdzujúce   uznesenie   odvolacieho   súdu,   boli dostatočne a presvedčivo odôvodnené a konanie im predchádzajúce netrpelo vadou, ktorou by došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom alebo k porušeniu jeho iných procesných práv.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.»

Ústavný   súd   na   účely   predbežného   prerokovania   sťažnosti   sťažovateľa   zistil,   že sťažnosť   sťažovateľa   z   5.   mája   2011   doručená   ústavnému   súdu   13.   mája   2011   bola odmietnutá ako oneskorene podaná uznesením č. k. I. ÚS 240/2011-16 zo 16. júna 2011. V predmetnej   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   základných   práv uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 6 Cdo/136/2010 z 9. februára 2011. Namietaným uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co/23/2010-54 z 27. januára 2010,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 8 C/137/2009-26 z 13. novembra 2009, t. j. týmto uznesením okresný súd   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   zabezpečenie   dôkazu   a   na   nariadenie   predbežného opatrenia.

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý dospel k záveru, že postupom okresného súdu a krajského súdu mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia poukázal na to, že okresný súd a krajský súd dospeli k záveru, že v predmetnom konaní nebol dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) prvej vety OSP vzhľadom na to, že v konaní pred ústavným súdom   sa   nemala riešiť   otázka,   ktorá   by vecne   súvisela   s   rozhodnutím   vo   veci   samej, sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ústavným   súdom   ako   oneskorene   podaná a v namietanom konaní nevznikla taká prejudiciálna otázka, ktorú by okresný súd nebol oprávnený   riešiť.   Na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   namietaným   postupom a uzneseniami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   nebola   sťažovateľovi   odňatá   možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], preto dovolanie sťažovateľa odmietol.

Ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nie je   založený   na   svojvoľnej   interpretácii,   prípadne   aplikácii   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku [najmä § 109 ods. 1 písm. b) a § 237 písm. f)]. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje jeho záver o tom, že nie je naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, preto   nejde   o   rozhodnutie,   ktoré   by   bolo   zjavne   neodôvodnené,   a   preto   ústavný   súd považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju   judikatúru,   v   ktorej   konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 15. augusta 2012. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad § 237 písm. f) a § 109 ods. 1 písm. b) OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a uznesením najvyššieho súdu z 15. augusta 2012 nie je žiadna vecná súvislosť, preto namietaným uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu uvedeného základného práva sťažovateľa.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ v sťažnosti nijako neargumentuje, na základe akých   skutočností   dospel   k   záveru   o   porušení   tohto   základného   práva   namietaným uznesením najvyššieho súdu alebo postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by indikovali možnosť vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   namieta   tiež   porušenie   čl.   1   ods.   1   ústavy,   ktorý   má   charakter všeobecného   ústavného   princípu,   a   nie   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody garantovaných   ústavou.   Všeobecné   ústavné   princípy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný   súd   dospeje   k   záveru,   že   v   danom   prípade   namietaným   rozhodnutím   orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   tých   ustanovení   ústavy,   ktoré   majú   charakter všeobecného ústavného princípu (m. m. napr. IV. ÚS 493/2011, IV. ÚS 402/2012).

Článok 127 ústavy ustanovuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   podľa   kvalifikovanej   medzinárodnej zmluvy.   Namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   z   15.   augusta   2012   nemohlo   dôjsť k porušeniu tohto článku ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy a porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 127 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo/65/2012 z 15. augusta 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013