znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 399/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť K. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. S. K., L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 91/2003 a jeho rozsudkom zo 7. marca 2008, postupom Krajského súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Co   108/2008   a   jeho   rozsudkom z 20. mája 2009,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 20/2011 a jeho uznesením z 27. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. októbra 2011   doručená   sťažnosť   K.   R.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. S. K., L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.   1,   čl. 47 ods.   3 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 91/2003 a jeho rozsudkom zo 7. marca 2008, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 108/2008 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cdo   20/2011   a   jeho   uznesením z 27. júla 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa návrhom doručeným   okresnému   súdu   7.   augusta   2003   domáhala   proti   V.   R.,   K.   (ďalej   len „žalovaná“), vyslovenia neplatnosti darovacej zmluvy č...., ktorou Š. R. (ďalej len „darca“), otec manžela sťažovateľky, 20. decembra 1991 previedol svoj spoluvlastnícky podiel vo veľkosti   1/2   na nehnuteľnostiach   zapísaných   na   LV   č.  ...   v   katastrálnom   území   K., parc. č.... − dom súp. č.... s dvorom o výmere 484 m2 a parc. č.... − záhrada o výmere 927 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“), na žalovanú.

Sťažovateľka uviedla, že „pri prejednávaní dedičstva po manželovi žalobkyne Š. R., nar...., zomr.... v konaní pod č.... - sa dozvedeli, že jeho otec Š. R., nar...., zomr...., previedol   dňa   20.   12.   1991   darovacou   zmluvou,   ktorá   bola   registrovaná   štátnym notárstvom pod č.... zo dňa 23. 12. 1991, svoje podiely vo výške 1/2 na rodinnom dome na svoju dcéru V. R., rod R.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky „v čase, keď Š. R. (nar...., zomr....) spisoval predmetnú darovaciu zmluvu, nebol spôsobilý na právne úkony, pretože v čase spisovania tejto zmluvy mal 76 rokov, trpel cerebrosklerózou a liečil sa aj na dementný syndróm, z čoho vyplýva, že tieto ochorenia mohli mať na jeho zdravotný stav taký vplyv, že nevedel rozpoznať následky svojho   konania   a   teda   v   dôsledku   toho   nebol   ani   spôsobilý   vykonať   takýto   úkon. Sťažovateľka mala teda za to, že osoba, ktorá trpí na takéto ochorenie je nespôsobilá na právne úkony a preto je aj tento právny úkon absolútne neplatný.

Žalobný návrh bol doložený relevantnými dokladmi potvrdzujúcimi tieto skutočnosti, pričom tiež bola doložená správa ošetrujúceho lekára z hospitalizácie Š. R. na internom oddelení N. K. v čase od... do..., z čoho nesporne vyplýva, že u Š. R. sa jednalo o poruchy myslenia a správania pri kornatení mozgových ciev, o cerebrosklerózu so staršou zánikovou hemiparézou a konzultovaný psychiater potvrdil dementný syndróm na báze AS cerebri.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 C 91/2003 zo 7. marca 2008 žalobu sťažovateľky zamietol. Zároveň ju zaviazal zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 98 802 Sk do rúk právneho zástupcu žalovanej. Podľa sťažovateľky okresný súd «doslova účelovo, vytrhnuto z kontextu a nepresne uvádza skutočnosti, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní (konkrétne z opakovaného výsluchu MUDr. P. podľa zápisnice z 07. 03. 2008...) keď súd takto uvádza: „pokiaľ uviedol v správe (pozoruje sklerotické výpady pri A. S. mozgu), tieto skutočnosti mu uviedol pacient a vylúčil, že by bolesti kolena mohli spôsobovať závraty.“... Okrem toho, prvostupňový súd... rozhodol... bez toho, aby nielenže právne a skutkovo v   odôvodnení   rozsudku   vyhodnotil   chýbajúci   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu na požadovanom   určení   zo   strany   navrhovateľky,   ale   tiež   rozhodol   vo   veci   aj   napriek preukázateľne vykonanému rozporuplnému dokazovaniu, ktoré trvalo päť rokov.».

Podľa   sťažovateľky „naliehavý   právny   záujem   žalobkyne   bol   a   je   od   začiatku konania daný tým, že bola manželkou a teda zákonným právnym nástupcom po neb. Š. R., ktorý bol synom neb. Š. R., ktorý v čase spisovania darovacej zmluvy, ktorá je predmetom sporu, trpel na duševnú poruchu, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným... Okrem toho osvedčenie naliehavého právneho záujmu zo strany navrhovateľky bolo a je dané aj podľa LV č.... pre k. ú. K., podľa ktorého je podielovou spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti - parc. KN č.... a... v podiele 1/6.“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   1   C   91/2003   zo   7.   marca   2008   podala sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   odvolaním   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 11 Co 108/2008 z 20. mája 2009 potvrdil.

Podľa   sťažovateľky „sa   javí   odôvodnenie   predmetného   rozsudku   vo   vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu - § 205 ods. 2 písm. c/ OSP ako arbitrárne z dôvodu, že aj odvolací súd považoval za základ pre svoj skutkový (a z toho vyplývajúci právny záver) skutkové   zistenia   vyplývajúce   z   výpovedi   MUDr.   P.   P.   −   územného   obvodného   lekára, nešpecialistu, ktoré mali rozporuplný charakter bez toho, aby prihliadol na to, že advokát navrhovateľky písomne navrhoval vypracovať dodatok k znaleckému posudku MUDr. J. B. a   to   zdravotníckym   zariadením   vyššieho   stupňa   F.,   psychiatrickou   klinikou,   ktorá   by stanovila jednoznačný záver ohľadne duševného stavu neb. Š. R...

Práve   táto   okolnosť   je   podľa   názoru   sťažovateľky   porušením   jej   základného ústavného   práva   nielen   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ale   aj   porušením   jej   práva na rovnosť účastníkov v konaní a na súdnu ochranu.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 20/2011 z 27.   júla   2011   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu ako procesne neprípustné, „pričom z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že sa nezaoberal napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti“.

Sťažovateľka namieta, že „z uznesenia NS SR z 27. 07. 2011 č. 7 Cdo 20/2011, ktorým bolo dovolanie odmietnuté, nie je tiež zrejmé, ako resp. či vôbec sa dovolací súd vyporiadal s návrhom na odklad vykonateľnosti rozsudku OS v SNV č. 1 C 91/2003-175 zo 07.   03.   2008,   čo   nesporne   sťažovateľka   v   dovolaní   z   22.   09.   2009   navrhovala. Z preskúmania   odôvodnenie   predmetného   uznesenia   NS   SR   vyplýva,   že   dovolací   súd sa žiadnym   spôsobom   k   odkladu   vykonateľnosti   nevyjadril   a   vôbec   na   tento   návrh neprihliadal,   (možno   opomenul)   hoci   podľa   ust.   §   243   OSP   dovolaciemu   súdu   takáto možnosť   vyplývala   priamo   zo   zákona.   Práve   pre   tento   dôvod   je   t.   č.   sťažovateľka v exekučnom konaní z dôvodu exekuovania trov pre právneho zástupcu protistrany.“.

V   súvislosti   s   tvrdením   sťažovateľky,   že   v   označených   konaniach   došlo   aj k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, sťažovateľka poukázala na to, že „dňa 23. 09. 2009 došlo preukázateľne do podateľne OS v SNV   dovolanie   sťažovateľky   spolu   s   prílohami,   ktoré   nevedno   z   akého   dôvodu   bolo postúpené z OS v SNV po viac ako roku na vecne príslušný súd −NS SR na rozhodnutie...“.Podľa sťažovateľky spočíva „porušenie... základného práva aj v tom, že krajský súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, pričom je zo spisu zrejmé, že na základe písomnej výzvy OS v SNV č. 1 C 91/2003 z 10. 04. 2008, ktorú prevzala právna zástupkyňa sťažovateľky   dňa   18.   04.   2008,   bolo   povinnosťou   pre   ňu   súdu   oznámiť,   či   súhlasí s rozhodnutím   odvolacieho   súdu   bez   nariadenia   pojednávania.   Písomným   podaním advokátky žalobkyne (teraz sťažovateľky) zo dňa 21. 04. 2008, ktoré bolo do podateľne OS v SNV doručené dňa 22. 04. 2008, bolo súdu oznámené, že trváme na tom, aby odvolací súd nariadil vo veci pojednávanie.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Ústavný   súd   SR   vyhovuje   v   celom   rozsahu   podanej   sťažnosti   a vyslovuje, že postupom   a   právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Spišskej   Novej   Vsi č. 1 C 91/2003-175 zo 07. 03. 2008 v konaní vedenom pod č. 1 C 91/2003, v odvolacom konaní   postupom   a   právoplatným   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach č. 11 Co 108/2008-211 z 20. 05. 2009 v konaní vedenom pod č. 11 Co 108/2008 a postupom a právoplatným   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   č.   7   Cdo   20/2011   z 27. 07. 2011 v dovolacom konaní č. k. 7 Cdo 20/2011 boli porušené základné ústavné práva sťažovateľky K. R. a to právo na spravodlivé súdne konanie, právo na súdnu ochranu, právo na prístup k súdu v zmysle čl. 46 Ústavy SR, tiež bolo porušené jej právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 Ústavy SR a bolo tiež porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a preto Ústavný súd SR zrušuje v celom rozsahu: rozsudok Okresného súdu v Sp. N. Vsi č. 1 C 91/2003-175 zo 07. 03. 2008, rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 11 Co 108/2008-211 z 20. 05. 2009 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 7 Cdo 20/2011 z 27. 07. 2011 a vec vracia Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi na ďalšie konanie.

2.   Ústavný   súd   súčasne   priznáva   sťažovateľke   K.   R.   finančné   zadosťučinenie   v celkovej výške 20 000,- Eur /slovom: dvadsaťtisíc eur/, ktoré sú povinní porušovatelia jej základných ústavných práv - Okresný súd v Spišskej Novej Vsi, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší   súd   SR   vyplatiť   jej   spoločne   a   nerozdielne   naraz   v   lehote   do 3 dní   odo   dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci podanej sťažnosti a to poštovou zloženkou na adresu jej trvalého bydliska.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré budú z jej strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.

4.   Sťažovateľa   žiada   súčasne   o   nahradenie   jej   mena   a   priezviska   iniciálkami v nálezoch a uzneseniach ústavného súdu publikovaných na Web − stránke ústavného súdu a v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR a to nasledovne: K. R., bytom K.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v predmetnej veci malo podľa tvrdenia sťažovateľky dôjsť jednak postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   C   91/2003   a   jeho   rozsudkom zo 7. marca 2008, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 108/2008 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 20/2011 a jeho uznesením z 27. júla 2011.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 91/2003 a jeho rozsudkom zo 7. marca 2008

Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 91/2003 a jeho rozsudkom zo 7. marca 2008 zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   mala   v   danom   prípade   právo   podať   proti   namietanému   rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré, ako to vyplýva aj zo sťažnosti, aj podala. O odvolaní sťažovateľky bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 108/2008 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 108/2008 a jeho rozsudkom z   20.   mája   2009   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zameral na preskúmanie, či ju nemožno v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd ešte pred posúdením opodstatnenosti námietok sťažovateľky považoval za   potrebné   poukázať na svoju   konštantnú   judikatúru,   v   zmysle ktorej   nie   je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy [resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)] sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a tiež aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ich   účelovo   chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Aplikujúc   uvedené   právne   názory   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosťou   napadnutý postup a rozsudok krajského súdu.

Nezákonnosť   postupu   a namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu   v   označenom konaní   podľa   sťažovateľky   spočívala   v   tom,   že   nenariadil   na   prerokovanie   odvolania pojednávanie, nevykonal navrhnuté dôkazy (dodatok k znaleckému posudku MUDr. J. B. zdravotníckym   zariadením   vyššieho   stupňa   F.,   psychiatrickou   klinikou,   týkajúci   sa duševného stavu nebohého Š. R.) a nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie. Okrem toho   sťažovateľka   tvrdí,   že   krajský   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil   (nedostatok naliehavého právneho záujmu na takejto určovacej žalobe).

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   najskôr   poukázal   na   obsah odvolaním   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   zo   7.   marca   2008,   ktorým   tento   súd zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy z 23. decembra 1991 uzavretej medzi darcom a žalovanou. Okresný súd v tomto rozsudku dospel k záveru, že darca v čase uzatvárania darovacej zmluvy bol spôsobilý na právne úkony   (resp.   nemal   preukázané,   že   darca   v   čase   uzatvárania   darovacej   zmluvy   nemal spôsobilosť na právne úkony). Aj v prípade, ak by menovaný spôsobilosť na právne úkony nemal, žaloba by bola podľa právneho názoru okresného súdu nedôvodná pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení [§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)].

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd svoje vlastné právne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní a v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej   nariadi predseda senátu odvolacieho   súdu   pojednávanie   vždy,   ak   a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., (v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O. s. p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny.

Vychádzajúc z § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je viazaný tak rozsahom odvolania, ako   aj   v   odvolaní   uplatnenými   dôvodmi,   ktoré   neposudzuje   len   podľa   toho,   ako   ich odvolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Žalobkyňa v odvolaní výslovne označila iba odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (úvod odvolania, ako aj jeho záver, keď konštatovala, že je preukázané v súlade s týmto odvolacím dôvodom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože je zrejmé, že nevykonal ňou navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností). Z obsahu odvolania, pokiaľ ním vytýka súdu prvého stupňa aj jeho nesprávny právny   záver   o nedostatku   naliehavého právneho   záujmu   z jej strany   na požadovanom určení, t. j. na neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy, možno tiež vyvodiť, že uplatnila (aj keď to výslovne neuviedla) aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. Ani   jeden   z   týchto   uplatnených   odvolacích   dôvodov,   ktorými   bol   odvolací   súd viazaný, nebol zistený.“

K   námietke   nedostatku   naliehavého právneho   záujmu sťažovateľky   v odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd uviedol:

„Žaloba žalobkyne je určovacou žalobou.

Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Základnou   podmienkou   dôvodnosti   a   teda   východiskom   prípadnej   úspešnosti určovacej   žaloby   podľa   cit.   ust.   je   existencia   naliehavého   právneho   záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu, ktorý musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou   právnej   kvalifikácie   rozhodujúcich   skutočností.   Pre   žalobcu   to   znamená nevyhnutnosť   tvrdiť   a   aj   dokázať   skutočnosti,   z ktorých   vyplýva   existencia   naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol žalobe meritórne vyhovieť. K tomu, či je právny záujem na určení súd prihliada z úradnej povinnosti a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. považuje aj návrh na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva, resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor, že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe o určenie neplatnosti zmluvy zásadne daný naliehavý   právny   záujem   (porovnaj   napr.   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 3 Cdo 98/2004, 1 Cdo 91/2006). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva. Určenie neplatnosti zmluvy nemusí totiž znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo   v dôsledku   zmluvy   zaniknúť   alebo   že nie   je   nositeľom   práva,   ktoré   mal   zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti, príp. aj mohol   nadobudnúť   iným   spôsobom.   Ak   súd   rozhodne   o   tom,   že   zmluva   o   prevode nehnuteľnosti   je   neplatná,   týmto   deklaratórnym   súdnym   rozhodnutím   sa   teda   spravidla neriešia   všetky   otázky   sporu,   predovšetkým   s   konečnou   platnosťou   otázka,   komu nehnuteľnosť patrí.

Podľa § 5 ods. 2 zák. č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, záznam je úkon správy katastra plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam. Ide o druh zápisu do katastra nehnuteľností, ktorý nemá právotvorný   ale   iba   evidenčný   charakter   (porovnaj   R   18/2004).   Údaje   o   právach zaznamenávaných do katastra sa týkajú právnych vzťahov, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli mimo sféry pôsobenia správ katastra na základe iných právnych skutočností. Správy katastra tieto skutočnosti a údaje iba evidujú. Údaje o právnych vzťahoch sa záznamom zapisujú do katastra nehnuteľností na základe verejných listín a aj iných listín, ktoré podľa príslušných predpisov potvrdzujú alebo osvedčujú práva k nehnuteľnostiam (§ 34 ods. 1 kat. zák.). Ustáliť, aké právne vzťahy na základe rozhodnutia o neplatnosti zmluvy nastali, môže vyvolať   obtiaže,   napr.   vlastníkom   nemusí   byť   osoba,   ktorá   bola   prevádzateľom nehnuteľnosti   podľa   neplatnej   zmluvy,   je   tiež   možné,   že   fyzická   osoba,   ktorá   bola prevádzateľom   zomrela,   že   napr.   nehnuteľnosť,   ktorej   sa   zmluva   týka   bola   prevedená na tretiu osobu, atď. Správa katastra pri zázname nie je oprávnená z predložených listín vyvodzovať ďalšie závery a tiež ani právna interpretácia významu rozhodnutí o neplatnosti určitej zmluvy nemusí byť jednoduchá. Keďže v takýchto prípadoch správa katastra nie je oprávnená   riešiť   zložité   právne   otázky   v   dôsledku   neplatnosti   zmluvy   a   tieto   môže autoritatívne riešiť zásadne iba súd, je zrejmé, že určením neplatnosti zmluvy sa obvykle spor nevyrieši, len sa posunie do inej roviny a teda iba žaloba na určenie vlastníckeho práva,   prípadne žaloba na určenie,   že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 178/2006) povedie k základnému cieľu sporového konania, ktorým je úplné odstránenie sporu.

Žalobkyňa naliehavosť právneho záujmu na žalobe vyvodzovala zo skutočnosti, že je manželkou a teda zákonným právnym nástupcom po neb. Š. R. ml., ktorý bol synom neb. Š. R., darcu, ktorý podľa jej tvrdenia v čase spisovania predmetnej darovacej zmluvy trpel na duševnú poruchu, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným. Vychádzajúc už z takéhoto   vymedzenia   rozhodujúcich   skutočností,   je   zrejmé,   že   na   požadovanom   určení neplatnosti darovacej zmluvy, ktorej účastníkom ani nebola, nemôže mať naliehavý právny záujem.   Vzhľadom   na   to,   že   Š.   R.,   darca   predmetnej   nehnuteľnosti   zomrel,   určením neplatnosti darovacej   zmluvy   sa   spor   medzi   ňou   a   žalovanou úplne nevyrieši.   Za   tejto situácie, dosiahnuť želateľný stav, t. zn. stav, aby darovaná nehnuteľnosť (spoluvlastnícky podiel k nej) mohla byť predmetom dedenia po darcovi, možno úspešne len žalobou na určenie,   že   nehnuteľnosť   patrí   do   dedičstva   po   Š.   R.,   darcovi   -   prevádzateľovi spoluvlastníckeho   podielu   k   nehnuteľnosti   na   žalovanú.   V   konaní   o takomto   určení   sa otázka neplatnosti darovacej zmluvy z tvrdeného dôvodu rieši prejudiciálne (ako predbežná otázka), ktorá zakladá spravidla aj procesný úspech či neúspech požadovaného určenia. So zreteľom na uvedené a po zohľadnení aj ďalšieho dôvodu, ktorý viedol žalobkyňu k podaniu predmetnej žaloby a ktorým je to, že žalovaná mala vyplatiť podiel z dedičstva a doposiaľ ho nevyplatila (prednes žalobkyne na pojednávaní 8. 10. 2003), bol urobený záver - zhodne so súdom prvého stupňa – o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neplatnosti darovacej zmluvy...

Nesplnenie   predpokladu   existencie   naliehavého   právneho   záujmu   na   určovacej žalobe   vedie   k zamietnutiu   žaloby   bez   toho,   aby   sa   zisťovala   dôvodnosť   žaloby   o   veci samej.“

K námietke neúplne zisteného skutkového stavu týkajúceho sa zdravotného stavu darcu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«V prejednávanej veci súd prvého stupňa hoci urobil záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, posudzoval aj vec samú, t. zn. či je alebo nie je neplatná darovacia zmluva pre dôvod tvrdený žalobkyňou.

Vzhľadom   na   jeho   rozhodnutie   týkajúce   sa   otázky   neplatnosti   darovacej   zmluvy a na to,   že   žalobkyňa   s   rozhodnutím,   že   zmluva   nie   je   neplatná   nesúhlasí,   v   záujme odstránenia príp. ďalších sporov medzi účastníkmi, odvolací súd - aj keď rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby je vecne správne už preto, že nie je daný naliehavý právny záujem - posudzoval vecnú správnosť rozsudku aj z hľadiska žalobkyňou uplatneného odvolacieho dôvodu - § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola   okolnosť,   že súd   prvého   stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz,   spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný   -   nebol   vykonaný   a   uviesť   právne   významné   skutočnosti,   ktoré,   hoci   boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Žalobkyňa   v   žalobe   tvrdila,   že   Š.   R.   v   čase,   keď   spisoval   darovaciu   zmluvu, neplatnosti   ktorej   sa   domáha,   mal   76   rokov   a   trpel   cerebrosklerózou   a   liečil   sa   aj na dementný syndróm, ktoré choroby mali na jeho zdravotný stav taký následok, že nebol spôsobilý vykonať tento právny úkon (zmluvu), a z tohto dôvodu je úkon absolútne neplatný. Podľa § 38 ods. 2 OZ takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.

Pre nedostatok spôsobilosti podľa tohto ustanovenia sa nevyžaduje rozhodnutie súdu o pozbavení, či obmedzení spôsobilosti osoby na právne úkony, ale dôkaz, že osoba konala v duševnej poruche. V týchto konaniach sa duševná porucha zisťuje v súlade s poznatkami vedných   disciplín   -   predovšetkým   z   odboru   zdravotníctva   a   jeho   odvetvia   psychiatrie, či patopsychológie.   Skutkovú   otázku,   či   v   konkrétnom   čase   išlo   o   konanie   v   duševnej poruche, treba v každom prípade preukázať.

Vzhľadom na obsah žaloby, že duševnú poruchu u Š. R. mali v rozhodujúcom období vyvolať ochorenia - cerebroskleróza a dementný syndróm - dôvodnosť žaloby závisela od zistenia, či tieto ochorenia (za predpokladu, že nimi trpel) vyvolali u neho v rozhodnom čase duševnú poruchu, pre ktorú nemohol rozpoznať následky svojho konania.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Žalobkyňa v žalobe označila - pokiaľ ide o zdravotný stav Š. R. ako dôkaz správu ošetrujúceho   lekára   pri   prepustení   menovaného   z nemocničného   liečenia   zo   dňa   21. 4. 1993. Už z toho, že išlo o obdobie roku 1993 (apríl), pričom právny úkon menovaný urobil v decembri   1991,   teda   viac   ako   rok   predtým,   tento   dôkaz   nemohol   preukázať   právne významnú skutočnosť potrebnú pre rozhodnutie.

Zo   spisu   vyplýva,   že   žalobkyňa   (a   ani   žalovaná)   nenavrhli   vykonať   znalecké dokazovanie na okolnosť existencie duševnej poruchy Š. R. v rozhodujúcom čase, ale súd aj bez návrhu - správne - takéto dokazovanie nariadil (uznesenie na č. l. 26) a ustanovil na jeho   vykonanie   znalca   z   odboru   zdravotníctva,   odvetvie   psychiatria.   Z posudku vypracovaného znalcom 22. 6. 2004 vyplynuli pre vec podstatné zistenia, a to, že Š. R. bol psychiatricky vyšetrovaný až v roku 1993 (teda nie pred uzavretím zmluvy), že posúdiť duševný stav menovaného v rozhodnom období mohol znalec iba z popisu psychického stavu vykonaného MUDr. B. - nepsychiatrom na internom oddelení v roku 1990, nález ktorého nesvedčil pre stredne ťažkú ani ťažkú demenciu a okrem toho mal k dispozícii Potvrdenie o zdravotnom stave menovaného vydané na žiadosť syna menovaného dňa 29. 1. 1992 (mesiac po uzavretí zmluvy) obvodným lekárom MUDr. P. P., v ktorom je uvedené, že Š. R.   „trpí na pokročilú nahluchlosť, sú pozorované sklerotické výpady pri AS mozgu“ (zhoršeniu pamäte, závraty, dezorientácie). Z tohto „Potvrdenia“ znalca ustálil, že to by už svedčilo pre prítomnosť demencie a na základe toho aj dospel k záveru, že darca nebol s veľkou pravdepodobnosťou pre svoj zdravotný stav spôsobilý uzavrieť zmluvu. Na základe návrhov žalobkyne (podanie zást. žalobkyne 12. 5. 2006), boli vyslúchnutí tak MUDr. B., ktorý uviedol, že (č. l. 110) z materiálov, ktoré mal k dispozícii, sa nemohol jednoznačne vyjadriť   k spôsobilosti   Š.   R.   na   právne   úkony   a   že   správa   MUDr.   P.   z   januára   1992, ani netvorila   súčasť   zdravotnej   dokumentácie   menovaného,   ako   aj   MUDr.   P.   P.,   ktorý tvrdil,   že   u   menovaného   nepozoroval   žiadne   náznaky   vážnej   psychickej   poruchy a artériosklerotické ťažkosti, ktoré mal, zodpovedali jeho veku a neovplyvnili duševný stav v zmysle jeho spôsobilosti na právne úkony. Z výpovedí tohto svedka (boli 2) vyplynuli aj ďalšie   závažné   skutočnosti,   ktoré   súd   prvého   stupňa   vzal   do   úvahy   pri   rozhodovaní (sú podrobne opísané v odôvodnení rozsudku), ako napr. to, že v správe z januára 1992, ktorú vydal na základe žiadosti syna Š. R., sú údaje tak, ako mu to uviedol menovaný sám - „že pozoruje výpady pamäte a má závraty“. So zreteľom na tieto zistenia, ak z dostupnej zdravotnej   dokumentácie   neboli   zistené   iné   okolnosti   (ochorenia)   ohľadne   zdravotného stavu Š. R. v rozhodujúcom období, treba aj podľa názoru odvolacieho súdu akceptovať postup súdu prvého stupňa, ak za základ pre svoj skutkový záver (a z toho vyplývajúci právny záver) vzal skutkové zistenia vyplývajúce z výpovedí tohto svedka a ak na základe osvojenia   si   týchto   skutkových   zistení   vzal   následne   za   podstatný   aj   posudok   znalca vypracovaný ako 2. alternatíva v Doplnku znaleckého posudku.»

K   námietke   nevykonania   sťažovateľkou   navrhnutých   dôkazov   krajský   súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Z ust. § 120 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Pritom je viazaný najmä tým, že nevykonanie dôkazov súvisí s tým, že nemajú význam (najmä podstatný) pre vec samú, príp. že už doposiaľ vykonané dôkazy umožňujú náležité zistenie skutkového stavu.

V prejednávanej veci, za stavu, že podkladom pre znalecké dokazovanie (posudok znalca) na okolnosť duševnej poruchy Š. R. v čase uzatvárania darovacej zmluvy mohla byť len   zdravotná   dokumentácia,   inými   slovami,   nález   posudku   znalca   sa   musel   opierať   o zdravotnú   dokumentáciu,   a   ktorou   v   danom   prípade   bola   zdravotná   karta   vedená   u obvodného lekára a správa z interného oddelenia NsP v decembri 1990, pretože menovaný inak   nebol   liečený   (prepúšťacia   správa   z   21.   4.   1993,   na   ktorú   poukazuje   žalobkyňa nemohla   byť   podkladom,   pretože   sa   netýkala   rozhodného   obdobia,   išlo   časovo   o 16 mesiacov po vykonaní právneho úkonu), súdom nevykonaný žalobkyňou navrhnutý dôkaz - revíziu   znaleckého   posudku   MUDr.   P.   B.   má   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu opodstatnenie.

Pokiaľ   žalobkyňa   v   odvolaní   vytýka,   nevykonanie   aj   ďalších   ňou   označených dôkazov, treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, pokiaľ ich nevykonal, lebo by nemali význam   pre   preukázanie   takej   právne   významnej   a   aj   rozhodujúcej   skutočnosti   akou je duševná porucha, zistenie ktorej je relevantné vo sfére zdravotnej oblasti.“

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 11 Co 108/2008 z 20. mája 2019 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 1 C 91/2003 zo 7. marca 2008, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (určenie neplatnosti právneho úkonu – darovacej zmluvy) nevyplýva jednostrannosť alebo taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá by bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Dôvody   uvedené   v napadnutom   rozsudku krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych   noriem   aplikovaných   v danej   veci.   Obsah   predložených   listinných   dôkazov v predmetnom   súdnom   konaní   zároveň   pripúšťa   interpretáciu   faktov   a   posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné zdôrazniť, že predmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o žalobe   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   určenia   neplatnosti   darovacej   zmluvy z 20. decembra 1991 uzavretej medzi darcom a žalovanou z dôvodu nespôsobilosti darcu na právne úkony pre jeho duševnú chorobu. Z uvedeného dôvodu predmetnú darovaciu zmluvu sťažovateľka považovala za absolútne neplatný právny úkon podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento úkon neschopnou.

Tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v posudzovanej veci dospeli k záveru, že námietky sťažovateľky týkajúce sa neúplnosti skutkových zistení o zdravotnom stave darcu nie sú dôvodné, pretože skutkové tvrdenie, že v konkrétnom čase (v čase uzatvárania darovacej zmluvy) išlo o konanie v duševnej poruche, pre ktorú darca nemohol rozpoznať následky svojho konania, sťažovateľka v konaní nepreukázala.

Podľa   §   80   písm.   c)   OSP   návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby   sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) OSP [na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v § 80 písm. a) a b) OSP] má miesto iba   za   predpokladu,   že   žalobca   má   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných   súdov,   aby   sa   pri   rozhodovaní   o   určovacej   žalobe   vysporiadali   najprv s otázkou   existencie   či   neexistencie   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcu.   O   vecnej opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné   právo   na   súdnu   ochranu   ďalšieho   účastníka   konania   [spravidla   žalovaného (II. ÚS 382/2010)].

Naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, spočíva v tom,   že   žalobca   v   danom   právnom   vzťahu   môže   navrhovaným   určením   dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa žalobe o plnenie). Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu na   požadovanom   určení   spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 241/2008).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že v sťažovateľkinej veci sa konajúce všeobecné súdy s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky ako   žalobkyne   na   požadovanom   určení   neplatnosti   darovacej   zmluvy   ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.

Ak   okresný   súd   v   posudzovanej   veci   na   základe   vykonaného   dokazovania (rozsudkom sp. zn. 1 C 91/2003 zo 7. marca 2008) okrem iného ustálil, že na požadovanom určení neplatnosti darovacej zmluvy nemôže mať sťažovateľka ako žalobkyňa naliehavý právny   záujem   (sťažovateľka   účastníkom   zmluvy   ani   nebola,   je   právnou   zástupkyňou po zomrelom   manželovi   –   synovi   darcu,   pozn.),   pretože   za situácie,   keď darca   zomrel, dosiahnuť   stav,   aby   darovaný   podiel   na   nehnuteľnosti   mohol   byť   predmetom   dedenia po nebohom   darcovi,   možno   úspešne   len   žalobou   o   určenie,   že   nehnuteľnosť   patrí do dedičstva   po   darcovi,   odvolací   súd   považoval   tento   jeho   právny   záver   za   správny a v plnom   rozsahu   sa   s ním   stotožnil.   Proti   tomuto   právnemu   záveru   okresného   súdu a krajského   súdu   nemožno   mať   z ústavného   hľadiska   v konkrétnych   okolnostiach posudzovanej veci žiadne relevantné výhrady.

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie   právnych   záverov   tohto   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto   podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jej základných práv garantovaných ústavou. K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím   príslušného   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu ústavný súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia   dotknutých   právnych   predpisov,   ktoré   boli   podstatné   pre   posúdenie   veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   nezistil   zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného postupu   a rozhodnutia   krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a   obsahom základných práv podľa   čl. 46 ods.   1 a čl. 47 ods.   3 ústavy označených   sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 20/2011 a jeho uznesením z 27. júla 2011

Vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   namietanému   uzneseniu najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti formulovala v zásade rovnaké námietky, ako vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či sa najvyšší súd ako dovolací súd s dovolacími námietkami sťažovateľky vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   z   §   237   OSP   výslovne   vyplýva,   že   dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru považoval za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľky   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 Cdo 20/2011 z 27. júla 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Najvyšší súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najprv   sumarizoval   podstatnú   časť   konania   pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľkou podaného dovolania, pričom uviedol, že sťažovateľka podala dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorého prípustnosť odôvodnila tým, že „namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) postupom odvolacieho súdu tým, že nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nevykonanie navrhnutých dôkazov a nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania“. Vychádzajúc z obsahu dovolania najvyšší súd formuloval na základe skutkového stavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:„Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok   súdu prvého stupňa   vo   veci   samej.   V   zmysle § 238 ods.   2 O.   s.   p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné   tiež   vtedy,   ak   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.

Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani   záväzný   právny   názor,   od   ktorého   by   sa   odvolací   súd   mohol   odchýliť   a   nejde   ani o prípad   týkajúci   sa   neplatnosti   zmluvnej   podmienky   podľa   §   153   ods.   3,   4.   Z   týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (rozsudku či uzneseniu),   ak konanie,   v ktorom bolo vydané,   je   postihnuté niektorou zo   závažných procesných   vád   vymenovaných   v   písmenách   a/až   g/   tohto   ustanovenia...   Vady   konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S   prihliadnutím   na   obsah   dovolania   sa   odvolací   súd   osobitne   zaoberal   otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné   predpisy   priznávajú   za   účelom   zabezpečenia   spravodlivej   ochrany   ich   práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Žalobkyňa   namietala,   že   odvolací   súd   jej   odňal   možnosť   konať   pred   súdom, ak prejednal jej odvolanie bez nariadenia pojednávania.

Zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým sa dopĺňa Občiansky súdny poriadok, s účinnosťou od 15. októbra 2008 zmenil obsah predchádzajúceho znenia ustanovenia § 214 O. s. p. tým, že   inak   vymedzil   prípady,   kedy   odvolací   súd   má   povinnosť   nariadiť   na   prejednanie odvolania pojednávanie a kedy môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch možno o dovolaní rozhodnúť aj bez pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008).

Podľa § 372p ods. 1 O. s. p. na konanie začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie ďalej ustanovené inak.

V prejednávanej veci podala žalobkyňa odvolanie 8.   apríla   2008,   ale odvolacím súdom bolo rozhodnuté 20. mája 2009, teda už za účinnosti uvedenej novely Občianskeho súdneho   poriadku.   Na   danú   vec   v   súvislosti   s   postupom   odvolacieho   súdu   bolo   treba aplikovať   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   účinnom od 15. októbra 2008.

Keďže   z   obsahu   spisu   nevyplýva,   že   by   boli   dané   dôvody   pre   nariadenie pojednávania podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (krajský súd nepovažoval za potrebné dokazovanie dopĺňať ani zopakovať, súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem), odvolací súd   v   súlade   s   §   214   ods.   2   O.   s.   p.   rozhodol   o   dovolaní   žalobkyne   bez   nariadenia pojednávania. Postupom odvolacieho súdu, plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, sa žalobkyni neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“

K   námietke   nevykonania   sťažovateľkou   navrhnutých   dôkazov,   vyhodnotenia vykonaných dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania nie je postupom, ktorým súd   odníma   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom   (pozri   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   z   26.   marca   1992   sp.   zn.   4   Cdo   6/1992,   uverejnené   v   Zbierke rozhodnutí   a stanovísk   Slovenskej republiky,   ročník 1993,   zošit č.   3 -   4,   str.   127,   pod por. č. 37/1993).

V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý   z   vykonaných   dôkazov,   mohlo   by   byť   jeho   rozhodnutie   z   tohto   dôvodu   vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (pre úplnosť treba uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné − pozri § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav.   O   nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,   ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   ale   interpretoval   alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) použil správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale v preskúmavanej veci o taký prípad nešlo. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť,   že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli   dovolacím   súdom   zistené.   Preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie žalobkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal   sa   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho   vecnej správnosti.“

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo   neprípustnosti   podaného   dovolania   vôbec   neboli   naplnené.   Takýto   postup a rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver, že dovolanie   sťažovateľky   v   danom   prípade   nie   je   prípustné,   primeraným   spôsobom odôvodnil,   pričom   tento   jeho   záver   nemožno   považovať   za   arbitrárny.   Ústavný   súd pri preskúmavaní namietaného uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania, pozn.),   t.   j.   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a obsahom   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 Cdo 20/2011 z 27. júla 2011 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4.   K   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 91/2003, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 108/2008, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 20/2011

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľky. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   96/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 212/06, IV. ÚS 103/07) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie práva   označeným orgánom   verejnej moci   (v   tomto   prípade   okresným súdom,   krajským súdom a najvyšším súdom) trvalo.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   pri   skúmaní   namietaného   porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj to, či u sťažovateľky objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jej veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva (IV. ÚS 226/04).

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (IV. ÚS 103/07).

Z uvedených právnych názorov a východísk ústavný súd vychádzal pri posudzovaní opodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľky.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu, t. j. 18. októbra 2011, už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom   sa   sťažovateľka   nachádzala   po   celý   čas   trvania   súdneho   konania   o   určenie neplatnosti darovacej zmluvy vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 C 91/2003. V danom prípade z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že označené konanie okresného súdu   právoplatne   skončilo   26.   augusta   2009   rozsudkom   sp.   zn.   1   C   91/2003 zo 7. marca 2008   (v spojení   s   rozsudkom   odvolacieho   krajského   súdu sp. zn. 11 Co 108/2008 z 20. mája 2009). Dovolacie konanie (o dovolaní sťažovateľky proti právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu)   vedené   najvyšším   súdom   pod sp. zn. 7 Cdo 20/2011 bolo právoplatne skončené 11. augusta 2011. Sťažovateľka doručila svoju sťažnosť ústavnému súdu 18. októbra 2011, teda v čase, keď okresný súd, krajský súd a ani najvyšší súd už svojím postupom nemohli porušovať jej označené základné právo (obdobne IV. ÚS 211/07, IV. ÚS 300/07).

Ak bola sťažovateľka toho názoru, že v označených konaniach všeobecných súdov dochádzalo k zbytočným prieťahom, mala možnosť domáhať sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu v takom štádiu tohto súdneho   konania,   v   ktorom   sa   ešte   mohol   naplniť   účel   sledovaný   takouto   sťažnosťou, ktorým je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov namietaného súdneho konania (napr. III. ÚS 61/98).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach16. augusta 2012