znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 399/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Z., P., zastúpenej advokátom JUDr. D. R., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 285/2009-273 zo 16. septembra 2010 a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2010 doručená sťažnosť Z., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. R., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 285/2009-273 zo 16. septembra 2010 a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„1) Návrhom na začatie konania zo dňa 19. 02. 2008 sa navrhovatelia I. A. H., P., II. Ing. J. Š., R. a III. H. K., P. ako podieloví spoluvlastníci pozemku parcela E KN č. 2881/2 - orná pôda o výmere 31.072 m2 (zapísaný v LV kat. územia P.), na ktorej je z väčšej časti zriadená   záhradkárska   osada   v užívaní   sťažovateľa   (resp.   jeho   členov),   domáhali   od sťažovateľa zaplatenia nájomného vo výške 10 % z hodnoty nehnuteľnosti za roky 2005 až 2007. Hodnotu pozemku určili vo výške 50,- Sk za 1 m2, čo pri tvrdenej výmere užívanej sťažovateľom v rozsahu 27.084 m2, predstavuje sumu 1.354.200,- Sk a z toho požadované nájomné   135.420,-   Sk   ročne,   za tri   roky   406.260,-Sk.   Uplatnený   nárok   po   zohľadnení sťažovateľom   zaplateného   nájomného   bol   vo   výške   394.071,-   Sk   spolu   s   úrokom   z omeškania a rozdelený medzi navrhovateľov podľa ich spoluvlastníckych podielov. Vo veci bolo vedené konanie na Okresnom súde Prešov pod č. k. 29 C 51/2008.

2)   Sťažovateľ   ako   žalovaný   v   súdnom   konaní   uplatnený   nárok   v   celom   rozsahu neuznal. Nájomné bolo platené včas, dokonca predčasne za prebiehajúci kalendárny rok trvania nájomného vzťahu a v správnej, dokonca vyššej výške, určenej v súlade so zákonom č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim.

V priebehu konania sťažovateľ namietal znalecký posudok č. 18/2009 zo dňa 24. 06. 2009 vypracovaný Ing. J. Š., Csc., pretože znalec napriek existencii osobitného právneho predpisu - vyhláška MP SR č. 38/2005 Z. z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na   účely   pozemkových   úprav,   ktorá   mala   byť   použitá   v   súlade   s   §   4   ods.   1   zákona č. 64/1997 Z. z. (toto ustanovenie odkazuje na použitie § 43 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb., v znení   zákona   č.   549/2004   Z.   z.,   o   pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového vlastníctva,   obvodných   pozemkových   úradoch,   pozemkovom   fonde   a   o   pozemkových spoločenstvách - ide o splnomocňujúce ustanovenie, na základe ktorého MP SR vydalo vyhlášku č. 38/2005 Z. z.), znalec tiež vychádzal z nesprávnych údajov (cena pozemkov v Meste P.) a výrazným spôsobom nadhodnotil použité koeficienty, čo zásadne navýšilo ním určenú výšku nájomného, ktorá je zjavne neprimeraná a účelová. Pri správnom postupe určenia nájomného v súlade s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na vec a zohľadňujúc správnu BPEJ pozemku navrhovateľov, by bolo nájomné vo výške 0,07 Sk za 1 m2. Sťažovateľ v konaní ďalej namietal aj nezrovnalosti v ním užívanej výmere pozemku navrhovateľov, ale najmä nepoužiteľnosť rozsudku ESĽP vo veci Urbárska obec T. proti Slovenskej republike zo dňa 27. 11. 2007 a zo dňa 27. 01. 2009 k sťažnosti č. 7425/01.

3) Okresný súd Prešov vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 29 C 51/2008-199 zo dňa 14. 10. 2009, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľom tam uvedené sumy spolu s úrokmi   z   omeškania   z   titulu   dlžného   nájomného,   prisúdil   im   náhradu   trov   konania, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť štátu trovy konania.

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   medzi   účastníkmi   konania   vznikol   zákonný nájomný vzťah podľa § 3 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. od účinnosti tohto zákona (26. 03. 1997). Súd bol ale podľa § 135 OSP viazaný rozsudkom ESĽP vo veci Urbárska obec T. proti Slovenskej republike, preto zohľadnil výsledky znaleckého dokazovania, kde znalec postupoval podľa vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku a ním určené nájomné je primerané vo vzťahu k obom stranám sporu. Vychádzajúc zo záverov rozsudku ESĽP totiž nie sú dané žiadne požiadavky všeobecného záujmu, ktoré by boli dostatočne silné na to, aby ospravedlnili takú nízku výšku nájomného nezohľadňujúcu skutočnú cenu pôdy. Súčasná právna úprava zákona č. 64/1997 Z. z. určuje tzv. úradnú cenu pozemku podľa BPEJ bez zohľadnenia skutočnej ceny pôdy. Úrok z omeškania priznal od 02. 04. kalendárneho roka - po splatnosti nájomného podľa § 4 ods. 2 zákona č. 64/1997 Z.   z.   Náhradu   trov   konania   navrhovateľom   priznal   konajúci   súd   v   plnom   rozsahu   s odôvodnením, že výška nároku závisela od znaleckého dokazovania.

4) Proti rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie zo dňa 24. 11. 2009,   v   ktorom   žiadal   zrušiť   napadnuté   rozhodnutie   a   vrátiť   vec   na   ďalšie   konanie. Namietaný bol znalecký posudok ako taký, nesprávny postup znalca, ako aj jeho závery, a ich nepoužiteľnosť v tomto konaní. Spolu s tým sťažovateľ namietal porušenie jeho práva na vyjadrenie sa k dôkazom (vyjadrenie znalca k námietkam sťažovateľa proti znaleckému posudku bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené dňa 13. 10. 2009 a pojednávanie vo veci bolo vytýčené na deň 14. 10. 2009). Opakovane vzniesol námietku aplikovateľnosti rozsudku ESĽP opierajúc sa aj o list MP SR zo dňa 28. 10. 2009, kde sa konštatuje, že rozsudok sa vzťahuje na individuálny prípad a je nepoužiteľný pre iné konania.

V doplnení odvolania zo dňa 26. 02. 2010 sťažovateľ naviac uviedol, že rozsudok ESĽP je nepoužiteľný aj pre odlišnosti medzi tamtým a týmto prípadom a pre retroaktivitu jeho účinkov, že tento rozsudok ESLP nespochybnil platnosť zákona č. 64/1997 Z. z., jeho súlad s Ústavou SR a článkom 1 Protokolu č. 1 Dohovoru a uznal všeobecný verejný záujem štátu, ktorý tento zákon sleduje pri vysporiadaní vlastníctva v záhradkových osadách. Súd prvého stupňa neprihliadal na platnú legislatívu a nezohľadnil ani nález Ústavného súdu SR 17/00 z 30. 05. 2001 uverejnený v Zbierke zákonov SR, čiastka 94, pod č. 224/2001, ktorý   okrem   ustanovenia   §   17   ods.   3   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   nekonštatoval   a   to   ani čiastočne jeho protiústavnosť. Sťažovateľ ďalej bližšie a konkrétnejšie vyvrátil závery a postupy   znalca   Ing.   J.   Š.,   Csc.,   ako   aj   kritéria   a   použité   podkladové   údaje   a   svojimi logickými   argumentmi   preukázal   neprimeranosť   znalcom   určeného   nájomného,   ktoré nezodpovedá zákonnému ani obvyklému nájomnému za takýto typ pozemku.

Právny zástupca sťažovateľa podaním zo dňa 03. 03. 2010 doplnil podané odvolanie. Vychádzajúc   z   odborného   vyjadrenia   č.   1/2010   zo   dňa   29.   01.   2010   vypracovaného znalkyňou Ing. V. M. konštatuje, že závery znaleckého posudku Ing. J. Š., Csc. neobstoja, nájomné je neprimerane vysoké a určené v rozpore so zákonom. Namietaný bol opakovane procesný postup súdu prvého stupňa a priznanie úrokov z omeškania z titulu retroaktivity účinkov.

5)   V   odvolacom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Prešove   pod   č.   k. 5 Co 285/2009, odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania svojim rozsudkom zo dňa 16. 09. 2010 potvrdil rozsudok súdu 1. stupňa v jeho napadnutej časti a rozsudok zrušil vo výroku o trovách konania vo vzťahu navrhovateľa I. a sťažovateľa a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, správne bol zistený zákonný nájomný vzťah, správne bolo určené primerané nájomné podľa znaleckého posudku Ing. J. Š., správne bol aplikovaný rozsudok ESĽP. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd v podstate kopíruje odôvodnenie prvostupňového rozsudku. K odvolacím námietkam sťažovateľa uvádza, že v dôsledku aplikácie § 120 ods. 4 OSP na odborné vyjadrenie Ing. V. M. nemožno prihliadať, súd 1. stupňa svojim postupom neodňal   sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom   a   odvolací   súd   neprihliadol   ani   na odvolaciu námietku ohľadom nezistenia užívanej výmery znalcom.

6) Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 285/2009-273 zo dňa 16. 09. 2010 bol sťažovateľovi doručený dňa 18. 10. 2010 a týmto dňom nadobudol právoplatnosť.“

Sťažovateľka ďalej uviedla:«Podľa   názoru   sťažovateľa   sú   právne   závery   konajúcich   všeobecných   súdov   – Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod č. k. 5 Co 285/2009 a Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod č. k. 29 C 51/2009 – nezlučiteľné s Ústavou SR a Dohovorom z dôvodov:

- obidve rozhodnutia sú nezákonné, lebo aj napriek existencii osobitných právnych predpisov upravujúcich spôsob výpočtu nájomného v záhradkárskych osadách, sa opierajú o znalecký posudok, ktorý na výpočet použil všeobecnú úpravu a určil neprimerane vysoké nájomné za typ pôdy užívaný sťažovateľom, teda došlo k odobreniu konania, ktorým sa obchádza, resp. priamo ignoruje platný a účinný zákon (zákon č. 64/1997 Z. z.),

- obidve rozhodnutia sú arbitrárne a neobsahujú dostatočné a najmä relevantné odôvodnenie aplikovateľnosti rozsudku ESĽP (uprednostnenie judikatórneho výkladu práva pred   platnou   legislatívou)   ani   vysporiadanie   sa   so   zásadnými   námietkami   sťažovateľa (odvolací súd reálne nepreskúmal odvolacie dôvody sťažovateľa),

- obidve rozhodnutia porušujú princíp zákazu retroaktivity, keď na právny vzťah účastníkov   konania z obdobia   rokov   2005   až 2007 aplikujú právne závery vyplývajúce z individuálneho právneho aktu týkajúceho sa iného prípadu a ktorý bol prijatý až dňa 27. 11. 2007,

- postupom konajúcich súdov bol porušený aj princíp kontradiktórnosti a princíp „rovnosti zbraní.“»

Sťažovateľka   v   texte sťažnosti   ďalej podrobnejšie odôvodňuje   uvedené   námietky a napokon žiada, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   č.   k.   5   Co   285/2009   porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2.   Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 285/2009-273 zo dňa 16. 09. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 254,88 Eur na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo   označeného   rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo   spravodlivé,   a   nie   je   v   zásade   oprávnený   a   povinný   preskúmavať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť len   so   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 285/2009-273 zo 16. septembra 2010, ktorý   navrhuje zrušiť   a vec vrátiť   na ďalšie   konanie,   pričom   právne odôvodňuje svoje námietky znaleckým posudkom (nesprávnym postupom znalca), porušením svojho práva na vyjadrenie   sa   k   dôkazom,   chybnou   aplikovateľnosťou   a   nepoužiteľnosťou   rozsudku ESĽP vo veci Urbárska obec T. proti Slovenskej republike z 27. novembra 2007 a z 27. januára   2009   k   sťažnosti   č.   74258/01   na   označenú   vec,   ako   aj   nezohľadnením   platnej legislatívy a nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/00 z 30. mája 2001.

Krajský súd v označenom rozhodnutí ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 29 C 51/2008-199 zo 14. októbra 2009 v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade. Vo svojom rozsudku okrem iného uviedol, že „na základe podaných odvolaní preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p., pretože tu nie sú dané dôvody podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania na nariadenom odvolacom pojednávaní (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nebolo rozhodnuté súdom prvého stupňa   podľa   §   115a   a   nevyžaduje   si   to   ani   verejný   záujem)   s   tým,   že   upovedomenie o termíne   verejného   vyhlásenia   rozsudku   s   oznámením   miesta   a   času   vyhlásenia rozhodnutia,   vyvesil   na   úradnej   tabuli   súdu   dňa   10.   9.   2010   a   zistil,   že   odvolanie žalovaného dôvodné nie je a odvolanie žalobcu v 1. rade dôvodné je.“.

Krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol:„Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach naňho odkazuje.“

V súlade s uvedeným ústavný súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorého podstatu tvorí toto:

„Pri rozhodnutí v predmetnom spore súd vychádzal z rozsudku ESĽP zo dňa 27. 11. 2007 a zo dňa 27. 1. 2009 k sťažnosti č. 74258/01 pre porušenie článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru/   spravodlivé   zadosťučinenie   za   porušenie   majetkových   práva   v   dôsledku zákonom zriadeného nájmu pôdy a prevodu pôdy na záhradkárov v spore Urbárska obec T. proti Slovenskej republike.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pri   prijatí   sťažnosti   č.   74258/01   vychádzal   aj z právneho predpisu č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradných osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim, ktorým sa upravuje užívanie pozemkov záhradkárskymi osadami a prevod vlastníckych práv k týmto pozemkom.

Podľa   dôvodovej   správy   existoval   verejný   záujem   na   pozemkových   úpravách v Slovenskej republike. V tomto smere bolo vyporiadanie vlastníctva pozemkov v zriadených záhradkárskych   osadách   aj   za   cenu   odňatia   vlastníckeho   práva   istej   časti   občanov vo verejnom záujme i z toho dôvodu, že malo prispieť k posilneniu právnej istoty a to nielen užívateľov, ale aj vlastníkov.

Pokiaľ ide o užívateľov, mali získať vlastníctvo k pozemkom, ktoré zhodnotili svojou dlhoročnou   prácou   a   investíciami   a   vlastníci   by   pravdepodobne   naďalej   prenechali pozemky záhradkárom, ale iba obmedzene na určitý čas, pričom pridelenie iných vhodných parciel tento problém vyrieši.

Súčasne bol v dôvodovej správe vyjadrený názor, že náhrada podľa kvality a výmery pozemku je primeraná.

Peňažná náhrada mala byť poskytnutá iba výnimočne. Zákon nadobudol účinnosť 26. 3. 1997. Podľa § 3 zákona dňom jeho účinnosti vzniká medzi užívateľmi a vlastníkmi pozemkov nájomný vzťah.

Podľa § 4 zákona cena ročného nájomného je 10 % z úradne zistenej ceny pozemku. Vychádzal aj z nálezu ÚS SR 17/00, ktorý dňa 30. 5. 2001 konštatoval iba rozpor § 17 ods. 3 zák. č. 64/1997 s ústavnou ochranou vlastníckeho práv.

Čo sa týka povinného nájmu pôdy záhradkárom ústavný súd konštatoval, že išlo len o dočasné   opatrenie   do   prevodu   vlastníckeho   práva   na   záhradkárov   v   súlade s ustanoveniami zákona nájomný vzťah mal za cieľ poskytnúť užívateľom   právnu istotu a zabezpečiť optimálne využitie predmetného územia so zreteľom na požiadavky krajiny a životného prostredia, a ako taký bol vo verejnom záujme.

Ďalej   konštatoval,   že   parlament   tým,   že   zaviazal   vlastníkov   prenajať   pôdu záhradkárom neprekročil svoju mieru voľnej úvahy a vytvoril spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom a ochranou individuálnych práv.

Preto ust. § 3 zák. č. 64/1997 Z. z. nebolo v rozpore s článkom 1 Protokolu č. 1 Dohovoru.

Pokiaľ   išlo   o   argumentáciu   neprimerane   nízkeho   nájomného   podľa   §   4   zák.   č. 64/1997 Z. z. ústavný súd mal za to, že článok 1 Protokolu 1 Dohovoru neukladá zmluvným stranám osobitné záväzky, pokiaľ ide náhradu za použitie majetku vo všeobecnom záujme. Nezistil náznak, že by príslušné ustanovenie bolo protiústavné.

Podľa článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich, každá fyzická alebo právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok,   nikoho   nemožno   zbaviť   jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   s   súlade   so   všeobecnými   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

ES ĽP zo dňa 27. 11. 2007 konštatoval, že zákonom č. 64/1997 Z. z. zriadený nájom pozemkov   za   podmienok   príslušného   zákona   je   nezlučiteľný   s   právom   sťažovateľa na pokojné užívanie pozemku a výška ročného nájomného podľa § 4 zák. č. 64/1997 a § 15 ods. 5, 7 vyhl. č. 465/1991 Zb. vo výške 10 % z hodnoty pozemkov úradnej ceny najmenej 0,30 Sk/m2 je neprimerane nízka.

Súd nevidel žiadne požiadavky všeobecného záujmu, ktoré by boli dostatočne silné na to, aby ospravedlnili nízku výšku nájomného nijako nezohľadňujúcu skutočnú cenu pôdy. Z uvedeného dôvodu v tomto smere konštatoval porušenie článku 1 Protokolu 1 Dohovoru.

Z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že právny vzťah medzi spornými stranami by sa mal spravovať zákonnými ustanoveniami zák. č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim. Účinnosťou tohto zákona dňa 26. 3. 1997 vznikol medzi nimi v súlade s ust. § 3 ods. 1 nájomný vzťah zo zákona.

Výška   nájomného   je   určená   ustanovením   §   4   zák.   č.   64/1997   Z.   z..   Jeho   výška do 1. 11. 2004 bola určená sumou 10 % z ceny pozemkov zistenej podľa osobitného zákona

- vyhlášky Ministerstva financií 465/1991 Zb. najmenej vo výške 0,30 Sk/m2.

Novelou účinnou od 1. 11. 2004 do 30. 4. 2008 výška nájomného je 10 % z ceny pozemkov zistenej podľa osobitného predpisu s odkazom na § 43 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb. o   pozemkových   úpravách   s   nadväznosťou   na   vyhlášku   Ministerstva   pôdohospodárstva č. 38/2005 Z. z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich.

Uvedená vyhláška   opätovne upravuje výpočet   tzv.   úradnej ceny pozemkov   podľa bonitovanej   pôdnoekologickej   jednotke   a tomu   zodpovedajúcej   sadzbe   podľa   prílohy   1 vyhlášky.

Príloha 5 vyhláška upravuje vzorec výpočtu hodnoty ako súčin výmery a jednotkovej hodnoty pozemku v danom prípade podľa predložených listinných dôkazov žalovaných je to súčin   výmery   pozemku   užívanej   27.084   m2   a   jednotkovej   ceny   0,65   Sk/m2   vo   výške 17.004,60 Sk, teda hodnota ročného nájmu je 1.760,50 Sk, čo predstavuje 0,07 Sk/m2. Vzhľadom na rozsudok ESĽP zo dňa 27. 11. 2007, ktorý konštatoval, že povinný nájom pôdy a výška nájomného podľa zák. č. 64/1997 Z. z. porušuje článok 1 Protokolu 1 Dohovoru a viazanosťou súdu týmto rozhodnutím v súlade s ust. § 135 O. s. p., pri určení výšky   nájomného   vychádzal   z   jeho   všeobecnej   hodnoty   podľa   vyhl.   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   492/2004   Z.   z.   o   stanovení   všeobecnej   hodnoty majetku.

Rozsudok   ESĽP   zo   dňa   27.   11.   2007   v   bode   144   konštatoval,   že   nevidí   žiadne požiadavky všeobecného záujmu, ktoré by boli dostatočne silné na to, aby ospravedlnili takú nízku výšku nájomného nezohľadňujúcu skutočnú cenu pôdy.

V tom čase súd vychádzal z úpravy § 4 zák. č. 64/1997 Z. z. účinnej do 31. 10. 2004, kedy hodnota pozemku sa určovala podľa vyhl. 465/1991 Zb..

Vtedy zák. č. 64/1997 v § 4 určoval ešte minimálnu výšku nájomného 0,30 Sk/m2. Právna úprava platná pre určenie nájomného za sporné obdobie r. 2005 - 2007 od 1. 11. 2004 do 30. 4. 2008 odkazovala na ust. § 43 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb. a táto na vyhl. č. 38/2005 Z. z., ktorá opätovne upravovala iba výpočet tzv. úradnej ceny pozemku podľa bonitovanej pôdnoekologickej jednotky nezohľadňujúc skutočnú cenu pôdy. Dokonca v danom prípade je hodnota ročného nájomného na m2 ešte nižšia ako hodnota minimálneho nájomného upraveného v § 4 zák. č. 64/1997 z. z. účinného do 31. 10. 2004. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku Ing. J. Š. č. 18/2009 všeobecná hodnota nájomného za užívanie parc. č. 2881/2 vo vlastníctve žalobcov vo výmere 27.001 m2 za rok 2005 je 2.905,52 EUR, rok 2006 3.119,62 EUR a rok 2007 je 3.229,58 EUR.

Znalec pri určení hodnoty nájomného vychádzal z metodického postupu polohovej diferenciácie podľa prílohy 3 bodu G vyhl. č. 492/2004 Z. z. a podľa stanovenej všeobecnej hodnoty pozemku.

Na porovnanie   primeranosti   výšky nájmu   určenej   znalcom   súd   vzal   do úvahy aj Všeobecne   záväzné   nariadenie   Mesta   P.   rok   2005,   ktoré   pre   účely   nájmu   mestských pozemkov určilo výšku nájmu 800,- Sk/m2, kým v danom prípade je jednotková cena 0,11 EUR/m2, t. j. 3,- Sk/m2.

Preto na základe uvedených skutočnosti súd dospel k záveru, že znalcom určená výška nájmu je primeraná vo vzťahu k obom sporovým stranám.

Za   rok   2005   bola   určená   výška   ročného   nájmu   2.905,52   EUR   po   odpočítaní uhradeného nájomného 269,70 EUR, tak výška nájmu predstavuje 2.635,82 EUR, za rok 2006 2.849,92 EUR (určená výška 3.119,62 EUR - výška uhradeného nájomného 269,70 EUR)   a   za   rok   2007   2.959,91   EUR   (určená   výška   3.229,58   EUR   -   výška   uhradeného nájomného 269,67 EUR).

Na   základe   uvedených   skutočnosti   mal   žalovaný   v   prospech   žalobcu   v   1.   rade uhradiť nájomné vo výške zodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu ½ za rok 2005 1.317,90 EUR, rok 2006 1.424,96 EUR a rok 2007 1.479,95 EUR a v prospech žalobcov v 2. a 3. rade každému v podiele ¼ za rok 2005 658,96 EUR, rok 2006 712,48 EUR a rok 2007 739,48 EUR.

Preto súd vyhovel žalobe v prospech žalobcu v 1. rade vo výške 4.222,81 EUR so 7 % úrokom z omeškania zo sumy 1.317,90 EUR od 2. 4. 2006 do zaplatenia a 8,5 % úrokom z omeškania (vo výške uplatnenej) zo sumy 1.424,96 EUR od 2. 4. 2007 do zaplatenia a zo sumy 1.479,95 EUR od 2. 4. 2008 do zaplatenia a

voči   žalobcom v   2.   a 3.   rade   každému vo výške 2.111,42   EUR   so   7 %   úrokom z omeškania   zo   sumy   658,96   EUR   od   2.   4.   2006   do   zaplatenia   a   s   8,5   %   úrokom z omeškania   (vo   výške   uplatnenej)   zo   sumy   712,48   EUR   od   2.   4.   2007   do   zaplatenia a zo sumy 739,48 EUR od 2. 4. 2008 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Úrok z omeškania bol priznaný v súlade s ust. § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia   vlády   č.   87/1995   Z.   z.   účinného   do   31.   12.   2008   odo   dňa   nasledujúceho po splatnosti nájomného podľa § 4 ods. 2 zák. č. 64/1997 Z. z., podľa ktorého je nájomné splatné do 1. apríla nasledujúceho roka.

Keďže   výsledok   konania   závisel   od   záverov   znaleckého   posudku,   súd   priznal žalobcom v 1. - 3. rade plnú náhradu trov konania.

Žalobcovi   v   1.   rade   za   zaplatený   súdny   poplatok   vo   výške   11.820,-   Sk   a   trovy právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej pomoci:

1. prevzatie a príprava 18. 2. 2008

2. podanie žaloby 19. 2. 2008

3. pojednávanie 15. 10. 2008 (nemeritórne pojednávanie)

4. pojednávanie 13. 3. 2009

5. pojednávanie 14. 10. 2009 vo výške 3.640,- Sk úkony 1, 2; vo výške 910,- Sk úkon 3 a vo výške 120,83 EUR úkony 4, 5.

Pri určení tarifnej odmeny súd vychádzal z priznaného nároku žalobcovi v 1. rade 4.222,81 EUR, resp. 127.216,37 Sk.

Ďalej paušál 3 x 190,- Sk (úkony rok 2008) a 2 x 6,95 EUR (rok 2009) a 19 % DPH za úkony roku 2008 vo výške 1.556,10 Sk a rok 2009 vo výške 48,56 EUR podľa § 10, § 13 ods. 3, § 34 a § 18 vyhl. č. 655/2004 Z. z..

Daň z pridanej hodnoty za úkony právnej pomoci do 31. 5. 2009 súd priznal iba z tarifnej odmeny a za úkony od 1. 6. 2009 z celej odmeny.

Celkovo žalobcovi v 1. rade patrí odmena 1.038,90 EUR. Každý zo žalobcov v 2. a 3. rade má právo na náhradu trov konania za zaplatený súdny   poplatok   vo   výške   5.910,-   Sk   a   trovy   právneho   zastúpenia   za   5   úkonov   právnej pomoci ako žalobca v 1. rade.

Súd pri určení tarifnej odmeny vychádzal z priznaného nároku 2.111,42 EUR, resp. 63.608,64 Sk.

Žalobcovia v 2. a 3. rade majú nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.200,- Sk za úkony 1, 2, vo výške 550,- Sk za úkon 3 a vo výške 73,03 EUR za úkony 4, 5. Ďalej paušál 3 x 190,- Sk a 2 x 6,95 EUR a 19 % DPH za úkony v roku 2008 vo výške 940,50 Sk za rok 2009 vo výške 30,39 EUR.

Celkovo každému zo žalobcov v 2. a 3. rade patrí náhrada trov konania vo výške 600,98 EUR.

O trovách štátu bolo rozhodnuté podľa § 148 O. s. p. a na ich náhradu bol zaviazaný neúspešný žalovaný.

Trovy štátu pozostávajú z trov znalečného vyplatených zo štátnych prostriedkov.“

V nadväznosti na uvedené krajský súd vo svojom odôvodnení konštatuje:„Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobcovia v 1. až 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi parc. č. 2881/2 – orná pôda o výmere 31.072 m2 zapísanej na LV k. ú. P. a to žalobca v 1. rade v podiele ½ a žalobcovia v 2. a 3. rade každý v podiele ¼. Podľa   vyjadrenia   žalobcov   žalovaný   predmetnú   nehnuteľnosť   užíva   vo   výmere 27.084 m2.

Medzi účastníkmi konania síce nebola uzatvorená nájomná zmluva, avšak medzi nimi existuje   nájomný   vzťah,   ktorý   vznikol   zo   zákona.   Žalovaný   za   užívanie   predmetnej nehnuteľnosti platí nájomné vo výške 0,30 Sk za 1 m2 ročne a nájomné za rok 2001-2006 platil žalobcovi v 1. rade v celkovej výške 24.377,- Sk.“

K určeniu výšky nájomného krajský súd uviedol: „Znaleckým   posudkom   č.   18/2009   vypracovaným   Ing.   J.   Š.   vo   veci   stanovenia všeobecnej hodnoty pozemku pre účely výpočtu nájomného za dočasné užívanie pozemku žalovaným   bola určená   všeobecná hodnota   nájomného parc.   č.   2881/2   na LV   užívanej žalovaným vo výmere 27.000 m2 vo výške 2.905,52 eur za rok 2005, 3.119,62 eur za rok 2006 a vo výške 3.229,58 eur za rok 2007.

Znalecký posudok bol vypracovaný v súlade s vyhl. č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 64/1997 Z. z. (účinný od 1. 11. 2004 – 30. 4. 2008), ak medzi vlastníkom a užívateľom nebola uzavretá nájomná zmluva podľa osobitného predpisu, (6) vznikne medzi nimi dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona nájomný vzťah.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 64/1997 Z. z. (účinný od 1. 11. 2004 – 30. 4. 2008), výška ročného nájomného za užívanie pozemkov na základe nájomného vzťahu podľa § 3 je 10 % z ceny pozemkov zistenej podľa osobitného predpisu, 10).

Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 64/1997 Z. z. (účinný od 1. 11. 2004 – 30. 4. 2008), nájomné podľa odseku 1 je splatné do 1. apríla nasledujúceho roku.

Podľa 5 zák. č. 64/1997 Z. z. (účinný od 1. 11. 2004 – 30. 4. 2008), ak vlastník a užívateľ   uzavreli   pred   účinnosťou   tohto   zákona   nájomnú   zmluvu   podľa   osobitného predpisu, (6) patrí vlastníkovi nájomné vo výške uvedenej v tejto zmluve.

Súd   prvého   stupňa   správne   ustálil,   že   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania vyplynulo,   že   právny   vzťah   medzi   spornými   stranami   by   sa   mal   spravovať   zákonnými ustanoveniami zák. č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim.

Účinnosťou tohto zákona dňa 26. 3. 1997 vznikol medzi nimi v súlade s ust. § 3 ods. 1 nájomný vzťah zo zákona.

Výška nájomného je určená ustanovením § 4 zák. č. 64/1997 Z. z. Jeho výška do 1. 11. 2004 bola určená sumou 10 % z ceny pozemkov zistenej podľa osobitného zákona – vyhlášky ministerstva financií 465/1991 Zb. najmenej vo výške 0,30 Sk/m2.

Novelou účinnou od 1. 11. 2004 do 30. 4. 2008 výška nájomného je 10 % z ceny pozemkov zistenej podľa osobitného predpisu s odkazom na § 43 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách s nadväznosťou na vyhlášku Ministerstva pôdohospodárstva č. 38/2005 Z. z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že príloha 5 vyhlášky upravuje vzorec výpočtu hodnoty ako súčin výmery a jednotkovej hodnoty pozemku v danom prípade podľa listinných dôkazov žalovaných je to súčin výmery pozemku užívanej 27.084 m2 a jednotkovej ceny 0,65 Sk/m2 vo výške 17.004, 60 Sk, teda hodnota ročného nájmu je 1.760,50 Sk, čo predstavuje 0,07 Sk/m2.“

K aplikovateľnosti rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. novembra 2007 a z 27. januára 2009 k sťažnosti č. 74258/01 krajský súd uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne aplikoval rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zo   dňa   27.   11.   2007   s   tým,   že   správne   vychádzal zo záverov   znaleckého   posudku   Ing.   J.   Š.   č.   18/2009,   keď   znalec   pri   určení   hodnoty nájomného vychádzal z metodického postupu polohovej diferenciácie podľa prílohy č. 3 bodu G vyhl. 492/2004 Z. z. a podľa stanovenej všeobecnej hodnoty pozemku. Odvolací súd poukazuje   aj   na   porovnanie   primeranosti   výšky   nájmu   určenej   znalcom   vzhľadom na všeobecne   záväzné   nariadenie   Mesta   P.   v   roku   2005,   kde   výška   nájomného predstavovala sumu 800,- Sk za 1 m2. Vo veci je jednotná cena 0,11 eur, t. j. 3,- Sk na 1 m2. Odvolací súd má za to, že znalcom určená výška nájmu je primeraná vo vzťahu k obom sporným stranám, tak ako to konštatoval súd prvého stupňa. Správny je i výpočet súdu prvého stupňa, keď zistil, že žalovaný v prospech žalobcu v 1. rade mal uhradiť nájomné vo výške zodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu ½ za rok 2005 1.317,90 eur, rok 2006 1.424,96 eur a rok 2007 1.479,95 eur a v prospech žalobcov v 2. a 3. rade každému v podiele ¼ za rok 2005 658,96 eur, rok 2006 712,48 eur a rok 2007 739,48 eur, teda celkovo v prospech žalobcu v 1. rade vo výške 4 222,81 eur. Súd prvého stupňa správne vypočítal i výšku nájomného u žalobcov v 2. a 3. rade, u každého vo výške 2 111,42 eur. Súd prvého stupňa správne vypočítal aj úrok z omeškania, ktorý priznal v súlade s ustanovením Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. účinného do 31. 12. 2008 odo dňa nasledujúceho po splatnosti nájomného podľa § 4 ods. 2 zákona č. 64/1997 Z. z., podľa ktorého je nájomné splatné do 1. apríla nasledujúceho roku. Výsledok konania skutočne závisel od záverov znaleckého posudku, preto správne súd prvého stupňa priznal žalobcom i plnú náhradu trov konania. Vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade však po predložení potvrdenia o zaplatení sumy 100 eur preddavku na znalecké dokazovanie nebolo možné presne určiť, či táto suma bola alebo nebola zaplatená a či ju súd prvého stupňa opomenul alebo neopomenul priznať.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 O. s. p. v jeho   napadnutej   časti,   t.   j.   okrem   výroku   o   zamietnutí   žaloby   v   prevyšujúcej   časti a vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako vecne správny potvrdil.“

Vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľky z 26. februára 2010 a jeho doplneniu z 3. marca 2010 krajský súd uviedol tieto skutočnosti:

„Na pojednávaní dňa 14. 10. 2009 boli obe strany v súlade s ustanovením § 120 ods. 4 O. s. p. poučené o tom, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť skôr, ako bude vyhlásené rozhodnutie vo veci samej,   pretože na dôkazy označené a predložené neskôr odvolací súd neprihliadne (č. l. 193 spisu).

Žalovaný ani do vyhlásenia napadnutého rozsudku žiadne nové skutočnosti netvrdil a žiadne nové dôkazy neoznačil. Právny zástupca žalovaného jednoznačne uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania. Nežiada vyhotovenie kontrolného znaleckého posudku majúc   za   to,   že   tento   namieta   ako   celok.   Poukázal   na   Ústavný   nález   224/2001,   podľa ktorého Ústavný súd SR skúmal súlad zákona 64/97 Zb., kde poukazoval iba na rozpor § 17 ods. 3 pokiaľ ide o rozhodnutie Európskeho súdneho dvora. Toto nepovažoval za relevantné pre predmetné konanie. Žiadal žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania (č. l. 192 druhá strana spisu).“

K namietanému porušeniu kontradiktórnosti konania krajský súd uviedol: „Súdy sú viazané návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania na preukázanie ich tvrdení.   Výnimočne   súd   môže   vykonať   aj   iný   dôkaz   ako   navrhli   účastníci,   ak   je   jeho vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Účastník, ktorý nepreukáže svoje tvrdenia dôkazmi   ním   navrhnutými,   nemôže   sa   dôvodne   domáhať   zrušenia   rozsudku   pre nedostatočne zistený skutkový stav. Odvolací súd by za takého stavu mohol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa len v prípade, že by zo skutkového stavu zisteného dokazovaním pred súdom prvého stupňa vyplývali iné skutkové závery, než aké boli konštatované v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia.   V   takom   prípade   pri   nemožnosti   zopakovania   dokazovania pre jeho obsiahlosť, by odvolací súd mohol v zrušujúcom uznesení vysloviť iný skutkový a právny záver, ktorým by bol súd prvého stupňa viazaný. Takáto situácia dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa však v danom prípade nenastala Odvolací súd nemá dôvod dospieť k iným skutkovým záverom a v konečnom dôsledku ani k inému právnemu vyhodnoteniu skutkových zistení.

Odvolací súd tak nemôže prihliadnuť na dôkaz predložený žalovaným v doplnení odvolania žalovaného zo dňa 3. 3. 2010, a to odborné vyjadrenie znalkyne M. Takýto dôkaz mohol predložiť žalovaný iba v priebehu konania na súde prvého stupňa, pričom takýto dôkaz   stačilo   označiť,   prípadne   navrhnúť   vo   veci,   vyžiadať   odborné   vyjadrenie   alebo vykonať kontrolné znalecké dokazovanie. Žalovaný však v priebehu konania na súde prvého stupňa vykonanie takého dôkazu nenavrhol.

Znalecký posudok vo veci vypracoval znalec Ing. J. Š., CSc. a predložil ho do spisu dňa   16.   6.   2009.   Znalecký posudok bol   expedovaný   právnemu   zástupcovi   žalovaného   i žalovanému s tým, že obaja prevzali tento znalecký posudok dňa 7. 7. 2009, nie ako tvrdí žalovaný, že tomu tak bolo 13. 10. 2009. Žalovaný sa riadne k znaleckému posudku vyjadril a navrhol ho doplniť (č. l. 177 až 180 spisu). Následne dňa 6. 10. 2009 zaslal znalec Ing. J. Š., CSc. vyjadrenie k námietkam žalovaného k znaleckému posudku. Toto vyjadrenie prevzal žalovaný dňa 13. 10. 2009 (zrejme ide o dátum, o ktorom žalovaný v odvolaní tvrdí, že ide o dátum doručenia znaleckého posudku).

Na   pojednávaní   dňa   14.   10.   2009   bol   prítomný   znalec   Ing.   J.   Š.,   CSc.,   ktorý zodpovedal na otázky žalovaného uvedené v jeho vyjadrení k znaleckému posudku (č. l. 191 druhá   strana,   č.   l.   192   spisu).   Ani   právny   zástupca   žalobcov,   ani   právny   zástupca žalovaného   nemal   ďalšie   otázky   na   znalca,   pričom   obaja   nemali   návrhy   na   doplnenie dokazovania.   Znalec   zároveň   zodpovedal   na   otázku   o   výmere   užívaných   nehnuteľností. Žalovaný tvrdil, že ide o výmeru vyššiu ako 27 084 m2 (č. l. 192 spisu). Preto na odvolaciu námietku ohľadom nezistenia výmery znalcom odvolací súd neprihliadol.

Rozhodnutiu vo veci musí predchádzať zákonné konanie. Má ísť o taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a   oprávnených   záujmov účastníkov. Žalovaný   namieta,   že   v   danom   prípade   tomu   tak   nebolo,   lebo   sa   nemohol   vyjadriť k znaleckému   posudku   vzhľadom   na   to,   že   vyjadrenie   znalca   dostal   až   13.   10.   2009 a pojednávanie bolo vytýčené na termín 14. 10. 2009.

Na zabezpečenie ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkom procesné práva. Medzi tieto patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovateľ dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj   v   odvolacom   konaní.   V   odvolacom   konaní   je   však   limitovaný,   pričom   dôkazy   môže predložiť, prípadne označiť do skončenia dokazovania na súde prvého stupňa pokiaľ je riadne poučený. Z obsahu spisu vyplýva, tak ako bolo konštatované vyššie, že žalovaný bol riadne na pojednávaní poučený. K znaleckému posudku mal možnosť sa vyjadriť, bolo mu doručené   aj   vyjadrenie   znalca   k znaleckému   posudku,   aj   keď   iba   v   lehote   1   deň   pred pojednávaním, ale na pojednávaní dňa 14. 10. 2009 znova znalec zodpovedal na otázky žalovaného. Teda nebola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. To, že si žalovaný po uplynutí lehoty na podanie odvolania zabezpečil odborný posudok, nemohol odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov zobrať do úvahy. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Rovnako   sú   chránení   všetci   účastníci   konania,   teda   nielen   žalovaný,   ale   i   žalobcovia. Pokiaľ   by   odvolací   súd   prihliadol   na   dodatočne   predložený   dôkaz,   porušil   by   právo žalobcov na ich súdnu ochranu.“

Z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   tento   súd   potvrdil   označený rozsudok   okresného   súdu,   ktorý   sťažovateľka   napadla,   vyplýva,   že   krajský   súd   sa v odvolacom   konaní   podrobne   zaoberal   všetkými   námietkami   sťažovateľky,   aplikáciou ustanovení zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim (záhradkársky zákon) v znení neskorších predpisov, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ochranou procesných práv sťažovateľky vyplývajúcich z Občianskeho súdneho poriadku i namietaným porušením jej základného práva na súdnu ochranu.   Námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   porušenia   princípu   retroaktivity   v danom konaní nie je dostatočne a jednoznačne formulovaná. Napriek tomu ústavný súd posúdil aplikáciu   relevantných   právnych   predpisov   pri   výpočte   nájomného   a   nedospel   k záveru tvrdeného sťažovateľkou, že išlo o porušenie princípu zákazu retroaktivity. Rozhodnutie krajského   súdu   nemožno   považovať   podľa   názoru   ústavného   súdu   za   neodôvodnené a arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedla aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   dohovoru   neznačí   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Navyše,   pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09), čiže relevantné sú aj argumenty, ktoré uviedol aj okresný súd v rozsudku č. k. 29 C 51/08-199 zo 14. októbra 2009.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať   nevyhovenie   návrhu   v   konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. septembra 2011